Pomoc! Krvácam! XII. (silný aby prežil, silnejší aby ochránil)

Sasuke stál na kraji útesu, z ktorého padal do hlbín masívny vodopád. Dopadal na skaly kde sa voda lámala a roztryskovala po okolí. Ako tam tak stál, tak sa neodvážil odhadnúť tlak vody, ktorá dopadá na kamene. Musia byť celé obité. Niečo také masívne, by mohlo človeka aj zatlačiť do zeme. Chce to teda guráž niečo také vytvoriť. Príroda vytvára takéto úkazy ako sa jej zachce. Má tu moc.
Vysporiadať sa s takýmto živlom ako je sila vody a jej neciteľnosť, mu nepripadalo ako detská naháňačka za pokladmi v stratenej krajine.
No Soru mal zjavne iný názor. Nechápal ako môže niekto dobrovoľne sa vystaviť takému neskutočnému tlaku. No, vlastne, Soru bol celý divný, už čo si pamätá. Ashiori sa k tomu ani nevyjadril, lebo vedel, že jemu niečo vytĺcť z tej tvrdej palice je nemožné.
Yonwa sa opatrne nahla cez okraj vedľa Sasukeho, ktorému cuklo kútikom pri predstave, žeby ju zhodil dole a potom sa šialene smial. „radšej nie...“ pomyslel si, keď pozrel dole na dve drobné postavičky.
„Neverím, že ten chlap bol silnejší než Soru...“
Ozvala sa krútiac hlavou Yonwa. Nešlo jej to skutočne do hlavy, pretože zatiaľ čo opustila Akatsuki nestretla nikoho silnejšieho.
V hlave sa jej začala rodiť myšlienka. Možno by mala toho človeka vyhľadať, on jej určite pomôže vykonať jej pomstu. No znova si v duchu pokrútila hlavou. Dostala sa s tými troma tak ďaleko, nechce cúvnuť. Nakoniec, začína si zvykať i na Sasukeho, a jeho mortuárne pohľady.
Páni, už chápala, prečo jej Itachi rozprával, ako moc ho Sasuke nenávidí. Stačí pozrieť do tých jeho tmavých očí, a vie ktorá bije.
„...ehm, Soru naozaj to chceš spraviť? Totiž, je to dosť, že...samovražedné? nevedel som, že máš k tomu sklony...“
„Sklony k čomu? Niekoho ochrániť?“
„...tak teraz ma dobre počúvaj! Pán úžasný korunovaný shinobi! Dám ti medailu za statočnosť, len ak prestaneš s týmto mučením!“
Soru si sadol na veľký kameň na kraji vodopádov. Sklonil hlavu do dlaní a bolo ticho. Ashiori pozrel hore na útesy, kde stála Yonwa so Sasukem.
„...sám tomu neveríš Soru...“
„Ak ešte raz narazím na toho človeka, tak ma zabije...“
„Tak nenarazíš...všimol si si odkiaľ bol?“
„...nemal žiadnu čelenku...“
„No, tak vidíš, to budú rebelovia...s tými vychádzaš dobre.“
Nič mu na to nepovedal. Je rozdiel, keď uteká ako psanec cez púšť a rebelovia ho uchýlia len preto, že uteká pred zákonom, a pomôžu. Je to rozdiel medzi tým, že ak odíde, už nemôže čakať pomoc. Mimo to, kto povedal, že všetci vyjdú človeku v ústrety?
„...takže, nevieš, po čo tam prišli.“
„Ashiori, ja...ten človek ma mohol zabiť behom sekundy. Kašlem na to, po čom tam prišli! Keby to bol rebel, zabije ma bez rozmyslu!“
„Stále tomu veríš? Na zázraky? Bol si len nepripravený! Nečakal si ho...prečo sa tak trestáš?“
Soru si vyzul čižmy a vošiel do studenej rieky, do ktorej z útesov padala voda.
„...a mimo to, dávno som netrénoval.“
„...to je fakt...“
Soru vo vode nahodil kyslí výraz. Ashiori sa nad tým len usmial, aby sa nestalo to isté čo vtedy, že bude odviaty. To Soru v úmysle i tak nemal. Možno že zabudol, že niekto nepotrebuje jutsu, aby dokázal niekoho uzemniť.
Ashiori sa rázom ocitol v studenej vode.
„Tenshi!“
Snežný chlapec sa postavil a vyštartoval po svojom najlepšom priateľovi. Voda cákala na strany a obaja si na okamih pripadali ako deti. Presne ako kedysi, keď spoločne vstúpili do Ymagani clanu. Pätnásť ročný chlapci, ktorí boli tvrdo trénovaný divočinou, sa rozhodli pridať ku klanu vrahov. Zábava tým pre nich skončila.
Sasuke si čupol na okraj vodopádu a pokrútil hlavou.
„Ja raz nepochopím, ako im môže niekto pripisovať dospelý rozum...“
Otočil hlavu na Yonwu, lenže vedľa neho už nikto nestál. Zbadal ju ako uteká dole kopcom. Smerom k potoku, kde sa ako malé deti cákajú Soru s Ashiorim.
Postavil sa, keď zočil čo tá žena vystrája. Vyzula sa, vyzliekla si tričko a v tielku a legínach skočila k ním do vody. Na čo zrazila Sora.
„...hej! to nie je fér! Ste v presile!“
„Ako malé deti...“
Uchiha stojac nad vodopádom pozrel do diaľky, ktorú pokrývali zelené hory a kopce. Výhľad bol ohromný. Cítil sa zrazu tak slobodne. Vietor bral preč starosti a odvial ich ďaleko od neho. Neexistovalo nič, čo by mu pokazilo dnes náladu. Až na to, že Soru chcel dnes trénovať, a nie sa hrať.
„Skvelé...ja si zoženiem niečo na zub.“
Pobral sa k lesu, ktorý prikrýval okolie vodopádu.
„...zdravím, stratil si sa?“
Prudko zdvihol hlavu. Na konári nad ním, stál zavesený dole hlavou ninja. Bez označenia, úplne cudzí. Len ten hlas mu bol známy.
Pripravil sa na možný útok. Chytil rukoväť katany.
„...prečo hneď toľká zloba...?“
„Ty si ten ninja zo včera!“
„...ehm...včera som mal rande...ale to nevadí...“
„Kecáš!“
Ninja sa vyšvihol a pristal na konári. Jeho tvár zrazu zvážnela. Konečne mohol pohliadnúť do tváre človeka jedného z dvojice, ktorí ich včera prepadli.
„Čo chceš?!“
„Mám otázku? Kto je ten hnedovlasý típek, čo nosí čelenku s piesočným symbolom na ruke?“
Sasuke spozornel.
Tak o Sora vám ide? Len cez moju mŕtvolu!
„Pozri, neprišiel som sem bojovať. Nerád bojujem. Z krvi sa mi robí zle...len chcem meno...“
Sasuke neváhal ani minútu. Podarilo sa mu ninju prekvapiť zozadu. Ocitol sa za ním na konári a pridržal mu katanu pri krku oboma rukami. Ninja si povzdychol.
„...no tak, prichádzam v mieri, a ty na mňa útočíš?“
„Nabudúce však rozhodne v mieri neprídeš! A ja to nemienim opakovať! Tak prečo sa ťa nezbaviť hneď?“
„Pretože, možno to nedokážeš...“
Geii sa usmial.
Sasuke pocítil náhle pálenie v hrudi. Začal sa potiť, a oblievala ho horúčava. Cítil akoby sa mu vnútro varilo v jednom ohni. Celé telo ho pálilo. Pocítil náhly smäd, úbytok vody. Hlava sa mu zatočila. Stratil rovnováhu, pustil katanu k zemi a sám sa už neudržal na konári.

Geii si oddýchol a zoskočil dole k Sasukemu. Priložil prsty k jeho krku a skontroloval pulz.
„Bude v poriadku...“
Oddýchol si a postavil sa k druhému ninjovi, ktorý medzitým vyšiel z kríkov. Netváril sa moc potešene. Na to, že použil na neho jutsu, ktoré bránilo uniknúť ninjovi, i čo len vydať hlásku.
„Vďaka za toľkú obetu...ale už som to mal...“
„...aký je to pocit, keď je ti zle z vlastnej krvi?“
Geii si s úškrnom založil ruky za hlavu.
„Počuj, ten típek, sa naštve, až uvidí svoje zlatíčko tu takto ležať...“
„A to vadí?“
„...dnes máš akúsi dobrú náladu, počuj...si samá otázka...“
Obaja prešli k okraju lesa.
„...páni...“
Geii pohliadol dole do vodopádu na bandičku metajúcu sa vo vode. Div sa nerozosmial.
Tak to je trieda! Banda škôlkarov ovládajúca plyšové hadíky ala jutsu...
„Ten típek sa mi nezdá, že by mal všetkých päť pohromade! Možno má zopár, ale nie tak celkom kompletných...“
Druhý ninja k nemu podišiel.
Nebolo by moc chytré sa tu zdržiavať príliš dlho. Nakoniec sú dvaja a oni traja. Nepozná ich silu, ani ich nevidel ešte bojovať. Však, trpezlivosť ruže prináša. Nedá sa však povedať, že by bol nejak extra trpezlivý. Najviac ho však zaujímala tá žena. Ako sa dozvedel, patrila k Akatsuki.
„...odchádzame...“

Yonwa sa hodila na Ashioriho, takže ho zmietla z povrchu rovno do vody a padla na neho. Čo bolo pre ňu dostačujúci dôvod, aby zabila každého, kto ju teraz vyruší.
„Soru, nechceš mi pomôcť?“
No piesočný ninja, ich už dávno prestal vnímať. Pomaly sa otočil k vodopádu.
„Kde je Sasuke?“
„No tak, asi si len niekde odbehol...“
Oznámila ľahostajne Yonwa, ktorá už po ňom začala zle kukať. Tak takto jej zničiť takú príležitosť ako sa zblížiť s Ashiorim. To nech ho ani nenapadne, aby sa šli trepať za Sasukem, keď si zrejme len odskočil. Ani ju nehne. A keďže nehne ju, tak nehne ani Ashioriho, pretože stále leží pod ňou.
Zaručene nie je niečo v poriadku. Toto sa Sasukemu nepodobá, že by zmizol a...no dobre, podobá...
Soru vybehol z vody, ani keby bežal po pevnej zemi. Yonwa sa za ním otočila a sledovala ako si ten ninja razí cestu cez vodu, ktorá mu siahala do pásu, akoby ten potok bol plný peria.
Vyšiel na breh, v rýchlosti sa obul a obliekol, vzal do ruky katanu a ani strela bežal hore kopcom k útesom.
„Sasuke!“
Oblečenie sa mu lepilo vďaka vode na telo, z vlasov mu odkvapkávala dole, a celkový dojem tvoril asi toho akoby zmokol.
Vbehol do hustého lesa.
„...Sasuke!“
„...kruci, to bolí...“
Soru si oddýchol, div nepadol niekam do krovia. Zohol sa k úplne malátnemu Sasukemu, ktorý pred svetlom zatváral oči. V hlave mu len tak dunelo, v ústach cítil totálnu púšť a každá končatina ho bolela iným spôsobom.
„...čo sa stalo?“
Otvoril oči a akonáhle uvidel, Sora ako z neho steká voda, vrhol a na neho. Prepadol pod jeho útokom na zem. Sasuke nad neho vyliezol a ako pes mu zlízal kvapky vody z tváre.
„Čo zase robíš?!“
„...som smädný...“
„Ehm...rušíme?“
Kde sa vzali, tu sa vzali Ashiori s Yonwou. Podivne sa vyškierajúc, div neprepukli do divokého smiechu.
„...máte vodu?“
„Sasuke, až do dnešného okamihu som si myslela, že si ten najnudnejší človek na svete...“

Nikto nemohol ani ceknúť proti Sorovmu rozhodnutiu! Ak mal niekto námietky, tak ich inteligentne, absolútne dokonale ignoroval a húdol si stále svoje. Na čo sa naštval Uchiha, ktorý ho zatiahol za tú jeho šálu a začal do neho hulákať.
„Nemôžeme odtiaľto odísť! Chcem tých dvoch dostať! Chápeš?! Chcem ich uškrtiť!“
„Dvoch?“
Sasuke sa ako zázrakom ukľudnil. Zamyslel sa aby si overil to čo povedal v pamäti.
„...no áno...bol tam ešte jeden ninja, ten ma vycucal! A toho tak zmlátim, že...“
Soru ho kopol do nohy, na čo Sasuke začal vyskakovať ešte viac. Tak sa do seba chytili a začali sa biť. Po staru, ako banda chuligánov na ulici. Ako dva rozzúrené kocúre. Ashiori bol už z tých ich nezhôd unavený, tak ich nechal nech sa pekne odventilujú. Yonwa si sadla k nemu do trávi.
„Soru vyhrá...“
„...dávam päťdesiat na päťdesiat, že obaja padnú vyčerpaním...“

Kvapôčky pomaly kĺzali dole lístkami trávy. Vlhkosť od vodopádov, a v lese, spôsobovala nočnú rosu. Tichý les sa niesol široko ďaleko. Nedal poznať, že ukrýva nejaké tajomstvá. Poskytoval úžasný úkryt, a taktiež nebezpečenstvá, ktoré z neho číhali.
Zatiaľ čo trojica ninjov sladko spinkala, jeden z nich sa pomaly plížil pri zemi, v chladnej noci, v mokrej tráve potichu lesom k miestu, na ktorom uvidel podivný pohyb. Lesy mu pripomínali hotovú džungľu. Obrovské stromy, paprade, vlhkosť, spustené dlhé konáre k zemi, bažiny. V neposlednom rade, zvláštna exotická zver a jej zvuky noci. A áno, otravné komáre!
No tak! Mám zlú krv! Naozaj zlú! Zlého démona v nej...
No Komáre jeho myšlienky čítať nedokázali, a on to musel trpieť s tým, že sa stále všade tľapkal. No, proti niektorým veciam nemá šancu ani ninja, že? Najmä proti takým banalitám, ako sú komáre.
Prikrčil sa pri strome. Ani duch prešiel na druhú stranu stromu a schoval sa za hustú a vysokú papraď.
Ja som to vedel...
„Nechápem, prečo ťa ten piesočák tak zaujíma. Je to ninja ako všetci ostatní.“
V tme noci videl jedine obrysy dvoch postáv. Ale ten hlas poznal. Bol to ten ninja z predchádzajúcej noci.
To nemajú dosť?! Sledujú nás?!
„Predsa ho na nič nepotrebujeme! Sme tu my dvaja a niekde sa túla i Suilu.“
„Geii, ešte veľa vecí, musíš pochopiť...“
„Pre Alaha, čo s tým stále máš?“
„Sú určité veci, ktoré sa zabudnúť nedajú...a sú určité veci, ktoré som sľúbil, a nevyplnil ich...“
„Čo tým chceš povedať? že toho piesočáka poznáš?“
„Sklapni! Ešte narážka na piesočných ninjov!“
Soru nevidel čo sa tam deje, tak len odhadoval podľa tónu hlasu. Zrejme sa druhý ninja naštval a chytil toho druhého, pretože zrazu skľudnil svoju intonáciu a pritakával.
„No áno, áno...“
„...tak čo s ním budeme robiť?“
„...aj jeho by to zaujímalo, nemám pravdu?“
Soru stuhol od korienkov vlasov, cez končeky po špičky prstov na nohách.
Som mŕtvy...
Musím sa vypariť! Pre boha! Soru zdvihni sa!
„Tak dobre...šéfe, ale niečo tu...“
Geii prudko strnul. Jeden krok dopredu, a z jeho hrdla by potiekla červená a to prúdom. Geii zdvihol ruky na znamenie, že sa vzdáva, zatiaľ. Cúval so svojim väzniteľom dozadu k stromom.
„Ale, ale...koho to tu máme?“
Sasuke! Ty idioti!
Soru mal chuť tam skočiť, a vymlátiť práve z toho šibnutého Uchihu dušu. Kašľať na ninjov! Chytil by ho a otrieskal o strom. Ako môže byť tak zabednený, a len tak po tom všetkom čo videl tam skočiť, akoby prišiel na schôdzu susedov?
Cítil akoby ho les pohlcoval, vťahoval ho hlbšie do seba a strácal sa v jeho útrobách. Bezmocnosť ho pohlcovala a dala mu to aj poznať.
„Tak kde je?“
„Ja neviem, a chýba ti?“
„Nehraj sa na chytráka!“
„Bol odstrániteľným problémom!“
„Keci!“
Sasuke viac zacúval s Geiiom, ktorému držal katanu pri krku. Ten chlap ho štval. Nenormálne ho začínal vytáčať.
„Čo je? neveríš mi?“
„Soru nie je tak ľahkým problémom! To mi ver! Jeho sa tak ľahko nezbavíš!“
Sasuke! Ty cvok! Prečo si tu prišiel?
„...uvidíme...“
Zázrak!
Soru bezpečne vykryl rýchli vpád neznámeho ninju, ktorý na neho zaútočil znova so svojou rýchlosťou. Stihol to. Celý čas o ňom vedel, kde sa skrýva, že ich počúva.
Prečo sa vždy objaví v noci?
„Ty žiješ?“
Ozval sa prekvapene Sasuke.
„Už som ťa chcel pomstiť.“
Soru k nemu podišiel a jednu mu tresol po hlave.
„Ty idiot! Aby som ja teba nešiel pomstiť!“
„Čo si myslíš! Že kto si?!“
„Čo si myslíš ty?! Ty idiot! Už dávno ťa mohol zabiť keby chcel! Už dva krát! Ty sa skrátka nepoučíš! Si tak zabednený!“
„Aspoň zbabelo neutekám!“
„Ja neutekám! Počul si niečo také ako stratégia? Ty idiot!“
„Radosť vás počúvať, ale ja nemám celú noc!“
Sora prudko strhlo dozadu. Ani jeden z nich nevidel, žeby ho niekto chytil a pritiahol k sebe. Dopadol k stromu do papradia. Neznámy ninja k nemu podišiel.
„Chcem vedieť, čo ste hľadali vtedy v noci v kancelárii.“
„Určite nie, to čo ty!“
Nezdalo sa, že by mal ten človek vybudovanú extra trpezlivosť. Tvár mal zahalenú širokou pletenou šálou, ktorú nosili piesočný dezertéri v púšti. Skvele chránila pred pieskom a v búrkach. Poznal to, pretože sám raz utekal cez púšť.
„Skvelé, tak ja sa postarám o to, aby si náhodou jedného dňa nemal chuť na to na čo ja...“
V ruke sa mu objavil kunai. Zašliapol Sorovi ruku a presne si pohľadom vymeral kde seknúť.
„Čo to kruci robíš?!“
Zvrieskol po ňom Sasuke. Soru neprejavil ani špetku citu. Možno už zmierený so svojim osudom, možno veril, že to neurobí. A však, stále mu čosi hovorilo, že mu ide celkom o niečo iné.
„Scvokol si sa?!“
Sasuke prudko odhodil ninju k zemi a vybehol proti tomu neznámemu.
Soru zbadal ten ohnivý pohľad. Bol si istý, že ho už niekde videl. Ten zlatistý oheň v očiach.
Neznámy ninja odhodil Sasukeho prudko dozadu. Len tak udržal rovnováhu a zanechal vo vlhkej pôde po sebe dve čiary.
Vedel som to...
„Ty, sa ani nehneš...inak ho zabijem!“
Soru hrabol rukou do zeminy. Mal chuť toho psychopata naozaj napadnúť. Nemohlo by to predsa dopadnúť až tak zle. On nevie nič o jeho jutsu, naproti tomu, Soru už jedno jeho jutsu spoznal od Sasukeho. Nevie, či to bolo všetko, ale mohol ho tým jutsu zabiť. Takže vedel, že sa toho zdržal. No teraz mu už veril. Do tretice, ho zabije.
„Sasuke nebojuj s ním!“
„Niekto je chytrý, že?“
Kunai pristal tesne pri Sorovej tvári.
„Zabije ťa!“
„...ty mi neveríš?“
Odniekiaľ sa tam zjavil Geii. Vymenil si pozíciu so Sasukem. Teraz on držal katanu pri Sorovom krku. Takto sa nikam predsa nedostanú. Prečo chce s ním bojovať, keď ho nechce zabiť? To sa má ako dívať? Čím dlhšie sa takto chová, tým viac sa v Sorovi hromadí hnev.
„Tak počúvaj ty nafúknutá piesočná duna!“
Ninja po ňom pekne pozrel. Na to, že sa ho práve zjavne chystal zabiť, tak na neho pozrel milo.
„Tak Uchiha, je chytrý...ale...“
„To som až tak známy?“
„Itachi mi o tebe rozprával...“
Ale nie!
Soru mal chuť vyskočiť, i za cenu, že ho Geii prebodne, alebo podreže.
Zdalo sa, že nie je tak celkom náhoda, že sa stretli.
Jemu nejde o Sasukeho! Ale o mňa Chce vedieť, čo dokážem spraviť, aby som ho ochránil! Chce vedieť, aký je Sasuke dôležitý!
„Tak začneme, alebo ma budeš tíško nenávidieť a ďalej prebodávať sharinganom?“
Ten drzý!
Sasuke vyštartoval priamočiaro s katanou zvislo pred rukou. Istá samovražda, neistá porážka nepriateľa...