Pomoc! Krvácam! XI. (...môj milovaný braček...)

Príbeh, ktorý nikdy nekončí, sa nazýva samsara.

Človek má unavené srdce, unavené zotročené telo, ktoré túži jedného dňa spočinúť v pokoji niekde na kraji sveta. Ležať a dívať sa k oblohe. Čakať na svoj čas.
Možno by som sa mohol pozbierať, chytiť druhý dych, ale neviem, či to chcem. Je to už dosť vyčerpávajúce. Ja viem, že vždy sa nájde niekto kto je silnejší, ale o to je to neznesiteľnejšie, keď sa ten niekto objaví pred vami, ale vďaka jeho neznámemu pocitu, vás nechá žiť. Asi aj preto, že pre neho nie ste žiadna hrozba.
Toľké roky! Roky plné dní tréningu. Celodenného tréningu v podmienkach, ktoré sú schopné zabíjať.
My obaja, ja i Ashiori, sme trénovali na úplne inej úrovni ako ninjovia z akadémie. Udržiavaní v predstave, že to tak bežne chodí a vytrpí si to každý, sme prežívali dni v bolesti z ťažkých tréningov len preto, lebo sme si mysleli, že to tak naozaj chodí, a bola by hanba, keby sme to nezvládli.
Dnes viem, že to tak nie je. každý má vlastný spôsob tréningu. Ale viem i to, že to nebolo to najhoršie, pretože ten človek, čo stál predo mnou, musí žiť len preto, aby vyhrával. Prehra pre neho znamená smrť.
Človek si túto prehru uchová navždy v srdci, hlavne keď je prvá. Nezáleží na tom, koľkokrát človek prehrá, záleží len na tom, či znova vstane a skúsi to znova, bez výčitiek, pod chladnými pohľadmi ostatných.
Veriť!

..............................

Kuro Sabaku dnes žilo už za skorých ranných hodín. Okná domov boli pootvárané, ľudia sa vydali na trh, do práce, alebo len na prechádzku. Počasie dnes prialo, žiadne piesočné búrky ani dážď zo včera. Voda sa vpila do piesku, ktorý ju pohltil a o chvíľu ho vysušilo slnko.
Vysoké skaly menom „Hataku“ na hranici skutočnej masívnej púšte s obyčajnou polopúšťou, dnes zlovestne hľadeli k zemi, ako nejakí obry zakliatí v skale.
Ten jounin bol akási stará garda, nevládal liezť. Vždy ho predbehol. Vyčkával na vrchu skaly a kreslil si do piesku alebo pomocou chakry staval z piesku ohromné hrady. Dnes mu to trvalo neobvykle dlhšie. Postavil palác.
„...ale, ale...konzumujeme málo špenátu?“
Jounin si sadol na zem a povzdychol. Pozrel k nebu a napravil si čelenku so symbolom veternej zeme.
„...mám už svoje roky, to vieš...“
„Tak nechápem, na čo tu každý deň lezieme. Je jasné, že ja to nepotrebujem...“
Sensei sa uškrnul a vylovil odkiaľsi z vrecka vesty fajku. Ninja pred ním prevrátil oči k nebu k zemi a dôkladne mu dal vedieť, že to nemá rád, je to otravné, a navyše aj škodlivé.
„A ty sa divíš, že nevylezieš skalu? S toľkým dymom v pľúcach môžeš vrátiť hmlu nad jazero Jusi.“
Starší chlap sa rozkašľal keď to začul. Vysypal sa mu tabak z fajky a ten odvial vietor.
„Do čerta!“
Zastrčil fajku späť a postavil sa.
„Máš ťažké argumenty!“
„Môžeme už začať s tréningom?“
„...ešte nie...nedorazili poslední dvaja členovia tímu...“
„Dal si im zliezť najvyššiu horu!“
Osopil sa na neho ninja, ktorý bol považovaný za zázrak generácie. Svoju čelenku nosil pyšne uviazanú na hlave, cez ktorú mu povievali vlasy medeného odtieňu. Hovorilo sa, že je zrodený z piesku, pretože jeho pleť bola tmavšia než pleť ostatných, vlasy ladili s červeným pieskom ktorý sa vyskytoval hlboko v púšti, a jeho zlatisté oči, akoby ukrývali ďalšie dva slnká.
„Oni to potrebujú...“
Ninja sa naklonil nad priepasť, ktorú tvorili vysoké hory. Uvidel dve postavy, ktoré sa štverali hore po strmých skalách.
„...ehm...počuj Tenshi...“
Eitan pozrel na svojho učiteľa, ktorý bol v poslednej dobe akýsi nervózny. Mal toho za sebou už naozaj dosť. Vedel, že fajčí len kvôli tej jeho nervozite. Má choré srdce. Jeden z najlepších Jouninov akého mala Veterná zem. Nebola to tak celkom náhoda, že dostal do tými jedného z najnadanejších ninjov vo Veternej zemi.
„To jutsu, na ktorom pracuješ...vytváraš zo svojej chakry akúsi špeciálnu hustú zmes, ktorá dokáže z mokrého piesku a rastlín vytiahnuť vodu...ale, to si už dokázal. Čo takto sa naučiť tú vodu ďalej používať, a prípadne tú vodu ktorú vytiahneš vložiť do nejakého predmetu, alebo ju použiť samostatne?“
Eitan sa zamračil. Prečo mu to hovorí? Vypadá pri tom divne.
„...prečo ja? Chcel si mi s tým pomôcť nie?“
„...ah...neviem, či to ešte zvládnem....to je jutsu na vysokej úrovni, mne už nezostáva moc síl...“
Nahnevalo ho to. Pristúpil prudko k svojmu učiteľovi. Vytrhol mu z vrecka tú fajku aj sáčok s tabakom, ktorý si vždy schoval na iné miesto. Zhodil to dole skalou.
„Tak si daj predpísať magnézium! Mláť do steny! Tvoje srdce a pľúca umierajú a ty tomu ešte aj pomáhaš! To chceš skutočne umrieť?!“
Vedel, prečo bol Eitan Tenshi, z klanu Adary pridelený práve jemu. Mal utíšiť jeho temperamentnú povahu. Naučiť ho autorite a hlavne nech zvažuje svoje slová, kým ich vypustí do sveta. Bol len úprimný on to vedel. Lenže nie každý to dokáže oceniť.
„...Eitan...ja už nemám síl, ťa za každým trestať...ty vieš, čo chcem povedať. už žiadne výstupy a zostupy na hory za trest. Žiadne potápanie sa...ja viem, že by som ti to nemal hovoriť, ale...celý klan Aidary, bol známy tým, že bol pyšný. Silný ale pyšný. Ich pýcha, ich aj vyhubila. Preto tvoja matka, ti nepovedala o tvojej kekkei genkai. Možno si myslela, že keď o nej nevieš, neobjavíš ju. Ale zdá sa, že máš nos na problémy....“
Trhavo sa rozkašľal. Eitan ho vzal bokom od kraja skaly.
„...máš povahu po matke. Neústupčivá, tvrdohlavá ženská! Stráž si to tajomstvo! Posiluj ho! Je to dar...i keď si ostatní myslia, že je to skôr prekliatie...majú len strach. Strach z toho, čo sa ovládnuť nedá. Ale dávaj si pozor! Nikdy! Nepoužívaj Tenkgokuen len preto, že ho máš a je tvojou najsilnejšou zbraňou. Vždy uprednostňuj normálne jutsu, ktoré sa naučíš sám. A až v krajnom prípade...“
„Hotovo!“
Ozvali sa dva hlasy za nimi. Ostatok tímu dorazil. Vždy usmievavá kunoichi s detskou tváričkou, ktorá z toho chytala komplexy, a ninja, ktorý túžil byť vždy lepší ako bol momentálne ten najlepší ninja. Prehlasoval „Budem najlepší ninja na svete! A potom Eitan! Potom môžeš používať aj kvadrilión svojich vymyslených jutsu!“ Eitan sa vždy len pousmial a poprial mu, nech sa mu to vyplní.
„Tak fajn! Začneme s tréningom...“
Kunoichi padla dole na zem s výrazom skorého kolapsu.
„zliezli sme kilometrové hory, prešli sme veternou púštnou, a začíname s tréningom? Ja som myslela, že tamto bol tréning...“
„Nie, to ste mali za trest, že ste nechali Eitana samého na poslednej misii.“
„Však sa o seba postaral!“
Zvolal budúci najsilnejší ninja na svete.
„Vy ste tím! Ste trojčlenný tím! Máte sa o seba navzájom starať! A nie len preto! Saito! Že si myslíš, že Eitan sa vie o seba postarať, ho opustíš! Svojich priateľov a tímových ninjov opúšťajú len zbabelci! Zbabelci, ktorí nemajú srdce! hodnoty! I keď bude zbabelec najsilnejší ninja na svete, nikdy nebude ninja srdcom!“
Saito i jeho parťáčka Akai pozreli pokorne k piesku.
„Prepáč Eitan...“
Ozvala sa drobná kunoichi s úprimným úsmevom. Zo Saita by nevytiahol ospravedlnenie ani majster v taijutsu.
„To je prvý krok...Saitan, ty sa musíš naučiť popustiť svoju pýchu! Môže ťa priviesť do veľkých problémov...“
Sensei sa prešiel do stredu skaly a sadol si na malý kameň.
„Tak, a teraz začneme s tréningom...“

„Ako prišiel Eitan na to jutsu?“
Eitanov učiteľ menom Haru, sa lišiacky uškrnul. Jej to povedať môže. Ona je matka toho najnadanejšieho ninju akého kedy mal. Len čo uvidela ten úškrn už vedela, čo sa deje.
„...jasne som mu povedala aby nepoužíval Tengokuen!“
Harovi spadol úsmev. Vyzerala byť poriadne naštvaná. Skrátka mala o svojho syna len strach. Akonáhle by niekto zistil, že vlastní zakázanú kekkei genkai, vyhnali by ich z Kuro Sabaku raz a navždy. Zrejme by si asi ťažko našli nové miesto, kde by mohli ostať.
„Naomi, ty sama vlastníš Tengokuen...povedz, či je to také ľahké...vlastniť niečo tak mocné, a nepoužívať to...“
Prudko zastavila.
„Práve preto! Eitan sa musí naučiť nepoužívať svoju kekkei genkai! Inak sa to znova stane! To, čo vyhladilo takmer celý klan! Nesmie! Práve preto, som ho dala zveriť do tvojich rúk Haru!“
„...ničoho sa neboj Naomi. Eitan nepoužil Tengokuen na vytvorenie svojho jutsu.“
Oddýchla si. Okolo prešla dvojica ninjov. Nedôverčivo na nich pozreli. Len čo sa použilo to slovo Tengokuen videl každý všade len strašidlá. Nepripisovali tomu pomaly už žiadny iný význam, než zakázaná kekkei genkai klanu Adary. Len keby si nechala svoje priezvisko Naomi Aidara, už dávno by žila niekde na okraji civilizácie.
Naomi sa vydala za chudobného farmára, čo klan Aidara prísne zakazoval, a už aj tým sa stala vydedenou. Musela opustiť mesto Jinju. Jej rodné mesto. Keď sa jej narodil prvý syn, Eitan, mala obavy, že jedného dňa by mohol prísť na svoju kekkei genkai, a preto sa zdráhala ho poslať na akadémiu. Lenže Eitan bol talent, a ona nemala to srdce, aby ho nevyužil. Keď Eitan objavil svoju kekkei genkai, mal len osem rokov. Stratil sa v púšti a práve Tengokuen ho zachránil. Vďaka svojej kekkei genkai dokázal privolať piesočného hada, ktorý ho vyviedol von z púšte. Akonáhle to však oznámil radostne svojej matke, tá skoro odpadla. Začala okamžite baliť. Celý ich odchod, emigráciu, však zastavil Soru....
„...na svoje jutsu, ktoré pomenoval Kiji Hi no Jutsu, prišiel celkom sám. Však ho poznáš...je to talent...možno budúci Kazekage...“
Naomi sa skromne usmiala. Znova sa dali do pohybu.
„Vieš, Eitana hnevalo, že dokáže ovládať piesok, vietor, čiastočne i oheň, ale vodu nie...tak jedného dňa prišiel na jeden podivný zázrak so svojou chakrou...“
„To som rada, že na to ide po staru!“
Haru sa rozosmial. No áno Aidara klan postupom času tak zlenivel, že začal používať len skopírované jutsu, a ich vlastné techniky upadali. Pýcha ich premohla.
„Naomi! Musíš mu to dovoliť! Eitan je ten, kto spojí klan! On, a jeho schopnosti, to dokážu!“
To nemôže. Pokrútila hlavou. Videl v nej smútok zo straty svojej rodiny, ale i strach, ktorý prinášala sila, ktorú ovládal jej syn. Bol silný, tak skutočne nesebecky silný...ale jeho tajná sila, o ktorej nikto nevedel, bola nebezpečná i pre neho samého.
Bolo dobré zmeniť tému. Ako tak spolu kráčali, a začali sa okolo nich naháňať malé deti, Harovi skočil na pery úsmev.
„A čo malý Soru?“
Naomi sa hneď rozžiarila tvár. Soru mal len šesť rokov. Bol plný života, hravé dieťa, ktoré dokázala vytrvalo vytvárať jeden detský malér za druhým. Boli to chlapčenské dobrodružstvá, z ktorých sa neraz vracal celý špinavý, samá modrina. Ani už nechcela vedieť, kde sa túlal. Eitan to však vedel. Sledoval pozorne svojho mladšieho bračeka bez toho aby o tom niekto vedel. Dával na neho pozor. Nikdy na neho nedal dopustiť. Na tú kôpku radosti, ktorá sa okolo neho večne motala a rozptyľovala ho. A čo sa raz stalo...Soru sa stratil v púšti. Vo veľkej púšti. Eitan ho za pomoci svojho hada, hľadal najmenej tri hodiny, až keď sa vracal späť, uvidel Sora ako si sedí na skale pri hranici a hompáľa si nožičkami. Dokázal sa z tej obrovskej masívnej púšte dostať celkom sám... už vtedy to vedel...
„...však to poznáš...užíva si svoje detstvo. Vedel si, že sa dosť často stýka s Tsukumi?“
Haru sa znova lišiacky zasmial. Naomi pyšne zdvihla hlavu.
„Tak malý Soru, už má dievča...“
„A nie obyčajné!“
Hrdo znova zahlásila. Jej synovia boli pre ňu poklad. Mala ich oboch rovnako rada. Tak ako to dokážu len matky. Milovať svoje deti rovnako bez rozdielu. Nikdy nedokázala jedného uprednostniť pred druhým, i keď to bolo za potreby. Eitan bol ten, kto mal nadanie ninju, a dala mu všetko, len aby mal lepší život ako ona. Soru mal zase zvláštny dar, všetkých na vôkol rozosmiať. Dokázal tak dokonale zdvihnúť náladu, a potešiť každou drobnosťou. Bol slniečko v zamračené uzimené dni. Nebolo človeka v dedine, ktorý by toto strapaté dietko nepoznal. Eitan býval väčšinou vážny. Bol to ninja, a učil sa správnemu remeslu shinobi. Strážil svojho roztomilého bláznivého bračeka, aby sa nedostal do problémov, z ktorých ho nedostane ani jeho úsmev.
„...vychádzajú spolu?“
„Ale áno...i keď, samozrejme, že sa spolu pochytia. To je tak...i keď je Eitan od neho starší len o štyri roky. Soru občas žiarli. Ja to vidím, v jeho detskom srdiečku, túži byť ako svoj starší brat...“
„Má srdce dobrodruha...to srdce potrebuje každý ninja...“

Slnko sa pomaly strácalo za červenými horami a rozžiarilo svojimi poslednými lúčmi oblohu do červena. Využije ešte posledné slnečné lúče k svojmu tréningu. Musí byť silnejší, inak nikdy nedokáže ovládnuť svoju kekkei genkai. Ako vravel Haru, musí trénovať, aby ho jeho Tengokuen nepremohol. Musí ho dostať pod kontrolu. On vie, že jeho kekkei genkai skrýva nespočetne veľa tajomstiev a sily. Nikto mu o nich nepovie, pretože nikto nevie, okrem matky a Hara, že niečo také vlastní. Jeho matka, o tom nechce ani počuť, a Haru sa v týchto veciach klanu Aidara nevyzná. Pre neho sú veci spojené s Tengokuen španielska dedina. Nevie, čo všetko dokáže. Všetko čo o tom vedel, mu povedal. Ale to len okrajovo.
„Máš sa už vrátiť domov!“
Eitan si ani nevšimol toho skrčka malého ktorý vyšiel skratkou z spoza skál. Takže sa mu prudko otočil chrbtom, aby nevidel jeho kekkei genkai.
„Už končím...“
Soru mal síce len šesť rokov, ale nebol hlúpy.
„Predo mnou nič neskryješ braček...“
Kekkei genkai mu zmizla z tváre. Otočil sa s úsmevom na svojho brata, ktorý tam stál so založenými rukami, ani ako výzva do bitky.
„A čo by som mal skrývať?“
Vytrhol zo skaly pevne zarazený kunai a zohol sa k svojmu bratovi.
„Čo je?“
Soru totiž vyzeral dosť nahnevane, čo sa nestávalo často.
„Niečo si mi sľúbil.“
„Ale no tak...dnes už je neskoro! Zajtra...“
„Zajtra nie je...“
Eitan si pred neho čupol.
„Soru...“
„Zajtra predsa bude búrka...“
Nechápavo pozrel na svojho mladšieho brata. Keby mala prísť búrka, tak to bude cítiť.
„...ako to vieš?“
Soru mu akosi neodpovedal. Videl na ňom, že sa akosi zdráha.
„...zase si bol v púšti?“
„To je zlé?“
„Soru?“
„...keď nemáš na mňa nikdy čas, tak oni majú!“
Prudko sa rozbehol k skalám odkiaľ prišiel.
„...oni?“

Človek pochopí svoju stratu, až keď mu chýba...
Niekedy by sme sa, nech už dané veci nenávidíme sebaviac, mali prekonať, a venovať sa im aspoň na toľko, aby sme ich spoznali.
Spôsob, ktorým obetuje shinobi svoj život, aby niekoho ochránil, nie je nikdy dopredu zvolený. človek predsa nepotrebuje byť shinobi, aby dokázal ochrániť blízku či úplne cudziu osobu. Stačí, že má srdce...
Pravda je taká, že nech sme akýkoľvek, a nech už nám ľudia vravia, že sme taký a taký, sme vždy svoji. Nikdy by sme si nepriznali, že majú pravdu.