Bratia Uchihovi riešia bordel v Konohe...a tiež niečo navyše... 001

.........................

Táto spatlanina ako nazývam všetko čo sa mi páči vznikla po dlhom čakní na génia menom Chisaii Kyuubi, ktorá sa konečne so mnou rozhodla napísať spoluautorskú poviedku (nieže ma zaškrtíš cez net, keď si to prečítaš ) a preto fakt vám vravím, prečítajte si to, lebo sa nestáva tak často, že sa stretnú dva geniálne mozgy (Chisaii tvrdí, že samochála smrdí) ale kto by ju mal chváliť ak nie ja?
Takže čakam ohromné množstvo komentárov na jej adresu a mne stačí ten jeden, že to z mojej strany ušlo, jo ;)

.......................

Skutočne krásne letné ránečko. Vtáčiky si štebocú v korunách stromov, slniečko svieti, vetrík povieva, všade vládne ranný kľud a pokoj.
Konoha sa zatiaľ len zobúdza do ďalšieho dňa, v ktorom bude mestečko znova potrebovať ochranu.
Ľudia by pomysleli, že dvaja toľko hluku nenarobia, a že to nie je ani možné. Ako sa totiž títo dvaja nasťahovali k sebe do toho veľkého domu, znie to akoby sa tam každý deň konal zraz metalistov. Niesli sa rôzne fámy a proste normálne klepy, ktoré pomiatli celé mesto.
Ak by sa vyskytla anketa o najschopnejšieho ANBU, tak by to rozhodne nevyhral ani jeden z dvoch bratov, keď boli spolu.
Ľudia nevedeli, či to je zo zlomyseľnosti ich piateho Hokage, ktorá sa skrátka chcela ľuďom pomstiť, že zabudli na jej narodeniny, alebo obyčajný kiks, ktorý sa už nedal vrátiť. Ale v podstate bolo absolútne šialenstvo týchto dvoch dávať do kopy.
V rannom hlásaní počasia sa už ľudia dožadovali pravdy, pretože im občas z neba k hlavám padal ohnivý dážď a horúci vietor, ktorý povieval k ním, neveštil žiadne ochladenie, ktoré hlásali sporo odeté rosničky. A to bol možný krach celého spravodajstva v Konohe.
Popularite uberali i tie krásne zábery v novinách, ktoré hlásali, že potenciálna ochrana Konohy padla pod priemer. To aby sa ľudia obávali ďalšieho nájazdu toho syčiaceho stvorenia s nádychom antického Drákuly. Len povzdych a ďalšie kliatby na dvoch bratov, ktorí sa práve prechádzali ulicami Konohy.
Mladší z dvojice len hľadel po okolí, tak hlúpo, že ho celé toto mesto už štve a nudí a bolo by dobré ho nejako prerobiť alebo zničiť. Starší ho ako vždy napomenul, nech prestane s takými kecami, lebo to môže znieť ako sprisahanie sa.
„Sprisahal som sa!!!“
Ozval sa hrozivý hlas ulicou Konohy, a za ním sa otáčali zvedavé hlavy občanov, ktorý tupo na nich hľadeli. Itachi pokrútil bezradne hlavou. Demencia jeho brata nepoznala zrejme hranice. Ustúpil preto od neho o krok, potom o dva až sa od neho úplne odpojil. Sasuke tak ostal sám vo svojom sprisahaneckom klube a keďže nemal žiadneho spojenca vo svojej plánovanej pomste, začal uvažovať o spáchaní harakiri. Až keď mrkol vedľa seba, zistil, že jeho brat ho ako vždy podrazil. V tom zazrel toho úskočného podrazáka v dave. Tak teda usúdil, že mu môže ďalej robiť kľudne zo života peklo, že si to rozhodne zaslúži za to, že mu ukradol ocenenie za naj ANBU roka. Pri jeho úžasne čertovskom úsmeve a myšlienkach ako „do troch minút strápniť svojho staršieho brata“ prebehol výkrik akejsi starej pani.
„Okradli ma!!!“
Sasuke sa uškrnul a už pálil k miestu nehody. Pri čom v strete premávky na križovatke vrazili do seba dvaja bratia. Jeden z nich cúvol a druhý padol na zadok.
„Dávaj pozor otrava!“
„Nepočul si také niečo ako starší a chytrejší majú prednosť?!“
Mladšiemu Uchihovi navrela na čele žilka. Fialový odtieň jeho tváre nesignalizoval, že by toto čudo malo práve najlepšiu náladu.
„A ty si zase nepočul, že samochvála smrdí?!“
Jediné čo skutočne nemohol vystáť bolo to, že jeho brat vôbec existoval. Tak to mal chudák v živote ťažké. Okamžite mu precvakli nervy, krv mu začala nebezpečne vrieť ako keď pred Naruta hodíte misku s rámenom, a prudko vytasil katanu.
„Okradli ma!!!“
Zvrieskla ženská Itachimu do ucha, ten sa zatrepal, tak taký prenikavý hlas nemal ani Sasuke, keď na neho po ránu vrieskal z kúpelne, že za sebou zanechal povodeň a že nech nechá trocha gélu na vlasu aj jemu. Ešte pár sekúnd mu zvonilo v otrasených ušiach. A keďže sa vie, že stredné ucho je centrum pohybu a reflexov, tak si neskoro všimol diabolského pohľadu sharinganu v očiach svojho brata a ostrie katany pri svojom krku.
„A čo ako chceš ako robiť s tým napichovátkom na bravčové?“ spýtal sa pobavene Itachi a sledoval rozzúrený výraz svojej druhej polovičky.
„Ja ti dám také napichovátko na bravčové!“
ohradil sa na neho dotknuto, ale v tom mu do uší prenikol ohromujúci škripot staršej dámy.
„Okradli ma! Okradli ma!“
Vrieskala hystericky ženská vedľa Itachiho, ktorý sa kyslo zatváril na svojho mladšieho bračeka. Pokrútil súcitne hlavou a zdvihol ruku. Sasukeho pohľad dvoch červených očiek sledoval jeden prst, ktorý pristal na jeho čele a ďobol ho do neho.
„...nie, nie...Sasíček...“
Mladší Uchiha stiahol katanu s povzdychom. No jediné, čo mu teraz kolovalo v tele boli hormóny, ktoré podporovali reflex, ktorý zdvíhal nohu, a mal chuť vykopnúť ľavačku tomu drzému človeku oproti do rozkroku. Pretože na rozdiel od ostatných, Itachi nemal žiadne slabé miesto, až na jedno.
Aspoň nebudú po svete behať také stupídne deti po Itachim, o vzkriesenie klanu sa postarám aj sám... Prečo inak by som si tak precízne udržiaval svoj vzhľad gigola Skrytej Listovej?
Už poznáte odpoveď.
Už sa chcel napriahnuť, že ho fakt kopne, ale ženská zase zvrieskla...
„To by už stačilo.“
Zaumienil si v duchu a červené oči sa zableskli. Toto nepočúval ani keď fanynky kradli Itachimu jeho súkromné veci bez povolenia! Opera sa tu tento rok nemala konať, tak načo precvičovať svoje hlasivky pred celou verejnosťou?! Už chápal prečo máva tento druh tak zvaného umenia tak nehorázne málo divákov, rovnako prečo sa koná iba raz do roka. Keby mali obyvatelia Konohy počúvať stále podobné jančiace scény viac než raz, určite by sa pridali do jeho spolku sprisahania alebo by aspoň spáchali to spomínané harakiri. Itachi sa pousmial nad jeho unáhleným konaním, no skôr než stihol hocičo urobiť, Sasuke sa pustil do sólo akcie. Nádherné ticho sa rozlialo ako morský príliv po okolitých uličkách ako aj do uší svedkov celej situácie.
„Konečne ticho.“
Utrúsil nezrozumiteľne Sasuke, keď sa daná otrava zosypala na zem v bezvedomí ako vrece zemiakov. Taktiež sa zaškeril na Itachiho ako dokázal daný problém vyriešiť aj sám, navyše bez jeho vtieravej pomoci.
„Vidíš, veľký brat? A zrazu je všetko vyriešené!“
Rozhodne mal zaujímavý spôsob riešenia detektívnych prípadov, to si všimol už dávnejšie.
„Nikto nič neukradol, nikto sa na nikoho nesťažuje, a ulice Konohy sú opäť bezpečné!“
Jeho reakcie boli rýchlejšie a efektívnejšie, to musel uznať aj Itachi.
„A čo teraz Sasuke?“
Pretože i keď Boli bračekove techniky teda zaručene efektívne, Itachi mal v šedej kôre zabudované niečo ako podozrievavosť so štipkou akéhosi koreneného tušenia, že sa bude konať niečo nekalé v priestoroch v jednej z budov v Konohe.
„Teraz si vezmem tvoje ocenenie za najlepšieho ANBU roku!“
Itachimu sa stiahlo čelo do nepekných tvarov, a div mu z nich nevysršalo celé Amaterasu. Sasuke sa začal smiať na spôsob starých hororov, v ktorom dominuje psychopat na opustenom zámku, ktorý vyrába svoje zombie špeciality na halloween.
„Skrátka na mňa žiarliš! Vždy si žiarlil a vždy budeš Sasíček. Som proste lepší, talentovanejší, krajší, zábavnejší a rozhodne…som krajší a krajší!!“
„Nútiš ma robiť nepekné veci Itachi!!!“
Sasuke sa na neho vrhol a tak sa tam driapali ako dva rozzúrené kocúre. Ani jeden si nepriznal chybu z čoho vyplynulo, že to bude dlhý boj! Veľmi dlhá bitka, o česť a o cenu ANBU roka, ale hlavne o to, kto je krajší a vtipnejší.
Nedalo sa však povedať, že by to niekomu nevadilo, preto do toho vletela rozzúrená Shizune a zbliakla po nich...
„Okamžite k Tsunade – sama!“
„To on!“
Okamžite zdvihol Sasuke prst k Itachimu tvári. Ten mu to opätoval.
„Nie to on začal!“
„Ty!“
„Nie! Ty!“
„Ty si to začal! Prvý si po mne zle pozrel!“
„Ty sa zle dívaš stále!“
Vyštekol po ňom Itachi. Shizune sa začali krížiť z toho oči. Rozhodla sa preto pre razantné riešenie. Zohla sa k dvom bratom, ktorý ostali na zemi a oboch ich chytila za uši.
„Tsunade – sama to vyrieši! Ale ak by šlo na môj názor...“
Zhlboka sa nadýchla a spustila krik a rev a všetko aby to počula celá Konoha a okolité dedinky, a aby to začul aj Kazekage, ktorý sa dnes určite nudí.
„...obaja ste totálne úbožiaci!!!! A nikdy v živote už ani jeden z vás nedostane cenu ANBU! Pretože ste ale veľký úbožiaci! A jediné čo vyhráte bude cena za najväčšieho úbožiaka!“
„Ale vyhrám ju ja!“
Skríkol Sasuke po Itachim.
„Nie ja!“
...sú totálne dementní

No krik, ktorý sa ozval ešte neskôr potom v mohutnejšom vydaní a buzerovanie, ktoré potom takmer ihneď nasledovalo už také nevinné ako zažili na ulici od sršiacej sopky Fuji Shizune určite nebolo. Pretože...Tsunade, bola absolútna atomovka!
„A to si vravíte Uchiha?!“
Skríkla Tsunade a praštila hŕbami spisov o stôl. Jej mrzutá nálada a blesky sršiace z oči, nenapovedali nič dobré. Sasuke iba ľahostajne odfrkol do vzduchu, Itachi sa však namiesto obvyklej arogantnosti začal ospravedlňovať 5. Hokage.
„To je neospravedlniteľné, Itachi! Osoba, ktorú ste mali chrániť skončila v nemocnici, s neznámou guľou na hlave a otrasom mozgu, očakávam, že mi to vysvetlíte... Obaja!“
Nasledovalo podivné ticho a za ním tiché šomranie a niečie nadávky.
„Sasuke?“
„Sama zakopla o vlastné nohy, ja za to nemôžem!“
„Ale nie! vy sa mi tam ešte aj pobijete! To čo je za reprezentácia našich najlepších shinobi?!"
Odporoval tvrdému pohľadu staršej dámy a zamračil sa nad Itachiho ľahostajnosťou. Kde je teraz, keď ho potrebuje? No určite! Vraj aký je starostlivý!!! Klamár...
„Sasuke?!“ vyrušil ho opäť rovnaký hlas.
„Čo stále chceš! Už som ti predsa povedal ako to bolo!“
Náhle sa ozvala osoba, ktorú by najmenej čakal.
„Tsunade.“
Predniesol Itachi z ničoho nič.
„Nebola to jeho chyba.“
Takmer sa neudržal na nohách! Čo to práve teraz najlepší spomedzi všetkých Uchihov povedal???
„Pozri mala si narodeniny, je tak? A my sme ti priniesli menší darček, takže čo keby si to celé nedorozumenie na chvíľku pustila z hlavy a...“
„Vy ste nezabudli?“
Spýtala sa ohromene, nečakajúc, že by si niekto po toľkej dobe vôbec spomenul.
„Ako by sme mohli...“
Upokojil ju a rýchlym švihom ruky sa pred Tsunade objavil vkusne zabalený darček veľkosti buika.
„Čo to môže byť? Žeby súdok toho najlepšieho saké, alebo mi konečne kúpili vlastný automat?!“
Rozplývala sa nahlas. Bola taká nedočkavá, taká natešená, že malý problém, ktorý doteraz tak zásadne riešili jej celkom vyfučal z myšlienok.
„Dobre, ale nech sa to už neopakuje...“
Vyrozumeli spomedzi návalu potokov slín, vytekajúcich z Tsunadiných rozochvetých pier. Saké, saké, saké, opakovala si dookola. Automat, automat, automat...
„Prekvapenie!!!“
Ozvalo sa nečakane a Tsunade od úľaku úplne onemela. Toto by určite nečakala, zahlásila si pre seba skleslo a sledovala osobu v trápnom kostýme rozkošného zvieratka. „
Tak čo ty stará vykopávka, to si nečakala, čo?!“
Spustil podnapito Jirayia prevlečený za rúžového zajačika a nemotorne sa vymotal z dekoračných ozdôb...