Křižovatka osudů - 2. kapitola - Prvá z dvoch

Čo tým myslela? Mám sa báť? Hm, ja sa nikdy nebojím, ale toto znelo záhadne. Klipkali mu oči. Chce sa mi spať...

„Vstávaj!“ Niekto do neho drgol. Pomaly sa prebral a pozrel na toho človeka. Bol to muž silnejšej postavy, s divným účesom a s ešte divnejším oblečením. Mal dlhý zelený kabát, krátke, široké, modé nohavice. Červená košela mu obopínala jeho svalnatú hruď. Mohol mať tak okolo štyridsať rokov.
Odopol ho, prehodil si ho cez chrbát, lebo sa nemohol hýbať a odniesol ho do nejakej miestnosti, kde bolo plno prístrojov. Tam ho posadil do jedného kresla a pripútal. Potom odišiel.

Itachi sa obzeral okolo seba. Ako mu pohľad prechádzal z rohu do rohu, páčilo sa mu to menej a menej. Dobre vedel, čo to všetko je. Laboratórium a mučiareň dohromady.

Otvorili sa dvere a dnu vošiel muž. Vlasy mal vyčesané dohora a na konci mal akési zvončeky, ktoré jemne cinkali. Tiež mal na sebe plášť, ale čierny. Inak bol celý v tmavomodrom.

Otvoril ústa, ale len zachrčal.
„Nemôžeš rozprávať. Dala ti to jedla menšiu drogu, aby si moc nevystrájal.“ Ozval sa on.
Mrcha jedna. Vedel, že to chutí nejako divne.
„Volám sa Vatari. To si sa ma chcel spýtať, nie? A ešte asi, že prečo si tu, však?“ Pozrel na neho a Itachi mu s námahou prikývol. „Si tu preto, lebo sa mi páči tvoj Sharingan a chcem urobiť pár pokusov, aby som si niečo overil. Tak sa do toho rovno aj pustíme, nie?“
Obrátil sa k stolu, stlačil nejaký gombík a zo sedadla, kde sedel Itachi, sa začali vysúvať popruhy na ruky, nohy, hruď a hrdlo. Omotali ho a pevne pripútali.
Podišiel k nemu a na oči mu nasadil zvláštne okuliare. Na spánky mu pripojil dva pliešky, ktoré mu doslova zapichol do hlavy.
Vrátil sa ku stolu a otočil kľukou. Okuliare zasvietili na zeleno a pliešky sa rozhoreli a Itachimu dávali elektrické výboje, ktoré neustále silneli.
Itachi chcel zavrieť oči, to svetlo ho oslepovalo, ale nemohol. Hypnotizovalo ho. Zreničky sa mu zväčšovali a začínal mať vidiny.
Že bojuje. Aktivoval Sharingan, hoci nechápal, prečo ho to tak bolí. Niečo ho nútilo ho udržať, ba použiť aj Mangekyou a Amaterasu.

„Výborne.“ Vatari pozeral, čo robí. Okuliare snímali všetko, čo sa mu dialo v očiach a zároveň ho nútili, aby bol stále v strehu a bojoval ďalej. So svojimi preludmi.
„Napriek tomu tlaku, tej bolesti, stále sa drží. To je zaujímavé. A to už prešlo pár hodín.“ Podišiel k nemu a pozeral, ako mu po tvári steká pot, videl jeho zaťaté päste a nervozitu.
„Jedno oko by som si preskúmal podrobnejšie. Neboj sa, potom ti ho vrátim.“ Zložil mu okuliare a Itachiho myklo, od tej náhlej zmeny. Nejako mu pomaly dochádzalo, že je stále v tej miestnosti a nie na bojovom poli.
Vatari vzal do ruky dva nástroje, jeden drôt a injekciu. Tú mu pichol do krku, dosť silné sedatíva a jedným mu otvoril oko. Potom mu doň pichol drôt, na ktorého konci bola nejaká vec, ktorou mu odobral vzorku z oka.
Itachi nevedel, čo sa deje, lebo druhé oko mu zakryl, ale cítil, že mu niečo robí s druhým. Potom začul nejaký mľaskavý zvuk.
„A je to vonku,“ ozval sa Vatari a opatrne so vzorkou išiel k svojmu stolu, ignorujúc Itachiho, ktorému krvácalo oko.
Položil ho do nejakého prístroja a zapol. Ani nevnímal čas až kým niekto nezaklopal. „Ďalej!“
Dvere sa otvorili a dnu vošlo dievča. „Pane, ste tu už dvanásť hodín, nechcete si oddýchnuť?“ Opýtalo sa ho.
„Aaa, Emi, to je výborné, že si prišla, aspoň ho vezmeš späť do cely, ja tu mám ešte prácu,“ ukázal na oko a ona len mlčky prikývla.
Jednu ruku dala na zem, vytvoril sa nejaký kruh, z ktorého sa vynorili nosidlá na kolieskach. Opatrne ho tam preložila a viedla ho preč. Do jeho cely.

V cele ho opatrne zložila a na začala mu liečiť zranenie.
„Prečo to robíš? Nemala by si to jednoduchšie, keby som nebol v poriadku?“ Ozval sa on.
Trochu sa mykla. „Ty si hore,“ šepla.
Pozrel na ňu. „Som.“
„No vieš, ja... Ja nechcem, aby si sa mal zle. Vieš, veľmi s tým...“ Stíchla a bez slova pokračovala v práci.
„Takže ty si Emi? Pekné meno. A kto vlastne ste? Prečo ja?“ To sa už nadvihoval.

Odskočila od neho. „To je veľa otázok a ja nemôžem hovoriť, prepáč. Ešte nie.“ Podišla k dverám, kde sa ešte obzrela s rukou na kľučke. „Snaž sa vydržať to všetko, uvidíš, bude to pre teba lepšie.“ A odišla.
„Sakra!“ Itachi si ľahol a snažil sa oddýchnuť. Ale stále mu nešlo niečo z hlavy. Jedna tvár...