Prianie 05

Sen či skutočnosť?

„Kakashi-sensei...“ Hlavou mu preletelo niekoľko ich spoločných okamžikov...
Telom mu prebehla vlna energie. Vstal a nenávistne sa pozeral na krčiace sa monštrum. Zaťal päste.
„Áno... Kyuubi je tu!“
****

„Ak po mne už nič nehodíš, tak ti aj večeru donesiem,“ ozvalo sa spoza dverí.
Dievča za nimi sa len zamračilo a najedovane odvrklo: „A čo by som takého po tebe ešte mohla hodiť? Už mi to nič neostalo okrem postele a tú si zničiť nechcem. Taká hlúpa som neni.“
„Dobre, tak idem dnu,“ povedal a otvoril opatrne dvere. Zbadal ju, ak sedí na posteli s odutými lícami. Zaškeril sa.
„No čo je?“ Spýtala sa nervózne.
„Aaaale nič, len že sa tváriš, ako keby ľutovala, že tú posteľ nemôžeš po mne hodiť.“ Zasmial sa a položil jej tácku s jedlom na kolená. Potom ustúpil.
„To aj ľutujem. Keby som mala kde spať, tak by som ti ju otrieskala o hlavu.“ Vyplazila mu jazyk a spokojne sa pustila do jedla.
Divoška jedna. Itachi sa nevedomky chytil za líce, kde mu urobila včera jazvu, ktorá sa pomaly hojila. A to po ňom hodila šálku. Hodila, ale ako. Kto by to bol povedal, že aj šálka môže byť v niečích rukách taká dobrá zbraň.
„Kedy ma pustíš?“ Spýtala sa náhle.
Zatváril sa nechápavo...
„No, ostatným si ma zatiaľ neukázal a nezdá sa mi, že by si sa k tomu nejako mal, takže som tu pre niečo iné, nie? Tak čo je to?“ Išlo jej na nervy, že tam len tak sedí a nič nerobí. Ona potrebovala slobodu. Pohyb. A nie toto. Väzenie. Zamračila sa na neho.
„No, prečo som ťa sem vzal. Lebo by si ma bola prezradila. Ale dokedy tu budeš, to neviem. A okrem toho. Stále mi nechceš prezradiť ani to, ktorá Hyuuga vlastne si.“ Uškrnul sa. A asi mi to ani tak ľahko nepovieš, čo znamená, že tu budeš ešte dlho...
„Ak ti ide o to, tak ja som H....“ Začala ona...
„Itachiiii!!!“ Ozývalo sa odniekiaľ.
„Sakra! No musím ísť, zháňajú ma. Dokončíme to inokedy.“ Usmial sa na ňu. „Zatiaľ si užívaj mojej pohostinnosti,“ to už vravel, keď zatváral dvere a dobre robil, lebo na nich pristála tácka s riadom, ktorú po ňom hodila.
„Ty... Ty... Ty hnusná, odporná kreatúra! Slabá napodobenina muža! Však ty počkaj, keď sem zase prídeš! Nebudeš ma tu držať! Počuješ?!“ Kričala za ním.
Itachi sa len smial. Tá malá má ale ohňa v sebe. A takto dobre naladený išiel na stretnutie s ostatnými členmi Akatsuki, ktoré nebolo veľmi príjemné...
****

„Už sme blízko, cítim to.“ Ozval sa jeden.
„Som rád.“ Povedal druhý a obaja sa rozbehli dopredu. Tam, kde tušili, že sa niečo deje...
****

„Som tu. Sme tu obaja.“ A teraz mi pomôžeš je ti to jasné? Za senseia! Naruto stál pred Kyuubim so zaťatými päsťami.
Ten sa na neho len pozrel s nečitateľným výrazom v tvári. Za neho? Proti nej? Dobre, ale musíš ma trochu popustiť, inak sa to nebude dať...
Naruto prikývol, počítal s tým...

„Tak a ideme na to!“ Vykríkol. Okolo neho sa začala zdvíhať červená chakra a jemu sčervenali oči a vystúpili bočné zuby. „Za Kakashiho ťa zabijem! To mi ver! Ttebayo!“ A vrhol sa k nej...

Beštia sa postavila na zadné a čakala. Nevšímala si, ako ju jeho chakra spaľovala. Jediné, čo chcela, bolo zaťať jej tuby do neho a roztrhnúť ho na polovicu.

Stretli sa. Bol to náraz ako výbuch z dela. Zdvihla sa tlaková vlna, ktorá rúcala všetko naokolo.
Oni dvaja stáli proti. Zviera malo čeľuste v jeho ruke a Naruto mal zaťaté drápy v jej ramenách a hlavu nebezpečne blízko pri jej krku.
Teplo bolo neznesiteľné, ale jej to nevadilo. Ešte tuhšie zaťala čeľuste. Naruto jednu ruku dal k jej papuli a snažil sa ju odtisnúť. Zatiaľ čo druhou robil rasengan.
Natiahol ruku a vpáli to do nej. Obluda odletela na desiatky metrov ďalej a tvrdo dopadla na zem, kde sa vytvorila jama.
Pomaly z nej vstávala, ale to už sa on rozbehol a znovu bol pri nej. Celou silou ju päsťou trafil do brucha, až pod ňou popraskala zem. Ale nedala sa. Odkopla ho a vyskočila.
Ako si ustálila rovnováhu, vykašľala trochu krvi a vycerila zuby. Dostala na neho veľkú chuť...
Naruto však tiež. Stále viac a viac povoľoval uzdu Kyuubimu. Bolo mu už všetko jedno., Videl len a len Kakashiho pred sebou...
Začal sa meniť na líšku... Mal už tri chvosty a besnel ako aj ona. Už boli zase v sebe. Trhali sa, hrýzli, šklbali... Odhadzovali sa na strany a zase vrhali na seba...
****

„Počuješ to? Tam niekto bojuje!“ A rozbehol sa tam s druhým v závese. Vybehli o pár metrov ďalej a naskytol sa im pohľad na dve krvilačné beštie, ako spolu bojujú.
„Nie je to...“ Ozval sa ten druhý.
„Je... Naruto ako Kyuubi... Sakra, to vyzerá zle.“ Zanadával prvý.
„Pozri! Tam niekto uteká!“ Ukázal mu jeho spoločníka a obaja zazreli ružovlasú ženu, ako beží smerom doprostred boja...
****

Nie! To nesmie! Zabránim tomu! Bežala k nim najrýchlejšie ako vedela. Využila chvíľky, keď bol Naruto od beštie dosť ďaleko, skočila k nemu a prilepila mu na čelo papierik. Naruto pomaly strácal chakru a aj výraz v tvári sa mu menil.
Stihla som to! Vydýchla si a otočila sa k beštii. Tá sa zdvihla zo zeme, otočila sa a bežala preč. Cítila, že by asi neprežila, lebo mala veľa rán...

„Prečo si ma zastavila? Prečo? Ja som ho chcel pomstiť...“ Šepkal Naruto a pozeral sa pritom vedľa...
Aj ona tam otočila hlavu. Zbadala Kakashiho. „Niee!“ Utekala k nemu, že ho vylieči...
****

Kde to som? Aké ticho... A zima... Som mŕtvy? Obzeral a okolo seba, ale nič nevidel. Nevedel, ako dlho je tam. Čas tam plynul inakšie...
Začul nejaké kroky. Obzrel sa. Kto je to?

Čo tu robím? Nič si nepamätám. Len nejakú bolesť. Strašnú, bodavú... Zmraštila čelo... Zbadala pred sebou postavu. Možno on bude vedieť... Kráčala k nemu...

Panebože... Veď to je... Risa! Alebo mám zase len halucinácie? Podišiel bližšie. Je to ona!

Jeho tvár poznám! Ale odkiaľ? Neviem. Stála už pri ňom.

„Risa, si to ty, že? Takže som predsa len umrel a ty si ma prišla privítať? Ozval sa.
„Ja nie som Risa, teda, ja neviem, kto som... Ale, ty si, kto si ty?“ Spýtala sa nervózne. Zle sa pri ňom cítila.
„Ja som Kakashi. Nie si to ty? Ty si Kyoko?“ Kto je to? Alebo stratila pamäť? Nechápal to...
„Kyoko... Risa... Neviem... Ja nič neviem,“ zviezla sa na zem a začala vzlykať.
Chytil ju do náručia a začal utešovať. „Neboj sa, to bude dobré.“ Cítil, ako mu mäkne v rukách. Neodolal a pobozkal ju. Videl prekvapenie v jej očiach, ale cítil, že mu bozk opätuje. Po chvíľke sa od seba odtiahli a len na seba hľadeli.
Vtom ucítil, že ho niečo ťahá preč. Od nej a z toho miesta. „Nie, ja tu chcem ostať!“ Kričal, ale nepomáhalo to. Vzďaľoval sa. Ona mu mizla spred očí. Videl, ako k nemu vystiera ruku, ale už sa jej nemohol chytiť.
Obklopila ho tma a potom náhle svetlo.

„Vďakabohu, je späť!“ Ozvala sa šťastne Sakura a od radosti objala vedľa nej sediaceho Naruta, ktorý hneď chytil farbu tej najčervenšej paradajky.
„Sme radi, že ste zase medzi nami, už sme sa báli, že ste odišli...“ Povedal.
„Som späť?“ Takže to bol len sen? Ale taký skutočný... Pomaly sa posadil a vtom zbadal dve postavy kráčajúce k nim... „Kto je to?“
Sakura aj Naruto sa otočili. Boli to...