Cesta bolesti 4

Štvrtá časť: Prebudenie

Kakashi spal dlho, predlho, aspoň jemu sa to tak zdalo, keď ho slnko zobudilo z náručia spánku. Chvíľu musel žmúriť, až dokiaľ si oči pozerajúce tak dlho do tmy neprivykli na svetlo. O chvíľu sa už rozhliadal po veľkej miestnosti, ktorá bola zároveň obývačkou, kuchyňou i spálňou. Všetko bolo z dreva: steny, strop, zariadenie i náradie. Pripomínalo mu to jeden z domčekov, na odpočívadlách, aké sa využívajú pri dlhších cestách.
Z myšlienok ho vytrhol pohyb pred oknom. Stála v ňom žena, nevšimla si, že sa na ňu pozerá.
Stála tam a niečo miešala. Asi nejaká liečivá masť alebo také čosi.
Stála v oslepujúcich lúčoch slnka, ktoré prenikali dnu oknom. Vyzerala ako anjel, ktorý prišiel potešiť človeka, s hlbokou jazvou v srdci a dať mu trochu krásy a šťastia do jeho osamelého života, plného bolesti a smútku.
Opäť ho vyrušila z myšlienok. Na zem jej spadla malá mištička s bylinkami. Pozbierala črepy i bylinky a venovala sa ďalej miešaniu. Ešte stále sa si ho nevšimla.
Dlhé blonďavé vlasy jej padali na svetlo zelené rúcho i do jej krásnej tváre.
To čo ho naozaj zaujalo boli jej oči, oči plné bolesti a smútku. Ako tak do nich pozeral kochajúc sa ich smutnou krásou nečakane sa naňho pozreli.
„Konečne si hore. Už som sa začala báť, že je neskoro. Keď som ťa našla bol si celý doráňaný. Je to síce zvláštne, no nemal si nič zlomené. Rany som ošetrila, no zostanú ti jazvy.“ povedala a pokračovala v práci.
Kakashi sa na seba pozrel až teraz. Väčšinu tela mu zakrývali obväzy a to čo nezakrývali pokrívali strácajúce sa modriny. Keď sa posadil zabolelo ho celé telo.
„Ďakujem, Tsunade.“ povedal Kakashi a posadil sa na posteli.
Žijem a ešte dlho budem, no jedného dňa sa opäť uvidíme priatelia, to prisahám na svoj život. A potom si to užijeme spolu, tak ako za starých čias. Pomyslel si Kakashi a usmial sa.
„Čo sa deje?“ spýtala sa Tsunade.
„Nič, len pekná spomienka. Kde to vlastne sme?“ spýtal sa Kakashi hoci vedel kde sú.
„Blbá otázka!“ odpovedala.
Tsunade pred pár mesiacmi zomrel priateľ Dan a tak začala piť. Teraz bola na tom tak zle, že ju bolo možné často nájsť opitú. Snažila sa svoj žiaľ utopiť v alkohole, no ako sa zdá nepomáhalo jej to.
Keď bola triezva chcela byť osamote. Tak ako teraz.
„Keby ťa Dan teraz videl nebol by z teba moc nadšený.“ povedal Kakashi.
„Vyser si oko!“ zahrešila Tsunade.
Kakashi zmĺkol.
Po chvíli sa rozplakala a padla na kolená. Kakashi vstal z postele podišiel k nej a vzal ju do náručia. Plakala! Tak veľmi plakala a on nevedel ako ju utíšiť. Držal ju pevne náručí až napokon povedal: „Naše srdcia utrpeli ťažké rany, z ktorých sa budú liečiť veľmi dlho, no úplne sa neuzdravia už nikdy.“
Potom zobral do dlaní jej uplakanú tvár a pobozkal ju. Pobozkal ju vášnivo i citlivo zároveň, akoby bozkával svoju milovanú Rin. Tsunade prestala plakať a spýtala sa ho: „Prečo?“
„Pretože tie krásne hnedé oči už nesmú nikdy viac plakať.“ odpovedal Kakashi.
Potom ju jemne zdvihol a položil na posteľ. Ľahol si k nej a ich pery sa znovu spojili. V ten deň i noc sa spojili ešte mnohokrát a neboli to len ich pery, ktoré sa spojili.
Nebola to láska, obaja to vedeli. Bola to bolesť dvoch sŕdc a hľadanie lieku na ňu, čo ich spojilo. Tak zúfalo hľadali liek až ho našli v tom druhom.
Na druhý deň sa rozlúčili a Kakashi sa vrátil do dediny. Tsunade sa vrátila o deň neskôr. Po návrat začali spolu tráviť čoraz viac času. O mesiac neskôr si o tomto zvláštnom páre štebotali už i vtáky na streche.
O páre dvoch doráňaných sŕdc, ktoré našli novú silu do života.