Cesta za smrtí 04

Hiroki vyľakane pritisla ruku Dai na ústa a priložil prst k vlastným na znak toho, aby bola ticho. Tesne za ich chrbtom sa ozvalo zašuchotanie plášťov. Dievčatá sa naľakane obrátili a vytreštili oči.
„Ale, ale, koho to tu máme?“ Opýtal sa niekto posmešne. „Už som sa dávno nebavil, malé rozptýlenie neuškodí.“
„Nie sme tu pre zábavu, na to nezabudni,“ zahundral druhý hlas. „Máme robotu.“
„Ja viem, viem. Ale kam sa ponáhľať? Počasie je také krásne, ľudia umierajú a my tu máme tieto dve krásne.....“ Nedopovedal, len ukázal rukou tam, kde stáli. Stáli? „He? Kde sú?“
„Tam utekajú,“ ukázal druhý hlavou. „Ideme za nimi.“ Opýtal sa ho akoby len tak mimochodom.
„To je jasné, že áno. Za ten útek si ich smrť budem pomaly vychutnávať. Mňa v prejave nik prerušovať nebude.“ Muž sa zamračil a aj s druhým sa hnali za nimi.

„Zbavili sme sa ich?“ Ozvala sa Dai.
„Dúfam, bojovať proti nim by som nechcela.“ Hiroki sa otočila, ale nikoho nevidela. Obrátila sa späť. „Vďaka b......“ Stíchla.
Dai sa otočila, že čo sa deje, a zbadala, ako jej kamarátka padá na zem. „Hiroki!“ Vrhla sa k nej, ale niekto ju zadržal.
„Tu budeš, najprv sa s ňou on pohrá. Inak by mi nedal pokoj.“ Povedal niekto, šmaril ju o strom a ona zacítila, že sa nemôže hýbať.
„Čo dopekla tým myslíš?“ Vykríkla na neho.
Ignoroval ju. „Hej, Deidara, ale nech ti to dlho netrvá. Vieš ako neznášam čakanie.“ (Áno, je to Sasori xD)
„Hai, hai.....“ Jashine, ten je ale otravný. Vzdychol si a potom sa už naplno venoval Hiroki.
„Tak ty s nami nechceš bojovať? A prečo? Veď my by sme ti veľmi neublížili.“ Uškrnul sa a pristúpil k nej. „Si taká krásna.“ Zdvihol ruku a chytil jej vlasy. „Až je to škoda.....“
„Čo je škoda?“ Opýtala sa ho a ruku nenápadne posúvala k zbrani.
„Že zomrieš.“ Smutne sa usmial Deidara.
„Zomriem?“ Asi áno, ale tak ľahko ma nedostaneš. Už držala v ruke kunai. Vrhla sa na neho.
„Hej!“ Uskočil, ale ona stále dorážala. Bola veľmi rýchla. „Iba si to zhoršuješ.“
Zasmiala sa. „Čo môže byť ešte horšie?“ Zabodla mu kunai do ľavého pleca a ťahala dole, až mu vytvorila veľkú ranu.
„Ty mrcha!“ Odhodil ju, až narazila chrbtom o skalu a tá praskla.
„Za toto zaplatíš:“ Dal ruku do vrecka a potom ju vytiahol.
Hiroki bola trochu omráčená a tak sa len veľmi pomaly zdvíhala hore.
„Hiroki utekaj! Bež a nevracaj sa!“ Skríkla Dai, lebo vedela, čo práve Deidara robí.
„Nie! Ja ťa tu nenechám!“ A postavila sa.
„To ti nepomôže:“ Povedal Deidara.
Pozrela na neho a zmeravela. Okolo neho sa vznášala stovka malých, bielych vtáčikov. Tí sa pomaly dali do letu a išli priamo k nej.
Niekoľko ju obkľúčilo, iné si na ňu sadali, darmo ich odháňala od seba a hádzala preč. Stále ich bolo veľa.
„Katsu!“ Povedal Deidara.
Vtáčikovia začali vybuchovať. Ale nie naraz. Jeden po druhom.

„Nieee!“ Kričala Dai a z očí jej tiekli slzy. Hľadela, ako sa okolo Hiroki zdvihol prach. Počula jej výkriky. Konečne zo opadlo a ona ju mohla vidieť.
Bol to hrozný pohľad. Hiroki bola celá krvavá. Chýbalo jej jedno ucho a kus líca. Po tele mala veľké rany, na mnohých miestach jej bolo vidieť mäso. Na pravej ruky jej chýbali dva prsty.

Hiroki sťažka oddychovala. Všetko ju príšerne bolelo. Skoro nič nevidela skrz krv, ktorá jej stekala po tvári.
Začal sa smiať. Až desivo. Pomaly sa vzpriamila a pozrela na Deidaru, ktorý nechápal, že ešte žije.
„Za toto ti ja niečo vezmem.“ Zavrela oči a sústredila sa. „Zbohom všetci,“ zašepkala. Ľavou rukou spravila pečate a vykríkla niečo, bolo to však v jazyku, ktorému nikto nerozumel.
Deidara zmeravel. Pozrel sa na zranenú ruku. Začala mu fialovieť. Potom modrieť. A bolelo to. „Čo si to urobila?“ Bol už pri nej, kopol ju, až odletela k priepasti, ktorá tam bola.
„Ten kunai bol napustený mojou chakrou, ktorá na teba vplýva ako jed. Onedlho ti tá ruka odpadne. Ale predtým zažiješ hrozné bolesti.“ Zasmiala sa a pozrela na Dai, „dostaň sa z toho, prosím,“ zašepkala ako modlitbu.
Deidara k nej priskočil, chytil ju pod krk a kričal: „Zastav to, zastav to!“
„To sa už nedá: Ale neboj sa. Nakoniec budeš rád, keď ti už odpadne. Ak si ju ešte predtým sám neodsekneš.“ Povedala mu a ešte mu napľula do tváre, aby viac ukázala, ako ho nenávidí.
Pustil ju. Vytiahol kunai a pichol jej ho priamo do srdca. Potom ju ešte postrčil a ona spadla dole, do hlbokej priepasti.

Otočil sa k Sasorimu. „Už ma to hranie nebaví,“ povedala a sykol od bolesti. Chytil sa za ruku. „Mrcha!“
Sasori sa obrátil na Dai. „Nechce sa mi teraz vláčiť ťa, tak ťa tu necháme.“ Ona bola ešte v šoku z toho, čo videla, ani nevnímala, ako ju tresol po zátylku, potom omdlela.
„Prídeš o ňu?“ Opýtal sa Deidari.
„Zrejme áno, neklamala.“ Mračil sa na ruku, ktorá bola teraz hnedá. Bolela však stále viac a viac. „Ideme.“
Obaja odtiaľ odišli, ani sa neobzreli.
****

Nobu sa naľakal. Jedna žena sa pomaly začala rozpadať. Chýbalo jej ucho, časť tváre, zbadal, že má rany, aj kričala a potom nič. Ticho. Hrozné ticho...