V znamení vetra a ohňa 6 - Na ostrie noža

Sasuke, čo ten s tým má spoločné? Znelo mu nepretržite v hlave, ako krútiaca sa špirála nemajúca konca, či začiatku. Sakura sa pomrvila pod hrubou perinou, a potom náhle otvorila svoje zelené unavené oči. Dobre vedela, čo tam robí, nemocničný vzduch bolo ostrý a teplý, no aj tak jej to celé nedávalo žiaden zmysel. Ako sa tu vôbec ocitla? Prečo je ešte nažive? Posledné čo si pamätá, sú Sasukeho čierne oči a jeho vyčítavý pohľad, keď na ňu pozrel skrz svoj Mangekyou sharingan. Oproti sebe uvidela siluetu, videla mierne rozmazane, takže prvý človek, čo ju napadol bol iba on. „Naruto?“ nechápavo zažmurkala a jemne sa posadila, aby si obzrela okolie. Noc ovládala oblohu už pridlho, no aj tak sa nevzdávala svojho nočného trónu. „Čo tu robíš, je neskoro a...“ zarazila sa, celé telo jej stuhlo. Srdce jej splašene tĺklo, odmietajúc zastaviť. Videla pred chvíľou dobre? Alebo ju znova klamú prchké zmysly? Jeho výraz bol taký bolestivý a nepredvídateľný, plný zármutku a snáď obáv?! Došlo jej, že si ju musel vypočuť počas spánku, často trpela tým, ako nahlas rozprávala zo sna, a to jej sťažovalo život. A tento omyl sa jej mohol stať osudným. Aj keď mu nechcela povedať pravdu, pretože vedela, že by ho to trápilo, o to viac keby sa dozvedel, že sa Sasuke vrátil práve kvôli nej, no nie preto, aby ju vzal so sebou.

„Prečo, Sakura.“ Predniesol so sklopeným pohľadom, sústredil sa na svoje chvejúce sa ruky, nepohliadol na ňu. Neodvažovala sa odpovedať. Takmer ju stratil a vinník je na slobode, ako ho môže takto aj naďalej chrániť, ako len môže?! „Prečo mi nechceš povedať, čo sa v tú noc stalo, prečo iba mlčíš?“ Hlboko si vzdychla, bolelo ju vidieť ho v takomto žalostnom stave, no keby sa dozvedel, že v ten večer sa stretla so Sasukem určite by sa na ňu nahneval. Už len preto, že sa s ním stretla osamote a jemu pritom nič nepovedala. Sú tím, ten istý ako na začiatku, a budú až do konca svojich posledných dní! Uvedomovala si to, preto to chápala ako zradu. Sasuke je a vždy bol jeho najlepší priateľ, toľko sa ho snažil zachrániť, no bez úspechu. A aj keď sa dotyčná osoba pridala na stranu zla, pričom stále blúdi v temnote, ani sa netúži vrátiť späť, tento chlapec to nikdy nevzdal, vždy sa snažil presvedčiť ho o opaku. Naruto jej dával silu bojovať proti svojim vnútorným démonom, iba vďaka nemu dokázala aj ďalej žiť ako predtým, s vedomím, že prišla o svoju jedinú lásku, a ten pocit bol priam neznesiteľný. „Ja...“ začala, nevediac, čo si vymyslieť, no pravdu musela zatajiť, aj keby ju to stálo život. Premýšľala až príliš tuho, zaznamenal to a nepáčilo sa mu to. Snaží sa ho oklamať, alebo iba kryje skutočného vinníka?

„Skús mi iba povedať pravdu, nič viac od teba nechcem.“ Povedal so skúmavými očami. Pravda môže byť krutejšia, než čokoľvek na tomto svete, pomyslela si sama pre seba. Smrtiaca rana sa hlásila o slovo, neprešla sekunda, aby necítila ostrie jeho meča vo svojom vnútri, krvácanie sa im akosi nedarilo zastaviť. Bolo možné, že túto noc ani neprežije, preto zostal. Bude ju ochraňovať ako jej tichý strážny anjel, až do konca, kým naposledy nedodýcha. Stále ju prenasledovala ta nebezpečná predstava, že by sa Naruto mohol dozvedieť, že to práve Sasuke zavinil jej smrteľné nešťastie, ako aj to jeho. No ju netrápila vlastná bolesť nad jeho stratou, zvykla si riskovať svoj život vo veľa bitkách, jej srdce zomrelo tej noci, keď znova odišiel a zdalo sa akoby už navždy. O to viac sa obávala reakcie Naruta, keby len vedel, čo sa vtedy stalo, keby skutočne zistil... „Sakura?“ Skočil jej do chaotických myšlienok, zarazene na neho pozrela. „Prečo mi neodpovedáš? Stalo sa niečo?“ Vietor z neďalekého okna zavial trocha sviežeho vzduchu do izby. Odhalil Sakurino spotené čelo a množstvo vrások, ktoré sa na ňom z ničoho nič objavili. „Nič, asi som iba trochu unavená, Naruto.“ Pošepla potichu a predstierala nevoľnosť. „Možno by si mal odísť.“ Doporučila mu milo a nahodila falošný úsmev.

„Nie.“ Udivene sledovala ako sa ku nej zohol a pohliadol jej priamo do očí. „Ty mi niečo tajíš, je tak? Vidím to v tvojich slovách, gestách, dokonca tvoj dych je nepravidelný...“ Prekukol ju do najmenšieho detailu, ohromená jeho odhadom nevydala ani hlásku, aby sa neprezradila. „A ja neodídem, kým mi nepovieš všetko čo vieš.“ Dokončil veľavýznamne a vrátil sa na pôvodné miesto na stoličke, akoby sa nič nestalo. Kvapky potu jej lemovali vystrašenú tvár, cítila vlastné zmätené srdce tlačiace sa z hrude von. „Nemôžem.“ Priznala smutne. „Ty mi stále neveríš?“ Spýtal sa nešťastne. „To nie je tým, že by som ti neverila, Naruto, iba...“ stíchla, ísť ďalej by mohla byť osudová chyba. „Iba, čo?“ zopakoval energicky a jeho záujem sa zvyšoval. „Tej noci to bol omyl, stačí?! Nemala som tam chodiť, viem, je to moja vina a aj za ňu pykám každou sekundou, tak ma už prosím netráp...“ Rozplakala sa, horúce slzy si však márne zakrývala rukami. „Ale my sme tím, čo je tvoj problém, je aj môj.“ Odporoval jej razantne. „Bol to Sasuke, je tak? Preto nechceš hovoriť.“ Takmer prestala dýchať, čo to práve povedal? „Ja neviem, o čom to hovoríš.“ Klamala nútene, no nedarilo sa jej zakryť vlastnú nervozitu a strach. „Hovorím, že v ten večer si bola so Sasukem.“ Pomaly na neho pozrela skrz vlastné slzy, nehneval sa, dokonca ani nekričal. Akoby v tej chvíli nemal v sebe žiadne emócie, iba skonštatoval holý fakt na ktorý náhle prišiel.

„Ty sa nehneváš?“ predniesla potichu, odhadujúc jeho neistú náladu. „Takže som mal pravdu?“ Mlčala, no po chvíli sa rozhodla túto hroznú neistotu odsunúť nabok, musí mu predsa vysvetliť, že nešlo o nič vážne, skôr než jeho unáhlené rozhodnutie prevládne nad zdravým rozumom. „Nie je to tak ako si myslíš.“ Uisťovala ho. „Čo môžeš vedieť o tom čo si myslím, alebo čo teraz cítim?“ Spýtal sa chladne, na okamžik sa ho zľakla. „Sasuke.“ Jeho všetky myšlienky smerovali iba k jedinej osobe, ku tmavému peknému mužovi, s týmto menom. „Ublížil ti...“ začal, a ona mu nevidela do strnulej tváre. „Nie, bola to moja vina, neposlúchla som ho, stále som sa miešala do veci, do ktorých mi nič nie je, toto je iba trest za moju prílišnú zvedavosť...“ zatackala sa, preto sa ponorila späť do perín. „Nikto nemá právo, aby ťa trestal týmto spôsobom, o to viac aby ti takto ublížil, Sakura!“ Vyhŕkol zo seba podráždene a zaťal tvrdo päste. Nemohla mu odporovať, rovnako ako on bola stále taká zmätená z toho, čo sa tej noci stalo. „Takmer ťa pripravil o život, čo to trepem“, opravil sa narýchlo,“ on ťa v tú noc zabil!“ Kričal ako utrhnutý z reťaze, ale ona nenápadne zaznamenala slzu stekajúcu po jeho líci. „Ako to môžem len tak prijať? Ako môžem.“ Náhle jej ho prišlo až neuveriteľne ľúto, vidieť, že nemôže nič urobiť, iba sa prizerať muselo byť príšerné. „Bol to môj najlepší priateľ, bojovali sme spolu, trénovali, často krát aj súperili o to, kto je lepší.“ Priznal trpko.

„On sa však pridal na stranu zla, upadol do tej najkrutejšej temnoty zvanej samota, snažil som sa ho zachrániť, chcel som ho vidieť šťastného, vytrhnúť ho z tej nekončiacej priepasti bolesti, lebo mi na ňom veľmi záležalo. On ako jeden z mála ľudí v dedine vo mne videl viac, než len ducha líščieho démona.“ Sakura nemohla uveriť, že po tak dlhej dobe, konečne niekomu odhalil svoje skutočné pocity, o to radšej bola, že tou osobou je práve ona. „Možno nie je neskoro...“ presviedčala ho z úprimného srdca a všetku nádej venovala jemu. „Stále máme šancu, môžeme niečo urobiť, môžeme ho zachrániť, priviesť už navždy späť a to spolu.“ Ako len dúfala, že s ňou bude súhlasiť, ako si len želala, aby sa tak aj naozaj stalo. Naruto ju prestal úplne počúvať, zdalo sa, že ho jeho vlastní démoni ovládli a zatemnili mu inak čistú a neskazenú myseľ. Nevedela, či je to našepkávaním Kyuubiho, alebo tie slová, ktoré vychádzali z Narutových úst boli pravdivé a odzrkadľovali jeho dušu.

„Ale teraz sa stal mojím najhorším nepriateľom a obávam sa“, prehltol horkú slinu, prudko sa postaviac zo svojej stoličky a prehliadajúc jej ustráchaný výraz, „že keď sa nabudúce stretneme, jeden z nás zomrie.“ Sakura zostala v pomykove, to čo vyslovil ju neuveriteľne šokovalo. Dýchať bolo pre ňu čoraz ťažšie. Nečakala to, ani v najmenšom neverila, že by to niekedy dokázal vysloviť. Zimomriavky, ktoré ovládli jej telo toho boli viditeľným dôkazom. Dvere sa s buchotom zavreli, keď Naruto nečakane opustil nemocničnú izbu, nechávajúc ju ďaleko za sebou, bez možných vysvetlení či odpovede na množstvo otázok. Zarazene pozrela na krvavý spln mesiaca prekrývajúci tmavé oblaky. Akoby predzvesť niečoho zlého... „Jeden z vás zomrie?“