Srdce plné piesku XXIV. (Chór mŕtvych)

Upozornenie! Fakticky nič pre slabé povahy... Myslím to vážne, tak prosím, berte to na vedomie. Ale ak už čítate od začiatku, tak s tým nič neurobím...
Oznamujem, že je táto časť predposledná...

Chladná podlaha zámku sa zatriasla. Zo všetkých strán naraz sa ozval nenapodobiteľný chladný zvuk. Bol to hlas, aspoň to si mysleli. Nevedeli odkiaľ to prichádza, ani čo to je. Akoby to povedalo tisíc vecí naraz, a ani jedna vlastne nemala zmysel. Ten mohutný a pri tom tenký chladný hlas sa dostával do žíl ako jed. Rozpútaval v mozgu totálnu agóniu. Bolesť, ktorá nebola na vydržanie dunela v hlave, rezala mozog na kúsky, trhala hlavu, akoby chcel mozog vyskočiť z toho tela, ktoré mu privádzalo takú bolesť, ktorú si vlastne privádzal sám. Naháňala slzy i krv do očí. Srdce búšilo v nepravidelných rytmoch, vynechávalo viac než tri razy. Celé telo ochablo a bolo totálne nepoužiteľné.
Tak takto prichádza smrť? Neohlásene, sama, a prudko bez varovania...?

Všetci traja ležali na chladnej zeme. Ticho. Bolo to nenahraditeľné ticho, ktoré ukľudňovalo ich srdce a mozog po tom hurikáne bolesti.
Sakure tancoval pre očami celý svet vo falošných farbách, ktoré sa stále menili. Jej tlak sa však ako jedinej neupokojoval. Srdce stále búšilo div nevyskočilo z hrude. Jej mozog zažil psychické týranie nenapodobiteľného charakteru. Ani jeden z nich nechápal odkiaľ sa to tak zrazu vzalo.
Gaara omlátený s doznievaním dunenia v hlave dokolenkoval k ležiacej Sakure. Chcel ju vziať za ruku, ale jej telo sa mu rozdvojovalo tak moc, že hrabol prstami do dlažby. Akonáhle sa o niečo pokúsil, ozvala sa tá bolesť v hlave. Sklonil hlavu až k zemi a zavrel oči.
„Už dosť, prosím!“
Otvorila oči dokorán. Z kútikov zelených očí stiekli pramienky sĺz. Gaara sa premohol a vzal ju za ruku. Medzitým sa k ním priam doplazil Naruto s bolesťou v tvári. Bolo na ňom vidno, že sa premáha, snaží sa ju prekonať, no bezvýsledne.
„S...S...akura...“
Nahol sa k nej a vzápätí sklonil hlavu na jej rameno. Nedokázal otvoriť oči, všetky farby tancovali, veci sa roztrojovali, mihotali. Celý svet akoby upadal.
„Sakura...“
Gaara bol na tom zrejme najlepšie. Pretože i keď mal podobné problémy ako oni dokázal ešte ako tak komunikovať.
„...no tak...nemysli...na to...“
Sám mal čo robiť aby si udržal zdravý rozum. Bolo na diaľku viditeľné ako mu tepalo srdce. Hrčka na jeho krku v divokých úderoch skákala.
Už sa konečne zdalo, že sa ich telá upokojujú, keď sa znova začal rozliehať podivný zvuk, ktorý rozochvel steny i podlahu. Už len ten pocit, že to znova príde, im priviedol bolesť do hlavy. Strach tomu rozhodne pomáhal.
„Nie!“
Skríkla Sakura, ktorá sa začala ťahať za vlasy. Prudko sa posadila a vytrhla si chumáče ružových vlasov.
„DOSŤ!“
Bušila päsťami o tvrdú zem. Naruto ležal bezvládne na zemi a snažil sa nechať prejsť bolesť, nebojovať s ňou, aby si ešte viac neublížil. Gaara sa snažil dostať od steny, ku ktorej bol akoby priklincovaný. Chcel pomôcť Sakure, chcel ju zastaviť, aby si neubližovala. Zdalo sa, že na jej psychiku to bola väčšia záťaž, než dokázala zniesť. Až nad vysoko nad hranicu.
„Sakura!“
Gaarov vlastný krik mu spôsoboval bolesť. Už naozaj nič nedokázal rozoznať. Oči mu naplnili slzy zmiešané s krvou, ktorá vyrazila akonáhle sa vzoprel bolesti. Ľahol znova na zem v agónii.
Sakura chcela tú bolesť vytrhnúť, chcela ju vziať do rúk, pretože mala pocit, že je hmotná, že v jej hlave je nejaký démon, nejaký prízrak, skutočný človek, ktorý jej robí z mozgu kašu. Vytrhávala chumáče vlasov. Škrabala sa do tváre, za nechtami jej ostávali kúsky kože. Po líciach sa rozliali pramienky tmavej tekutiny, ktorá dopadala na chladnú dlažbu.
„Dosť!“
Namiesto sĺz jej stekali pramienky krvi. Jej zelené oči sa zafarbili do krvava, a v bielku popraskali všetky cievky. Z očí sa jej začala doslova liať krv. Zaryla nechty do dlažby, zaťala zuby, ale bolesť už nevydržala. Jej výkrik sa preniesol do celého zámku, do jeho okolia, do každej živej bunky, do morku kostí. Rozochvel ušné bubienky, a preniesol hystériu a strach do mozgu, kde sa spracovali na vlastný strach, ktorý pomáhal bolesti.
„...Sasuke...“
Do úst sa jej vliala krv z líc. Jej posledná prosba, bola však nevyslyšaná. Už nikdy, sa nedozvie, či Sasuke nájde pokoj...
Už nikdy sa nedozvie...

Sasuke stál oproti svojmu bratovi bez pohnutia, bez jediného prejaveného citu. Celý psychický tresk šiel pomimo nich. Nevnímali ho, akoby neexistoval. Bolo to Itachiho sharinganom, ktorý to pohlcoval.
„Vráť mi ho späť!“
„Je mŕtvy Sasuke!“
„...naozaj?“
Oči splanuli do červena. V dlani jeho pravej ruky sa začala formovať chakra.
„Spravil som to pre teba! Ten človek ťa uniesol! To on mi ťa priviedol! Prišiel ťa zabiť!“
„Neverím ti! Už nikdy ti neuverím!“
„V tom prípade...“
Chceš ma zastrašiť?!
Sasuke sa pousmial. Už nikdy sa nezľakne. Nikdy to už nechce zažiť. Ten strach, ktorý sa mu vnucoval do hlavy. Nežije preto aby sa bál, nežije preto aby celý život utekal, a mstil sa. Nežije preto, aby bol slabý a ustrašený. Pozrie mu priamo do očí. Nech je jeho sharingan akýkoľvek úžasný a nebezpečný. Sú iné veci, ktoré naháňajú hrôzu, a sú o mnoho intenzívnejšie, než Kekkei genkai ktorú sám vlastní! A vôbec! Je mu jedno či má sharingan, alebo inú monštruóznosť! Raz a navždy sa zbaví človeka, ktorý mu skurvil celý život, a tak nedovolí aby to urobil niekomu inému.
„Tak čo je? Máš strach?“
Itachi sa zamračil.
Ako to, že na neho nepôsobí môj sharingan?!
„...nikto, mi už Sora nevezme!“
„Je to assasian Sasuke! Obyčajný nájomný vrah, ktorý mi ťa sem doviedol!“
„...som taký istý...Itachi...“
Itachi chcel na neho zaútočiť, keď sa len tak nepozorovane medzi nich vlúdil ten čierny prízrak, ktorý zmrazil Sora. Neformovaný, bez tela.
„Umriete!“
Tento krát, jeho šepot nezastavil ani Itachiho sharingan. Vmiesil sa do ich myšlienok, rozhádzal ich a vzal si ich myseľ. Sasukemu sa vymkla chakra spod kontroly a vypálil tak chidori kamsi do steny, kde zanechalo dieru.
„...všetci, tu umriete...“
Obyčajný tajomný šepot, ktorý mrzol vo vzduchu, a predsa znel akoby im niekto kričal v hlave a trhal im mozog na kúsky.
„Mal si sa zbaviť len toho assasiana!“
„...Tenshi, Soru...“
To meno vystrelilo obom do hlavy ako ihla a zanechalo v nej reznú ranu.
Sasuke si nikdy nemyslel, že existuje tak nespočetne veľa sily, a bolesti, ktorá by mu toto spôsobovala. Taká bolesť bola nepopísateľná.
„...umriete!“
„Mali sme dohodu!“
„...Uchiha, Itachi!“
Čierny popol bez výrazného tvaru, nadvznášajúc sa, sa preskupil do akejsi rastúcej gule. Zlovestný a zachrípnutý šepot oznámil všetko čo chcel.
„...umrieš...“
Itachi začal s finálnym strachom v očiach cúvať kamsi dozadu, do neznáma. Sasuke naproti nemu už nepociťoval bolesť. Ako nečakane prišla, tak aj odišla. Nechápal tomu, čo sa tu deje, a ani sa to nechystal zisťovať. Musí nejako zachrániť Sora, kým si ten prízrak nepríde aj po nich. Neverí, že je mŕtvy, to...
„Mal si zabiť len toho assasiana!“
„...Soru Tenshi...je...živý...ty, umrieš, Itachi Uchiha...“
Vedel som to!
Sasukeho odhodlanie sa zvýšilo. Zišiel opatrne pár schodov. Pohliadol nervózne a nedočkavo do tej zmrznutej spiacej tváre. Nemal tušenia čo má robiť. Takto bezmocný sa ešte asi nikdy v živote necítil. Nezáležalo mu na tom, čo sa stane s Itachim. Nech sa tí dvaja démoni pohrajú. Ani to nesledoval. Musí ho zachrániť, kým je čas, len ako?
Nejaké ohnivé jutsu? Nie...mohol by som ho zabiť...rýchlim rozmrznutím...nemám čas! Čo mám robiť?!
Itachi už naozaj pomaly nemal kam cúvať. Prízrak bez tváre a mena si šiel po neho.
Tak toto je smrť?!
Tvrdo narazil do steny. Schúlil sa zakrývajúc si tvár pred tým mrazivým neviditeľným pohľadom, ktorý na sebe cítil.
„Ja nechcem umrieť! Mám Sasukeho!“
„...Uchiha, Sasuke...nie je tvoj...“
„Kto dočerta si?!“
„Chcel si ublížiť, Sorovi Tenshi...“
„..dohodli sme sa...“
„Umrieš!“
„...dohodli sme sa!“
Beznádejný výkrik vrazil Sasukemu do uší a samovoľne mu otočil hlavu dozadu. Prízrak sa vznášal oproti Itachimu, ktorý bol bezvládny. Nemohol sa pohnúť, opantaný strachom. Bývali Akatsuki to nezvládol.
„...nie! prosím...“
„...chcel si ublížiť...môjmu, synovi!“
Itachi na neho vytrieštil oči. Sasukemu doslova padla sánka.
Nebolo už treba nič vravieť. Čierny popol vnikol do Itachiho tela. Chvíľu sa nedialo nič, kým Itachimu nevyrazila z každého otvoru krv. To bola smrť veľkého a obávaného Itachiho Uchihu. Zadusený vlastnou krvou...zabitý vlastným telom a myšlienkami.
Sasuke ako tieň ustúpil do tieňa schodov.
Je so mnou koniec! O čom to do čerta hovorí? O akom synovi krucinál?!Jeho závity pracovali naplno, aby sa z toho nejak dostal. On predsa Sorovi nikdy neublížil, nesnažil sa ho ani zabiť, ani na neho nestiahol ruku, pokiaľ nešlo o sebaobranu. Prečo ho ale nezabil, keď mal možnosť? Tá bolesť mu rezala mozog do konzervy. Prečo s tým prestal a presmeroval sa len sa Itachiho? Začala sa v ňom prebúdzať nádej. Vyšiel opatrne z tieňa a narazil rovno na nadvznášajúci sa prízrak. Okamžite zadržal samovoľne dych. Strach ho skrátka opantal.
„...ona, je mŕtva...“
Nemal čas premýšľať kto ona, a nie ešte vôbec niečo povedať.
„...Sasuke...“
A predsa, tá myšlienka ho žrala zvnútra. Musí sa dozvedieť prečo nezabil Sora, musí sa dozvedieť čo je medzi ním a tým prízrakom bez mena, ktorý len tak bez váhania zabil jeho brata.
...Itachi...je, mŕtvy? Môj brat umrel? Prečo umrel? Prečo...už nežije?
„Neubližuj mu...“
„Komu jemu?“
Vyrazilo zo Sasukeho naraz kým sa prízrak vzďaľoval.
„...môjmu synovi...“
„Sorovi? Tvoj syn je Soru?“
„...môj syn...je Sakyuu rose...“
Tak preto! Je to jasné! Sakra! Do čerta! To je tak...sakra!
„Spoľahni sa!“
To je ten démon, ktorý ho preklial. Ten démon, ktorý mu vypálil čiernu ružu na rameno. V Sorovi, je jeho syn! Sakyuu rose, je jeho syn. Akonáhle umrie Soru, umrie aj on. Preto to urobil, zmrazil ho, aby mu nikto neublížil, aby sa ho Itachi nepokúsil zabiť. Ale, čo teraz?
Otočil sa na ľadovú sochu.
„...Soru...“
Jeho oči zachytili kvapku, ktorá stiekla dole jeho tvárou.
Roztápa sa...
Po veľmi dlhej dobe, sa Sasuke dokázal usmiať. Po tak dlhej dobe, že jeho tvár, si úsmev rada pripomenula...

Obaja sedeli bez duše nad bezvládnym telom ružovovlásky. Nikto nemal nič, čoby povedal. Len neveriace slová, a strata chuti vôbec niečo urobiť. Najradšej by umreli spolu s ňou.
„...nemôže byť mŕtva...“
„...Naruto...“
Gaara vedel, že sa Naruto z toho tak ľahko nespamätá na to aby sa postavil a niekam šiel, hockam. Len aby sa postavil a šiel zachrániť Sasukeho, kým neumrie aj on...a šlo taktiež, aj o Sora...bohvie, ako dopadol po tom psychickom terore. Či vôbec ostal niekto nažive okrem nich.
„...musíme za Sasukem...“
„Tak moc, ho chcela zachrániť...ona, chcela...“
„Ja viem...a práve pre ňu, ho musíme zachrániť. Nedovoľ, aby jej život vzišiel na zmar! Aby táto celá obeť bola zbytočná!“
Chvíľu ešte nehybne sedel a díval sa do zeme. Nemohol sa dívať na jej znetvorenú tvár. Bývala tak krásna, tak nežná, a teraz...
Zamračil sa a zaťal päste.
„Dostanem ho! Ten, kto jej to urobil umrie! Nemôže byť ďaleko!“
„Naruto! Okamžite prestaň! Prestaň sa mstiť! Sakra! Pomsta nič nerieši! Nezdvihne Sakuru zo zeme, nevráti jej jazvy späť, neotvorí jej oči! Áno! Uľaví sa ti! Ale ty veľmi dobre vieš, že pomsta privádza len ďalšiu pomstu! Takto sa môžeš mstiť dokonca života! A čo ti to dá?! Večný nepokoj? Koľko ľudí musí ešte umrieť?!“
Má pravdu...Sakura by to nechcela...nechcela by, aby sa prelievala krv...ale nie je to tak celkom zbytočné! „...dobre...“
„Tak vstávaj! Nájdeme Sasukeho a Sora, vrátime sa po Sakuru a konečne odtiaľto vypadneme!“
Naruto sa postavil s pohľadom na jej zúboženú tvár.
„...ale musím...musím zistiť, kto to bol...len to, musím vedieť...“
„Tak poď...“
Pomaly vychádzali z chodby. Po dvoch hodinách v bolesti a smútku zo smrti Sakury opustili to prekliate miesto. Vydali sa hľadať Sasukeho...