Srdce plné piesku XXV. (Padlý anjel?)

Soru a spol. sa s vami lúčia...
Tak niekedy nabudúce...
Dúfajú, že nezabudnete, a ďakujú za trpezlivosť, a vypočutie ich trápenia...

Všimneš si ma, keď sa konečne na teba usmejem?
Všimneš si, tú drobnú slzu na tvári, keď ti ublížim?
Všimneš si, že som sa zmenil...?

Kto nás núti vykonávať tieto veci? Mali sme snáď niekedy vlastný rozum? Bezcitne sme vraždili pre druhých, mysleli si, že je to tak správne, pretože pomáhame iným, ale pri tom sme spôsobovali bolesť a rany na duši, ktoré už nikdy nezmiznú. Naše činy boli poprepájané tenkým vlákenkom, iskričkami života. Nechápali sme tomu, alebo sme nechceli? Videli sme v tom druh oslobodenia? Videli sme v tom jediný zmysel našich životov? Brali sme ľuďom to, čo oni vzali nám z vlastnej pomstychtivosti, alebo preto, že to niekto potreboval, aby bol šťastný? Vraždením, alebo oslobodzovaním ľudí, sme si vytvárali vlastnú slobodu? Bola to naozaj pomoc, ako hovoril Soru? Mali sme právo vziať niekomu život za pár... Nie, on si nikdy nevzal peniaze, nikdy neprijal nič od ľudí, ktorí si zakladali šťastie na vraždení. Ľudský život je predsa neoceniteľný, tak nám nedávajte peniaze, nedávajte nám smiešne cennosti, ktorými sa vykúpite za vraždu! Pretože vy vraždíte, my sme len nástroj... Úbohý nástroj, poškodený životom, ublížený, ukrivdený. Tiež máme svoje city, a hodnoty, keď človek stráca zmysel života, hľadá ho tam, kde sa stratil. My sme ho stratili smrťou, stratili sme ho kvôli ľuďom, ktorí nám vzali všetko na čom nám záležalo, vzali nám všetko pre čo sme mali zmysel, všetko, do čoho sme vkladali nádeje, všetko kde sme videli nádej. Neostalo nám nič, len my sami sebe. A žiť navždy sám so sebou, ako s jediným priateľom, človekom, ktorý vás pozná, a vie čo cítite, nie je zmysel života...
Zmyslom života, je žiť, nájsť si dôvod prečo žiť, nájsť ľudí, ktorí vás pochopia, ktorí vám to opätujú, a žijú pre vás... Nikdy neumrieme, pokiaľ budeme mať koho alebo čo chrániť, ale zároveň, nikdy nebudeme dostatočne silný, pretože tí ľudia, budú našou slabosťou, a zároveň silou, pre nich sa obetujeme, pre nich prehráme, pre nich ustúpime, aby oni, nestratili svoj zmysel života.
Tak sú naše životy popreplietané krehkými vlákenkami. Sú jemné, a stačí len maličká kvapka dažďa, aby ich oslabila a časom poškodila... To sú naše životy, krehké, neoceniteľné...
Hľadali sme náš zmysel života, stali sme sa vrahmi, ľuďmi, ktorí si nezaslúžia zdieľať to isté miesto s ostatnými. Stali sme sa tým, pretože sme hľadali vinníka, toho, kto nám zabil zmysel života. Potrebovali sme byť silní, potrebovali sme byť necitliví, potrebovali sme vyhrávať, nepoznať súcit, potrebovali...
Ale človek časom spoznáva ľudí, ktorí sú úplne rozdielni. Sú rôzni, niektorí tak krutí, niektorí milí a vľúdni. Človek spoznáva ľudí, či chce alebo nie, a vtedy je najťažšie ostať silným, ostať verný svojmu cieľu, pretože ak medzi nami vznikne krehké vlákenko, je ťažké ho rozpojiť, a zabudnúť i keď je krehké a citlivé.
Zdá sa, že sme našli svoj zmysel života, ľudí, ktorí nás chápu, vzali nás do svojho života, ľudia, ktorým na nás záleží a naša strata ich bude bolieť, oni nezabudnú.
Je ťažké rozprávať o niečom čo nepoznáš, je ťažké ukazovať druhým svoju bolesť a snažiť sa aby ju chápali, keď ju nezažili. Snažili sme sa s tým vysporiadať sami, ale život sám o sebe potrebuje priateľa, keby neboli živé tvori, nebol by život. Človek nemôže existovať sám, nemôže žiť len pre seba a sám so sebou, vedie to k tragédii, akú my obaja poznáme. Vedie to k cieľu, ktorý nás ovládne, ten cieľ je zistiť podstatu nášho trpkého života, cieľ pomstiť sa za to čo z nás je, a nesnažiť sa zmeniť. Môžeme byť naozaj šťastní, veriť, že môžeme zmeniť svoj osud.
Snažil som sa ho chápať, snažil som sa chápať čo tým chcel Soru povedať, že sa minulosťou zaoberá len do tej miery, aby ho netrápila a nepohltila. Nechápal som tomu. Myslel som, že zbaviť sa minulosti, ktorá ma trápi, a stojí za všetkým mojím smútkom, môžem len vtedy, ak nájdem vinníkov. Sú niektoré veci, ktoré jednoducho zmeniť nemôžeme, a musíme sa s nimi vysporiadať sami. Tie veci, by ublížili druhým, a keďže sme sami seba presvedčili, že ubližovať druhým za to, za čo oni nemôžu, nie je správne, uzavreli sme to v sebe a stali sme sa prostriedkom na odplatu ostatných, ktorý si to nemysleli.
Assasian, nájomný vrah, vrah, ktorý musí mať v živote cieľ, inak nemôže existovať. Našim cieľom boli ľudia, ktorých sme mali zabiť.
Učil si ma, že vážiť si život druhých nás delí od tých ľudí, ktorý môžu za to, že sme nemali svoj život. Áno, vážil som si životy druhých, ale oni si ich nevážili, a preto som zabíjal?
Nechápal som ťa Soru, ty sám si zabíjal, zabíjal si preto, pretože to niekto povedal, a ty si to urobil, vážil si si život druhých? Až potom som zistil, že to nie si ty. Vrahom, človekom, ktorý bezcitne vraždí, je Sakyuu rose, človek, ktorý bol obraný o rodinu, úplne sám, a prahne po pomste, je to človek, ktorý je prekliaty, a nedokáže sa s tým zmieriť. Uvedomil som si, že sa v tebe bije dobro zo zlom, nie sú stále v rovnováhe,, ale stále v rozbroji, preto, keď ťa ovládne túžba po odplate a hnev, stávaš sa Sakyuu rose, nájomným vrahom, a človekom, ktorý si nikoho a nič neváži, okrem seba a svojich cieľov. Ale tie slová, nejdú od neho, nejdú od toho človeka, s maskou na tvári, idú od toho človeka, ktorého poznám, a ktorý je úžasný. Idú od človeka menom Soru Tenshi, ktorý sa naučil vážiť si ľudí, naučil sa vyrovnať sa so svojou minulosťou a ísť ďalej. Zatiaľ čo jeho druhá polovica sa snaží ako tak vyliečiť zlomené srdce túžbou po pomste, druhá sa snaží ho vyliečiť časom a plnohodnotným životom. Viem, si sám so sebou v rozpore.
Som na tom rovnako Soru, obaja sme na tom rovnako, i keď ja som nemal toľko sily, aby som na to prišiel sám, a dokázal sa trafiť do ako takej rovnováhy. Teraz už viem, že nikdy nebudem v poriadku, navždy sa so mnou bude niesť Itachiho odkaz, jeho skutky budú v mojej mysli, a neustále ma budú presviedčať, že to nie je správne nechať plynúť. Viem, že budem naďalej nosiť v sebe smútok, tak veľký smútok, ktorý sa časom bude strácať, naučím sa s tým žiť, a budem sa snažiť, aby sa už nikdy nič podobné nestalo...

Tak mi vysvetli, Soru, prečo tu tak ležíš, prečo ležíš na tom mieste, kde som sa ja silou vôle postavil, aby som zmenil svoj život, svoj osud. Prečo ty ležíš na mieste, z ktorého som sa ja dokázal postaviť? Prečo vôbec, si vymenil svoj život za môj? Kto ti povedať, že bude všetko v poriadku, keď ma opustíš? Kto povedal, že bude mať môj život bez teba nejaký zmysel?
Naruto, je to on, kto sa snaží svojimi skutkami zmeniť svet, je to on, kto bol z nás najchytrejší? Najsilnejší? Aby dokázal prebúrať tie múry, ktoré postavili okolo neho ľudia, ktorý si ho zaškatuľkovali? Mal tú silu a odhodlanie aby to urobil. Lenže náš hnev je silnejší, náš smútok je sám, a i keď sme sa snažili nájsť si cestu, náprava bola ďaleko. Tam sme sa dostali, dostali sme sa až tu.
Chcel si mi pomôcť, myslel si si, že budem so svojim bratom v bezpečí, myslel si si, že sa o mňa postará, veril si mu, veril si jeho rečiam, jeho očiam, tak ako ja, kedysi...
Nedávam ti to za vinu, nedodržal svoje slovo, snažil sa zo mňa spraviť ďalší nástroj na svoju odplatu ľudstvu, za trúfalosť hodnotiť ľudí z Uchiha klanu, len podľa ich mena. Nechápal ma! Nechápal, že idem svojou cestou, naučil som sa vytvoriť si vlastné meno, pomocou skutkov. To si ma naučil ty a Naruto. Prekryť všetko zlé svojimi plnohodnotnými skutkami.
Tak mi vysvetli, Soru, prečo tam ležíš, a nesnažíš sa ma zastaviť? Odpovedz mi Soru, pretože ak sa nezdvihneš, tak to urobím! Zabijem každého, kto mi vzal kus života!
Ty to nevzdáš, nie teraz! Keď sme blízko vyslobodeniu z toho kruhu bludov a lží! Nevzdáš to, pretože ťa poznám, pretože ja som to tiež nevzdal!
Vstávaj! A bojuj! Soru Tenshi!

Nedovoľ, aby život človeka, ktorému na tebe záležalo zišiel nazmar. Sakura! Ja viem, že stála pri teba, aj keď bola otravná, viem, že sa občas moc vypytovala...
Nerob to...nechcem prísť o ďalšieho priateľa...
Ja to už nezvládnem...tak sa už prebuď!

„Vstávaj Soru!“
Zatriasol nevládnym telom. Triasol by s ním ďalej, keby ho nezastavil Gaara.
„No tak, kľud...ublížiš mu!“
„...ja to, nechápem...prečo?“
Naruto sa postavil od Sakury a podišiel k ostatným. Sasuke bol už zrejme na konci svojich síl. Už nevládal. Obaja čakali už len na to, kedy sa zosype. Tie dni, čo tu strávil, mu museli v psychike narobiť poriadne škrabance, a k tomu smrť Sakury, a Soru, ktorý sa nechystal asi nikdy prebudiť, Itachi, ktorý bol zabitý, vlastným nástrojom na vraždu...
„...prečo to robíte? Nezaslúžim si vás...“
„Sasuke! Prestaň fňukať!“
Ozval sa rázne Naruto.
„Sme tu, pretože si náš priateľ, a my ťa nenecháme umrieť! Môžeš odporovať ako chceš! Hádzať na nás svoje pohľady, i tak prídeme! Vždy prídeme!“
Ale prečo? Tak prečo?! Sakra?!
Zavrel oči. Všetko čo sa dnes stalo, zmenilo jeho život. Ale k lepšiemu alebo horšiemu? Dokáže si vôbec uvedomiť, že jeho život bude lepší? Prijme to? Zvládne to? Či už je navždy uzavretý v tom svojom bolesťou prepletenom svete?
„...Uchiha, je zase smutný?“
„Soru!“
Naruto priskočil k Sasukemu: „...čo som ti povedal?“
Sasuke sa pousmial. Tak ty žiješ áno? Mám chuť ťa preraziť, Soru Tenshi!
„...usmievaj sa na každého, akoby bol idiot...“
Naruto sa rozosmial: „Rád ťa vidím na žive...“
Na žive? Sakura... Jeho úsmev pohasol.
„Čo sa stalo?“

Bola to výmena? Život za život? Musel niekto umrieť, aby druhý žil? Vymenil démon Sakurin život za život Sasukeho? Alebo to bola len náhoda? Možno sa chcel zbaviť všetkých, a nepočítal s tým, že to vydržia. Jedno je isté, démon si svojho syna ochránil... a zachránil...

...o mesiac neskôr...

Sasuke denne nosil čerstvé kvety na Sakurin hrob, takže tam mala behom týždňa hotovú záhradu, z kvetov, ktoré ešte nezvädli a ani sa nechystali tak skoro zvädnúť a tých, ktoré každý deň nosil on a ostatní.
„Prestaň sa trápiť, nie je to tvoja vina...“
Sasuke pozrel hore do koruny sakury, ktorá rástla nad Sakuriným hrobom.
„...Soru...“
„A teraz mi úprimne povedz, bol by si radšej, keby si umrel ty?“
Sasuke sklonil hlavu. Čo mi to dáva za otázky? Na to sa odpovedať nedá.
„Vymenil by si svoj život za jej?“
„Asi... neviem...“
„Vymenila by svoj život za tvoj?“
„Urobila to...“
„Nie! Neurobila to!“
„Ona umrela! Kvôli mne!“
Soru si povzdychol s prižmúreným pohľadom do modrého letného neba.
„...Ty si taký idiot, Uchiha!“
„Ak máš problém, tak zlez dole!“
„...no áno, to by som ťa musel zabiť...“
„Si nejak moc veríš!“
„...Sasuke, umrela vari tvojou rukou? Môžeš vari za to, že si tam bol ty? Môžeš za toho démona ty? Môžeš za Itachiho ty? Ty Baka! To ja za to môžem! Mám si to dávať za vinu! Ja som ťa tam doviedol! Ale nedávam si to za vinu, pretože nikto z nás nedokáže nahliadať do budúcnosti, aby vedel, čo sa stane! Nikto z nás neodkáže čítať z tváre toho druhého, aby ho okamžite spoznal! Veci sa dejú okamžite, rýchlo, a nepýtajú sa, či nám to vyhovuje! To je život, berie si a dáva. Nerobí rozdiely. Je iná vec, keby si tam stál, držal pri jej krku zbraň, to by bola tvoja vina! Tak si už konečne zapamätaj, že vina je suka, pohltí každého!“
„...takže sa cítiš vinný, keď vraždíš?“
„Uchiha, ja pôjdem do pekla, ale ty nemusíš... a nemysli si, že keď niekoho zabiješ, a oľutuješ to, zmyješ krv z rúk...“
„To vravíš ty...“
„...Sasuke, v živote nejde len o to, aký si silný, akú hodnosť nosíš, nejde o to koľkých si už dostal na druhý svet... život je niečo neobyčajné. Ak sa naučíš porozumieť životu, zistíš, že vlastne nie všetko je tak čierne ako si si vždy myslel... vždy sú pekné a škaredé dni... nemôžeš povedať, že si na tom horšie než ostatní. Každý máme svoje trápenie, každý prežívame niečo iné, a práve preto sme každý jedinečný. Ja chápem, že si si toho vytrpel dosť. Chápem, že tvoj život je len o jednom, ako byť silnejším... ale preto tu nie som Sasuke... ja tu nie som preto, aby som ti pomohol stať sa silnejším tam von... som tu preto, aby som ti pomohol stať sa silnejším tam vnútri... som tu preto, aby som ti pomohol postaviť sa znova na nohy. Aby si svet videl v rôznych farbách, nie len v čiernej a bielej... nerobím to pre seba... si úžasný človek, a keď to ostatní nevidia, tak sú pravdepodobne hlúpy!“
Prečo mi to hovoríš? Je to rozlúčka? Je to všetko, čo som kedy bol? Biela a čierna? Jednoliaty, bez farby, bez života? Ja to chápem... jedného dňa si prídeš, a ukazuješ mi slnko a oblohu... ale nechápeš, že tieto veci ma môžu posilniť tak isto ako raniť... pretože ja viem, že ty odídeš, a ja sa nebudem mať o to s kým podeliť... nikto ma totiž nebude chápať tak dobre ako ty...
„...lúčiš sa?“
„...nie, hovorím o prítomnosti, Sasuke... neprehadzuj všetky svoje myšlienky do minulosti. Nežiješ predsa v minulosti, ale tu a teraz. Každý sme spravili nejakú tú hlúposť, ale predsa sa preto nebudeme donekonečna trápiť... človek sa musí zmieriť s tým, že nie je dokonalý, a nikdy nebude. A chyby sú jeho súčasťou.“
„...ja ale nemôžem... byť... nemôžem byť taký... to nejde... som...“
„Buď tým, kým chceš byť. Buď tým, po kom túži tvoje srdce. Nechaj mu voľnosť, nespútanosť... neuzatváraj sa pred svetom. Tam vonku je niekto, kto ťa potrebuje. Vždy je tam niekto, kto ťa potrebuje a čaká. Nikto z nás nie je sám.“
„...ale pocit ťa premôže...“
Soru pozrel na oblohu cez drobné zelené lístky stromu. Iskričky svetla mu dopadali do očí a nútili ho sklopiť zrak. Lenže tie iskričky mu pripadali ako Sasuke. Raz pálili v očiach, raz ich upokojovali. Boli prelietavé, a občas ubližovali. Občas im dopriali pokoj, únik pred temnotou. Mali dve tváre. Tak ako ich mal aj Sasuke.
„...pamätáš, čo ti povedal Itachi?“
Prečo spomína Itachiho?! Nemá ho už dosť?!
„...povedal, že máš vytvoriť meno, spojiť dušu s menom... vykašli sa na to, čo hovoria ľudia o tebe, o klanu Uchiha. Vykašli sa na všetky očakávania. Dokáž, že Uchiha, to si ty! A nie ich predstavy o tebe. Ukáž, že Uchiha môže byť citlivý, môže sa kedykoľvek zrútiť, môže kričať. Ukáž im, že si človek, že cítiš, že nie si len nástroj s ktorým sa môžu pýšiť! Ale nikdy sa nenúť niečo dokazovať silou mocou, bez vlastnej vôle. Sasuke, Itachi ti nechcel zle... bol tak trocha šialený... tebou posadnutý, ale jeho myšlienky ubiehali do dobrej strany... až na tú prehnanú ochranu a nechápavosť.“
„...som jediný Uchiha...“
„Si jediný Uchiha, ktorý sa pokúsil nájsť si svoju cestu... a nielen z toho dôvodu stále žiješ, Sasuke... zamyslel si sa niekedy nad tým, ako veľmi chceš žiť? Ty to nevieš, ale priam to z teba srší! Tak mi nevrav, že by si si s ňou vymenil život...“
„Ja ale nemôžem! Nedokážem! Nevládzem! Som unavený z toho, že niečo stále musím! Chcem mať pokoj, chcem odísť...“
„A kto ti bráni?“
„Ty!“
„...páni, čím som si toto zaslúžil? Z dobrého, milého a peknučkého Sora Tensiho sa stáva terorista.“
„Čo sa stane, keď jediný Uchiha zmizne? Čo sa potom stene?“
„...nastane veľká katastrofa. Jediný Uchiha umrel... páni, čo si svet bez Uchihy počne!“
Sasuke sa zamračil. Tak takto on o ňom zmýšľa. Nie je zase až tak potrebný, ako mu celý čas hovoril. On to vedel, vedel, že mu na Sorovi niečo nehrá. Možno práve on bude ten, kto zbaví svet posledného Uchihu.
„...žartoval som... vy z Listovej zrejme nechápete čierny humor... no nič, rob si čo chceš, Sasuke. Ak budeš niečo potrebovať, som tu...“
„Kam zase, do pekla, ideš?!“
„...ty to predsa vieš...“
Aj s prekliatym Tenshim! Toto mi bude robiť stále? Raz sa ale naštvem a...
„Opováž sa niekam zmiznúť. Ak ťa potom niekedy nájdem, tak ťa vlastnoručne zaškrtím!“
„...aký sme zlý na Sora...“
„...si pošuk...“
Soru na neho s úsmevom žmurkol.
„Uvidíme sa...“
„To si vravel aj predtým, a zmizol si...“
„S kým sa tu rozprávaš?“
Došiel blonďatý chalan s veľkou kyticou červených ľalií. Pozrel doľava, doprava, ale nikoho nevidel. Sasuke sa k nemu otočil a potom späť k Sorovi.
„...so Sorom..“
No na jediného Uchihu na tomto svete zívala len prázdna zelená koruna s pár odkvitnutými ružovými kvietkami.
Naruto kývol plecom. Neprekvapilo ho to. Nič, čo sa týkalo Sora, ho už nedokázalo prekvapiť. Zmizol si. To robí často. Len tak sa objaví a vzápätí zmizne.
Vložil kyticu do prázdnej vázy vedľa Sasukeho chrisantém.
„Sasuke?“
Otočil hlavu na Naruta, ktorý smutne hľadel na náhrobný kameň.
„Je to pravda?“
Nechápavo sa díval na svojho kamaráta.
„...je pravda, že človek musí najprv spoznať iných, aby poznal seba?“
„...ja... neviem... už ničomu nechápem...“
Slnko zapadalo v purpurovom nádychu za hory. Malé zafarbené obláčiky lenivo plávali po stmievajúcom sa nebi. O chvíľu príde noc. Tma, ktorá bude znamenať už len blížiaci sa začiatok nového dňa, novej nádeje, nového života, ďalších dní, ktoré bude riadiť život, svojou nevyspytateľnosťou...
Sasuke ostal pri hrobe sám.
...vymeniť život...
Hodil posledný pohľad na náhrobok.

„Vážme si život iných, pretože len potom zistíme, ako si oni vážia náš život.“
Sakura Haruno
* 28. marca 1987
† 19. júla 2004
Skvelá kunoichi, ktorá hýbala zemou!

FINE