Srdce plné piesku XV. (pravá podstata klamstva)

...podoba nezvratnej apokalypsy je niečo také, čo je vidieť, cítiť a pred čím určite, ale určite neutečiete. Podstata klamstva, je niečo také, čo môžete len cítiť, a pred niečím takým sa dá ujsť len v tom prípade, že klamstvo rozpoznáte...

Bod mrazu, zamrznutá Arktída, tak sa dala nazvať nálada, ktorá panovala na záchrannej výprave za Sasukem.
Nikto z nich nevedel akoby vyjadril to, čo sa stalo len pred dvoma hodinami, keď ich prekvapil svojou návštevou Deidara. Vari nikdy by sa to neboli dozvedeli, keby nebyť jeho? Bol by Soru natoľko introvertný, že by mlčal?
Teraz kráča pozadu s Gaarom, niečo si hovoria, a Sakura s Narutom sú zase mimo.
Čo to má ako znamenať?
Naruto bol naštvaný, že ho večne zo všetkého vynechajú, a Sakura mala sto chutí toho hajzlíka, ktorý uniesol Sasukeho, a len tak si s nimi kráčal, aby ich zaviedol k nemu, rozmazať po povrchu planéty ako muchu. Zatiaľ ešte nemali tú česť sa so Sorom rozprávať, a to vďaka autorite veľkého Kazekageho. V oboch to vrelo, chceli vysvetlenie, chceli vedieť, prečo im vlastne po tom všetkom pomáha, chceli jedno obyčajné vysvetlenie, ale namiesto toho, sa Gaara utiahol so svojim priateľom a o tom o čom sa rozprávajú nedajú vedieť ani gestom, ani zvýšením hlasu.
Čím sa Sasuke previnil? Čo urobil? Prečo ho Itachi tak moc vyhľadáva, keď pred ním toľko rokov unikal? Aký má s ním plán? Toľko otázok, a oni musia len hlúpo kráčať dopredu s nervami v stave vrcholného štádia Novy. Nesústredení, vynervovaní.

Ani jeden z nich nemal Deidara v láske, to bolo od začiatku zrejmé. Toľko klamstiev, bolo to nutné? Prečo sa toľko Soru bojí? A čoho vlastne?
„Čím sa to vlastne živíš? Okrem toho, že zabíjaš ľudí pre peniaze?“
Gaarov postoj k nemu bol chladný, mrzutý, mal chuť ho naozaj fyzicky napadnúť, ale nebude tlačiť na rany, proste ho musí v kľude vypočuť, skôr, než sa na neho vrhnú Naruto a Sakura a dôjde k násiliu, ak sa samozrejme Soru začne brániť.
„Každý v niečom vynikáme...“
„Ale mne nejde o to, čo robíš, vlastne...ide mi o to, prečo robíš to...prečo klameš? Prečo si mi nepovedal hneď, všetko o záležitosti so Sasukem?!“
Ak mu odpovie, že sa nepýtal, tak ho zatlačí do piesku a potom po ňom pre istotu poskáče, aby mal istotu, že tento piesočný ninja, nepríde jedného dňa klopať na jeho dvere, s tým, že ho v nevedomosti unesie.
Soru začínal byť pre neho ako chameleón, ako niekto s tisícimi tvárami, s pocitmi ktoré vydáva na povrch, a pri tom ich vôbec necíti. Bol premenlivý ako počasie, nepredvídateľný ako príroda, tak veľký živel, že bol až smrteľne nebezpečný. To slovo „prečo“, ho skrátka štvalo.
„Neklamal som, len som nepodal informácie...“
„Čo si nepo...sakra Soru! Hovor so mnou normálne! Na rovinu!“
„...nikdy som ti neodpovedal, tak som ti nemohol klamať.“
Je veľmi chytrý, sa mi zdá! Že som ho ja vtedy pustil na ryby, na tú prekliatu dovolenku! Už nikdy nikoho nepustím na dovolenku!
„Toľkokrát som sa ťa pýtal Soru...“
„Nikdy som ti neklamal, len tajil, a to je rozdiel...“
Už aby to mal z krku. Ten hajzlík Soru Tenshi mu robil do hlavy diery svojimi slovami. Mohol by si podať ruku s Shikamarom, určite by našli spoločnú reč. Chcel od neho jasnú priamu odpoveď aká má byť, a namiesto toho mu tu cituje, už len čaká kým vytiahne nejaké state od Jiraiyiňa. Nie, Soru má svoju hlavu, svoj osemnásť ročný rozum, na ktorý sa spolieha celý svoj život, pretože nič iné nikdy nemal, ničomu inému neveril, tak niet div, že je tak skvelý shinobi. Testoval ho sám život, sám život mu ukázal, čo bude potrebovať. Žiadna škola, žiadna súťaživosť medzi študentmi na akadémii, žiadne stupne obtiažností misií, proste šiel tam kde chcel, vzal si to čo chcel, a spravil to čo musel aby prežil.
„Povedz mi, čím to je? Čím to je, že si sa stal Sakyuu rose, prekliatym a vrahom?“
Slnko už zachádzalo za obzor, vypadalo tak unavene, oblaky sa sfarbovali do červena, vyzerali tak odpočinuto, tak plné energie, akoby prišlo len ráno, a slnko si pomýlilo časť dňa. To bolo ono, mať pokoj, byť slobodný, odpočinutý, ako obláčiky, nemať žiadne starosti...
Nasledoval Sorov povzdych, ktorý sa Gaarovi spracoval až kamsi do morku kostí, až ho striaslo, keď to počul, a všimol si kam hľadí.
Skvelé, máme tu druhého Shikamarua.
„Tak prečo?!“
„Naozaj ti to musím všetko povedať?“
„Musíš! Stále som tvoj Kazekage, a ty dezertér!“
Znova ten povzdych. Gaara začínal z neho chytať migrénu, a keď chytí už raz migrénu, neostane zrnko piesku na svojom mieste.
„...no...začalo to...pred...ehm...dvoma, troma rokmi? Už ani neviem...“
To nemyslí vážne?!
„Chcem len vedieť, čo sa stalo so Sasukem!“
„Tak to chceš vedieť?“
No hurá, niekam sme sa dopracovali!
„...tak to ti nemôžem povedať! Pravidlá!“
Tak áno, bude to tak, budú sa dnes hýbať veľké skaliská, a obloha bude zúriť v bleskoch a hromoch, oceány sa vylejú na zem a zaplavia ju, a na celom svete bude len kúsok suchej zemi, na tej zemi sa bude nachádzať Soru s Gaarom, ktorí bude stále čakať, kým mu to Soru všetko nepovie. Nebude kam utiecť!

...takže, nikto klamaním ešte neumrel...ale na čo riskovať?...