Srdce plné piesku XIV. (všetko, pre čo žijem!)

...mám jeden sen, skladá sa z pravdivých výkladov o mojej realite, že raz, nájdem niekoho, alebo niečo, pre čo budem žiť...

Ten zvuk, jednoduchý, monotónny, dorážajúci na jeho zmysli i psychyku.
Prázdny a chvejúci sa vo vlastných spomienkach, vo vlastných slzách. Naberajúci s každým nádychom viac nezmyslov pre život.
Bol vôbec niekedy silný? Bol niekedy niečím výnimočný? Má vôbec existovať? Aký zmysel má žiť na úteku, na ceste, ktorú mu vybrali druhí, na ceste, ktorá nemala zmysel, nie pre neho?
Celá jeho holá existencia spočívala na vypočítavosti jeho brata, na názoroch ktorími iní tvorili jeho osobnosť.
Prečo nemôže dýchať? Prečo nemôže ísť, niekam ísť...
Slzy mu tiekli dole zmáčaními lícami vo fyzickej i psychyckej agóni. Tak moc si prial sa vrátiť späť, zabudnúť, a vôbec nikam toto celé Itachiho bláznenie neviedlo! Mal ho skrátka zabiť! Už nechce byť jeho nástrojom, jeho hračkou na dlhé nudné večery.
Snažil sa stianuť ruky k sebe, ktoré mal spútané a tie nebezpečné putá z akýchsi zvláštnych koreňov mu rezali ruky do krvi.
Kvap, kvap...
Odrel si lakeť o stĺp. Kolená mal už spálené od kľačania, všetky pocity viedli len k jednému, k pocitu zúrivosti!
Vypjal sily a zvrieskol to prekliate meno. Bol by s ním bojoval aj do smrti, kým by sa navzájom nepozabíjali, ale mal by pokoj, odišiel by za rodinou, za tími, ktorích nebol schopný chrániť.
"Itachi!!!"
Snáď tu zošalie a potom sa zblázni, všetko mu bude jedno! Vlastne je zaujímavé, že za tých prekliatych sedemnásť rokov ešte vôbec dokáže rozoznáť bielu od čiernej.
Jeden záchvev a rupli mu nervy! Áno, práve preto sa k nemu pridal, práve preto nasledoval toho človeka, ktorý mu ukázal, že treba hľadať kým nenájde, i keby to znamenalo isté pohromy. Nech už padol hocikoľkokrát, vždy sa treba postaviť i keď to bolí, a nemá na to žiadny dôvod, niekto tam von stále čaká na svojho hrdinu...
"Ty blázonko, chceš si ublížiť Sasuke?"
TO VÁŽNE NEJDE! JA UŽ TAKTO ŽIŤ NEMÔŽEM!
"Stále nás sledujú Sasuke, stále nás využívajú! Sľúbil si mi to Sasuke! Vytvor meno, zaži náš osud..."
ZAŽI, ZAŽI! STÁLE NIEČO MUSÍM! PROTIREČÍŠ SI ITACHI! CHOĎ DO ČERTA! NEZNIČÍŠ SI LEN TAK VŠETKO PRE ČO SOM ŽIL ABY SOM TU S TEBOU ZDIEĽAL TVOJU VYŠINUTOSŤ!
Vylial svoju zlosť, prehrýzol bolesť, krv, ktorá sa vyliala na zem, pretrhol putá a vrhol sa na Itachiho.
"Skončíme to Itachi!"
Itachi zaskočený momentálnou situáciou sa nestihol uhnúť a dostal ranu do tváre Sasukeho skrvavenou päsťou.

Zaťal zuby z tej príšernej bolesti.
Keď tam tak videl Itachiho ako zmätene stojí, a on ako sa chystá spraviť niečo významné, uvedomil si to...
"Prečo Sasuke? Prečo ma nechápeš?"
"Chápem seba! A viem čo chcem! A ty! Tam nezapadáš!"
Itachi si strel jeho krv z tváre.
Nezapadá, nezapadá, to je tak povrchné delenie predsa!
"Ale Sasuke, my žijeme len pre seba navzájom!"
Tú túžbu v očiach Itachiho ešte zvládol, boli to totiž znova len jeho lacné lži.
"Nie! Ja žijem pre tích, ktorím na mne záleží! Žijem preto, aby som bol slobodný!"