Deň, ktorý som ťa spoznala...

Bolo správne to čo som urobil...?

Boli moje ciele správne...?

Boli moje dôvody správne...?

,,Pein-sama, čo máte teraz v úmysle?" spýtala sa ho neisto Konan.
,,Môj cieľ je konečne dosiahnutý... teraz leží celý svet u mojich nohách." Potom nasledovalo dlhé ticho.
,,Uhm..." chcela niečo povedať Konan.
,,Rozmýšľala si už niekedy o osude?"
,,Čo?" nechápala.
,,Či ho máš hľadať, alebo si ťa nájde sám."
,,Uhm...neviem."
V tom sa Pein niekam rozbehol.
,,Pein-sama, Pein... sakra!"

,Musím ťa vidieť, proste musím! Nemohol si zomrieť tak ľahko ty taký nie si! Vždy si hovoril, že kým zomrieš splníš svoj sen!'

Blížil sa ku Konohe. Jeho cestu lemovali rozvalené stromy, trosky a telá ľudí, mŕtvych ľudí. Bol to smutný pohľad.

,Je toto to čo som chcel? Zobral som bezbranným ľuďom to, na čo som nemal právo.'
Medzi tým prišiel ku zvyšku brány z Konohy. Stratila svoje čaro bola iba pozostatok silných ninjov. Každý Hokage budoval z Konohy lepšie miesto pre život a toto z nej ostalo. Pein prechádzal medzi mŕtvymi telami shinobi...
Už prehľadal všetky miesta, kde by mohol niekto byť, ale všetci boli mŕtvy...
,Kde si? Musíš tu byť! Sľúbil si, že ma porazíš a ja som sľúbil že ťa zničím sám... '
,Nemohli všetci zomrieť... proste nemohli!'
Vtom započul tichý vzlyk. Bežal za ním. Dobehol ku tmavému domu, okolo ktorého bola iba krv a zapichnuté zbrane po boji. Po tichu otvoril dvere. V rohu izby videl dievča tisnúce sa v kaluži krvi. Mala od nej zlepené vlasy a dokonca aj jej žiarivo zelené oči. Slabým hláskom tichučko prehovorila:
,,Prosím neubližuj mi...o-odíď, prosím!" povedala skoro plačlivo.
Pein k nej podišiel.
,,Nie, nezabíjaj ma! Ja nechcem umrieť!" kričala bezbranne.
,,Nie ja ti nechcem ublížiť, prišiel som sa iba na niečo spýtať."
,,Kde je Uzumaki Naruto?"
,,Na..naruto!" začala veľmi silne plakať.
Pein ju chytil za plecia a zvýšeným hlasom povedal:
,,Vieš kde je?!!"
,,On...on..."
,,Čo on, no hovor!!!"
,,ZOMREL!!!" zakričala srdcervúco a plakala...bol to chlapec, ktorý z jej smutných dní dokázal jedným úsmevom urobiť prekrásne dni plné radosti.
Pein už nič nehovoril. Mal v sebe zvláštny pocit ktorý nevedel pomenovať. Bol to smútok? Alebo sklamanie. Uzumaki Naruto bol iný on by takto nedokázal zomrieť. Nedokázal!
Ona len tichučko vedľa neho spala a spokojne oddychovala.
,Má zvláštne oči...také veselé aj keď cíti smútok.'
Pohladil ju po tvári, ona na to hneď otvorila oči.
,,Iba som chcel vedieť ako sa voláš?"
,,Umm..." musela sa zamyslieť, dlho nikomu svoje meno nehovorila, dlho bola sama.
,,Sakura"
,,Hmm pekné meno."
Chvíľu boli obaja ticho. Po chvíli sa Pein niečo neisto spýtal.
,,Čo sa odohralo pred tým ako som ťa tu našiel?“
Sakura mlčala.
,,Nemusíš odpovedať keď nechceš. Ja len...“ nedokončil to čo chcel.
,,Všetko sa to stalo...kvôli mne.
Nasledoval Peinov úžas. ,Kvôli nej? Čo sa tu stalo?‘
Sakura smutne pokračovala ,,Spojilo sa proti nám veľa zemí...nemohli sme vyhrať!“
,,Ale...ako to súvisí s tebou?“ nechápal Pein.
,,Skoro sme ich porazili s našimi spojencami zo Zeme Vetra, ale oni ma chytili a... povedali, že ma vymenia za to keď sa im vzdajú. A Naruto súhlasil...nechel ma stratiť, všetko je to kvôli mne!“ Plakala a schúlila sa Peinovi do náručia. Nevedel čo má robiť.
,,Tššš no tak neplač, všetko bude dobré“
Sakura na neho uprela svoje veľké zelené oči, ktoré vedeli to čo ona pocítila. Bola to láska. Ich pery sa priblížili a pobozkal ju... Bol to bozk plný strachu, krutosti, ale aj nádeje...