Niečo sa končí a niečo začína...

,Moje sny...

...moje túžby...

...moje očakávania...

...všetko som stratila...

...stratila som teba...

Prečo sa to muselo stať?

Prečo si ma musel opustiť?'

Ležala celkom sama uprostred nekonečnej tmy...nevnímala okolie...nevnímala čo sa deje okolo.
Ležala v kaluži krvi, bola jej zima na jej obnažené telo...
Triasla sa...nie od zimy...nie od hladu...ale z hrozného utrpenia, ktoré zažila. Nechcela už dalej žiť sama...bez neho.

Prázdnotu prerušil vchod človek do miestnosti. Nevládala otvoriť oči...boli zlepené slzami ktoré preplakala...Nebola si istá kto pred ňou stál a hladel na ňu. Videla iba čierne oči, oči, ktoré na ňu hladeli zo žialom...

,,K..kto si?" vydala zo seba tenkým slabým hlasom.
Miesto odpovede sa neznámy človek pohol smerom k nej.
Natiahol k nej ruku a pohladil ju po tvári. Cítila teplo...teplo ludského dotyku.
Cítil, že je studená začal ju hladiť po ruke.
Začala silejšie dýchať.
Prešiel jej rukou po drobnej rane.
Ona tichučko zastonala...
Jeho ústa sa dokli jej...
Začal sa pohrávať z jej telom a ona sa nebránila a miesto toho hlasnejšie zastonala.
Bolí to a aj tak sa nebráni... slasť ktorú zažíva jej v tom bráni...
Je zlé to čo robí, on je ten kto jej zničil život...on zabil jej lasku on zničil ju.
Cítila pri sebe blízkeho človeka, vedela kto to je nechcela si priznať s kým je... a aj keď tomu ešte neverila milovala ho.
Nechcela ho stratiť...bol jej posledná nádej...

,,Itachi...

ne..neopúšťaj ma. Ja už nikdy nechcem ostať sama."

Muž, ktorý bol s ňou jej nežne pritisol ústa na jej pery...
Nič nehovoril a ona vedela čo jej povie...

,,Ja... chcem aby si bola šťastná a vieš, že so mnou to nebude možné."

Hinata sa k nemu privinula. Nechcela ho statiť. Vtom ucítila chlad...bol to chlad čepele meča ktorý mala zapichnutý v tele.

,,Teraz pôjdeš za tým koho miluješ a budeš šťastná."

Zapichol ostrý meč aj do svojej hrude...
Spolu pocítili objatie smrti, ale každý išiel inou cestou...

Svojou vlastnou cestou