Popoluška z Konohy 003

„Vysvetlím vám to,“ snažila som sa upokojiť situáciu a hlavne Hinatu, ktorá zúrila. „Len to, prosím, nikomu nehovorte.“
Hanabi upokojí svoju staršiu sestru.
„Nepovieme, ale niečo zato chceme. Itachi sa neustále vypytoval, prečo si neprišla a blá, blá... Povieš mu, že si nemohla alebo čosi také. Proste si niečo vymyslíš. Pretože ak nie, ukážeme tento dôkaz priamo Sasukemu a povieme, že si to urobila zámerne.“
Neostávalo mi nič iné, len súhlasiť.
Poobede som polievala kvety v záhrade a zametala chodník. Itachi práve prišiel za pánom Hyuugom. Chvíľu spolu niečo riešili, potom odišiel. Pri odchode ma pozdravil a ja som si priala, aby sa nepýtal nato, prečo som neprišla. No predsa sa opýtal. Stále som myslela na situáciu s Hinatou a Hanabi.
„Vieš. Ja... Necítila som sa dobre.“ Otrela som si pot z čela. „Celý deň som preležala a večer som ledva zaspala.“
„To mi je ľúto. Ale vidím, že ti je už lepšie.“
„To nemusí. Hinata mi všetko vyrozprávala. Aj o tej neznámej, čo bola so Sasukem.“
Nemôžem uveriť, že som to povedala, zarazila som samú seba. Preboha! Čo teraz?
Našťastie ma tentokrát zachránil pán Hyuga, ktorý ma zavolal dovnútra. Prvýkrát som mu bola vďačná.
Na jeho príkaz som zašla do kvetinárstva mojej najkamošky Ino po kvety, ktoré si objednali do záhrady. Keď som stála pri pulte, Ino doslova hodila predo mňa noviny.
„Tak už sa konečne priznaj a urob tomu koniec.“
„Nemôžem. Už som ti povedala. Ak by nato ktokoľvek prišiel, skončila som. A hlavne, keby na to prišli Hyuugovci.“
Bez toho, aby som si vypočula jej argumenty, som bez nálady odišla aj s kvetmi.
O pár dní sa blížili narodeniny Hanabi. Spolu s personálom som pomáhala pripraviť všetko potrebné. Prví hostia prišli už o siedmej večer. Samozrejme, že nechýbali aj Sasuke, Itachi a ich rodičia. Snažila som sa sústrediť na prácu a ignorovať ho.
Oslava prebehla hladko. Keď som išla po sveter, o ktorý ma Hinata požiadala, pretože von už bolo dosť chladno, všimla som si pootvorené dvere mojej izby. Priblížila som sa k nim a s vŕzgavým zvukom som ich otvorila. Stál tam Sasuke a v ruke držal rukavicu z plesu.
Je čas, pomyslela som si, keď po mne nechápavo pozeral a zhlboka som sa nadýchla.
„Ja som...“
„...ju tam nastrčila zámerne,“ ozval sa hlas za mnou.
Tam už stála Hanabi s prekríženými rukami.
„Videla, že si tu a strčila ju na viditeľné miesto. Chcela, aby si ju našiel. Takéto rukavice si v bežnom obchode môže obstarať každý.“
Pohotovo som sa otočila k Sasukemu. On ju položil naspäť a bez slova odišiel. Ani nič povedať nemusel. Cítila som tú zášť. To sklamanie a hnev.
„Ja som ťa varovala,“ povedala Hanabi a odišla za ním.
Nemohla som spať a celú noc som preplakala.
Na druhý deň som hneď ráno vyrazila za Ino a všetko jej povedala. So slzami v očiach som to zo seba všetko dostala von. Ino tu bola pre mňa ako pravá priateľka.
K večeru som bola stále ako bez duše. Slepo som poslúchala príkazy pána Hyuugu. Bolo mi všetko jedno.
Vonku bolo aj večer príjemné počasie, a tak si dali večeru v záhrade. Keď som prišla s táckou pečeného mäsa a položila ho doprostred stola, v bráne sa zjavil Sasuke. Hinata okamžite vstala od stola a išla mu oproti.
„Prišiel si neohlásene. Ale to nevadí. Prosím, daj si s nami večeru.“
„Neprišiel som za tebou,“ odbil ju jednou vetou.
„Ale za tebou,“ a ukázal na mňa. Podradne som k nemu prišla, zatiaľ čo Hinata neveriacky cúvala vzad.
„Už som bola dosť ponížená. Prosím, nechajte ma už na pokoji. Ja sa...“
„Všetko viem.“
„Prosím?“ zdvihla som hlavu.
„Tvoja priateľka Ino. Všetko mi povedala.“
A zasa tá Ino. No mala by som jej byť vďačná. Vďaka nej sme odvtedy so Sasukem spolu. Od Hyuugovcov som sa odsťahovala. Začala som konečne žiť. A svadba... Počkať. Nato je ešte skoro.