Popoluška z Konohy 002

Poobede ma Ino vytiahla von, aby som jej pomohla s dodávkou slnečníc zo Skrytej Slnečnej. Keď sme mali všetko hotové, dali sme si na terase mrazený jogurt. Tam som jej povedala najnovšie správy.
„To je neuveriteľné. On jej to vytáral,“ povzdychla si. „Bolo to veľmi zlé?“
„Prepadla som sa od hanby, Ino. Mala som chuť sa rozplakať a odísť.“
„Ten namyslený, drzý, arogantný chum...“
„Psst!“
Okamžite som ju prerušila, keď som videla, ako okolo nás prechádza Itachi.
Keď si ho Ino všimla, tiež stíchla a potichu jedla jogurt.
Itachi prešiel okolo nás, a keď ma uvidel, zastavil sa.
„Ahoj. Ty pracuješ u Hyuugov, že? Sakura?“
Sláva, aspoň niekto si ma všimol, pomyslela som si.
„Áno, to som ja.“
„O týždeň bude oslava mojich narodenín. Rodičia zase chystajú niečo veľké a hodné nášho klanu.“
Videla som, ako Itachi pretočil očami. Zrejme ho už veľké oslavy omrzeli.
„Ak nemáte plány, môžete aj s kamarátkou prísť.“
Chystala som sa vyhovoriť, no Ino ma predbehla.
„Ďakujeme za pozvanie. Prídeme radi.“
„Tak fajn. Zatiaľ.“
Počkám, kým Itachi odíde a pustím sa s Ino do reči.
„Zbláznila si sa? Prečo si kývla? Mňa tam určite nepustia.“
„Nie je slušné odmietnuť pozvanie.“
„Ale ja nemám na výber.“
„A ešte, keď ťa pozve osobne Itachi Uchiha,“ Ino si začne pliesť prameň vlasov medzi prsty.
„Ten najnormálnejší z klanu,“ zamrmlem.
Okamžite vidím v očiach Ino prekvapenie. Ani sama neverím, že som si to dovolila povedať na ulici a nahlas.
„Nie. Ticho!“

Nadišiel deň oslavy. Samozrejme, sa pán Hiashi musel poistiť, že na tú oslavu skutočne nepôjdem a dal mi kopu práce. Keď som ich vyprevadila až k bráne, pustila som sa do roboty. Vzala si vedro s vodou a začala zmývať podlahu. O chvíľu som pri dverách počula zvonček. Keď som otvorila dvere, stála tam Ino. Mala na sebe fialové šaty s presvitajúcimi saténovými rukávmi.
„Prišla som po teba. Čo robíš?“
„Ah, povedala som ti, že na tú oslavu nejdem. Okrem toho mi pán Hiashi dal kopu práce. Ešte musím zamiesť pred vchodom, vyčistiť dlážky, upratať skriňu v Hanabi...“
„To dáme. Poď,“ Ino sa bez pozvania vtlačila dnu.
„Kam ideš? Čakaj,“ zastavila som ju.
„Hovorila som ti, že pozvanie od samotného Uchihu sa neodmieta. Pomôžem ti, a potom tam spolu pôjdeme.“
Už som ju nevedela zastaviť. Len čo si niečo zaumieni, nevzdá sa toho.
Keď sme všetko dokončili, nastal ďalší problém. Čo si oblečiem? Nemám šaty. Aj keby som nejaké mala, Hyugovci by ma spoznali. Do konca života by ma iba trestali. Ale aj nato moja parťáčka myslela.
„Samuraj? Vážne? Odkiaľ ty na tie nápady chodíš?“
„Už nemáš šancu vycúvať.“
A mala pravdu.
Z izby som vyšla s nohavicami a kimonom, ktoré bolo previazané širokým viazaním na páse. Zaň som si vopchala meč a dala si na tvár závoj. Vraj, „aby som vyzerala aspoň trochu ako princezná.“

Ako sme vošli dnu, Ino mi popriala šťastie a odišla. Mrcha! Išla tancovať a mňa nechala samú.
Keď som vchádzala na parket, všetky oči sa na mňa uprene pozerali. Srdce mi začalo biť silnejšie. Mala som rovnaké pocity ako vtedy, v ten deň, keď ma Ino dotlačila k rozhovoru so Sasukem. Sasuke práve tancoval s Hinatou. Keď si ma všimol, prerušil pohyb a pomalými krokmi podišiel ku mne.
Spoznal ma! Boli prvé myšlienky, ktoré ma napadli. No na moje šťastie to tak nebolo. Nevedel, kto som a požiadal ma o tanec. Keď som sa rozhliadala po Ino, všimla som si, že tancuje s Narutom. A čo ja? Splním si sen zatancovať si so Sasukem, aj keď nevie, kto som? Jeho ponuku o tanec som nakoniec prijala.
Chudera, nahnevaná a zlostná, Hinata odišla z parketu. My sme však tancovali ďalej. Už ani neviem, ako dlho sme boli na parkete. Pre mňa sa čas zastavil. Odrazu ma niekto šťuchol do pleca. Keď som sa obrátila, stála tam Ino a tancovala už s kýmsi iným. Mykala hlavou a nenápadne mi chcela niečo naznačiť. Keď som sa pozrela jej smerom videla som, ako Hiashi aj s dcérami odchádzajú. Práve odbila polnoc. Rýchlo som sa od Sasukeho odtrhla a utekala preč. Ten ma však dobehol a zastavil.
„Počkaj!“
Prepadla ma nervozita. Musela som byť doma skôr ako oni.
„Už musím ísť.“
„Kam?“
„Preč.“
„Tak mi aspoň povedz, kto si.“
Keď hodiny odbili poslednýkrát, bez slova som utiekla. Sasuke stále držal moju ruku, a tak mi z nej skĺzla rukavica. Už som sa pre ňu nestihla vrátiť. Bežala som cez mesto všetkými skratkami. Zadným vchodom som prekĺzla dnu a rýchlo si sadla na posteľ. Práve včas, keď prišli. Vydýchla som si. Bolo to len tak-tak.
Druhý deň skoro ráno som išla zaniesť do čistiarne šaty, ktoré mali včera sestry na sebe. Oproti mne už bežala zadychčaná Ino.
„Práve som išla za tebou,“ oslovila ma, keď nabrala dych.
„Čo sa stalo?“
„To musíš vidieť,“ strhla ma so sebou.
Išli sme až k novinovému stánku. Na titulku som to videla. Výzvu na hľadanie neznámej, ktorá včera tancovala so Sasukem.
„To si ty. Ty si tá neznáma.“
„Ticho,“ zakryjem jej rukou ústa, keď začne hovoriť takmer na celú ulicu.
Ona však dá moju ruku šmahom preč.
„No tak. Choď za ním a povedz pravdu.“
„Šibe ti? Nepamätáš sa na náš posledný rozhovor? Čo by asi urobil, keby to zistil? Verejne by ma ponížil.“
Ešte chvíľu sme tam ticho stáli a pozerali na titulok. Potom sme odišli.
O neznámej hovorili všetci v dedine. Kamkoľvek som išla, témou okoloidúcich bolo neznáme dievča po boku Sasukeho. Dokonca aj Hyuugovci o tom pri obede hovorili. No oni by boli tí poslední, komu by som sa priznala. Nechcem ani pomyslieť, čo by sa stalo, keby to zistili.
V jeden deň, keď som si upratovala šaty v izbe, som narazila na rukavicu. Tú druhú mal stále Sasuke. Myslela som na ten večer, keď ma zrazu zo sna vytrhla Hanabi. Vraj ma potrebuje pán Hiashi. Nerozvážne som položila rukavicu na posteľ a odišla som. Keď som sa vrátila, v mojej izbe boli obe sestry. Hanabi držala v ruke tú rukavicu. Vtedy ma napadlo, že som ju tam len tak položila.
„Takže ty si tá, ktorá zviedla Sasukeho. Že sa nehanbíš!!!“