Popoluška z Konohy 001

Vždy som bola jedináčik. Moji rodičia sa o mňa, ich jediné dieťa, príkladne starali. Aj keď sme nepatrili medzi slávne a vznešené klany v Konohe, napríklad Uchiha či Hyuuga, nesťažovali sme sa. Mali sme čo jesť, kde bývať, a to bolo podstatné. Keďže v Konohe platila rovnosť a každý mal právo na štúdium, rodičia ma zapísali do ninja akadémie spolu s mojou najlepšou priateľkou Ino. To bolo najlepšie, aby som bola v blízkosti chlapca, ktorý sa mi páčil. Áno, bol to Uchiha Sasuke, jeden zo synov vodcu slávneho klanu Konohy. Jeho starší brat Itachi pracoval v jednotke ANBU. Bolo logické, že aj z neho chceli mať ninju. Okrem mňa, Ino a Sasukeho navštevoval školu aj jeho najlepší kamoš, Naruto. Jeho rodičia umreli vo vojne, keď bol ešte veľmi malý a tak bol odkázaný celý život sám na seba. Pravda, veľa času trávil s Uchihovcami. Bola to jeho druhá rodina. Potom tam ešte chodil Chouji, Shikamaru - veľký génius, myslelo mu to. A Hinata - jedna zo sestier Hyuuga, taktiež významného klanu Konohy. Rodičia Sasukeho a otec Hinaty sa poznali. Už od narodenia im bolo súdené, že práve oni dvaja sa vezmú a spoja slávne klany. No nič. Idem k veci.
Moji rodičia pracovali pre Hyuugovcov. Vždy, keď sa blížila vojna, ich cieľom bolo ochrániť klan. Boli im oddaní. Kam ich pán Hiashi poslal, tam išli. Jedného dňa vyrazili na svoju poslednú misiu, z ktorej sa už nevrátili. Mala som šestnásť, keď som prišla o oboch rodičov. Pán Hiashi sa ma vtedy ujal a presťahovala som sa k nim. Odvtedy sa všetko zmenilo.
Nebola som členom rodiny, bola som služobnou v hlavnom dome. Čokoľvek pán Hiashi, alebo jeho dve dcéry chceli, som im plnila ja. Príprava raňajok, kúpa vecí a podobne.
„Haruno!“ Zobudila som sa jedného dňa na krik.
Nado mnou stála mladšia zo sestier - Hanabi.
„Môj otec ťa volá. Niečo od teba chce. Pohni!“
„Bolo ozaj nutné kričať, keď stojíš nado mnou?“ odpovedala som jej a pretrela si oči.
„Nepočula si,“ mykla plecom, „už som na teba kričala z chodby.“
Potom Hanabi odišla z mojej izby.
Hodila som hlavu späť na vankúš a snažila sa poriadne prebrať.
„Haruno!“ ozvalo sa znova z chodby.
„Už idem,“ odpovedala som a postavila sa z postele.
Keď som sa bleskovo prezliekla do červeného kimona, prišla som do miestnosti, kde už na vankúšoch na zemi sedeli Hinata a pán Hiashi. Oznámili mi, že večer budú mať vzácnych hostí. Prídu Uchihovci a chcú, aby som pomohla s prípravami slávnostnej večere. Súhlasne som prikývla, potom sa uklonila a odišla.
Celý deň sa niesol v znamení slávnostnej večere. V meste som bola najmenej trikrát, kým som doniesla všetko požadované. Keď už som z kuchyne počula, že pán Hiashi víta hostí, obliekla som si na kimono zásteru hodnú servírky, vzala miso polievky vhodné ako predjedlo na tácku a začala ich podávať. Na vankúšoch okolo stola sedel pán Hiashi s dcérami, Sasuke, Itachi a ich rodičia. Pokiaľ som predkladala jednému po druhom polievku, viedli medzi sebou debatu. Bola to klasická debata o tom, ako si Hinata vezme Sasukeho a spoja tak na veľkej svadbe dva klany. Pozerala som sa na Sasukeho, ako jedol polievku a občas prehodil slovko s bratom sediacim vedľa neho.
Zo snívania o ňom a o našej svadbe ma razom vytrhol hlas jednej zo sestier Hyuugových, Hanabi.
„Sakura, dones mi ešte chleba.“
„Iste,“ poklonila som sa a odišla.

Prešlo pár dní. Pán Hyuuga ma poslal do mesta na nákupy. Išla som s Ino, ktorá chcela vyzdvihnúť objednávku tulipánov pre ich rodinné kvetinárstvo. Cestou som jej rozprávala o večeri v sídle Hyuugovcov.
„A o ničom inom sa nebavili iba o svadbe?“ spýtala sa Ino a nadvihla škatuľu kvetín, ktorá jej už pomaly padala z rúk.
„O čom inom sa mali baviť? Už od školy bolo jasné, že jedného dňa sa zosobášia,“ odpovedala som jej držiac v rukách nákupné tašky.
„Ja neviem. Ty si tam bola. Ty vieš.“
„Obsluhovala som ich. Nemala som čas počúvať ich rozhovory motajúc sa medzi kuchyňou a stolom.“
„Hmm...“ mykla plecom Ino.
Vtom sa zastavila. Myslela som, že si potrebuje oddýchnuť z ťahania tej krabice cez celé mesto, ale šťuchla ma lakťom do ruky.
„Jau. Čo robíš?“ zastavila som sa.
Potom som sa pozrela smerom kam aj ona. Na terase sedel Sasuke so svojím kamarátom Narutom.
„Choď ho osloviť,“ nabádala ma.
„Čo si, a čo mu poviem?“
„To, čo z teba vylezie. Tak poď.“
Nedala sa odradiť Ino a strkala ma krabicou, až kým sme neprišli k nim. Keď sme tam stáli, Sasuke zdvihol hlavu od stola a pozeral na mňa. Rovnako aj Naruto. Prepadla ma hrozná horúčava na celom tele. Cítila som, ako mi červenajú líca hanbou a srdce mi bilo tak silno, že bolo snáď počuť až na druhý koniec Konohy. No nemohla som byť ticho. Musela som niečo povedať. Väčší trapas to už ani nemôže byť, hovorila som si.
„Ahoj. Ja som Sakura. Chodili sme spolu do školy, pamätáš? Teraz som slúžka u Hyuugov, aj včera som ťa obsluhovala.“
No. A trapas bol na svete. Ino si len potichu nado mnou povzdychla, aká som nemožná.
„U Hyuugov?“ Sasuke sa zamyslel a po krátkom tichu odpovedal: „Nie. Nepamätám sa.“
Čistý trapas. Vtom sa ozval Naruto.
„Braček. To je Sakura. Chodili sme s ňou do školy.“ Pozrel sa na mňa, a potom prižmúril jemne oči, akoby so mnou išiel flirtovať.
„Čau,“ povedal napokon nežným tónom v hlase.
Zozadu, kde stála Ino, som počula len tichý vzlyk.
„Preboha!“
„No nič,“ mávla som rukou a ukončila túto trápnu situáciu. „Tak ja idem. Zbohom... teda. Ahojte.“
S hanbou na sto rokov som s nákupnými taškami odkráčala preč.

Netrvalo dlho a môj odvážny čin hovorenia so Sasukem sa dostal až k Hinate. Pán Hiashi ma požiadal, aby som skočila za Hinatou, či niečo nepotrebuje. Nevediac, že sa práve baví so Sasukem po telefóne, som vtrhla do izby. Hneď som však dvere zavrela. Hinata na mňa o chvíľu nato zavolala. Vošla som dnu.
„Prepáč, nevedela som, že telefonuješ.“
„Nevieš klopať?“ znela jej prvá veta.
„Prepáč. Ozaj som nevedela. Tvoj otec ma poslal, či niečo nepotrebuješ.“
„Nie, nepotrebujem,“ odvetila Hinata.
„Ale počkaj moment,“ oslovila ma, keď som sa chystala zatvoriť dvere jej izby.
„Áno?“ Vošla som opätovne dnu.
„Vraj si sa pred niekoľkými dňami bavila so Sasukem.“
To snáď nie, pomyslela som si. Mala som vedieť, že jej o tom hneď povie.
„Nie. Nestretla... Vlastne išla... Ja som išla nakúpiť, ako mi tvoj otec povedal. A na ulici...“
Ani som nestihla dopovedať a už ma prerušila.
„Ja som to počula inak. Ty sama si vraj prišla za ním.“
„Ja...“
„Zapamätaj si, že on o teba nemá záujem. Kto si ty? A kto je on!“
Zahanbene som sklopila hlavu.
„A nič nepotrebujem. Vďaka.“
Potom som odišla.