Všetko najlepšie!

„Naruto! Nevidím dôvod, prečo by sme mali rušiť tvoju narodeninovú oslavu len preto, že nám tu daimiov úrad posiela nejakú diplomatickú návštevu,“ vyjadril sa Hokagov poradca otvorene a vzápätí sa obrátil k oslovenému. „Okrem toho, ak by mala poslúžiť len ako zásterka pre získanie informácií o Konohe, aspoň bude pod dohľadom množstva očí.“
Naruto rezignovane zaboril tvár do dlaní a zahuhňal: „Dúfal som, že konečne tento rok to bude len pre mojich najbližších. A nakoniec sa budem musieť venovať návšteve. Zase. Boruto ma zabije. Zase.“
„Len žiadnu paniku,“ vošiel si Shikamaru rukou do vlasov, „vyplníme jej program tak, že ju uvidíš len pri uvítaní a pri rozlúčke.“
„To určite,“ zatváril sa mladý vodca slávnej ninjovskej dediny pochybovačne, „bolo by to považované za urážku.“
Aj keď Naru tešilo, že pod jeho vedením blonďavý ťulpas prenikol do tajov diplomacie, rovnakým dielom ho hneval jeho skoro dokonalý prerod na väzňa svojich povinností. Od nástupu do úradu nezažil privátnu oslavu narodenín. Tentokrát to musí zvládnuť nejako zariadiť.
Ucítil na sebe skúmavý pohľad svojho nadriadeného. A priateľa.
„Ehm...práve som rozmýšľal, či všetci, ktorých si na oslave praješ, už obdržali pozvánku.“
„A?“
„Je to dobré,“ otvoril a preletel očami zložku, umiestnenú bokom od ostatnej agendy. Členovia tímov pozvánku obdržali a potvrdili svoju účasť – s výnimkou Ino.“
„Sústredenie vyzvedačov v Hmlistej.“
„Presne a...“
„Budem hádať. Sasukeho.“
„Správu obdržal. Sokol sa vrátil bez nej. Aj bez vysvetlenia.“
Naruto sa zahľadel von oknom, ale dlho nad tým nedumal.
„Všetko postarom,“ zazubil sa, no oči sa mu nesmiali.
„Ehm...účasť potvrdil aj Hiashi-dono s dcérou Hanabi a Rokudaime Hokage Kakashi.“
„A čo babča? Nehovor mi, že nepríde.“
Shikamaru sa neovládol a odfrkol si. „Godaime mi dala poriadne zabrať. Šesť poslov! Šesť najschopnejších stopovacích ninjov strávilo skoro mesiac v teréne, kým ju jeden konečne vykutral v nejakom hráčskom klube v Skrytej Kamennej.“
„Zasa je v tom namočená!?!“ zhrozil sa Hokage.
„Našťastie nie. Odišla bez zdržiavania a dodnes sme neobdržali nijakú žiadosť o vyplatenie dlhov... až na jeden účet.“
Narutovi samým záujmom vyletelo obočie.
„V rozčúlení z odhalenia svojej identity, to neprežil hrací stôl a jedna, či dve steny Shoji,“ objasňoval mu detaily.
„Zdá sa, že si naplno užíva zaslúžený dôchodok, no nevychádza z formy,“ uškrnul sa spoza stola pobavene.
„Tak to by sme mali,“ zaklapol jeho poradca dosky na spise. „Zajtra to vypukne.“
„Oslava? Či diplomatická návšteva zo Zvučnej?“
„Ideálne len to prvé.“

Zabočila za roh a nenápadne si prehliadla ulicu od jej začiatku až po koniec. Nezdalo sa, že by ju ktokoľvek sledoval. Nadhodila na pleci cestovnú tašku a znovu vykročila. Zmrvila to. Napriek všetkému odhodlaniu riadiť sa otcovými pokynmi pred cestou, hodila ich všetky za hlavu hneď ako ju v Konohe na bráne obstal pripravený sprievod. Prečo, prepána, poveril touto misiou práve ju? Veď dobre poznal jej názor na zažité ninja zriadenie jedna krajina-jedna ninjovská dedina. Dávno prekonané. Nastal čas pohnúť sa ďalej v ústrety demokracii, kde to, čo je správne a potrebné, zvolí väčšina a nie nejaký osvietený vzor. Rovnako potom ponesú aj následky svojich rozhodnutí. A tak sa budú zlepšovať – poučení zo svojich chýb. Tomuto verila, týmto presvedčením sa riadila. Nemala najmenšiu chuť skákať podľa pripraveného scenára. Rada si robila veci po svojom. Aj keď by to znamenalo popáliť sa.
Ponorená do seba na moment prestala vnímať svoje okolie, až kým nenarazila do hlúčika mládeže, postávajúceho pred pouličným stánkom.
„Prepáčte,...“ chcela sa rýchlo vymotať spomedzi nich, no nik jej nevenoval pozornosť. Za chrbtom cítila pribúdať telá, ktoré so záujmom naťahovali krky ku vystavenému tovaru.
„Perfektné! Mám ho!“
„To si vyhoď z hlavy! Tento stánok bol môj nápad! Bude to môj darček. Nájdi si iný!“
„Ctení zákazníci, prosím, žiadne hádky. Mám dostatok zaujímavého tovaru pre všetkých.“
„Ale starký, to má byť darček pre Hokageho, to nemôže byť len tak hocičo,“ ponosoval sa chlapec, ktorý sa nestihol obhodiť, zatiaľ čo jeho kamarátka sa so širokým úsmevom kochala pohľadom na lesklé kožené puzdro na dýku, dekorované strapcami, ktoré už nechcela pustiť zo svojich pazúrov.
„Tovar z dovozu,“ pochválil sa obchodník s ťažko ukrývanou pýchou, „vyrobené v Zemi Vody.“
„Mirai, nič, čo by sa mu vyrovnalo už nezoženiem, tak sa naň zložme a dáme mu ho za nás oboch. Čo povieš?“
„Ani náhodou,“ rezolútne odmietla tmavovláska a ani sa na neho nepozrela, „chcem na Hokage-sama urobiť dojem.“ Ešte kým hovorila, vybrala z peňaženky potrebný obnos peňazí.
Jej spoločníkovi sa zatmelo pred očami.
„Prosím ťa, odkiaľ máš toľko prachov? To na neho ideš minúť celoživotné úspory?“
Keby si nemíňal na každú novinku v ponuke, mal by si aj ty dosť vo chvíli, keď chceš obdarovať niekoho, na kom ti naozaj záleží,“ odfrkla.
Gina, ktorá ich doteraz so záujmom pozorovala, prevrátila oči. Ak je celá mladá generácia v Konohe takto polapkaná zo svojho Hokageho, tak ich budúcnosť je beznádejne v p***li.

Mohol na nej oči nechať. Dokonca sa pristihol pri tom, že slintá. Prehltol a vykročil k nej. Väčšinou to nevyšlo, ale to mu na sebavedomí neuberalo. Mal ho vždy na rozdávanie. A tentokrát to za skúšku fakt stálo. Bola nižšej postavy. Krátka minisukňa opticky predlžovala pekné rovné nohy. Rovné vlasy so zeleným nádychom sa jej vlnili až do pása, a keď prevrátila panenkami, zažiarili ako dva smaragdy. V tom momente načisto zabudol, nad čím si cestou z bojovej porady lámal hlavu. Shikamaru od nich chcel, aby všetkými možnými prostriedkami zabavili diplomatickú návštevu – ninju zo Skrytej Zvučnej a Naruto si mohol užiť svoju narodeninovú oslavu. Fakt si nevedel predstaviť, o čom takom by sa mohol baviť so Zvučniakom. Ani Akamaru mu nijako nepomáhal – nemal na ninjov zo Zvučnej príjemné spomienky. To všetko mu teraz ale vyletelo z hlavy.
„Vyberáš darček pre Hokageho? Určite by som ti vedel poradiť,“ plesol prvé, čo mu napadlo.
Prekvapene na neho pozrela a kútiky úst sa jej pohrdlivo zvlnili.
„Neunúvaj sa, už darček mám. Akurát, že ho vybrali iní.“
Hľadel na ňu nechápavo.
„Proste, nie je to nič od srdca. Keby bolo po mojom, dala by som mu figu borovú. Takto je v ňom asi toľko úprimnosti, ako v mojej pozvánke na oslavu.“
Zažmurkal. „Ty si medzi pozvanými? Nejako si ťa nevybavujem.“
„A mal by si?“
„Videl som zoznam všetkých pozvaných hostí,“ ošíval sa. „Čo je Akamaru?“ doložil podráždene, keď ho jeho verný psí spoločník neprestával nosom drgať zozadu do kolena.
Po ďalšom zaštekaní mu konečne došlo, na čo ho upozorňuje jeho pridaná štvornohá inteligencia. No jasné! Nie je miestna. Tým sa jeho šance na úspech rapídne zvyšujú, potešil sa.
Akamaru bolestne zakňučal a klesol do ľahu. Na toto už nemal sily.
„Kde sme to skončili?“ oškraboval sa Kiba nervózne v obave, aby mu úlovok nezdrhol z udice. „Aha – ty máš nejaké výhrady voči Hokagovi...“
„Nie je to nič osobné, proste, Hokage je prežitok minulosti. Preferujem parlamentné zriadenie. Vieš vôbec o čo sa jedná?“
„Jasné, jasné,“ uisťoval ju bezmyšlienkovite Kiba, potešiac sa, že to nie je osobné. Ešte nie je nič stratené.
„Chápem, že doterajší potentáti sa nevyhli pokleskom, ale ja ako Hokage preslávim tento úrad nielen v rámci Konohy, ale naprieč celým známym ninja svetom!“ vyhlásil.
„TY si Hokage?“ zvolala neveriacky.
Pritisol si ukazovák na ústa a schmatol ju za ruku, ťahajúc ju preč od hlúčika pred stánkom. Takže jej unikli pohoršené a pobavené pohľady zhromaždených.
„Momentálne na neoficiálnej pochôdzke po meste. Pravidelne sa zamiešam medzi bežných ľudí, aby som sa im dokázal priblížiť a porozumieť ich potrebám,“ žmurkal na ňu sprisahanecky.
„A nemáš so sebou žiadnu stráž? To je dosť neobvyklé, nie?“ pochybovala dievčina.
„Akoby nie. Mám so sebou Akamarua – môjho najvernejšieho strážcu.“
Gina v úžase hľadela na skutočne starého psa, ktorý kráčal pár krokov za nimi a len s ťažkosťami s nimi udržiaval krok.
„Myslím, že nevládze.“
„Ach. Pravda. Najlepšie roky má už za sebou, ale stále je to môj najlepší priateľ.“
Niečo v jeho hlase, akási zmes hrdosti, lásky a úprimnosti ju zaujala.
Zvoľnili krok. Na ulicu šikmo dopadali príjemne hrejivé baboletné októbrové lúče slnka.
„A akým spôsobom by si to chcel dosiahnuť?“
„Dosiahnuť čo?“
„Slávu naprieč celým ninja svetom,“ citovala ho pobavene.
„Aha. Nooo...dlho som nad tým rozmýšľal a nakoniec som prišiel na to, že liekom na všetky bolesti je skutočné priateľstvo. Bohužiaľ, občas človek nedokáže nájsť dobrého priateľa medzi ľuďmi. Netreba však zúfať. Kým sa to podarí, môže mať verného priateľa vo zvieracom spoločníkovi. Ak by priateľa aj nenašiel, aspoň nepremárni čas čakaním, no nie? Naučí sa starať o druhého, všímať si jeho potreby a klásť ich občas pred svoje vlastné. Odmenou mu bude vernosť a láska.“ Zohol sa a poškrabal Akamarua medzi ušami.
„A myslíš, že táto myšlienka ťa tak preslávi?“
„Nie, nie, myšlienka nie, len by som chcel zaviesť do praxe sieť útulkov pre opustené zvieratá. Myslím, že títo priatelia by nemali trpieť pre našu nevernosť a nezodpovednosť a mali by dostať ďalšiu šancu. Vieš, ako geninovia často na svojich prvých misiách chytajú zabehnutých domácich miláčikov – to sú ale len tí šťastlivci, o ktorých ľudia stoja. Čo však s tými menej šťastnými bez domova?“
Prekvapil ju svojim uvažovaním.
„Dúfam, že sa ti to podarí zrealizovať. Bolo by to fajn.“
Usmial sa v rozpakoch z jej pochvaly.
„Ani sa nepohnite,“ zaznelo zrazu nad nimi a vzápätí okolo nich vyrástli zo zeme štyria ANBU.
„Pôjdete s nami. Zvyšok delegácie zo Zvučnej vás očakáva v Hokageho sídle,“ položil na ňu ruky najbližší z ninjov s maskou havrana.
„Pustite ju,“ zavelil Kiba. „Je tu so mnou.“ Zrazu sa mu všetko v hlave poskladalo.
Naznačil ich vedúcemu s maskou mačky, aby podišiel z dosluchu.
„Mám pokyny priamo od Shikamarua, aby sme s touto záležitosťou neobťažovali Hokageho. S ohľadom na dnešnú oslavu. Dovediem ju do sídla sám.“
Chladné oči z masky na neho hľadeli bez slova, až mu vyschlo v krku, no napokon dal pokyn zvyšným trom, aby sa stiahli. Bol si však istý, že ich nespustia z očí ani na sekundu.

„Čo ťa to napadlo, Kiba?“ nevychádzal Naruto z úžasu vo svojej pracovni.
„Len som sa riadil Shikamaruovou žiadosťou, odbremeniť ťa,“ bránil sa rozhadzujúc rukami.
„Nemáš pocit, že si trochu prekročil svoje kompetencie? Čo keby išlo o nejakú skutočnú bezpečnostnú hrozbu?“
„Ale nešlo,“ namietal psovod. „Cestou sem som zisťoval, prečo to takto dopadlo. Bola to len nešťastná zhoda okolností.“
„Ale Shikamaru skončil v bezvedomí v nemocnici.“
„Nebolo to úmyselné. Je to jej prvá diplomatická misia. Spomeň si na svoje začiatky Naruto. Učený z neba nikto nespadol.“
„Tu ale nejde o darovanie štyroch kvetov alebo neúctivé oslovenie,“ krútil oslovený bezradne hlavou. „Zaútočila na môjho zástupcu. Šamizenom!“
„Veď hovorím, že to nebol útok, ale nehoda. Shikama-“
„To tvrdí ona, ale nebol si pri tom, keď sa to stalo. Izuma a Kotetsu mi podali správu a jej zlý úmysel sa nedá s istotou vyvrátiť.“
„Ale ani potvrdiť,“ nedal sa Kiba.
„Prečo sa jej vlastne tak vehementne zastávaš?“
„Pretože si myslím, že keby bola taká mazaná, tak by sa po tom „atentáte“ na prvého radcu nedala tak hlúpo chytiť na ulici, debatujúc s miestnymi. Snáď stojí za to vyhnúť sa medzinárodnému incidentu a dať jej ešte šancu.“
Naruto v podstate súhlasil. Lámal si ale hlavu, aký názor by mal na vec Shikamaru. Bohužiaľ zotrvával v bezvedomí a podľa Sakuriných odhadov sa preberie až o niekoľko hodín. Nebol však v bezprostrednom ohrození života, takže...
„Yosh, dattebayo – tak to zatiaľ ututleme a počkáme na svedectvo z pravej ruky, keď sa preberie,“ rozhodol napokon.
„Hurá. Je čas sláviť!“
Narutov zhrozený pohľad zablúdil na náprotivnú stenu.
„To už je toľko hodín?!? Nemôžem si dovoliť prísť ako hostiteľ neskoro,“ zaúpel.
„Presne tak. Použi predsa výťah. Bude to bombastický príchod. Uvidíš, ako všetkých ohúriš. Vo vestibule je už položený červený koberec.“
„Ty sa nepridáš?“
„Radšej nie. Predsa len, je to tvoja oslava. Máš byť stredobodom pozornosti.“
Naruto nevychádzal z úžasu. U Kibu to bol nečakaný úkaz.

Sai sa nešťastne díval na svoje vreckové hodinky. Hokage už pár minút meškal. Keby za hostí boli len jeho blízki priatelia, nerobilo by mu to na čele vrásky. Bola tu však tá delegácia zo Zvučnej. A on ako zástupca prvého radcu v prípade jeho neprítomnosti, mal všetko na starosť. Keby nebol taký bledý, určite by si všetci všimli, ako mu tuhne krv v žilách. Obával sa, aký signál im v následnosti na predchádzajúce nepríjemné udalosti, týmto zdržaním vysielajú. Nálada v sále bola všelijaká, len nie slávnostná. Zahliadol Hinatu, síce pokojnú ako vždy, no zdĺhavo a nečujne vysvetľujúcu svojmu otcovi a mladšej sestre. Lee a Ten-ten postávali pri stole s jednohubkami – samozrejme bolo neprijateľné ponúknuť sa čímkoľvek, kým sa oslava oficiálne neotvorí, takže na ne len vyvaľovali oči. Tsunade-sama zaujala miesto pri bare, ako sa dalo očakávať. Našťastie, tam zazrel aj Kakasiho, snáď z toho nebude nejaká neprístojnosť.
Keďže očakával Narutov príchod každou chvíľou, neušlo mu, že do miestnosti niekto vstúpil a srdce mu radostne poskočilo. Bol to však len Kiba. Kupodivu si to zamieril rovno k nemu.
Pristúpil neobvykle blízko, takže sa Sai necítil ani trochu komfortne.
„Naruto bude chvíľu meškať. Idem práve z jeho pracovne. Okolnosti incidentu pri bráne ho zdržali, ale dostaví sa hneď ako to bude možné. Máš otvoriť oslavu v jeho mene.“
Sai skoro prekonal srdcový infarkt. Jedna vec je vedieť, že si Shikamaruovým zástupcom a druhá ním naozaj byť.
„Tak na čo čakáš, bleduľa,“ povzbudzoval ho Kiba neštandardne nahodený do svetlošedého smokingu moderného strihu. Dokonca toho svojho čokla nechal asi doma, nikde ho nevidel.
„Ale, ja, ja, s tým som vôbec nerátal,“ habkal zaskočený Sai.
„Tak sa obráť na Godaime. Tá má predsa prax vo funkcii a určite aj na večierkoch,“ mrkol Kiba na Tsunade, zjavne stále dobre naladenú.
Saiovi spadol kameň zo srdca. To je skvelý nápad. Kto by to na Kibu povedal. Na chvíľu to určite zachráni situáciu.

Naruto sa ale neobjavoval. Trčal zaseknutý vo výťahu medzi druhým a prvým poschodím. Využil možnosť kontaktovať telefonicky správcu výťahu, pričom Kiba ho uistil, že ho vyprostia tak rýchlo, ako to len pôjde a aby si nerobil starosti so zahájením oslavy, ktorej sa ochotne zhostila Godaime-sama. Naruto sa teda zmieril so situáciou a zavrhol prvotný nápad vyvaliť dvere. Predsa len, tento moderný prostriedok, ktorým sa sídlo Hokage zaradilo medzi prvé bezbariérové verejné budovy v Konohe, bol finančne nákladnou záležitosťou, aj keď o jeho spoľahlivosti začínal vážne pochybovať.
Zatiaľ v sále na prízemí sa rozprúdila oslava a Kiba sa zo všetkých síl snažil venovať delegácii zo Skrytej Zvučnej. Saiovi odľahlo, že veľvyslancova dcéra, Gina-sama sa necíti znevážená Hokageho dlhou a nevysvetlenou neprítomnosťou. Motala sa neustále okolo Kibu, ktorý, kebyže mal chvost, určite by ním od radosti vrtel. Ani vo sne by nepredpokladal, že jej ten chlpáč bude tak imponovať. Bol mu zo srdca vďačný, pretože takto sa mohol nenápadne venovať pravidelným hláseniam stráží, ktoré pátrali po zmiznutom Narutovi, najmä keď zistili, že vo svojej pracovni nie je.
Jedna z pátrajúcich dvojíc sa práve pohoršovala na narýchlo spísanom ozname na dverách výťahu vo vestibule.
„Je to vôbec možné? Mala to byť taká vymoženosť, a keď konečne nastane situácia, kedy by sa ju hodilo použiť, tak je mimo prevádzky!“
„Poď, vezmeme to po schodoch.“
A práve preto, že výťah doteraz nikto nepoužíval, nedostala sa jeho nefunkčnosť ani do hlásenia.

„Si nádherná,“ rozplýval sa Kiba nad Ginou, pri slávnostnej príležitosti oblečenou do drahého tmavomodrého kimona, vyšívaného striebornými vážkami.
„Ďakujem Vám, Hokage-sama.“
„Pre teba len Kiba, prosím, len Kiba. Môžeme si naďalej tykať?“ Červenal sa.
A odpoveďou mu bol ešte sýtejší rumenec.
„Je to od predchádzajúcej Hokage veľmi milé, že sa ujala Vašich, pardon, tvojich povinností, aby si si mohol užívať narodeninovú oslavu.“
„Och, áno, veľmi milé. Je stále vo forme. A to jej ťahá na sedemdesiat.“
„Nehovor!“ zhíkla pohoršene. „Ako je to vôbec možné? Snáď preto, že vás stále niekto obskakuje a stará sa o vás...“
„Tým to nebude,“ zamyslel sa Kiba. „Jej mladistvý vzhľad je výsledkom jej Jutsu. Hokage sa snaží ísť príkladom a pracuje viac než ostatní.“
Zrazu zosmutnel, akoby mu čosi sadlo na nos.
„Ospravedlň ma, prosím, musím niečo zariadiť.“
„Nepočká to ešte chvíľu? Až po tanci?“

Hinata si nechcela robiť predčasné starosti. Na nečakané zmiznutia svojho manžela v tých najnevhodnejších situáciách si začínala pomaly zvykať, ale predsa len ju to trochu trápilo. Je pred nimi ďalšia nepodarená rodinná oslava?
„Tatík dotiahol svoje narodeninové oslavy do dokonalosti. Začínal s klonmi, ktoré neudržali ani tortu a dopracoval sa až k úplnej absencii,“ neodpustil si Boruto uštipačnú poznámku.
Hinata sa náhle sklonila k dcére, ktorú držala za ruku.
„Himawari. Nevidela si ocka? Neurobila si mu niečo, zlatko?“

Ten zatiaľ stratil pojem o čase. Nevedel, či v kabíne krúži dvadsať minút, alebo už dobrú hodinu. Kiba na ďalšie telefonáty nereagoval. Dochádzala mu trpezlivosť. O vyprosťovaní ani chýru, ani slychu. Všade vládlo ticho a kľud, len zdola sa niesla tlmená hudba valčíkov. Je možné, že by išlo o sprisahanie a všetci boli v nebezpečenstve? Usadil sa na podlahu a vyvolal pustovnícky mód. Všetci hostia boli zhromaždení v sále, viac či menej spokojní, až na chudáka Saia, ktorý horúčkovite pobiehal. A desiatky stráží, rozlezených po celom sídle. Hľadali ho. A konečne pochopil, prečo únikové dvierka nad jeho hlavou nešli odtisnúť. Zabarikádoval ich Akamaru. Tak počkať!
„Hej, Akamaru, kamoško, okamžite zlez z tých dvierok!“
„To je rozkaz, dattebayo!“
„Hluchý ako poleno.“
Nechcel starému štvornohému kamarátovi ublížiť, a tak sa uchýlil do kútika na svojom poskladanom plášti, dúfajúc, že už to dlho nepotrvá, kým ho nájdu. Mal pocit, že konečne vie, odkiaľ vietor fúka.

Kiba si uvedomil, že jeho rošáda sa blíži ku koncu. Spoliehal sa, že v Ininej neprítomnosti nebudú môcť Naruta kontaktovať priamo, a tak jeho hľadanie zaberie viac času, no Shinove parazitické chrobáky alebo Saiove atramentové myši budú nakoniec úspešné.
„Našli sme ho – zaspal vo výťahu,“ ozvalo sa mu za chrbtom. Sai bol majster v bezvýraznom a ľadovo kľudnom výraze. Ale bola to len pretvárka.
„Niekto z obslužnej skrine vytiahol poistky. Môžeš ísť so mnou? Gina-sama, nedajte sa rušiť. Idete s nami? Keď inak nedáte.“
Vo vestibule ich už čakala Hinata a Kibovi zrazu začínalo byť horúco. Vliekol sa za nimi ako zbitý pes.
Vystupujúc na prvé poschodie, začuli hlasy strážcov.
„Hokage-sama, Hokage-sama, zobuďte sa.“
Hinata sa rozbehla.
„Naruto-kun, si v poriadku?“
„Nič mi nie je. To vám teda trvalo, dattebayouááá,“ ozval sa z kabíny ochrapteným, rozospatým hlasom, zbierajúc sa na nohy. „To je kto?“ snažil sa vojsť do obrazu.
„To je veľvyslancova dcéra, Gina-sama zo Skrytej Zvučnej dediny,“ objasňovala mu manželka.
Gina im ale nevenovala pozornosť. Hľadela uprene na Kibu, ktorý zrazu nevedel, kam sa podieť.
„Prepáč, že som ti klamal. Mohla si stráviť čas so skutočným Hokagom, ale ja, ja som chcel...“
„Čo si chcel? Ľutuješ, že si to urobil? Myslela som si, že si zaujímavý a odhodlaný.“
„Neľutujem ani jednu chvíľu s tebou, ale bolo to dosť nefér voči Narutovi a asi z toho bude riadny povyk.“
„Tak to už býva, keď vezme človek život do vlastných rúk – nevyhne sa zodpovednosti. Ale aspoň nič neľutuje. Mňa teda vôbec nemrzí, že som čas strávila s tebou,“ fľochla do kabíny. „Radšej než s unaveným a uslintaným...“
„Tak pardon. To sú sliny jeho psa,“ preskočil Naruto kalužku na podlahe, hrabúc sa von z nečakaného väzenia. „Čudujem sa, že ho v jeho veku ešte nasadzuješ do misií, Kiba. A buď rád, že to neklasifikujem ako pokus o atentát.“
„Som rád. Naozaj rád. Je mi to ľúto, nehnevaj sa, prosím.“ Ukláňal sa Kiba. „Všetko najlepšie, Naruto.“
„A darček?“
„Keďže som za teba zaskočil v práci, aspoň si si mohol v kľude zdriemnuť?“
„Výborne, Kiba, ďakujem. Do budúcnosti už len popracuj na pohodlí toho odpočinku,“ vyťahoval sa dolámaný Naruto.
„Vy ho nepotrestáte?“ čudovala sa Gina neveriacky. „U nás doma by mu taká sabotáž len tak neprešla,“ preriekla sa. „Som si istá, že keby o ňom rozhodovala väčšina...“
„Našťastie u nás v Konohe nerozhoduje väčšina, ale Hokage. Myslím, že ho celkom chápem. Samozrejme to neschvaľujem a dúfam, že sa to už nebude opakovať, ale keďže to úprimne oľutoval, odpustím mu.“
„Má ľútosť naozaj takú hodnotu? Ako viete, že je naozaj úprimná?“
„Pretože nie som anonymná väčšina. Sme priatelia,“ usmial sa Naruto zoširoka.
Gina chvíľu mlčky stála, a potom sa obradne uklonila.
„Všetko najlepšie, Hokage-sama.“
„Ďakujem,“ uklonil sa aj Naruto.
„Chýry naozaj neklamali. Vaše oči sú fakt modré ako obloha.“
„Ty si celý čas vedela, že si vymýšľam?“ klesal Kiba na duchu.
„Samozrejme,“ smiala sa Gina roztopašne, „ale ja mám aj tak radšej čokoládu než belasú oblohu.“
Zakvačila sa mu do ramena a vykročila, nasledujúc Naruta s Hinatou naspäť do sály.
„Bol to dobrý pocit, vedieť, že ma niekto naozaj počúva,“ prehovoril po chvíli Kiba.
„Keď hovorí Hokage, tak sa to sluší a patrí.“
„Aha.“
„Neblbni. Nedržím sa konvencií. Počúvala som ťa, lebo ma zaujímalo, čo si hovoril.“
„Naozaj? A čo také zaujímavé má Kiba na srdci?“ zaujímal sa Hokage.
„Neutešenú situáciu nechcených a túlavých zvierat v meste. Má premyslené zaujímavé riešenia. Mali by ste ho vypočuť.“
„To určite urobím.“
Kibovi neunikla dvojzmyselnosť tejto vyhrážky. Má sa ešte na čo tešiť.
„Bola by som rada, keby naša krajina mohla na tomto projekte participovať. Otec ma poveril tlmočiť Vám jeho prianie o spoluprácu. Začať touto oblasťou by mohlo byť dobrou príležitosťou lepšie sa spoznať a začať pracovať na posilňovaní nových vzťahov. Myslím, že keď poviem, že ľutuje našu predošlú zradu Konohy, vyjadrím jeho úmysel najpresnejšie.“
Naruto čosi odpovedal, ale Kiba už nepočúval. V ušiach mu uviazli slová o posilňovaní nových vzťahov. Stotožňoval sa s nimi na sto percent a bude sa snažiť zo všetkých síl. Aspoň tak, ako dnes.