Zmätený Kazekage 78.

Okolie zahaľovala hlboká noc, mesto cez deň rušné odpočívalo a jediný, kto mal nejakú prácu boli, ninjovia na stráži a pouličné lampy, svietiace na chodníky. Pobrežné domy stáli zhasnuté a mĺkve. V jednom z nich taktiež panoval kľud do chvíle, kedy sa po dýchacích cestách malého stvorenia nevyšplhal plač. Zabubnoval do uší dvojice, spiacej na veľkej posteli. Jeho matka sa okamžite prebudila a s námahou vstala. Krivou, ospalou schôdzou sa premiestnila k postieľke a vzala drobca na ruky.

„No tak," pohojdala ho, „ššš..."
Čičíkajúc, prešla s ním pár krokov k oknu. Obzrela sa cez sklo na prázdnu ulicu a potom sklopila hlavu k maličkej tvári. Červené Inuzukovské znaky sa krčili pod tichým nariekaním.
„Segawa," šepla potichu Tanaris a otočila sa s ním smerom k postieľke.
Zastavila nohu uprostred kroku, keď sa v tme zablysli Sasukeho oči. Vynikali aj napriek tomu, že boli tmavé.
„Prepáč, ak ťa zobudil."
Malý stále poplakával a ona trochu zúfalo vzdychla. Vymenili si so Sasukem smutný pohľad zmiešaný s únavou.
„Budím sa naňho či chcem, alebo nie."

Za tie takmer dva mesiace vypozorovali, že dieťa v jej rukách malo rutinu sa budiť o desiatej, jednej a tretej v noci. A iba raz z toho kvôli jedlu, zvyšok asi len tak, aby sa jeho mama v noci nenudila.
„Bože, každú noc toto," zalamentovala, zakláňajúc hlavu.
„Vezmem ho?"
„Nie, zvládnem to," odstúpila od postele a začala sa prechádzať po spálni.
Nejakých pár minút to vzalo, než synátor odišiel do ríše snov a ona si spokojne ľahla do perín.

Ubehli hodiny, no ona to vnímala len ako zažmúrenie oka, keď znova počula mrnčanie, lež bola ponorená hlboko v sne a to nie moc príjemnom. Biela tvár a hadie oči ju vovábili naspäť skôr, než ju Segawa dokázal zobudiť.
Viečka sa jej dvihli až, keď ju smažilo obedňajšie slnko. Zrazu si uvedomila, že musí byť kopu hodín a malý stále leží v postieľke hladný a s plnou plienkou. Strhla sa a bleskurýchle vyštartovala z postele a kým jej docvaklo, že v izbe chýba Sasuke so Segawom, stihla prejsť skoro ku detskému lôžku. Uľavujúco si pretrela chrbtom ruky čelo a so srdcom, ešte kdesi v krku prišla do kuchyne.

„Dobre ráno," zabodol do nej intenzívny pohľad, rukou kývajúc malú kolísku na stole s novinami, „i keď už ráno nie je."
„Ďakujem a prepáč, že som nevstala skorej."
„Mala si tvrdý spánok a ja na rozdiel od teba som bol vyspaný," vlasy mu trochu podskočili, keď obrátil hlavu na Segawu a potom do textu na recyklovanom papieri.
Cez vysušené pery jej ušiel úsmev a vďačné zamrkanie Uchihovým smerom. Podišla ku chladničke a otvorila ju, registrujúc Sasukeho svižný nádych.
„Čo?" otočila sa za ním a nervózne stisla dvere bieleho spotrebiču.
„Nie je obed. Prepáč, nemal som z čoho urobiť."
„Za to sa nemusíš ospravedlňovať," s úľavou sa uchechtla a očami prebehla vnútro chladničky, „vidím, že je prázdno. Skočím do obchodu."
„Môžem ísť ja."
„Alebo poďme všetci," nadšene navrhla a na jeho tvári sa objavil náznak úsmevu...

„Už len pol hodinu a bude to!" Tanaris sa vykukla do obývačky, no Sasukeho tam nebolo.
Zamračene podišla do miestnosti a s vareškou u brady to vzala do spálne. Našla ho chrbtom obráteného k dverám. Zase spal bez trička a pod puknutím podlahy od našľapovania sa mierne pomrvil. Obišla posteľ a kútiky sa jej dvihli do širokého úsmevu, keď zahliadla Segawu v Sasukeho náručí. Z jeho ruky, na ktorom nosil už dlhšiu dobu čierne potítka, mal spravený vankúš a spokojne vydychoval spolu s dospelákom vedľa neho.

Tanaris si čupla k nim a sledovala ich uvoľnenú mimiku. Toľko pretrpela kvôli synovi a má pocit, že o to viac ho miluje. Človek pri ňom ležiaci bol na začiatku ich spoločného príbehu ešte akýsi mladý chlapec, no teraz bol mužom. Mužom, ktorému vložila svoj život do rúk a omnoho dôležitejšie – život jej syna. Sama sa cítila zodpovednejšie a dospelejšie, keď malý Segawa bol od nej plne závislý.
Zaklipkala a prezrela si Sasukeho čiernu ofinu. Cez obočie skĺzla až na husté tmavé riasy. Bol biely ako stena, len jeho jemne opálené líca naznačovali, že v ňom existuje tlčúce srdce. Nafialovelé kruhy pod očami sa mu leskli od potu a prišlo jej, že ich hrany sú prehĺbenejšie. Ako tak na neho pozerala, prišiel jej hrozne zmorený, navyše s úplne nezdravo prekrvenou pokožkou. Spolu so spodnou perou, Inuzuke klesli aj kútiky úst a jej došlo Sasukeho strašne ľúto. Prehltla a na čelo sa jej usadili vrásky.

V hrudi jej narástol bolestivý pocit. Netušila pomenovanie naňho, no tlmil jej dýchanie. Stiahol Tanarisine srdce do menšieho objemu a ono ťažšie pumpovalo krv. V poslednej dobe si všimla, že s ním niečo nie je v poriadku a túžila vedieť čo. On jej pomáha skoro rok a popravde, nedokázala si predstaviť deň bez neho. Nešlo to. Chcela pokračovať v dumaní, keď sa z kuchyne ozval hrniec. Rýchlo sa postavila a letela ku kypiacemu obedu.

Voda z cestovín syčala na hraniciach plotne. Inuzuka s pár nadávkami na jazyku, dvihla pokrievku a premiešala zmes. Čerstvé ryby z trhu sa dopekali v trúbe spolu so zeleninou a paradajkovou omáčkou. Tanaris si spokojne vzdychla a pozrela na čas. Blížila sa druhá hodina, rozhodla sa, že nechá Sasukeho pospať a keď uznala, že brucho jej až moc škvrčí, nastal čas obeda. Nachystala všetko pekne na stôl a namierila si to do spálne.

„Sasuke," šepla potichu.
Reakcia sa nedostavila a ona zopakovala verbálne gesto o niečo hlasnejšie. Nechcela však zobudiť Segawu a tak Uchihu pohladila po ramene. Nemohla pohľadom nezbehnúť všetky jeho odhalené svaly, no už si zvykla na to, že rád chodí odhalený.
Sasuke sa slabo začal prebúdzať a tak neprestávala. Otvoril oči a jemne vytiahol ruku spod malej hlavičky a pretočil sa na chrbát.
„Ahoj," sklonila sa nad neho s milým úsmevom.
Chvíľu si mlčky pozerali do očí, dokým nešepla: „Obed?"
„Rád," povedal jednoducho a začal sa stavať na nohy.
Vzal si zo skrine tielko a navliekajúc si ho, vošiel do kuchyne. Nasal vôňu a jeho žalúdok skľúčil o to väčší hlad. Tanaris sa posadila: „Vezmi si pohár s vodou, aby si nemal reči, že ťa obsluhujem."
„Koľkokrát ti poviem, aby si to stále neopakovala," prehovoril odmerane a kuchyňou sa rozniesol zvuk vodovodného kohútika.

Spravil si pohodlie na stoličke oproti nej a naložil si cestoviny so zapekanou rybou. Inuzuka trocha napaprčene spravila to isté a začala jesť. Vložila si do pusy tretie sústo, kedy ju niečo stoplo: „Sasuke, aspoň u jedla nemaj tie potítka. Je to celkom nechutné."
Uchihove ruky tiež uviazli niekde na pol ceste k perám, na čo sa Tanaris podozrievavo zamračila. Neodpovedal jej a naďalej jedol. Keby ho nepoznala tak dobre, ako ho pozná, dožrala by ju jeho ignorancia. Už sa z časti zmierila s jeho chovaním. Schválne sa zaujato vtlačila do operadla a prekrížila ruky u pŕs v náznaku očakávania odpovede. Neprišla. Ako inak.

„Haló?" potichu hlesla a až takmer vynechala otáznik, „niečo som ti povedala."
„Pri jedle sa nerozpráva."
Zaťala zuby, až jej zimomriavky prebehli po tele, keď započula jak sklovina o seba zaškrípala. Večne náramne racionálne argumenty. Povzdychla si a vyprázdnila tanier. Ubrala sa za Segawom, ktorý sa zobudil. Prebalila ho a obliekla do niečoho menej pyžamového. Prsty zložila do pečate a premenila oboch na Seyu a Nameho Uzumaki. Vzala si ho na ruky a uložila do mohutného kočiara, stojaceho vedľa vstavanej skrine a pretlačila sa s ním ku bytovým dverám.
„Ideš von sama?"
„Nikto ti nezakázal neisť."
„Tanaris, sama nejdeš."
„Je mi to jasné," nadvihla obočie.

Zjavil sa pred ňou Dotemo Uzumaki, ktorý si napravil červený cop a kým ona prešla pred dom, on si nazul topánky. Vyšli spolu na slnečnú ulicu, mierne zaplnenú ľuďmi. Pomaličky prešli na námestie s mechom obrastenou fontánou, kde si sadli na lavičku. Voda sa nádherne leskla v poobedňajšom slnku a ochladzovala okolie. Zvuk dopadajúcej tekutiny bol ukľudňujúci a zavial aj k čiernovlasej žene, posúvajúcej kočiar od seba a naspäť.

„Prepáč, že som ťa s tým potítkom zase otravovala."
„Máš zopár móresov. Beriem," ozval sa jednotvárne.
Pobavene vyprskla nad jeho prijatím ospravedlnenia a potom zvážnela: „Chcem vedieť, čo s tebou je."
„Všetko je v rámci požadovaných parametrov," tváril sa dôležito, no potom šibalsky strelil pohľad jej smerom.
Vyškerila sa na neho a pomaly schádzala očami z neho na syna: „Vieš, ja ten pocit nemám."

Tanaris vytiahla Segawu spod prítmia striešky. On hnedými dúhovkami, začal okamžite skúmať okolie za maminým plecom, o ktoré mal podopretú bradu. Jemne ho tľapkala po chrbátiku, keď zazrela ich lekára, blížiaceho sa k nim. Obaja spozorneli a Uzumakimu sa nepriateľsky pokrčil výraz.

„Zdravím vás, sensei," usmiala sa Seyu.
„Veľmi rád vás vidím oboch zdravých. Ako sa darí malému?" postarší muž si trocha napravil okuliare a srdečne sa usmial.
„Ďakujeme, sme zdraví," zazubila sa a napravila syna tak, aby naňho doktor videl.
„No pozri sa, aký si ty chlapisko," zohol sa k nemu a jemne mu stisol rúčku, „máš nádherné očká."
Na to sa narovnal a pozrel na chladného Dotema: „Po otcovi. Ehm, musím uznať, že veľmi obdivujem, že ste dokázal zvládnuť popôrodnú starostlivosť. Nie každá žena porodí doma zdravo a bezpečne."
„Snažil som sa," odsekol nepríjemne a pozrel radšej niekam inam.
Medzi trojicou ľudí ostalo napäté ticho. Doktor ešte prehodil pár slov so Seyu a potom sa s pozdravom dal na odchod. Dotemovi nahnevaný výraz neschádzal z tváre. Vystupovali mu z neho kohútie stopy na vonkajších kútoch oka.
„Asi mi nepovieš, čo ti je."
„Už som niekoľko krát hovoril, že sme si s doktorom nesadli."
„Fajn," pokývla hlavou a napravila si syna v náručí, „na to som teraz nenarážala."

Jeho telo smerovalo dopredu, no vyslúžila si pohľad, z ktorého jej prešiel mráz po chrbte. Nemal takú váhu ako Sasukeho, no aj tak sa cítila ako obliata ľadovou vodou. Rozhodla sa poprechádzať, lebo potrebovala prečistiť hlavu. Sasukeho bytie, žitie aj strasti ju zaujímali viac, než jej prišlo normálne. Alebo to je normálne, keď s ním žije už skoro rok?

Nekľudne zvierajúc kočiar, len bezmyšlienkovite robila kroky. Myšlienky jej ubiehali divoko kade-tade. Je to jej spoločník. I keď slovo spoločník, nevystihovalo jeho rolu za posledné dva mesiace.
Spočiatku to bolo všetko veľmi náročné, Tanaris vstávala v noci k Segawovi a potom bola celý deň rozbitá a neschopná poriadne nič urobiť. Domáce práce tak padli na ramená Sasukeho. To však jemu nevyhovovalo, bol ako nejaká žienka domáca.
Stačilo pár dialógov medzi nimi a veci začali plynúť inakšie. Kompromisy robili veci efektívnejšími. Záležalo od toho, kto sa ako cítil. Raz jeden vstával v noci k Segawovi, druhý zase ten deň varil. Ten, čo nevaril, umyl riady a kto varil, dal oprať. Aj napriek tomu, že si rozumeli bez slov, niekedy ich emočné vlny voči sebe preukazovali stagnáciu. I keď pominula všetky blbosti okolo, uvedomila si, že Sasuke sa stal náhradným otcom. Alebo nie?

Obliala ju horúčava. Všetko robil tak oduševnene, bez toho aby ho žiadala, alebo aby sa začala diviť, že sa vôbec snaží. Bola to automatika. Pre oboch. Vstával k nemu, kŕmil ho, prezliekal, niekoľko krát sa nechal malým ogrcať, keď mu jedlo nesadlo. Na rozdiel od Tanaris, on nezačal od bielych zvratkov panikáriť.
A čo Tanaris samotná? Spávala s ním v jednej posteli, no nie s ním. Všetky jej denné činnosti a myšlienky zahrňovali jeho, no nenazývala ho partnerom. Čo za typ vzťahu to vôbec je?
Navyše na pozadí tohto všetkého absolútne nefiguroval Gaara. Kdesi v hrudníku sa jej usadil pocit neistoty a ona sa obzrela za jeho tvárou. Bola nečinná, upierajúca sa na cestu pred nimi. Doma boli skorej, než stihla spracovať, tak zahĺbená do vlastného zmýšľania.

Segawu položila do postieľky a vyvalila sa v impulzoch nestálosti na bielu plachtu. Hánky si oprela o čelo a čumela do stropu, dúfajúc že možno jej niečo povie k jej divokej búrke v hlave. Tiché krčenie chuuninskej vesty, signalizovalo jeho príchod. Ľahol si vedľa nej, prehrabujúc už havranie vlasy. Jednu ruku si založil pod hlavu a druhú na brucho. Tanaris stískala pery k sebe, aby jej neušla jedna z vecí, uháňajúca sa v jej kotrbe.

„Máš pocit, že ti neverím?" napokon sa ozval on sám, čo bolo maximálne prekvapujúce.
„Neviem," otočila na neho hlavu a on učinil rovnako.
„To je nepresné slovo. Použi niečo viac konkrétne."
„Prečo sa pýtaš?"
„To ja tu kladiem otázky."
Cez pery sa jej vydral smiech: „A ty si tu čo, keď určuješ pravidlá?"
Sasuke jemne prižmúril oči: „Ja ich tu určujem už celkom dlho."
Inuzuka sa zarazila, pery natiahnuté do pobaveného výrazu skrehli a keď si prehrala zopár rozhovorov a udalostí, obádala sa že má vskutku pravdu. Napichlo to do nej šíp úzkosti.
„Páči sa ti, keď si dominantný?" šepla potichu a trocha si tak nadávala, že vôbec otázku položila, keď poznala odpoveď.
„Prečo sa pýtaš niečo, na čo vieš odpovedať?" takmer jej prečítal slová v hlave a to v nej vyvolalo ešte šialenejší pocit.
„Sasuke," ťažko prehltla a ucítila to sucho, ktoré sa jej spravilo vzadu v ústnej dutine, „stále ma občas...desíš."

Uchiha ostal zrakom niekde na neurčitom mieste na nej. Hodnú chvíľu sa jeho zreničky ani len nepohli. Žena čakala zase nejaký podnet od neho a dočkala sa.
„Cítiš sa zle?" prehovoril akosi moc zastreto.
Udivila sa, až hlavu dvihla z vankúša.
„Nie. Len si nevyspytateľný," vydýchla a opäť okúsila hebké obliečky.
Atmosféra medzi nimi hustla, ale nie zlým spôsobom. Akoby ste sledovali akčný film a jeho dej sa gradoval a gradoval, no nakoniec hrdina príbehu vyšiel z ohnivej clony neporušený.
„Sasuke," natočila sa celým telom k nemu, „kedysi si mi povedal, že si človekom, ktorý mi zo všetkých na svete najviac rozumie."
Nebadateľne prikývol a v tom obaja šľahli oči smerom k postieľke, keď Segawa akosi zafňukal. Hneď sa však utíšil a jeho mama nadviazala tam, kde skončila: „Tak...ja zas cítim potrebu rozumieť tebe, no trápi ma, že nie som na to dosť zdatná," potichu prehovorila a nasúkala si viac vankúš pod líce, „alebo nie som len dostatočne bystrá?"

Sasuke spojil plnšie pery a nesúhlasne pokyvkal hlavou.
"Potreba...rozumieť mi," Tanaris si nebola istá, či šlo o otázku alebo len povzdychnutie.
Súhlasne sa pousmiala a znova na ňom videla ten ustarostený výraz, ale nenašla v ňom jeho zdroj. A bola tam, kde predtým. Nič ich rozhovorom nevyriešila a len naivne si myslela, že dôjde na to. Sasuke zvláštne prerušil ich očný kontakt. Tanaris mala u jeho osoby zafixované pohľady, ktoré vypaľovali domy, stromy a všetko okolo.
Otvárať sa nie je jednoduché a tak miesto slov, pohla dlaňou a nechala ju prejsť po jeho líci. Ani to sa za tie dlhé mesiace nezmenilo. Večne studený ako samotný ľad, prijímal teplo z jej pokožky so zatvorenými očami. Mihalnice sa mu zatriasli po pohybom, keď mu prešla po vlasoch a letmo sa usmiala. Aspoň nejako ho chcela povzbudiť a miniatúrny príznak zlepšujúcej sa nálady, jej dodal pocit ľahkosti.

Nenáhlivo stiahla ruku k svojmu zhlavcu a jej hnedé acháty zaznamenali prsty, naťahujúce sa k nej. Naopak ju zalial pocit mrazu na vždy teplých sánkach. Jeho dotyk nebol ničím nepoznaným či nechceným. Spokojne sa usmiala, keď odťahoval ruku, no pohyb jej dovolil ucítiť železný zápach. Nebola vhodná doba občmuchávať mu potítko, ale jej dobre vyvinuté čuchové schopnosti, ktoré sa v jej klane dedili, ju nemohli oklamať...