Forbidden-VIII. Na pokraji síl, IX. Sato a Kiba

POZOR! Spoiler!

Ahojte, moji milí čitatelia!
Ako som pri minulej časti spomenula, pripravila som si pre vás dvojitý diel! prinášam tiež rekapituláciu deja, aby sme si spoločne pripomenuli všetko, čo sme si s našou hlavnou hrdinkou zatiaľ prežili
Prejem vám všetkým príjemné čítanie

Manari je dcérou feudálneho pána Kirigakure no Sato.
Keď bola ešte malá, jej matku zabili nukenini pri pokuse o revolúciu, ktorá však bola zvrhnutá.
Od tejto udalosti feudálny pán voči Manari zatrpkol a ich spoločný vzťah sa rapídne zhoršil.
Jedného dňa dostala Mana so svojimi tímovými partnermi, ktorými sú Zake a Hyori misiu. Spoločne dostali za úlohu infiltrovať sa do hlavného sídla klanu Kiba, aby si preverili informácie ohľadom chystajúcej sa krádeže pečatného zvitku. Celé sprisahanie má na svedomí veliteľ Yorushi, kapitán bojového oddielu klanu Kiba, ktorý sa neskôr sám chystá zradiť klan a chopiť sa moci.
Obchodnými partnermi feudálneho pána Kiri sú Hisoki Sato a jeho syn Atushi. Hlavná hrdinka sa neskôr dozvedá, že jej otec je zapletený do trhu nelegálnych zbraní, ktorých distribútorom je klan Kiba a organizácia Mogure. Manari sa kvôli misiám niekoľkokrát dostala do ohrozenia života, ale bola zachránená Sasukem Uchihom, ktorého ale z duše nenávidí, pretože je nukenin. Sasuke dostal od neznámeho zadávateľa misie úlohu, chrániť dcéru feudálneho pána.
Ako sa bude ich spoločný vzťah vyvíjať? Kto je zadávateľ onej misie a čo má feudálny pán, klan Kiba a Sato spoločné?

Sedela som v skrýši už tri dni a Uchiha sa sotva ukázal. Občas prišiel, aby mi priniesol jedlo, a potom znovu odišiel. Trčala som tu celkom sama ako vo väzení! To mám akože zomrieť od nudy?!
Niežeby mi jeho neprítomnosť prekážala, naopak, bola som rada, že ho nevidím. Lenže samota začne postupom času človeku liezť krkom. Išla som sa zblázniť! Prisahám, že ho zabijem hneď, ako to bude možné!
Prechádzala som sa po miestnosti a pritom si v duchu premietala rôzne spôsoby Uchihovej likvidácie.

„Prečo musím stále naňho myslieť? Keby som radšej uvažovala nad tým, ako sa dostať z tejto diery!“ vynadala som si. Vtom sa dvere do mojej „provizórnej“ izby otvorili a Sasuke vošiel dnu. Okamžite som po ňom strelila nenávistným pohľadom.
Och, veľactený Uchiha sa ráčil ukázať a poctil ma svojou prítomnosťou!
Sadol si oproti mne a pozorne sa na mňa zadíval.

„Čo chceš?“ utrúsila som uštipačne. Sasuke prešiel moju poznámku mlčaním a naďalej ma pozoroval.
Porazí ma z neho! Jeho ignorancia ma úplne irituje!

„Budeš na mňa ešte dlho zazerať?“ rozčúlene som po ňom fľochla. On sa len opäť pousmial nad mojou reakciou. Vytáčalo ma, keď som videla, že sa na mne kvalitne zabáva. Zrejme mu celá situácia prišla vtipná, ale mne nie. On tu netrčí tri dni v jednom kuse!

„To si sem prišiel len preto, aby si sa na mňa pozeral?“ spýtala som sa ho podráždene.

„Povedzme, že niečo také,“ dostal zo seba Uchiha.

„Pche,“ odvrkla som drzo. Sasukemu sa mierne zúžili zreničky. Zrejme sa mu nepáčil tón, s akým som sa s ním rozprávala, ale nič mi nato nepovedal. Zatiaľ sa ovládal, ale som zvedavá, ako dlho to vydrží. Chvíľu sme mlčky sedeli, kým sa nerozhodol prerušiť ticho:

„Kto to bol? Ten muž, ktorý ťa chcel zabiť?“ spýtal sa.

„Neviem, o kom hovoríš,“ odpovedala som potichu.

„Tak položím otázku inak, prečo ťa chcel zabiť?“ opäť sa opýtal Sasuke. Rozhodla som sa mlčať. Niežeby som chcela Atsushiho chrániť, to v žiadnom prípade, ale takisto som nemala v úmysle Uchihovi čokoľvek prezradiť. Budem s ním hrať rovnakú hru ako on so mnou. Aspoň bude vedieť, aké to je, keď ho niekto celý čas ignoruje!
Počula som, ako mu pukli hánky na ruke. Zrejme strácal nervy. Zhlboka sa nadýchol, aby sa upokojil.

„Naposledy sa ťa pýtam! Kto to bol, a prečo ťa chcel zabiť?“
Sasuke ma prebodával už zlostným pohľadom, po ktorom som takmer úplne skrotla. Nedokázala som sa pri ňom ovládať. Mala som pocit, akoby videl skrz mňa a zároveň vedel o všetkom, čo sa mi odohráva v hlave.

„Neviem,“ odpovedala som mu jediné, načo som sa zmohla. Naozaj som netušila, prečo sa ma Atsushi pokúsil zabiť.
Uchiha rezignovane povzdychol a zdvihol sa na odchod. Vtom sa vo mne opäť vzbúril hnev.

„Počkaj! Kam znovu ideš? To tu mám zase celý deň trčať sama?!“ skríkla som naštvane.

„Mám prácu,“ povedal, pričom sa ani neotočil a chcel zmiznúť medzi dverami.

„Samozrejme,“ utrúsila som pomedzi zuby. V tej chvíli Uchiha definitívne stratil nervy.

„Môžeš mi láskavo povedať, aký máš problém? Človek ti zachráni život a za odmenu počúvam len drzé komentáre. Ver mi, že vôbec nie som nadšený, lebo sa musím starať o rozmaznané decko, ktoré sa nevie ani poďakovať! Čo ti prekáža? Prečo ma tak strašne neznášaš?“ vyhŕkol.

Ostala som zarazená zmenou jeho správania. Prestal sa ovládať, ale to som od začiatku chcela alebo nie? Ak to však tak veľmi túži vedieť, poviem mu pravdu. Nech vie, prečo ho nenávidím!

„Keď som mala sedem rokov, moju matku zabil nukenin rovno pred mojimi očami. Nemohla som jej pomôcť. Nevieš si predstaviť bezmocnosť, ktorú som cítila. Odvtedy nenávidím všetkých nukeninov, pretože ste rovnakí, chladnokrvní vrahovia bez štipky citu!“ skríkla som rozčúlene.

Chcela som vidieť Uchihov výraz, ale nebola som schopná pozrieť sa mu do očí. Vedela som, že som to prehnala, ale bolo neskoro, aby som vzala svoje slová späť. Prezradila som mu priveľa. Sasuke na mňa zarazene hľadel. So slzami v očiach som sa rozbehla a hnala sa lesom nevedno kam. Chcela som sa čo najrýchlejšie dostať preč, čo najďalej od neho. Onedlho som bola nútená spomaliť, lebo som strácala dych a slzy mi zastierali zrak. Zastavila som sa a sťažka sa oprela o kmeň starého stromu. Utrela som si slzy a zhlboka som sa nadýchla.
Odľahlo mi, keď som zistila, že sa Sasuke nevybral za mnou. Potrebovala som byť sama. Nemôžem sa takto opúšťať, som predsa kunoichi!

Po chvíli som si uvedomila, že v lese je nezvyčajné ticho. Vôbec som nepočula zver. Rozhliadla som sa po okolí. Nachádzala som sa dosť ďaleko od chatrče. Podvedome som siahla po katane, ale zistila som, že ju nemám pri sebe. Musela som ju nechať v tej prekliatej chatrči!
Počula som, ako sa zašuchorilo lístie za mojím chrbtom. Očakávala som Uchihu, ale ten sa pri mne neukázal. Otočila som sa, aby som videla novo prichádzajúcemu do tváre. Blížil sa ku mne obrovský muž, ktorý bol minimálne o dve hlavy odo mňa vyšší. Vyzeral ako chodiaca hora svalov. Rýchlo som zhodnotila svoje možnosti. S istotou som vedela, že má väčšiu silu ako ja. V prípade útoku som sa preto spoliehala na pravdepodobnú svalovcovu nemotornosť. Vynorila sa však otázka, či bude moja rýchlosť dostatočná. Od začiatku mi bolo jasné, že so zranenou nohou toho veľa nenarobím. Na útek sa preto spoliehať nemôžem a navyše som úplne neozbrojená. Jediná chyba mohla rozhodnúť o výsledku celého súboja. Ani sme nemuseli začať bojovať, aby som si uvedomila, že moje šance na výhru sú minimálne. Ostávalo len čakať, či sa neznámy rozhodne zaútočiť.

„Ale, ale...“ povedal potichu, „nie je toto náhodou dcéra nášho drahého feudálneho pána? Čo povieš, Misaki?“
Spočiatku som nechápala, komu boli jeho slová určené. Boli sme tu predsa len my dvaja. O chvíľu sa však z tmy ozval druhý hlas:

„Myslím, že máš pravdu. Šéf bude nadšený, že sme splnili misiu tak rýchlo,“ podotkol hlasom, pri ktorom mi tuhla krv v žilách. Obzrela som sa na všetky strany. Nebola som schopná určiť, kde sa nachádza pôvodca krvilačného hlasu.

„Len sa na ňu pozri, veď je to ešte len decko! Ale mali by sme sa jej poďakovať, že nám ušetrila robotu s hľadaním,“ utrúsil svalovec.
Decko? To určite! Všimla som si, že sa mu v ruke zablysla hrana ocele. Tí dvaja sa naďalej tvárili, akoby som tam ani nebola a pokračovali v rozhovore:

„Máš pravdu. Mohli by sme si s ňou trochu spríjemniť čakanie na šéfa. Keď sa na ňu pozriem, tak sa mi nechce veriť, že má sedemnásť rokov. Ale nevadí, bude stačiť,“ poznamenal a mne sa v tej chvíli prevrátil žalúdok.

Odrazu sa vo mne vzdula nová vlna hnevu. Neznášala som, keď zo mňa niekto robil hlupaňu. A títo dvaja sa mi vôbec nepáčili. Rýchlo som sa premiestnila za toho z nich, ktorého som videla, podkopla mu nohy a pritom ignorovala ostrú bolesť, ktorá mi pri prudkom pohybe vystrelila do zranenej končatiny. Napriahla som sa, aby som svojmu súperovi uštedrila poriadnu ranu, ale vtom ma niekto zozadu chytil za vlasy a ťahal ma od neho preč. Otočila som sa a konečne som videla neznámemu protivníkovi do tváre. Pri pohľade do jeho mŕtvolne bielych očí som sa striasla odporom. Nevedela som si vysvetliť prečo, ale bola som si istá, že tento muž je omnoho nebezpečnejší ako svalovec. Vrazila som mu päsťou do spánku a konečne sa mi podarilo vyšmyknúť sa mu. Obzrela som sa za seba. Nikde som nevidela toho prvého. Prešiel mi mráz po chrbte. Po dlhom čase som opäť pocítila strach. Misaki si znechutene odpľul.

„To si nemala robiť,“ povedal nahnevane. Pomaly začal ku mne pristupovať, a preto som cúvla o krok dozadu. V jeho očiach som videla túžbu po krvi. Ucítila som tvrdý náraz do hlavy a podlomili sa mi kolená. Odrazu ma niekto surovo schmatol za ruky a napevno mi ich zviazal povrazom.

„Vstávaj, ideme,“ vyštekol jeden z nich a silno ma postrčil dopredu. Neochotne som sa postavila. Po tvrdom otrase sa mi všetko točilo pred očami, ledva som vedela kráčať. Bola som na seba neskutočne nahnevaná. Ako som mohla byť taká hlúpa, že som sa nechala chytiť? Práve vtedy mi zranená noha vypovedala poslušnosť a opäť som stratila rovnováhu. Môj premožiteľ si ma bezohľadne prehodil cez rameno a kráčal ďalej. Chcela som sa brániť, ale nemala som síl. Po nejakom čase som si uvedomila, že mi niektorý z nich odoberá čakru. Opäť mi prišlo nevoľno a musela som prekonať nutkanie na vracanie. Malátne som zavrela oči a snažila sa ušetriť aspoň trochu čakry. Musela som vymyslieť, ako sa dostanem z tejto situácie, lenže som vôbec nevládala rozmýšľať.
Musím ostať pri vedomí! bola moja posledná myšlienka, pred upadnutím do mdlôb.

٭٭٭٭٭٭
Misaki ma niesol niekam preč. Prestala som vnímať okolie, ani som nevedela, koľko času už uplynulo. Zdalo sa mi, akoby to bola večnosť. Jeho svalnatý spoločník sa týčil vedľa neho a neustále sa obzeral, či nás niekto nesleduje. Po chvíli zašiel do uličky a pred nami sa objavila stará budova. Vstúpili sme dnu. Všetko zahaľovala tma a skoro nič som nevidela. Snažila som sa zapamätať si cestu, ale v tme bola moja orientácia takmer nulová. Odrazu ma môj nepriateľ hodil na zem a odišiel. Ocitla som sa v malej chladnej miestnosti. Neboli tu žiadne okná, vlastne tu nebolo absolútne nič. Chcela som sa postaviť a trochu sa porozhliadnuť, ale nedostatok čakry si vypýtal svoju daň. Unavene som sa zvalila a oddychovala. Cítila som nepríjemný chlad. Podvedome som sa schúlila do klbka, aby som sa aspoň trochu zahriala.
Bola som si istá, že sa Uchiha tentokrát neobjaví. Akoby aj mohol po tom, čo som mu povedala. Zacítila som mierne výčitky svedomia, ktoré som však takmer okamžite zahnala. Spamätaj sa, je to predsa nukenin. Nesmie ti na ňom záležať!
Začula som prichádzajúce kroky. Napla som všetky zmysly a pozorne počúvala. Ich ozvena bola stále hlasnejšia ,ale zrazu zastali. Napäto som očakávala, čo sa bude diať. Videla som, ako sa zachvela kľučka na dverách. Niekto za nimi stál. Vtom sa dvere otvorili a ja som bola schopná iba zarazene hľadieť na muža, ktorý v nich stál. Hisoki Sato.

„Opäť sa stretávame, Manari-san,“ prehovoril ticho. Bola som úplne vykoľajená z jeho prítomnosti. Všimla som si, že za ním stál Misaki a pozorne nás sledoval. Oboch som si dôkladne poobzerala. Sato nemal pri sebe žiadnu zbraň. Zrejme usúdil, že nie som v mojom momentálnom stave nebezpečná. Mal síce pravdu, ale ja som sa nemienila len tak vzdať.

„Mám pre teba návrh,“ riekol, „keď mi povieš, kde sa nachádza zvitok pečatí, ktorý sa moji muži pokúsili pri minulom útoku získať, tak ťa nechám odísť.“
Tupo som naňho civela. To si vážne myslí, že mu niečo poviem? A čo s tým má on spoločné? Ten zvitok chce predsa klan Kiba.

„Budeš ma musieť zabiť,“ odpovedala som mu.

„Nemienim zradiť Mizukage ani Kiru, radšej hneď teraz zomriem,“ ešte som Satovi zdôraznila svoje odhodlanie.

„Ako chceš, sama si si vybrala. Misaki, zavolaj Atsushiho,“ zavelil Sato. Misaki sa neochotne odvrátil a pobral sa nájsť Hisokiho syna.
To bola moja príležitosť! Pozbierala som všetku čakru, ktorú som v sebe našla a vyrazila proti Satovi. Jediným rýchlym pohybom som ho uviedla do bezvedomia. Rýchlo som skontrolovala okolie. Nikto nebol nablízku. Prehľadala som Satove oblečenie. V jeho vrecku som našla zvitok. Pozorne som sa naň zadívala. Bol to ten istý zvitok, ktorý mi predtým Atsushi ukradol. Chytro som ho schovala a trielila odtiaľ preč. Nebude trvať dlho, kým zistia, že som utiekla.
Potichu som našľapovala. Nemusela som sa ani snažiť skrývať čakru, pretože som takmer žiadnu nemala. Bola som na pokraji síl, ale aj tak som musela skúsiť odtiaľ zmiznúť. Začula som hlasy. Niekto sa veľmi rýchlo ku mne približoval. Schovala som sa do najbližších dverí a pozorne počúvala prebiehajúci rozhovor:

„Ako to myslíš, že si priniesol úplne iný dokument? Mali ste predsa jasné príkazy! Ste obyčajná banda amatérov, čo sa len hrá na nindžov! Nezvládnete splniť ani jednoduchú misiu!“
Ostala som zarazená. Ten hlas som určite už predtým počula. Pootvorila som dvere a opatrne nakukla von.
To nie je možné, čo to má, dopekla, znamenať?! Na chodbe stál veliteľ Yorushi, kapitán bojovej jednotky klanu Kiba a Atsushi Sato. Obaja sa nahlas hádali.

„Dávaj si pozor, s kým hovoríš, lebo by si mohol svoje slová oľutovať,“ varovne zavrčal Atsushi.

„Pre teba platí to isté,“ podotkol nenávistne kapitán, „dávam vám poslednú šancu, aby ste ten zvitok získali, inak naša dohoda padá.“

„Pokiaľ viem, bol si to ty, kto za nami prišiel v tejto záležitosti! Nepovedal by som, že si práve v situácii, v ktorej by si mohol klásť podmienky,“ podotkol Sato.

„Ty malý...“ Yorushi nestihol dokončiť vetu, pretože sa tam práve vtedy objavil Misaki. Oboch so záujmom pozoroval, lebo sa nestávalo často, aby videl šéfa rozrušeného.

„Atsushi, tvoj otec ťa čaká pri žalároch. Má pre teba prekvapenie,“ povedal Misaki s istou dávkou sarkazmu. Prebehol mi mráz po chrbte. Musím si pohnúť, inak sa odtiaľto nedostanem! Na okamih sa Misaki pozrel mojím smerom, ale našťastie som sa stihla práve včas vrátiť do svojho úkrytu. Napäto som čakala, čo bude nasledovať. Po chvíli odvrátil svoj zrak od dverí a uprene sa zahľadel na Atsushiho.

„Sato, mal by si ísť,“ povedal nenávistne. Atsushi sa neochotne otočil a odišiel preč.

„Kapitán, stačí mi jediné vaše slovo a zabijem ho,“ pošepkal Yorushimu Misaki, ale ja som to aj tak počula. Kapitán? To je Misaki tiež z klanu Kiba? blyslo mi mysľou.

„Nebuď unáhlený, Misaki. Ešte nenadišiel ten správny čas,“ povedal Yorushi chladne.
Ešte chvíľu tam stáli a mlčky na seba hľadeli, a potom obaja odišli. Potichu som vykĺzla z miestnosti. Najrýchlejšie ako som bola schopná, som sa dotrepala na koniec chodby. Niekoľkokrát som odbočila a naďalej sa pokúšala nájsť únikovú cestu. Mala som zvláštny pocit, akoby som tu už predtým bola. Bolo mi to tu povedomé. Netrvalo dlho, kým som si uvedomila, kde sa nachádzam. Mala som pravdu, naozaj som tu nebola prvý raz. Nachodila som sa totiž v sídle klanu Kiba. Odrazu som pocítila nádej, že sa mi podarí vyslobodiť zo zajatia. Myšlienky na útek však takmer vzápätí pohasli. Potom, čo som sa dozvedela, nemôžem len tak odísť, ale najprv musím získať dôkaz o zrade Satoa. V mojom súčasnom stave to bude zrejme samovražedná misia, ale aj tak to musím skúsiť. Vybrala som sa smerom do Yorushiho kancelárie. Bola som si istá, že ak mám niekde začať hľadať, bude to práve tam. Našťastie som vedela, kde sa nachádza jeho pracovňa. Netrvalo dlho, kým som sa tam dostala. Necítila som cudziu prítomnosť, preto som usúdila, že je bezpečné vojsť dnu.
Opatrne som otvorila dvere a vkĺzla dovnútra. Porozhliadla som sa po miestnosti. Všetko vyzeralo rovnako ako predtým. Rýchlo som kanceláriu začala prehľadávať, ale nič som nenašla. Prehrabávala som sa v zásuvkách a v policiach s knihami. Začínala som byť zúfalá. S každou pribúdajúcou sekundou sa moje šance na útek zmenšovali. Odrazu som započula hlasy.
Dofrasa, už vedia, že som preč! Nachvíľu som počkala, kým som si nebola istá, že môžem vyjsť z miestnosti.
Potichu som otvorila dvere a vykĺzla von. Bežala som chodbou a snažila sa nájsť akúkoľvek únikovú cestu. Vtom som uvidela pootvorené okno. Rýchlo som sa k nemu rozbehla a otvorila ho dokorán. Šikovne som cezeň preskočila von. Unavene som si vydýchla. Najťažšie mám za sebou. Rozhliadla som sa po okolí. Necelých päťdesiat metrov odo mňa sa nachádzal les. Ak som sa však chcela k nemu dostať, musela som bežať po otvorenom priestranstve. Na moment som zaváhala. Bolo to priveľké riziko, ale nemala som inú možnosť. Práve som sa chystala vypadnúť, keď ma čosi zastavilo. Niekto po mne hodil pár hviezdic. Jedna z nich ma porezala na tvári. Pozrela som sa smerom, z ktorého prileteli. Stuhla mi krv v žilách. Predo mnou stál Misaki so šialeným výrazom. Ako ma našiel? Nikto ma predsa nevidel! Vtom som zbadala na zemi kvapky krvi. Celý čas som nechávala za sebou krvavú cestičku?!
Ani som si nevšimla, že sa mi otvorila rana na nohe. Misaki začal ku mne pomaly pristupovať. Zaujala som defenzívny postoj a čakala, kým zaútočí. Zrazu sa môj protivník rozbehol a schytala som silnú ranu do brucha. Ďalší útok sa mi podarilo zablokovať a sama som mu uštedrila niekoľko tvrdých úderov. Vrazila som mu lakťom pod rebrá, ale môj nepriateľ schytil moju ruku a pretočil ma vo vzduchu. Sťažka som dopadla na zem a vykašlala trochu krvi. Misaki schmatol kunaj a chystal sa mi ním prerezať hrdlo. Lúčila som sa so životom. Cítila som sa opustená, zradená a totálne bezmocná, ako keď som videla umierať svoju mamu. Zatvorila som oči a čakala na smrť. Vtedy som zavetrila mocnú čakru. Pootvorila som oči a úplne ma ohromil pohľad na Sasukeho Uchihu, ktorý sa ako duch zjavil za Misakim a zdrapil ho za ruku.

„Skús sa jej ešte raz dotknúť a prisahám, že ťa zabijem!“ zasyčal naštvane Uchiha. Zaskočilo ma, akým spôsobom to povedal.
Misaki sa šialene zarehotal a pritlačil mi kunaj silnejšie ku krku. Cítila som, ako mi po ňom stekali pramienky krvi. Začala som sa dusiť, pretože som nemohla dýchať. Pri každom nádychu sa mi oceľový hrot čepele zarýval hlbšie do krku. Vtedy sa na mňa Uchiha pozrel a ja som na moment postrehla v jeho očiach niečo ako strach. Bola som z toho zmätená a nevedela som, čo si mám o ňom myslieť.
Vtedy Sasuke spravil prudký pohyb a odsotil Misakiho preč. Zhlboka som sa nadýchla.
Strhol sa boj. Misaki zaútočil na Sasukeho. Uchiha mal však jasne navrch. Na prvý pohľad bolo vidieť, ako s ním vymetal zem. Sasuke zložil pečate a ja som videla, ako sa v jeho ruke sformovala čakra, ktorá nadobudla tvar blesku. Jediným rýchlym pohybom ju vpálil Misakimu priamo do hrude. Nikdy som nič také nevidela. Misakiho telo sa zrútilo na zem a ostalo tam nehybne ležať. Zachránil mi život. Zase!
Uchiha podišiel ku mne a vzal ma do náruče. Bola som celá od krvi, ale jemu to zrejme nevadilo. Oprel si ma o hruď a počula som, ako mu splašene bije srdce. Cítila som, že je pri mne napätý. Bola som z neho tiež nervózna, ale tento pocit vyvážila moja príšerná únava. Zmorene som zatvorila oči a snažila sa ostať pri vedomí. Sasuke ma niesol niekam preč a v tej chvíli mi bolo úplne jedno kam.

Stratila som pojem o čase. Nevedela som, či sme išli iba niekoľko minút alebo celé hodiny.

„Daj ma dolu, viem chodiť aj sama,“ povedala som mu po chvíli. Sasuke ma položil na zem. Všimla som si, že som mu zašpinila celé tričko od krvi. Naznačil mi, aby som išla za ním. Poslúchla som ho, sama som nevedela prečo. Pomaly sme spoločne kráčali lesom. Odrazu sme sa ocitli pred nejakým staveniskom. Vošli sme dnu. Uchiha ma viedol hlbšie do budovy. Prešli sme nespočetným množstvom chodieb. Pripomínalo mi to bludisko. O chvíľu sme sa ocitli pred dverami jednej z izieb.
Bolo mi záhadou, ako sa mohol v tomto labyrinte vyznať. Sasuke mi pokynul, aby som vošla dnu a počkala naňho. Netrvalo dlho, kým sa vrátil. Niečo niesol so sebou. Okamžite som spoznala katanu mojej mamy. Podišiel ku mne a podal mi ju. Opatrne som si ju od neho vzala. Sasuke ukázal na posteľ, aby som si sadla, ale ja som ostala stáť. To, že som sem išla s ním ešte neznamená, že ho považujem za spojenca a už vôbec to neznačí, že ho budem poslúchať.

„Chcel by som sa ti ospravedlniť zato, čo som ti predtým povedal,“ dostal zo seba. S neskrývaným údivom som naňho hľadela. Čakala som čokoľvek, ale toto rozhodne nie. Úplne ma vyviedol z miery. Absolútne som nevedela, čo si mám o ňom myslieť.
Opäť som bola naňho naštvaná. Vďaka nemu mám v hlave totálny chaos. V jednej chvíli som ho túžila zabiť a v tej druhej...

„Prečo si odtiaľ neutiekla, keď si mala možnosť?“ spýtal sa ma Uchiha.
Bola som zarazená rýchlou zmenou témy. Sasuke si zrejme myslel, že sa tým, že mi zachránil život, niečo zmenilo, ale nestalo sa tak. Stále je to nukenin!

„Do toho ťa nič nie je,“ sykla som. Vtom sa mu zablyslo v očiach. Jeho hrdosť utrpela, keď sa mi ospravedlnil a ja som sa správala, akoby mi to bolo úplne jedno. Lenže nebolo. Štvalo ma, že mi záležalo na tom, čo si o mne mysli práve on.
Neznášam ho!Všetko bolo úžasné, kým nevstúpil do môjho života!

„Dobre,“ povedal a obrátil sa na odchod. Vtedy som definitívne stratila nervy. Keď sa otočil, využila som príležitosť a priložila mu katanu zozadu ku krku. Sama som nevedela ako, ale zrazu som bola opretá o stenu. Uchiha ma k nej doslova tlačil. Nikdy som nikoho nevidela hľadieť s toľkou nenávisťou.
Čakala som úder, ktorý však neprichádzal. Po chvíli som sa odhodlala otvoriť jedno oko. Videla som Sasukeho, ako sa nebezpečne blízko skláňa nado mnou. A potom spravil niečo nečakané. Naklonil sa ku mne a pobozkal ma.