Hidanovo znovuzrodenie XXVI. - Jashinov rituál a znovuzrodenie

Raz ma uniesli.
Moja mama ma uniesla. Niekam ďaleko, do úkrytu, kde bola vždy tma a ticho. Ale pamätám si dobre, že ak sa človek dobre započúval, veľmi vzdialene sa z múrov ozývali náreky, plač a utrpenie.
Neuniesli ma ako jedinú. Ale na rozdiel od iných, ja som bola dôležitá.
„Špeciálna,“ vraveli mi.
Nespomínam si na veľa, ale... Pamätám si, že hneď na začiatku, keď ma mama ukázala zopár ľuďom, na ktorých si nespomínam, nechali ma v tmavej kobke s mrežami týždeň bez návštevy, okrem času obeda. Nosili mi celkom chutné jedlo, aby som bola sýta. Varila mi ho mama. Bolo to „privilégium“, ktoré som dostala.
Po týždni mi dali psíka. Aby som nebola sama.
Bol biely ako sneh a volal sa Yuki. A pretože som bola dlhé dni sama a len prázdne sedela a sledovala tmavé dvere, obľúbila som si ho. Bol to môj miláčik. Bola som dieťa. A ako dieťa som ho nesmierne ľúbila.
Mala som ho dva týždne.
Počas nich za mnou chodili ľudia, na ktorých si dobre nespomínam a skúmali ma. No iba povrchovo. Mama občas stála za dverami a pred spaním mi čítala zvláštne príbehy a proroctvá, ktorým som nerozumela. Ale mávala som z nich strach a strašné nočné mory. Vždy som sa bála zaspať. Mám ich doteraz, hoci teraz už im rozumiem.
Po dvoch týždňoch mama konečne otvorila dvere a zaviedla mňa aj Yukiho na rovnako tmavé miesto, ale väčšie. Tam rozsvietila čo najviac, aby som dobre videla čin, ktorý ma mal uviesť do nového života. Miestnosť bola čistá a bez nábytku. Len rovné biele steny a silné biele svetlo.
Nespomínam si na veľa z toho, čo vravela, ale... ah. Mala som zlý pocit. Yuki nebol človek. Ale pri príkaze zabiť niečo, čo milujete a na čo sa upnete, sa to nedá nazvať krajšie ako vražda.

Akane sa porozhliadla po okolí žiarivými očami. Všetci na ňu vydesene hľadeli. Mladík so svetlými vlasmi konečne aspoň trochu zvážnel a čudoval sa jej. Keď prestala robiť tú divnú tichú vec s príveskom, akoby sa modlila, nečakal a zaútočil na ňu. Ona sa ani nepohla a prisahal by, že keď sa ju chystal udrieť, uvoľnila sa. Nič to s ňou, čo sa týka bolesti, však neurobilo. Nič!
Hlavu jej odhodilo do strany a ona vypľula nejakú krv, priam pohŕdavo a tak nepodstatne voči tomu, čo jej protivník dokáže. Nepohodlne sa vzpriamila a počula praskot rebier, ktoré neodolali nárazu tak dobre ako sa tvárila. Pozrela na miesto, kde mladík pred chvíľou stál a videla hlavu ležiacu na zemi. Bol v bezvedomí. Bez jej pomoci. A zomieral. Bradu zdvihla a zvyšky krvi, čo jej zostali v ústach, vypľula na protivníka: „Bastard!“
Chlapec s oranžovými očami sčervenal od hnevu aj neistoty. Zavrčal a pokúsil sa ženu ešte párkrát udrieť, ale bez pohybu rúk sa mu len tak uhýbala. Každý jeho útok len preletel vzduchom, akoby ani na nič nemieril. Zastavil a neveriacky na ňu hľadel. Tak jednoducho sa zdala byť zrazu nedotknuteľná. A takéto zvraty neznášal. Dobre vedel, kam to tým speje. Nechcel si to priznať, ale začínal mať obavy. Strach. Nechápal, neveril a nebol si istý. Bol zmätený. A to sú pre človeka v boji najhoršie vlastnosti. Začal byť viac agresívny a zaháňal tieto emócie silou. Skúsil s ňou bojovať ešte raz. Ale výsledkom bolo, že mu len akrobaticky ustupovala. Občas sa skrčila, občas vyskočila, až kým sa raz nevyhodila do vzduchu, nespravila obľúbený ťah s piruetou dole hlavou vo vzduchu a nepreskočila ho s tak ľahkým dopadom na zem kúsok za jeho postavou.

Zadýchane s priam nervóznym pohľadom sa obzrel a civel na ňu. Tá žena ho stále len udivovala. Nevedel, ako je to možné, ale keď sa zdalo, že už je v koncoch, znovu vstane a získa navrch. Pri tom ho robilo vystrašeným aj to, že pri každom pohybe, čo spravila a bol nejako prudký, začul praskot jej zdeformovaných kostí. Možno práve preto, keď po chvíli mŕtvolne civela na mladého ninju, z úst za jej vyronila bublajúca krv za jeden glg. Odkašľala si, ale tekutina jej len stiekla po brade, krku a uleptala plášť na šiji. Ani brvou však od bolesti nepohla. Muselo sa jej potrhať toľko orgánov. No zdalo sa, ako keby nie.
Zadychčal: „Ako-ako je to možné... veď ty si... mala už dávno ležať na zemi!“ rozhorčene vykríkol a vyštartoval po nej. Tak rýchlo a agresívne, že kvôli zlámaným rebrám sa nemohla poriadne uhnúť. Nie, tento raz už nevstane a nebude sa tváriť, že má nad ním moc, že stále vládze, že mladík zlyhal, že prehral, že ju proste nedokáže za žiadnu cenu skoliť!
Pálil do nej jednu ranu za druhou. Vyhodil ju výkopom do vzduchu, vyššie, ešte vyššie a posledným úderom urýchlil jej voľný pád a niekoľkonásobne tak zároveň zhoršil poškodenie na oko krehkého tela dievčaťa dopadom. Keď on sám pristál v prachu na rovných nohách, v ruke sa mu objavila modrá svetelná guľa a v nej stovky guľôčok veľkých ako semiačka, ale pevných a kovových. Vyhodil ju, aby sa okamžite uchytila vo vetre. Vzniesla sa nad ležiace telo, začalo sa to v nej hemžiť rýchlo sa premiešavajúcimi zrnkami a po chvíli sa guľa roztrhala. Na ženu sa v najväčšej rýchlosti zosypal s rachotom dopadu roj malých olovnatých guľôčok. Prudko a so silou aj napriek tak drobnej veľkosti. Zdvihli prach a ponechali miesto činu zahalené, kým nedopadla aj posledná.
Všetko utíchlo. Mladík sa upokojil, počkal, kedy všetko ustane a zostal tak napäto stáť v útočnej pozícii.

Akane ležala na zemi a hľadela na nebo. Okolo nej aj v nej čpeli dierky veľkosti zŕn, hlboké a bolestivé. Pretrhali všetky dôležité aj nedôležité cievy a z každého miesta na jej rukách, nohách i v trupe sa z dier rinuli len tenké pramienky krvi, pretože boli upchaté guľôčkami. Na tele jej tvorili sieť a na oblečení tmavé škvrny. Takto len ticho ležala. Pociťovala slabosť, bolesť a trhavé impulzy prejavov rán. Po niekoľkých sekundách však všetko zoslablo. Pomaly prestávala cítiť a netýkalo sa to len bolesti. Naozaj znecitlivela. Vnímala len, že cez končatiny do nej vstupoval chlad. Bola jej zima, ale tá jej nebola nepríjemná tým typickým spôsobom. Bolo to skôr, ako keby sa opúšťala. Zatmelo sa jej pred očami srdce, čo doteraz znieslo veľa trápenia, zabásnilo posledné odozvy a zastalo. „Naveky“.
Zomrela.
Zomrela?
Protivník urobil zopár krokov smerom k žene, aby na ňu lepšie dovidel a hľadel na jej schránku bez dychu. Vyzerala veľmi mŕtvo, vyzerala ako bábika bez života. Vyzerala, akoby sa pokazila a jej sklenené oči čakali na to, kedy niekto vezme do rúk jej porcelánovú tváričku a krehké telíčko a opraví ju. Presne tak, ako to robí jej Boh. Vezme si ťa do náruče a opantá, aby si všetko cítil tak krásne a príjemne. A cítiš lásku. A už to vôbec nebolí, pretože Jashin sa o to postará.

„Jashin, Boh Zla, náš Všemohúci, náš Pán. Krutý k hriešnym, milosrdný k tým, čo mu slúžia. Jedného dňa padnú všetci do temnoty. A tej vládne iba náš Lord. A tí, čo mu prinesú, po čom túži, budú odmenení nesmrteľnosťou a nikdy temnotu neokúsia!“
„Nesmrteľnosťou?“
„Áno, zlatko. Lord nám dá svoju moc, aby sme trápili hriešnikov a priviedli ich k nemu na druhý svet, tak ako si zaslúžia.“
„Ale mami, ako je možné, že nemusíme rozlišovať medzi mužmi, ženami, deťmi... nikým. Čo ak... prekľajeme niekoho, kto je nevinný?“
„Nevinný? Ha! Si príliš mladá, aby si tomu pochopila a takto súdila. Si ešte len moje malé dievčatko. Nemôžem ti to vysvetliť. To musíš cítiť v srdci.“
„Cítiť v srdci?“
„Presne tak, musíš cítiť túžbu. Túžbu po krvi. Túžbu po bolesti. Túžbu zabíjať, mučiť a trápiť ľudí. Pretože všetci ľudia sú hriešnici. Všetci!“
„Všetci?“
„Áno! Všetci! A tvojou úlohou na tomto svete je potrestať ich rituálom vždy, keď po tom Jashin túži.“
„Potrestať ich rituálom vždy, keď po tom Jashin túži...“
„Presne! Áno! Presne tak! Nemaj obavy, dcérka moja! Tu máš zbraň, priprav sa na svoju prvú vraždu predtým, než ti rituál ukážem. Pamätáš na zvieratko, ktoré si dostala?“
„Áno. Yuki. Starám sa o neho dobre. Ľúbim ho...“
„Akane, zabi ho!“
„Zabiť ho?“
„...“
„Ale prečo?“
„Pretože ho ľúbiš. A vďaka tomu pocítiš prvý a najťažší základ, ktorý tvorí bolesť. Lásku... Aby si potom dokázala ostatnú bolesť ľahšie znášať. Pretože patríš Jashinovi, musíš milovať len jeho. A zabíjať pre neho. A kvôli tomu, musíš byť chladná, keď vraždíš a myslieť na Boha. Nikomu inému nedáš prednosť, nikoho iného nebudeš viac milovať. Pôjde ti to ľahšie. Ver mi, raz mi za to poďakuješ.“

Shinobi s očami ako západ slnka pomaly a opatrne pristúpil k žene ležiacej na zemi. Nehýbala sa. Podišiel bližšie k jej nohám a sledoval, ako prasknutá zem tvorila lôžko pre prázdnu schránku. Je mŕtva? Hruď sa jej nedvíhala ani neklesala, bola bledá, ale s modrým podtónom, akoby jej v žilách neprúdila žiadna krv. Nebol si však istý. Nejaký moment tam proste stál v strehu a opatrný. No keď sa stále ani v najmenšom nehýbala a stále na neho neprítomne hľadela, sklonil sa k nej a chytil ju za ruku. Studená ako ľad. Naozaj studená, takým spôsobom, akým môžu byť len mŕtvoly. Normálneho človeka by priam prekvapilo alebo vydesilo, že telo môže byť tak chladné, ale on sa „hľadaním a zbieraním“ mŕtvol živil, takže sa mu skôr uľavilo, že mu naďalej nie je nebezpečná. Pustil jej zápästie a schmatol ju silno za hrdlo. Zdvihol nad svoju výšku a hľadel na jej výzor chladnej bábky, keď jej hlava padla nabok a trochu strapaté, husté vlasy zaviali vo vetre.
Najradšej by jej tie lesklé oči vydlabal, boli veľké a vyzerali naozaj ako zo skla. Nijako sa nebránila, keď zovrel prsty a priškrtil jej hrtan, dokonca päsť, v ktorej držal kunai namierený hrotom smerom dole, zdvihol a nasmeroval ho na srdce. Ani trochu nereagovala, takže bola jasne mŕtva.
Mladík sa usmial. „Nuž, aj na trhu dostanem za teba veľa peňazí,“ mykol plecami a definitívne vyhlásil ako koniec boja. Vyhral. Bude mať peniaze len pre seba a pocit víťazstva. Len stačí ešte doraziť tých pár mužov, čo ho zo zeme ešte sleduje. Obzrel sa po nich.

Jeho viac uvoľnenú ruku, ktorou stále mieril na srdce a špičkou sa opieral o pokožku, takže na nej tvoril drobný fliačik krvi, schmatla cudzia dlaň. Prešiel ním náhly šok a striaslo ním. Nával adrenalínu zo strachu a nevedomosti zosilnel, keď pozrel na svoju ruku a následne do tváre ženy. Držala ho ona, svojou studenou rukou bez krvi v žilách. Výraz mala stále rovnaký, nepretrvávala na nej žiadna grimasa, stále len prázdno hľadela. Ale srdce mu poskočilo od strachu, keď naklonenú hlavu narovnala a zreničky stratené v temnej karmínovej farby zabodla do jeho tváre.
Trhol rukou, pretože sa chcel vyslobodiť z jej stisku, ale mala prekvapivo silu a päsťou ani nehol. Pohľadom skočil raz na miesto pri jej srdci, kde sa samotným trhnutím fliačik trochu zväčšil a následne naspäť na ňu.
„Bojíš sa?“ povedala zastretým hlasom. Svojim spôsobom chlácholivým, ako keby chcela svoju bezvýznamnú obeť utešiť.
Pery sa jej trochu zúžili a prestali mať plný tvar, keď sa jemne pousmiala. „To je v poriadku, máš na strach dobrý dôvod.“
Ninja zaťal zuby a stisol jej hrdlo viac, no ona hneď na to obrátila jeho päsť, ktorá bola v dobrej polohe, aby zbraň mierila smerom k zemi a stačil jednoduchý pohyb a muž sa zabodol sám do seba. Do brucha v mieste kúsok pod žalúdkom. Mladík zalapal po dychu, zachrčal, vypľul trocha krvi a ani nevnímal, že Akane pustil. Bolesť ho oslepila a chytil sa za ranu. Zapotácal sa, skrčil a nevšímal si, že Akane, ktorá sa sotva špičkami dotýkala zeme teraz stojí na vlastných pred ním pripomínajúc krutú smrť. Ako kat, ktorý nerozhoduje sám za seba a zároveň sa chystá súdiť o živote ostatných.
Jedným krokom sa priblížila k svojmu protivníkovi, čo strácal rovnováhu. A než spadol, zachytila ho – objala ho rukami okolo krku, lakte si zaprela o jeho plecia a chytila ho zozadu za hlavu. Pritiahla ho bližšie a nechala, nech sa jeho pery vpijú do tých jej. Chutila sladko a voňala jemne, až v ňom jej blízkosť vyvolala istý druh emocionálneho či možno aj psychického hladu po blízkosti príťažlivej ženy. Muž na pár sekúnd zabudol na pocit bolesti a pamätal len na moment slasti, kedy ho objímali mäkké vankúše pier. Musel, je to tak dané, aby ho dokázala prekliať aj týmto spôsobom. Bola stvorená tak, aby jej nikto hlavne v tomto momente neodolal a ničnetušiaci sa dostal do bezvýchodiskového prekliatia.

Netrvalo to ani desať sekúnd a pustila ho. Chlapec s bledými vlasmi dopadol na zadok a vyjavene civel na sivovlásku, čo stála pred ním. Oblizla si pery, mal v ústach dosť krvi na to, aby sa mohla spojiť s jeho telom.
Pod jej nohami zasvietila zem a vyrástol na nej kruhový znak, nemusela ho ani pracne kresliť. Mladík sa pozrel na krvou nasiaknutú pôdu. Sychravé počasie ladilo k spustošenej zemi. Začudoval sa, že Akane zrazu z nejakého dôvodu stála uprostred krvavého kruhu s polomerom asi jedného metra, ktorý žiaril a práve v bode jej nôh, teda v presnom strede, sa dokonca točil. Bol to kruh s rovnostranným trojuholníkom dotýkajúcim sa vrcholmi kružnice. Nevedel, čo to je, ale tušil, že to neveští nič dobré.
Žena sa pohla a mladík sa začal plaziť po zemi preč od nej stále na chrbte. Kamkoľvek žena šla, kruh putoval s ňou a stále sa centroval na jej kroky. Akane pocítila nával vzrušenia a moci. Jej telom prešlo to, čo ju učili, že je druh „spravodlivosti“, trestať hriešnikov, tak ako si to zaslúžia a tak ako to chce Jashin – túžba zabíjať. A chuť po krvi. Chuť po bolesti.
Akane sa zohla a zdvihla do rúk hrot, čo jej vypadol pri boji z ruky. Bodec si prezrela v ruke a poťažkala si tenký, a pevný nástroj, ktorý vedel len bodať. Ale prebodol hoci aj stehennú kosť či celý trup naskrz. Poriadne zbraň stisla a ruku spustila k telu. Vtedy zašušťal vietor a žiarivý kruh zrazu bleskovo zväčšil svoj priemer. Úmyselne zabral celú plochu boja. Žena mala naraz pod svojimi zmyslami všetkých, všetkých zranených. Ich krv sa vpila do znaku, čo tvorí rituál a točiaci sa znak na zemi jej vnášal precítenie.
Do čoho?

Do extázy, na ktorú dávno zabudla. Alebo skôr nezabudla, no chcela z prostého dôvodu. Prestala totiž myslieť na to, aké je to zlé a nesprávne. Bolo jej všetko jedno, tešila sa, že môže pocítiť ako sa trhajú vlákna svalov, orgánov a jednotlivé cievy vybuchujú od zrýchleného tepu vystrašených obetí, ktorých zaplavuje bolesť. Mala chuť zabíjať a túžila to robiť tým najkrutejším a najnechutnejším spôsobom. Tak aby sa všetci triasli, báli sa, lipli na živote ako bezbranné šteňatá a kňučali nad vlastným nešťastím. Aby všetci túžili po niečom tak sladkom ako je smrť. Všade bol cítiť pach krvi, pach strachu, pach bolesti. Dívali sa na ňu nechápavé oči, ktoré netušili, čo čakať.
Bolo to strašné... ale mala z toho radosť.
Stále mala kamennú tvár, ale vnútri bola nabudená robiť hroznéa neodpustiteľné veci, čo by ju naplnili agóniou. A slasťou. A láskou. Láskou k bohovi. A tá neskrotná túžba niekomu ubližovať. Cítiť jeho utrpenie, rozplývať sa nad ňou organizvanými ranami, nad prchavými impulzmi, čo drancujú telo a pobádajú nervy do neskrotného pozoru v nádeji, že obeti ukážu, ako táto činnosť ubližuje a vyvaruje sa jej, ale nemôže. Nebude môcť! Všetka bolesť teraz patrí len Akane. Všetka.
Bola naraz taká, aká sa snažila nebyť. Zvrátená. Bola násilná. Bola psychopat. Morálne klesla na samé dno a bola zvrhlá, zvrátená, neprirodzená, morbídna, chorobná, obscénna... ale zbožná. A cítila to. Cítila ho...
Zdvihla hlavu a obzerala sa po všetkých svojich obetiach. Teraz vyzerali tak slabo, bezbranne a obmedzene vlastnými možnosťami pominuteľnosti.

„Všetci tí, čo neboli zranení mnou... alebo ich krv nebola preliata na tejto zemi,“ ukázala hrotom na zem, „môžu odísť!“
Vyhlásila priam morálne ako sudca. Tvár mala takú chladnú a zmierenú. Ako posol, ako prorok, ako niekto, kto stojí na rozhraní medzi životom a smrťou. Pri svojich slovách však hlavne pozrela na jednu jedinú hlavu, ktorá dvihnutá hľadela na celý výjav najviac neveriac. Yuki a jeho krvou iných ulepená, ryšavá hlava zaregistrovala Akanine oči. Najprv jej venoval zvláštny pohľad, vyčítavý a zároveň sklamaný a následne sa pomaly postavil a nenápadne odišiel. Nikto mu však nevenoval pozornosť, všetci sa obzerali a ticho lapali po dychu. Pretože... sa nedokázali pohnúť.
„Vy! Čo ste vstúpili na prah mojej nesmrteľnosti a nechali ste krvou spečatiť vaše osudy, sa budete kajať za odmietnutie možnosti milosti, ktorá vám bola ponúknutá mnou samou. Vy všetci ste bezbožní vrahovia, ktorí zabíjajú za peniaze, za život, pre radosť či len zo zvyku a to sú hriechy, ktoré ja nedokážem zmyť inak, než bolesťou. Ste hanba ľudskej tvorivosti a sily, budete naveky mlčať pod rúškom ohňa v pekle a smažiť sa za to, že hlupáci nedokážu pochopiť bolesť iných a činia pre seba a svoje blaho. Vy všetci zomriete!“ pokračovala a pri poslednej vete zvýšila hlas najviac.
Nikto ani nepípol, všetci si vymieňali pohľady a nechápali, čo to vraví, čo to má za moc, ale boli vydesení, že nedokážu ovládať svoje telo a nehnú sa z miesta. Tušili, že sa stane niečo zlé. Strach zrazu nabral podobu času a plynul okolo ako voda. Skákal plynule z jednej živej duše na druhú a nechával za sebou nepominuteľnú stopu zdesenia.
Už keď obloha stmavla, hľadeli na ňu aj po tých slovách ako na diabla. Ale čím dlhšie len ticho stála s bodcom v ruke, boli neistejší a viac vystrašení.

Jedine bledovlasý mladík, čo ležal najbližšie pri nej, sa prudko obzeral a otvoril ústa: „Čo to... vravíš? Čo sa deje? Ty su*a, pusti ma! Čo si zač?“ kričal. „Démon?!“
Akane na neho hľadela a vnímala, že tento je vystrašený najviac. Na obetiach boli najkrajšie vždy tie najsilnejšie pocity, ktoré im vládli ešte pred bolesťou – chtivosť žiť, túžba po milosti, nádej. Bolo to pekné, pretože to bolo, naivné, detské a cítila vďaka nim väčšie naplnenie, keď sa všetko skončilo. Smiala by sa, ale nemala to v povahe. Na rozdiel od Hidana, ona sa nebavila. Ona len cítila a rozplývala sa. A práve preto tento zomrie prvý. Aby ostatní mali rovnaký strach.
Napriek tomu ich však ubezpečovala. „Nie je nutné, aby ste umierali jeden po druhom, aby ste mali väčší strach. Takže sa nebojte. Proste len trpte a umierajte. Tento raz neumierate pre moju radosť. Ani pre radosť iného. Vaša smrť oživí niekoho, kto slúži Jashinovi-sama.“
Akane zatvorila oči a nevnímala krik či už agresívny, vyčítavý, na všetkých okolo alebo len na ňu, zúfalý či prosebný, dokonca sa niektorí snažili dohodnúť. Niektorí mali ženy a deti, niektorí sa starali o vlastnú rodinu, niektorí trpeli celý život a nemali na výber, niektorí dúfali, že klamstvom sa nad nimi zľutuje, podaktorí ponúkali peniaze, služby, čokoľvek. Ale či už pravda alebo nie, Akane len zdvihla svoj bodec. Teda, Hidanov. Pozdvihla ho do výšky, namierila hrotom na mladíka pred sebou, ktorý začal mať pocit stiesnenosti a zúfalstva. Hrot sa zaleskol a shinobi otvoril ústa v zúfalom pohľade, ale nestačil povedať ani slovo.
„Boh vám všetkým žehnaj,“ povedala, keď zabodla prvýkrát do mladíka. Rana prešla smerom zhora nadol okolo kľúčnej kosti naprieč cez pľúca, nabodla pečeň a následne sa prešmykla cez tenké črevá. Hrot sa vystrčil až z boku nad pravou stranou bedrového kĺba. Chlapec vykríkol a s ním sa do bolesti vnorili všetci, všetci, ktorých krv sa podľa jej slov vpila do znaku. Teda všetkých, čo ešte žili. Všetkých, čo boli prepojení jeden s druhým, aby cítil každý úplne všetko a tým sa prejavila jej najväčšia moc, veľká moc Jashina, ktorú nikto z Jashinistov len tak neovládne.

A do hlbín agónie sa vnorila, samozrejme, s ostatnými aj Akane. Vystrela sa, prehla chrbát a trochu sa naklonila vzad. A s prvým náznakom prudkej bolesti sa mohol rituál začať.

„Mami?“
„Deje sa niečo?“
„Ja mám strach.“
„Strach? Oh a z čoho?“
„Asi z krvi.“
„Čože? Z krvi? Nič to, je to prvýkrát. To prejde.“
„Ja sa skôr bojím... že sa budem báť krvi. Potom nebudem môcť zabíjať. Nikdy.“
„Ach, ale o takú maličkosť sa ty neboj. Veď si malý Jashinov Zázrak. Poklad. Si zrodená z neho. Pozri sa na seba. Poriadne! Sleduj, aká si krásna. Aká si dokonalá. Tie biele vlasy. Tá hladká pokožka. Tie krvavočervené oči. A tvoja moc. Si perfektná. Si Jashinova. Si náš anjel spásy. Ty to určite zvládneš. Nemusíš sa báť. Bude sa ti to páčiť, uvidíš.“
"Bude?“
„Áno! Pretože je to správne. To je naše poslanie. Uvidíš, časom pocítiš túžbu po smrti a bolesti cudzích. A zamiluješ si ju. Budeš na nej lipnúť. Vyhľadávať ju. Budeš ju prežívať každý deň, bude pre teba krásna. A vtedy ti bude jasné, že to, čo robíš, je správne. A zmysluplné. A bude ťa to napĺňať. Pretože to sa stane tvojou cestou. Tvojim životom. A tvojim cieľom.“
„Stane sa.“
„A budeš žiť krásna, štastná a vo viere.“
„Stane sa.“
„A dostaneš dar nábožnosti, ktorý ťa bude viesť k dobrému. Správnemu. Pretože zlo súperí vždy s dobrom. Ale skutočné zlo dokáže ovládnuť na tomto svete len väčšie zlo, aby ho potrestalo. A to Jashin-sama.“
„Stane sa.“
Srdiečko, konaj odteraz tak, ako ti káže srdce a túžba. S prvým krokom na túto cesto pozdvihni svoju zbraň. Oslovuj meno Jashina a zabi to zviera! A necíť lásku k nemu, ale k bolesti, ktorá sa v ňom ukáže. To je prvý krok na ceste k Lordovi Jashinovi. Zabi ho! A budeš večná!“
„...stane sa.“

Matka ma vychovala, aby zo mňa urobila väčšie zlo, ktoré vnáša do sveta vieru a učenie bolesti a Jashina. Viera, šialenstvo a aj choroba, na ktorú už roky predtým zomierala a kvôli ktorej vstúpila do tejto sekty, ju pohltili. Ale mýlila sa, keď vravela, že len služobníci Jashinovi nikdy neokúsia temnotu.
Ja patrím k nim. A temnota ma pohltila v deň, kedy som sa zamilovala do Boha Zla.

Krv na zemi si drala cestu do najväčších hlbín, do akých môže. Hanbila sa ukazovať pred oči tej, ktorá ju preliala. A tá sa zase hanbila zdvihnúť oči zo zeme na jedinom kúsku, kde nemala pôda hrdzavý, červený a temný nádych smrti. Posledná obeť zomrela pred hodinou a chvíľu sa vyžívala v tom, čo urobila.
Ale teraz?
Plakala. Zabila toľko ľudí. Zabila ich tak strašne kruto a chladnokrvne. Bolo to nutné, ale mohla im len zlámať väzy alebo prebodnúť hlavu, čokoľvek, kde by bola smrť okamžitá. Ale ona nie. Ona sa správala ako maniak. A to všetko s takou radosťou. A to nebol jediný pocit, čo ju trápil.
Po toľkých rokoch, čo vysávala svojho boha a oberala ho o službu nesmrteľnosti za nič, mu priniesla obete. Toľko obetí... ale zdržal sa pri nej tak krátko. Len si vzal duše a ich bolesť. Len si bral ich bolesť pri umieraní skrze ňu. A odišiel. A nezanechal v nej ani kúsok šťastia, ani kúsok agónie pre ňu. Nechal ju ako vyvrheľ, ktorý musí živiť. A to ju trápilo. Možno bola aká bola, možno neznášala čo robila, možno tým opovrhovala a zavrhovala to... ale bola dobrá veriaca. A milovala svojho boha nadovšetko.Dívala sa na kvapky, ktoré zmáčali zem. Kvapky plné soli a žiaľu, čo ronila a čakala, kedy môže prestať a venovať sa tomu, prečo to urobila.
Hidan ležal pred ňou. Celý.
Nechýbalo mu vôbec nič, bolo to zdravé telo plné sily a schopné prežiť. Možno mu bolo trochu viac vidieť kosti, hlavne rebrá, ale nie o moc. Stačilo by raz sa výdatne najesť a hneď by vyzeral lepšie. Bol prikrytý plášťom, ktorý Akane vždy nosila. Po boku mu ležala kosa a bodec a dlaň, ktorú mu držala, v sebe niesla prívesok. Keď zdvihla hlavu a pozrela sa na neho, videla len sladko spiaceho muža, ktorý jej bol cudzí. Rozstrapatené vlasy mu padali do strán, niektoré pramienky riedko zakrývali čelo. Vyzeral tak pokojne a bezstarostne ako asi nikdy. Zdvihla ruku a opatrne sa načiahla k mužovi. Prstami sa jemne dotkla jeho vlasom, a potom do nich ponorila dlaň. Chlácholivo a nežne, ako keby sa chcela uistiť, že je skutočný. A ten dotyk ju o tom skutočne presvedčil. Bol tu, bol živý. Dýchal. Bolo to fascinujúce, hruď sa mu dvíhala a klesala a v mŕtvolnom tichu v prstoch cítila jeho tep, keď posunula brušká k tepne na zápästí.

Ale jej ruku uchmatla iná, väčšia od tej jej. Zľakla sa, no reflexy ju opustili a nesnažila sa odtiahnuť. Ani nestačila, pretože Hidan otvoril oči, sadol si a spolu s tým druhou dlaňou objal jej krk. Veľa ľudí má zrejme dnes rovnakú predstavu o rýchlom útoku, ako to tak vyzerá. No bielovlasý muž bol iný než chlapec predtým. Mal väčšiu silu a jedným švihom ju hodil na zem. Akane zajakala, dlaňami objala jeho zápästie, akoby to malo pomôcť, no naozaj mal veľa sily oproti fyzicky vyčerpanej, drobnej žene. Obkročmo si na ňu sadol, inštinktívne v sekunde nahmatal bodec, zdvihol ho do výšky a rovnako namieril najprv na jej srdce. No keď videl tu tvár, zarazil sa. Mal pocit, že ju totiž pozná.
Vlastne v tej chvíli vôbec nič netušil, kde je, čo robí, aký je deň, čo sa stalo, čo sa deje... ale ani nad tým nerozmýšľal. Jednak bol práve „znovuzrodený“ a jednak sa predtým silno udrel do hlavy. Inak to asi ani nešlo, keď bol predtým len hlava a pri boji s ním zaobchádzali tak ako zaobchádzali, keď ho pustila uprostred boja z rúk. Zabodol pohľad do veľkých, červených očí a sledoval tú malú, bezmocnú tváričku. Naprázdno otvárala ústa, bezmocne zvesila obočie a lapala po dychu.
Bielovlasý zdvihol hrot a namieril na jej tvár. „Ty, odkiaľ si sa tu vzala? Ha?! Hovor!“ zakričal a pritlačil, čím ju viac zaboril do zeme. Mala tak štíhli krk, že by stačil pohyb prstov a zlámal by jej väzy.
Akane zatvorila na obranu voči jeho kriku oči a odvrátila tvár.
„Odpovedaj, keď sa ťa pýtam, ženská!“ ďalej naliehal, zmätene a útočne.
Neznáma žena niečo zamrmlala, ale cez dusenie ju nebolo počuť. Mladý Jashinista sa zamračil, trochu povolil, ale stále od nej požadoval nejakú odozvu. „Čo hovoríš? Nepočujem!“
„Akane!“ skríkla.
„Čo?“ nechápal.
„Volám sa Akane! Pamätáš? Zachránila som ťa!“ ďalej kričala svojim ľahkým, ženským hlasom na jedinú sebaobranu.
„Čo to trepeš, kur*a? Ako zachránila? Robíš si zo mňa p***l, ženská?“ zdvihol obočie a poobzeral sa.
Masaker, ktorý videl okolo seba, bol chaotický a uvádzal ho do väčšej nechápavosti, no nebol neobvyklý. Dokonca sa ten bodrel okolo podobal jemu. Spravil to on? Sú uprostred boja? Alebo ho už skončili? Okolo boli rozsekané telá, ktoré prišli o veľa krvi. Mali početné smrteľné rany a boli roztrúsené, rozsekané a rozhádzané široko-ďaleko v okruhu päťdesiatich metrov. Opustená dedina zívala prázdnotou a nik okrem havranov, ktoré sa začali zhromažďovať, tu nebol. Havrany nikdy neveštili nič dobré a Hidan ich vídaval len keď boj utíchol vždy tam, kde bolo veľa tiel.
„Čo je to za skládku mŕtvol?“ vystrel a obracal sa, no Akane stále držal. Nie tak, aby ju dusil, ale aby sa ani nehla.
„Hej, Kakuzu? Hej!“ kričal z plného hrdla. „Kde je ten starý zm*d?“ zamrmlal si.
„Hej! Haló! Je tu niekto? Kaaakuzu! Kakuzu!!“ kričal ďalej, no ozýval sa mu naspäť len vreskot vrán.
Nakoniec teda strhol hlavu k dievčaťu. „Ty, čo sa tu stalo?“ už miernejšie sa spýtal.

Jeho ruky skĺzli nižšie z hrtanu k jamke medzi kľúčnymi kosťami, ale prstami stále držal jej krk. Podobne uvoľnene Akanine ruky skĺzli k jeho prstom a jej tenučké prstíky objali z jednej strany jeho ukazovák z druhej malíček a prstenník, ale len kvôli tomu jemnému dotyku, nič viac. Jej tvár nenapovedala vôbec nič, len ta proste ležala tak bezbranná a krehká s uvoľnenou tvárou jemných čŕt s uprenými hlbokými očami neobyčajnej farby. Dosiahnuť takej karmínovej a v toľkom milióne odtieňov v dvoch očiach v jednom okamihu, po tom by túžil každý výtvarník. A dosiahla to len táto obyčajná žena, ktorej podarovala tak neobvyklý vzhľad jej chladnokrvná viera smädná po krvi.
Hidan naklonil hlavu. Vyzerala nemo a slabo. Ale tým sladkým spôsobom, tým vábivým, čo vravel - ublíž mi alebo ma uteš, podľa povahy toho, na koho sa dívala.
Odfrkol si. „Ts, vieš, si rozkošná, takže by bola škoda ťa tu rozflákať po okolí ako týchto hlupákov okolo,“ obzrel sa za svojimi zbraňami. Boli od krvi, celé ako keby ich v nej niekto zmáčal. To ho, samozrejme, potešilo. Položil bodec vedľa svojej kosy a s pohľadom na ne sa poškriabal na hlave, kým nenarazil na hrču. Zastonal, pretože ho bolela. Došlo mu, že sa asi udrel do hlavy a preto si nič nepamätá. Bol dezorientovaný a horkokrvný, ale nie hlúpy.
Uhladil si vlasy dozadu a opäť sa obrátil na ženu. „Povieš mi, čo sa tu stalo?“ typicky sa usmial tým svojim spôsobom – ani milo, ani ironicky. Proste z jeho ľahostajnej povahy.
Akane trochu klesli horné viečka a riasy jej tak zatienili najsvetlejšie odtiene červenej. „Zomrel si,“ povedala nevinne a tak všeobecne, ako keby to už dávno pominulo.
„Naozaj?“ prekvapilo ho. „Ts, tak mi prezraď ako,“ uškrnul sa sarkasticky, tak ako vždy pri spomienke na svoju nesmrteľnosť.
„Kedysi, ešte pred vojnou, ti odsekli hlavu,“ začala pokojne rozprávať. „A zakopali ju uprostred lesa blízko Skrytej Listovej. Po niekoľkých rokoch som ťa našla ja, teda pred týždňom či tak nejako.“

Bielovlasý muž na ňu zaujato hľadel s tvárou bez nejakej emócie a pohľadal v pamäti, či je vôbec niečo také reálne, či si na to spomenie, či sa to vôbec stalo. Ale nič konkrétne si nepamätal. No čím viac rozprávala tú svoju skrátenú verziu, mal pocit, taký zvláštny, nie príliš silný, skôr ako rozmazaný podklad v podvedomí, čo človeka mýli a ľahko uvádza do pochybností: „Vieš, mám schopnosť liečiť. A poznala som spôsob, ako ťa priviesť späť. Späť s tvojim telom. Sľúbila som ti, že ti pomôžem. A tak sme putovali až sem, kde nás napadli a ja som ťa oživila. Aj keď... neplánovala som to takto,“ smutno odvrátila zreničky na stranu, pretože sa pri spomienke na boj hanbila.
Hidan na ňu neprítomne hľadel. Nevedel, ako má zareagovať. Niečo tu bolo, niečo čo mu vravelo, že nie všetko je v poriadku, že ona vraví niečo povedomé, ale zároveň to, že nebol schopný presnosti ho nechávalo v pochybách a nedôverčivého.
Na ústach sa mu znovu nalepil úškrn. „Hej, a neudrela si sa tak trošku do hlavy aj ty?“
Dievča stislo pery, zdvihla bezradne jeden kútik a sklonila zrak, no len na chvíľu. Následne ho zdvihla, naklonila hlavu do strany a dlane, ktorými jeho ruku stále držala, lichotivo posunula vyššie k zápästiu jeho ľavej ruky, čo ju držala za hrdlo. Mala mäkkú pokožku na dlaniach, aj keď zajtra asi z tejto bitky bude mať zopár mozoľov, čo rýchlo zmiznú. Tou pravou ho pohladila prstami po pulzujúcich žilách na dolnej strane ruky a ľavou prešla pomaly k predlaktiu.
Bielovlasý ju nechápavo sledoval, ale to, ako mu prešlo mravčanie z milého pohladenia po ruke sa mu zarylo do obrazu okamihu. Bol opatrný voči ľuďom, nikomu poriadne neveril, predsa len, zo zvyku, ale táto žena bola iná. Ona mohla. Teda, „vraj mohla“, to mu vravela pamäť. A páčilo sa mu, že môže mať pre neho niekto jemný dotyk, aj keď takto to znie trochu dôraznejšie a gýčovejšie, než to skutočne myslel. Proste bol vrahom. Nikto k nemu nebol milý a ani on k nikomu. A nehu len tak z letmého okamihu nepoznal, pretože málokedy mu bola ponúknutá. Uznal však, že by si mal držať odstup a tak ruku odtiahol. Ale zároveň poznal, že na tej žene niečo bude, čo ho ťahá k tomu zamyslieť sa, čo sa stalo. Či hovorí pravdu.

„Heh, dobre,“ pobavene vzdychol, aby zahnal zvláštnu chvíľu a ruku, na ktorej sa mu stále plazilo šteklenie, schoval za hlavu. Pošúchal si vlasy a upravil si ich, pretože mu stále trochu padali do čela. „Tak mi povedz, odkiaľ si sa tu vzala naozaj.“
„Už som ti povedala,“ odvetila jednoducho.
„Oh, jasné,“ prevrátil očami.
Akane otočila tvár do strany a pohľad neprítomne odvrátila. Popri tom jej už to vedomie vtlačilo do tváre trocha rumenca.
„Hej, čo je?“ naklonil sa na stranu, aby jej videl lepšie do tváre. No ona ešte väčšmi natočila tvár a zaborila jedno líce do zeme.
„No tak, čo sa deje?“ chytil ju surovo za sánku a otočil ju k sebe. Neznášal, keď sa nedočkal jasnej odpovedi, vysvetlenia alebo ho niekto ignoroval, nebodaj sa mu vysmieval.
Sivovláska sa na neho hanblivo pozrela a snažila sa odplaviť jemnú červeň v lícach, ktorá však aspoň trochu oživila mramorovú, bielu tvár. „No, vieš... sedíš na mne len prekrytý plachtou odpása nadol... bez oblečenia.“
Muž zažmurkal, sklonil pohľad a naozaj zistil, že má okolo bedier len obmotaný akýsi dlhý kus látky.
„Aha, no, prepáč,“ zasmial sa a zosadol z nej, sadnúc si bližšie k svojim zbraniam.

Akane sa vystrela a tiež si sadla. Vlasy od prachu si oprášila a prečesala rukami. Utrela si tvár, na ktorej stále prebývali kvapky krvi a zdvihla ju. Pootáčala hlavu, aby si napravila s pukaním krk a uhladila si odev. Keď od seba odpútala zrak, zistila, že ju Hidan sleduje. No akonáhle narazil na jej pohľad uškrnul sa, oprášil sa, vzal do rúk zbrane a začal sa zbierať zo zeme.
„Nuž, dievča... Akane, rád som ťa spoznal, ale už musím ísť. Necháp to zle, zabil by som ťa a rád, pretože si celkom kus a oproti tým špinavým kret*nom s čelenkami by to bola príjemná zmena, no už som asi napáchal škôd dosť,“ rozhodil rukami po okolí a premeral si spustošené bojisko, na ktoré poukázal, „takže si pekne ži. Ale! Nabudúce ťa už napichnem, áno?“ znovu sa uškrnul.
Keď vstal, musel sa trochu zapotácať, pretože sa mu zatmelo pred očami a zatočila sa mu hlava. Mal pocit slabosti, keď stál, možno až príliš. Ale predpokladal, že to hneď prejde. Je predsa nesmrteľný a pred chvíľou priniesol Lordovi toľko obetí, že...
Tresk!
Po prázdnych uliciach sa rozniesol dunivý zvuk kovového predmetu, ktorý do niečoho narazil. Následne pád pomerne urasteného, vyššieho tela na zem a ticho. Akane šokovane civela na Hidana, ktorý ležal na zemi, v bezvedomí a tak ľahko skolený. Ani sa tomu nečudovala po vyliečení pred tak krátkym časom.

Ale najviac ju zaskočil Yuki, stojaci za ním... teraz už nad ním, s panvicou v ruke, ktorú našiel v jednom z opustených budov. Zadychčaný a zamračene sledoval telo, ak by sa ešte pohlo.
Akane nemala slov, skákala zmätene pohľadom raz na Hidana, raz na Yukiho, no nakoniec sa zastavila na ryšavom chlapcovi s tvárou pokrytou zväčša zaschnutou krvou a rovnakou tekutinou aj ulepenými vlasmi.
„Yuki? Čo sa...“ nechápala a znovu sledovala tú scénu. Mladík v panike spustil „zbraň“ k boku tela a tiež si obzeral celé divadlo. Začal to trochu ľutovať, keď videl výraz v jej tvári.
„Yuki! Ty trdlo...!“ po dedine sa rozložila nekarhavá výčitka z číreho šoku.