Shini Sou 06 Pamäť je zradná vec

Každým ďalším prejdeným metrom sa jej žalúdok skrúcal viac a viac a túžba zvrtnúť sa späť len narastala. Okolo nich vládlo ticho, žiadne výbuchy, žiadne náznaky boja. Sústreďovala sa na možnosť, že tí dvaja od ich oddelenia nestretli nikoho, no sama tomu neverila. To bol aj ten dôvod, prečo sa bála ešte viac. Aj keď nechcela, aby bojovali, aspoň by z toho hluku vedela, že sú v poriadku. Na slobode, a, hlavne, nažive. Takto sa jej v hlave rysovali všemožné scenáre ich zadržania, ktoré každou sekundou na brutalite len stupňovali, až napokon musela pokrútiť hlavou, inak by sa z narastajúcej paniky otočila a vybrala ich hľadať, ignorujúc tak cieľ ich novej misie. Obidvaja sú schopní ninjovia, ktorých pozná už dlhú dobu a ona sama veľmi dobre vie, čoho všetkého sú práve oni dvaja schopní. Pousmiala sa. Tých dvoch na zem nezrazí nič, nech už za nimi poslali kohokoľvek.
„Kakashi-sensei,“ ťažobné ticho preťal jej hlas, ktorý mala aj napriek odhodlaniu roztrasený, „položte ju na zem.“
Dievča skĺzlo z jeho chrbta a posadilo sa na zem. Premerala si ju pohľadom, množstvo malých škrabancov nateraz nechala tak a kým mali ešte čas, pustila sa do liečenia jej nohy.
Tmu, ktorá ich obklopovala, pretínala zelená žiara a zatiaľ čo Sakura konečne využívala svoje schopnosti, Kakashi stál pri nich a pozorne sledoval okolie. Z jeho napätého postoja si bola istá, že ani jemu nie je všetko jedno a keby vážnosť situácie dovoľovala, určite by sa vybral naspäť za nimi.
Noha malého dievčaťa bola po niekoľkých minútach obviazaná a ona mohla prejsť k ruke. Chytila ju za rameno, no dievča zjojklo a odsunulo sa.
„Prepáč,“ ospravedlňujúci úsmev na jej tvári pôsobil stŕpnuto a napäto, presne tak, ako sa práve teraz cítila ona sama. Namiesto o tých dvoch by sa práve teraz mala báť o ňu.
Opäť k nej namierila ruku, no tesne pri ramene šokovane zastala. Celá spodná časť bola opuchnutá a s uplynutým časom sa sfarbila do fialovozelena. Doteraz si nevedela naplno predstaviť, čím si tie dve naozaj prešli. Chakra v ruke sa jej ešte viac rozžiarila a ona smutne sledovala hojace sa miesto.
Mesačné lúče sa predierali pomedzi stromy a ich chabý zvyšok osvetľoval miesto, kde čakali. Yukino sa schúlená opierala o strom a ticho spala, zatiaľ čo Sakura vedľa nej nervózne ryla do hliny konárikom. Kakashi sedel na konári stromu priamo nad nimi a hoci v ruke držal jeho obľúbenú knihu, pochybovala, že naozaj číta. Pri každom zvuku sa strhla a žmúrila do tmy a po chvíli si nebola istá či už nefantazíruje.
„Sakura...“ ticho prelomil sotva počuteľný Kakashiho hlas. Vedela, že je už dávno po dohodnutej hodine, no kludne by tu presedela aj celú noc.
„Nemali by sme sa tam vrátiť?“
„Tiež je mi ťažko odísť, no musíme sa držať priorít,“ pohľad mu spočinul na oddychujúcom dievčati, „a ty vieš, ktoré to teraz sú.“
Nenamietala. Bála sa, že keď otvorí ústa a bude sa snažiť niečo vysloviť, tak sa neubráni slzám. Mlčky nasledovala Kakashiho nesúceho Yukino tam, odkiaľ prvotne prišli.

Chlad mu obaľoval ruky a postupoval do celého tela. Boli meravé, stŕpnuté ruky si ledva cítil. V hlave mu hučalo a pociťoval únavu, akoby práve obehol celú Konohu. Zmätené myšlienky mu lietali v hlave, keď sa snažil spomenúť si, čo sa stalo. Vybavila sa mu Kumo a ninjovia, súťaž s Narutom a obrovská vlna vetra, ktorá ich tak posmešne zrazila na kolená. Keby vládal, zasmial by sa. Bol ohrozovaný jeho vlastnou katanou. Cítil nad sebou znechutenie.
Pomaly rozlepil viečka a pohľad mu spočinul na jeho doráňaných nohách. Chrbát mal ošúchaný od hrboľatej steny, o ktorú sa ani nevediac ako dlho opieral. Pri pohybe rukami, ktoré mal vystreté nad hlavou, sa ozvalo zarinčanie nasledované ozvenou. Okamžite mu bolo jasné, že je niekde uväznený a je v riadnej kaši. Keď sa mu oči privykli na tmu, ktorá ho aj s tichom obklopovala, porozhliadol sa. Nebol v cele tam, kde predtým. V prvom rade toto ani ako cela nepôsobilo. Očami behal po neveľkom priestore, no Naruta nenašiel. Dúfal, že prinajhoršom skončil tak, ako on.
Hlavu si oprel dozadu o studenú stenu a skúmal reťaze, ktoré boli pripojené k tesným putám nad jeho hlavou. Pokúsil sa vytvoriť chidori, no odpoveďou mu bolo len chabé zablesknutie na jeho dlani. Pocítil silný nedostatok chakry, no bol si istý, že toľko jej určite nespotreboval.
„Nenamáhaj sa.“
Hlavu otočil dopredu za ostrým hlasom. Pred jeho celou stála zahalená postava a keby neprehovorila, nevedel by určiť ani pohlavie. Ako dlho tam už stál? Hlavu mal zahalenú nejakou látkou, z ktorej sa vykľula kapucňa, a na tvári masku, ktorá ani zďaleka nepripomínala tú ANBU. Spod látky vytŕčal farebne zafarbený drevený zobák a tlmil jeho hlas.
„Čo sa... stalo?“ konečne zo seba vysúkal nejaké slová, „Prečo nemám chakru?“
Bol si istý, že neznámy sa uškrnul. Dopriaval si čas, kým mu odpovedal.
„Vidíš tie putá? Vysávajú ti ju. Každým momentom, aj teraz.“
Zamračil sa. Smer, aký udalosti nabrali, sa mu ani trochu nepozdával. „Načo vám je moja chakra?!“
„Povedzme, že ste kompenzácia za všetkých tých dobytých ninjov, ktorých potrebujeme.“
Sme? Čiže počíta aj Naruta, zrejme je teda v poriadku, aj keď v rovnakom stave ako on. Ešte tak vedieť, kde sa nachádza.
„To ale stále nevysvetľuje, na čo potrebujete tú chakru.“
Žiadna odpoveď.
„Kde je Naruto?“ skúsil teda inú otázku.
Nezdalo sa, že by mu neznámy ešte plánoval odpovedať, keď sa ozvalo stonanie.
„Tu máš odpoveď na svoju otázku.“
„Naruto?“
Pohyb a zarinčanie prichádzalo sprava, takže hádal, že je tam ďalšia cela a v nej rovnako spútaný Naruto. „Sa-sasuke?“ chrapot v Narutovom hlase naznačoval, že doteraz bol v bezvedomý tak, ako ešte pred chvíľou aj on sám, „čo sa to deje? Kde sme to?“
„Ani ja neviem. Ale je tu nejaký divný chlapík a stavím sa, že pozná všetky odpovede.“
„Vyklop ich, inak ťa donútim, dattebayo!“
Celami sa rozľahol krátky smiech. „Až skončíme, aj tak si nebudete nič pamätať,“ nachvíľu stíchol a Sasuke by odprisahal, že sa znova uškrnul. Strážca sa nadýchol, chystal sa im odpovedať, no niečo ho prerušilo. Zvuk zvučných krokov, ktoré prichádzali chodbou vedúcou k nim. Strážca naklonil hlavu, aby videl prichádzajúceho. Podišiel k nemu jeden varovný krok dopredu. Sasuke si domyslel, že kdekoľvek boli, nemohol k nim prísť len tak hockto. Napol svaly na rukách a zaťal sánku. Vôbec sa mu nepáčilo, do akej situácie sa to dostali a už vôbec nie, že si z nich robili zdroj chakry. Nech to potrebovali na čokoľvek potrebovali.
Strážca po pár sekundách ustúpil a uvoľnil sa. Mierne sa uklonil prichádzajúcej osobe a odstúpil, aby mohla zaujal jeho miesto. Sasukemu nejakú tú chvíľu trvalo, kým v tom šere rozoznal Kageho Kumo so založenými rukami na hrudi.
„Hej! Pustite nás!“ rozkričal sa Naruto asi pol minúty po tom, čo si Sasuke uvedomil, na koho sa pozerá. Napriek dosť nepríjemnej situácii s rukami strnulo visiacimi nad hlavou sa uškrnul. Spoznal ho skôr ako Naruto. To potreboval, aby si zvýšil ego po tej remíze v uliciach Mračnej.
Strážca stál za vodcom s rukami založenými vpredu a on si bol istý, že sleduje jeho i Naruta veľmi, veľmi pozorne. Cítil na sebe jeho pohľad. Vodca Kumo začal rozprávať rovno k veci, rozhodne nechcel strácať čas. Jeho tlmený hlas sa rozliehal priestorom, ktorý pripomínal skôr upravenú jaskyňu než poriadnu celu. Prinajmenšom tam bolo aspoň tak vlhko.
„Obidvaja ste si určite vedomí veľkých vojen ninjov, ktoré prebiehali a do ktorých sa zapojili všetky národy. No, až na jeden,“ začal hneď rozprávať a Sasuke zatiaľ netušil kam týmto začiatkom mieril.
„Vás,“ ozval sa Sasuke.
„Správne. Nikdy sme neboli veľký národ a nemali sme potrebu na tom niečo meniť. No museli sme sa zapojiť do bitky alebo aspoň niektorý z národov podporiť. Povedali sme si však dosť. Nechceli sme a ani nechceme mať s inými nič spoločné, tak sme sa tajne izolovali, až sa na nás uplynutými rokmi zabudlo, čo nám viac než len vyhovovalo. Až pokým ste neprišli vy a všetko svojím príchodom neskomplikovali,“ pri poslednej vete zvýšil hlas v dosť hlasnom obvinení. Sasuke nad tým len pretočil očami. Považoval to za príliš dramatické.
„A ako ste dokázali skryť celú dedinu?“ tentoraz začal s otázkou Naruto.
„Určite ste to nespravili sami, na také niečo nemáte dostatok schopností,“ povedal posmešne Sasuke a neodolal nadvihnutiu obočí a miernemu úškľabku.
„Možno nás je málo, mladý Uchiha, a nie všetci sme na špičkovej úrovni, no nemal by si nás podceňovať,“ myklo mu kútikmi úst a tentoraz sa uškrnul on, s dobre mierenou poznámkou, „vzhľadom na to, kde sa momentálne nachádzaš a za akých okolností, že?“
Sasuke pery teraz tvorili súvislú čiaru a jeho obočie bolo takmer spojené, tak sa mračil. Nepovedal však nič. Samozrejme, ozval sa Naruto, ktorý proste nemohol byť ticho.
„Tak ako ste to teda urobili?“
„Fakt,“ pridal sa. „Ako je možné zahaliť celú dedinu pred zrakom ostatných? A tak, aby tam – teda tu – nikto nemohol vojsť?“
„Veľmi dobre mierenou dohodou,“ odvetil mu na to a ani jeden z nich nechápal. To sa akože s každým dohodol, že si zrazu na Kumo nikto ani nespomenul? Nie, isto to nebolo tak. To by bolo smiešne jednoduché.
„Čo to má znamenať? Jasné je, že tú bariéru musíte neustále udržiavať chakrou, ktorú teraz kradnete nám!“
„Nepovedal by som, že sa jedná o krádež. Povedzme, že to je poplatok za všetko, čo ste spôsobili, chlapci. Poviem vám o čo tu ide za výmenu nejakých informácií. Aj tak si na to neskôr nespomeniete.“
„Váš kamoš už spomínal niečo o tom, že si nič nebudeme pamätať. Ďalšia dobre mierená dohoda alebo tu ide o niečo iné?“
Strážca sa ticho zasmial, zatriaslo mu ramenami.
„Nie, tentoraz to budú dobre mierené schopnosti,“ povedal mu na to a Sasukeho zrak padol na strážcu. Premeral si ho.
„To nám ich akože vymaže ten zobákoidný týpek, ktorý sa nevie obliecť?“ zvolal Naruto otázku, na ktorú myslel aj on sám, hoci mierne pozmenene. On by určite nenarážal na jeho hnedý plášť, ktorý, pripúšťal, mohol byť kedysi vrecom na zemiaky.
Zobákoidnému týpkovi sa nové pomenovanie nepáčilo a bolo to na ňom vidieť. Jeho ruku klesli ku jeho bokom a zovrel päste. Bol si istý, že sa chystal urobiť minimálne jeden krok dopredu. Jeho šéf však zdvihol ruku v geste, ktorým mu kázal stáť tam kde bol. Strážca neochotne ostal na mieste, no zhlboka dýchal, aby sa upokojil.
„Áno,“ pokojne mu odpovedal vodca Kumo, „tuto Taylin sa rád pohrá s vašimi hlavami.“
„Možno ich aj trochu upravím,“ dodal menovaný a znel trochu temne. Sasuke si bol istý, že to myslel vážne a že sa na to rozhodne teší. Nasucho preglgol. Mal rád svoju hlavu a svoj rozum a nechcel tam nikoho pustiť. A už vôbec nie jeho.
Kage neprotestoval, bolo mu jedno, čo sa im stane. Veď prečo by sa mal starať? Narušili jeho bublinu pokoja, toto mu len vyhovovalo.
„Súhlasíte s podmienkami?“
„Podľa toho, čo od nás chcete na výmenu.“
„Presne ako povedal Sasuke,“ vložil sa do toho Naruto. „A nie je to jedno? Aj tak sa nám budete hrabať v hlavách, tak na čo toto divadielko? Tieto vaše hry stoja za nič!“ a takto Naruto pokračoval ďalej. Znelo to presne tak, ako si to tí dvaja preložili: len do toho! Hrabte sa nám v hlavách, vy mentáli! No poďte! On ich k tomu normálne vyzýval!
„Naruto, sklapni!“ uzemnil ho a na jeho prekvapenie, Naruto takmer hneď stíchol. Stalo sa také niečo vôbec niekedy? Nevedel si spomenúť. Obrátil sa ku Kagemu. „Čo od nás chcete vedieť?“ spýtal sa priamo.
„Kde je to dievča? To, čo utieklo. Viem, že to viete. Inak by ste do Kumo nikdy neprišli.“
„Túto informáciu vám, žiaľ, nemôžeme poskytnúť,“ povedal akože ľútostivým hlasom Sasuke. Na perách mu síce pohrával menší provokatívny úsmev, no vnútri mal menšie obavy. Tušil, čo bude nasledovať.
Kage pohybom hlavy naznačil zobákoindnému indivíduu, aby urobil svoju prácu. Ten sa k nim veľmi pomaly približoval vyžíval sa v tom. Potom si to namieril priamo k nemu a Sasukemu sa to vôbec nepáčilo. Keby len mohol pohnúť rukami, dočerta! Keby len nebol pripútaný. Aj by ho kopol. No bol taký slabý, že by nedokázal tak rýchlo pohnúť nohou, aby ho vôbec prekvapil.
Podišiel k nemu a čupol si tak, že mali tváre na rovnakej úrovni. Sasuke behal očami po jeho maske. Bolo jedno, že im nechceli nič povedať. Pred nimi, zdá sa, nič neutaja a aj tak všetko nechtiac prezradia.
„Sasuke, nedaj sa!“ počul svojho blonďavého kamaráta sprava. Debilko, toto nebol boj, v ktorom by mal šancu vyhrať.
„Pozrime sa,“ jeho hlas znel takmer sladko, „čo skrýva posledný z Uchiha klanu vo svojej hlave,“ uchechtol sa a schytil ho za ofinu, za ktorú ho potom nie veľmi jemne potiahol a jeho hlava tresla o stenu za ním. Nedoprial mu však syknutie bolesti. To však nebola bolesť. Tá prišla až potom, keď pustil jeho ofinu a rozčapil svoju ruku na jeho hlavu. Bola mrazivo studená. Tak ako jeho svetlo sivé oči, ktoré jediné bolo vidieť cez masku. Chlad sa mu dostával do hlavy a Sasuke začal sťažka dýchať. Bolesť prichádzala a po čase sa už nedalo bojovať s výkrikmi.