Shini Sou 07 Spomienky

Seihi Otomaru, vodca Dediny skrytej v Mrakoch, ktorá oficiálne neexistovala už dlhé roky, sledoval, ako Taylin pomaly a bolestivo získava informácie od votrelcov, ktorí si dovolili narušiť jeho bublinu pokoja a ešte sa mu k tomu smiať do tváre. Neznášal takých ľudí.
Keď Taylin skončil, ani jeden z väzňov nebol schopný komunikácie, lebo obaja upadli do bezvedomia. Strážca, a jeho pravá ruka zároveň, si ich oboch pozorne poprezeral a pomaly sa otočil k nemu.
„Tak?“ opýtal sa netrpezlivo.
Zaťal sánku a založil si ruky na hrudi, lebo Taylin slová ako netrpezlivosť zrejme nepoznal a dával si dosť načas, hoci videl, že on tie informácie potrebuje okamžite. Pomalým pohybom si sňal kapucňu a následne aj masku. Jeho jemne kučeravé modré vlasy mu padali do pravej časti tváre. Nechápal prečo si to radšej neprehodil na ľavú stranu. Na tú, kde sa mu od kútika oka až po líce tiahla kľukatá jazva. On by to na jeho mieste urobil. Ibaže by Taylin videl nejaký hlbší význam v tom, že ukazoval túto pamiatku tým pár ľuďom, ktorí videli jeho tvár pod maskou.
„Tak to vyzerá, že malá Yuuki je v Konohe, pane,“ odpovedal mu.
„Výborne,“ povedal, hoci to tak vôbec nebolo. Bol si na deväťdesiatdeväť percent istý, že to dievčisko bude v Konohe, no tento fakt mu trochu skomplikoval situáciu. Zvyšní ninjovia, ktorí ušli, ten Hatake a to dievča, už určite dorazili do Konohy a oboznámili súčasnú Hokage so situáciou. Nebude ľahké dostať sa tam a získať to, čo mu patrí.
„Pošlem niekoho do Konohy, aby ju doviedol späť,“ povedal polohlasne, ešte stále spolovice rozmýšľajúc.
„Nevravím, že to je zlý nápad,“ povedal tónom, ktorým mu naznačoval, že práve to hovorí, „ale asi to nepôjde len tak.“
„Veľmi by mi pomohlo, keby si bol o niečo konkrétnejší, Taylin. Uvedom si s kým sa rozprávaš. Nie som hocikto, som tvoj Kage. Ak si zistil ešte niečo, radím ti hovoriť.“
Z Taylinovej tváre zmizol jemný úsmev, ktorý mu pohrával na perách a jeho výraz na okamih stvrdol. Vyzerá to tak, že jeho slová azda našli úrodnú pôdu, pretože keď prehovoril, znel tak, že si uvedomoval, že hovorí ku autorite. „Iste, pane. To dievča, Yuuki, je strážené priamo Tsunade. Nepustí za ňou nikoho. Yuuki sa ešte neprebrala. Ale všetko z jej mysle vytiahli pomocou nejakej techniky. Odtiaľ mala informácie o Kumo.“
„Priamo Tsunade?“ bola to rečnícka otázka, no Taylin aj tak prikývol. Toto bolo ešte horšie. Nemohol tam poslať len tak hocikoho. To by dopadlo katastrofálne. Mohol to byť len niekto, komu naozaj bezvýhradne veril a niekto, kto vie improvizovať počas ťažkých rozhodnutí. Niekto, kto by ich donútil zabudnúť. Na niekoho takého sa pozeral.
„Pôjdeš ty,“ oznámil mu a Taylin sa na malú chvíľu tváril prekvapene, potom sa usmial.
„Ako poviete.“
„Prinesieš mi sem to dievča, vlastne obe. Stavím sa, že aj Yukino je dávno v Konohe. Chcem ich a chcem, aby o tomto celom nikto nevedel, ak vieš, čo tým myslím,“ dodal s tajomným pohľadom. Pochopil.
„Nikto si nebude nič pamätať. Spoľahnite sa,“ ubezpečil ho. „Asi by som mal vyraziť,“ nasadil si späť kapucňu a masku, uklonil sa mu a pomaly ho obišiel. Seihi ho ešte zastavil.
„Buď nenápadný.“
„Nemusíte sa obávať, na tú misiu sa prezlečiem. Nemal som v úmysle ísť tam v tejto maske,“ tlmene sa zasmial a prešiel okolo neho. Potom vážne dodal: „Zrejme očakávate, že nebudú žiadne straty na životoch.“
„Isteže. Nechceme predsa, aby niekto vedel, že existujeme.“
„Len sa uisťujem, to je všetko,“ zdvihol ruky v obrane, keď počul, že táto jeho poznámka ho celkom naštvala. Akoby si Taylin neuvedomoval vážnosť situácie.
„Nechcem, aby niekto zomrel a neželám si, aby si niekto niečo pamätal. Rozumieš?“
„Samozrejme.“

„Naruto?“ zachrapčal Sasuke. Mal sucho v ústach a musel si niekoľkokrát odkašľať, aby jeho hlas znel ako tak normálne. Cítil sa nesmierne unavene, už si ani nespomínal na to, keby sa takto cítil naposledy. Jeho končatiny boli ťažké a o to viac ho boleli ruky, ktoré mu držali putá pripútané k stene. Tŕpli mu. Hlavu mal azda ešte ťažšiu. Snažil sa ju zdvihnúť, no akosi sa mu hojdala zo strany na stranu a nedokázal poriadne zaostriť.
Dofrasa!
„Narutooo,“ zvolal o niečo nástojčivejšie. Preboha, hádam ešte nie je stále mimo. Je pravda, že jeho ten zobákoidný týpek napadol ako prvého a Naruta až potom, takže môže chvíľu trvať, kým sa preberie. Dúfal však, že líška v ňom mu pomohla zotaviť sa rýchlejšie.
„Dočerta,“ hlesol do tmy a vypustil spomedzi pier výdych. Toto pre nich nevyzeralo dobre. Ten maskovaný z nich určite vybral informácie o Yuuki a teraz už Kage poslal nejakých svojich prisluhovačov do Konohy. Mali by varovať Tsunade, lenže ako?! Nedokázal ani len poriadne pohnúť rukami či zdvihnúť hlavu, nieto sa ešte dostať z tejto cely.
Mal pocit, akoby jeho hlava mala explodovať. Preháňali sa ňou prúdy bolesti, ktoré nedokázal zvládnuť a musel zatínať zuby, aby svojich bacharov nepotešil výkrikom. Jeho hlava bola prepchatá. Myslel si, že mu ten týpek vezme ich spomienky na všetko, čo zažili, no pamätal si každú a jednu chvíľu. Možno sa vráti neskôr, pomyslel si. Už tak omdleli pri prehrabávaní hlavy, možno by vymazávanie spomienok nezvládli, tak to radšej neriskovali, keby ich znova potrebovali.
Prehrával si túto misiu od začiatku. Od vtedy, čo si ich Tsunade zavolala do svojej kancelárie až do tejto chvíle a niečo si uvedomil. Ten týpek mu nič nevymazal. On mu tam niečo nové vložil. Nové spomienky. Dal mu svoje vlastné spomienky, no boli také rozkúskované, že ich nedokázal pochopiť, nech sa snažil akokoľvek.
Len pohľadom, inak nedokázal, sa pozrel na Naruta, ktorý sa divne nakláňal na stranu a jedine putá mu bránili v tom, aby sa hodil na jednu stranu akoby spal. Spomienky toho týpka, takto roztrúsené po jeho pamäti, nemali zmysel, no možno mal Naruto druhú časť. Alebo nejaký kľúč.
Zobákoidný charakter sa zrejme snažil zamaskovať to, čo urobil, aby niekto tento jeho čin neodhalil. Preto tie opatrenia. Ale ako si mohol byť istý, že ten modrovlasý chalan, teda aspoň tak vyzeral, s jazvou cez oko, bol ten istý týpek, čo mu to vložil do hlavy? Čo ak sa s nimi iba hral?
Niečo mu však hovorilo, že to bol určite on. Boli to tie chladné sivé oči, ktoré naňho pozerali so spomienok.
„Sa-sasuke?“ ozval sa ospalo Naruto, ktorý sa konečne prebral a vyzeral rovnako zničene ako sa Sasuke cítil. „Aj ty si mal taký divný sen?“
„Sen?“ nie. Jemu sa nič nesnívalo. Iba ak tma, no tá sa za sen nepočítala.
„Áno, sen. Bol divný. Taký... taký...ja ti neviem,“ dokončil, respektíve nedokončil, myšlienku Naruto.
„Čo sa ti snívalo?“ spýtal.
„Aj tebe sa niečo snívalo?“ spýtal sa ho späť a Sasuke mal chuť mu niečo na to odvrknúť, lebo neznášal, keď mu niekto odpovedal na otázku otázkou.
„Nie,“ odpovedal mu a rozhodne neznel trpezlivo. „Čo sa ti snívalo, Naruto?“ spýtal sa opäť dúfajúc, že v tom sne figuroval modrovlasý chalan.
„Eh...no...“ zamyslel asi fakt tvrdo, lebo mu dlho trvalo, kým pokračoval. „Bola tam žena,“ rozpamätal sa.
„Žena? Si si istý, že to nebol chalan?“
„Prečo by to bol chalan? Vravím, že to bola žena. Bol to môj sen, nie?“
„Jasné, jasné, že bol,“ Sasuke bol sklamaný. Naozaj si myslel, že nejaké časti bude mať Naruto. No ešte nič nebolo stratené. Možno si spomenie neskôr.
„Bola tam žena a mala modré vlasy,“ Sasuke spozornel. Toto by mohlo mať niečo spoločné s tým týpkom. „Bola pekná a vyzerala milo. Vlastne, boli dve. Úplne rovnaké.“
Dvojčatá?!
Sasuke sa zamračil a to jeho bolesť hlavy len prehĺbilo, tak s tým prestal. Začínal si myslieť, že ten chalan im chcel týmto niečo povedať.
„Celý ten sen bol nejaký divný. Proste...predstav si, že máš nejaký príbeh a niekto ti ho rozpráva. No povie ti iba niektoré časti a ty im nerozumieš, lebo nemáš tie ostatné časti. Nedávajú ti zmysel, nech sa snažíš akokoľvek chceš. Je to zbytočné, lebo tie zvyšné informácie nemáš. Nemám ich.“
„Ja viem, Naruto. Nemáš ich preto, lebo ich mám ja.“
„Čože?!“
„Naruto, ten týpek nám týmto chcel niečo povedať. Niečo dôležité, inak by nám to nedával do hlavy.“
„Taylin,“ povedal Naruto, „volá sa Taylin.“
Sasuke sa rozpamätal a spomenul si, že tak ho nazval aj vodca Kumo. Prikývol, lebo to naozaj bolo jeho meno. Takže mali v sebe Taylinove spomienky. Možno tam niekde skryl aj dôvod.
„Musíme spojiť Taylinove spomienky, aby sme dostali celý príbeh, Naruto.“

Tsunade práve doliečila Yukino z jej zranení. Medzitým jej Kakashi vysvetlil, čo sa stalo v Kumo a že sa vlastne nič poriadne nedozvedeli. Sakura do toho horlivo žiadala, aby niekoho poslala do Kumo po Sasukeho s Narutom a sama sa dokonca ponúkla, že pôjde tiež. Tsunade to zamietla, odmietala robiť unáhlené rozhodnutia. Nechcela prísť o ďalších ľudí. Vyzeralo to totižto tak, že Kumo bola na takýto stav pripravená a že jej vodca ju chcel ochrániť za každú cenu.
Nevedela, čo od nich mala očakávať a nechcela do toho zatiaľ pliesť ďalšie národy, aby nevzbudila paniku- to bolo to posledné, čo chcela. Nateraz to uchová v tichosti a pokúsi sa to vyriešiť sama najlepšie ako vie.
Príbeh Yukino a Yuuki tiež nedával nejaký zmysel. Prečo by šli po osirených dvojčatách, ktoré nikomu nič neurobili. Tak aspoň tvrdili. Ľutovala, že ešte plne nezobudila Yuuki, aby ju vypočula a porovnala príbeh s tým sestriným. Nechala ju ešte spať, aby sa jej slabé telo poriadne zotavilo zo zranení.
Ale niečo v Yukininých očiach ju nútilo veriť jej. Tá nevinnosť a prosba o pomoc žeby?
Kakashi si musel na chvíľu odskočiť, ale Sakura zostávala s ňou. Akoby ju chcela svojou prítomnosťou donútiť, aby niekoho do Kumo predsa len poslala. To nepomôže. Takto ju len zbytočne vytočí.
„Tsunade-sama! Tsunade-sama!“ s krikom vletela do miestnosti Shizune a Tsunade sa na ňu zo zamračeným pohľadom pozrela.
„Preboha, čo sa stalo?!“
„Prišiel...jeden...“ snažila sa hovoriť pomedzi výdychy a potom, keď už bola schopná súvisle rozprávať, dokončila vetu. „Prišiel jeden chalan a povedal, že pozná Yuuki. Že vraj je jej príbuzný a prišiel si po ňu. Sestra ho tam zaviedla a keď som jej povedala, nech mi ho opíše, povedala, že si nepamätá!“
„Do jej izby majú predsa všetci zákaz vstupu!“ rozhorčila sa Tsuande a hneď sa pohla k dverám, aby to mohla riešiť.
„Poslala som tam Kakashiho, ktorého som cestou stretla. Som si istá, že podozrivého zadrží.“
„Ak si tá sestra nič nepamätá, zrejme si po Yuuki prišiel Taylin,“ prehovorila Yukino slabým, no pevným hlasom a zišla z postele odhodlaná vidieť svoju sestru teraz ešte viac, keď bola Taylinova prítomnosť hrozbou.
„Taylin?“ spýtali sa všetci naraz.
„Otomarova pravá ruka. Seihi Otomaru je vodca Kumo,“ vysvetlila. „Dokáže sa hrať s pamäťou.“
„Dočerta, všetci do jej izby!“ zavelila Tsunade a v tej chvíli jej bolo jedno, že s nimi utekala aj Yukino. Chcela toho Taylina zadržať nech sa deje čokoľvek! Bola to studňa informácií a ona zabezpečí, aby z neho niečo dostali!
Keď vleteli do jej izby, na podlahe niekto ležal a na ňom sedel Kakashi a tým mu zabraňoval v pohybe, kým sa modrovlasý chalan metal, snažiac sa dostať sa spod Kakashiho. To ale zabudol, že Konožskí ninjovia boli oveľa lepšie trénovaní ako tí v Kumo. Hlavne čo sa týkalo takých schopných, ako bol Kakashi.
„Je to ten Taylin?“ spýtala sa Tsunade Yukino, ktorá už sedela pri svojej sestre. Prikývla.
„Daj si pozor, Kakashi,“ varovala ho. „Dokáže sa hrať s mysľou. Je to poskok Kageho z Kumo.“
„Takže ho asi budeme vypočúvať, však?“ spýtal sa preventívne a keď mu dala Tsunade kladnú odpoveď, udrel ho do hlavy a Taylin upadol do bezvedomia.
„Takto sa nebude môcť hrať so žiadnou pamäťou,“ povedal a zrak všetkých spočinul na postave natiahnutej na zemi. Okrem Yukininho. Jej pohľad patril jej dvojčaťu.