Shini Sou 05 Chyť nás, ak to dokážeš!

Je to vôbec možné?
Pýtal sa sám seba stojac pri veľkom okne, z ktorého mal úžasný výhľad na celú dedinu. Na jeho malú zabudnutú časť sveta. Pozeral von a premýšľal, ako je vôbec možné, že sa tu tí ninjovia z Konohy, to vedel preto, lebo sa pozrel na ich čelenky, dostali. Von posielal len tých najdôveryhodnejších ľudí. Takých, ktorým by pokojne a bez váhania zveril vlastný život. Oni by neprezradili polohu dediny a ani spôsob, ako sa do nej dostať. Všetko bolo dokonalé. Perfektné. Plán vychádzal...až kým sa načisto nezosypal. Ako domček z karát.
Keby to malé dievčisko neutieklo...pomyslel si a zaťal zuby a päste. Mal chuť do niečoho tresnúť. Keby neušla, tak by už bolo po všetkom. Ešteže majú tú druhú, ale bez jej dvojčaťa je absolútne zbytočná. No nedá jej šancu ujsť ako jej sestra. Doteraz nevedel, ako sa jej to podarilo, no to nebolo dôležité. Prioritou preňho bolo nájsť ju a to čo najskôr...kým nebude neskoro. Tá druhá dovtedy pobudne v cele. Tak bude mať istotu, že neopustí Mračnú.
Ani len netušil, čo by sa stalo, keby to nestihli. Pokiaľ vedel, jeho predchodcom sa to nikdy nestalo. A on zlyhal. Naštvane pokrútil hlavou. Nemali to nechávať na poslednú chvíľu. Bola to chyba. Polovicu z ninjov v krajine poslal do okolia, aby ju čo najskôr našli. Niečo mu však našepkávalo, že ju nenájdu. Že nový návštevníci o nej niečo vedia. Bol si istý, že nešli len tak okolo. To by bola priveľká zhoda náhod. Jedno z dvojčiat utečie a zrazu sa tu objavia cudzinci. Určite mali pádny dôvod, aby prišli až sem. Do jeho dediny, ktorá bola chránená niekoľko generácii. Teraz bol rad na ňom, aby splnil svoju úlohu ako vodca. A ak musí na to využiť aj cudzincov...tak nech!
Ale...žeby bola v Konohe? Vari tam našla útočisko? Hm, v tom prípade by to bolo oveľa ťažšie. Nemôže tam poslať svojich ľudí. Veď Mračná predsa vôbec neexistuje. Ak je tam, mohli by ju zobrať tajne, no to by mohlo vyvolať napätie, ktoré si on neželal. Hokage by mohla podozrievať ostatné národy, no ak poslala túto skupinku sem, o Kumo vedela, takže na to sa spoliehať nemohol. Poslať ďalších ninjov na obhliadku Konohy a získanie niekoľkých informácii, no s tými, čo sa dostali až sem...nemohol riskovať, že by sa chceli prebiť von a on by tu nemal dostatok ninjov. Stiahnuť hliadky? To neprichádzalo do úvahy. Niekoľko z nich by však mohol poslať smerom ku Konohe. To by mohlo fungovať. No čo ak tam nie je? Čo ak tam nie je a on tam zbytočne pošle ľudí?!
Ale kde inde by mohla byť? Ozval sa tichý hlások v hlave. Bola by to až príliš veľká zhoda okolností, nie? A predsa...aká je pravdepodobnosť, že by tam vonku prežila sama a bez pomoci. Malé dievča...
„Malé dievča,“ zopakoval myšlienku nahlas a pozeral sa von. Ľudia už boli doma, lebo krajinu obalila tma. Ulice osvetľovali lampy, no nikoho tam nevidel. Ani živej duše, „malé dievča,“ povedal ešte raz, „prekabátilo ma malé dievča,“ a strašidelne sa uškrnul, „Ešte to budeš ľutovať, maličká.“
Otočil sa smerom k dverám, že zavolá jedného zo stráže a povie mu nech niekoho pošle, aby odovzdal odkaz pre hliadky. Možno nebude v Konohe, no musí to aspoň skúsiť. Kým má na to ešte čas. Práve vo chvíli, keď chcel naňho zavolať, sa dvere rozleteli a vošiel sám a zadýchaní jeden zo stráže. Ale nie z tých, čo stáli pred jeho dverami. Z tých, čo mali na starosti väznicu. Premkla ho zlá predtucha a už aj tušil, čo mu povie. Z jeho prestrašeného a panického výrazu to vedel prečítať. Bol úplne zadýchaný, celú cestu sem isto bežal.
„Utiekli, pane! Naši väzni utiekli!“ hlásil rýchlo.
„Kto všetko?“ spýtal sa s pokojom, ktorý ho každou sekundou opúšťal a nahrádzal ho hnev až cítil, že o chvíľu ním začne lomcovať.
„Cudzinci! A aj to dievča, čo ste dali zavrieť pred niekoľkými dňami,“ odpovedal mu. Vodca dediny sa naňho prekvapene pozrel. To, že utiekli oni čakal. Bol na to pripravený. No zobrali aj druhú dvojičku! To...to snáď nemyslia vážne!
Ak v ňom predtým prekypoval hnev, tak to, čo sa v ňom dialo teraz popísať nevedel. Zabudol na odkaz, ktorý chcel poslať. Rýchlo prešiel popri mladom strážcovi a ramenom doňho neplánovane sotil, až spadol. Nestaral sa o to a šiel ďalej. Stráže pred dverami naňho vyjavene pozerali. Nechápali, čo sa deje, no aj okolo nich len tak prešiel.
Zdá sa, že to musí zobrať do vlastných rúk!

Kakashi vybehol z cely a hneď za ním aj všetci ostatní. Nemali čas na to, aby otáľali, lebo väznicou sa ozýval hluk, ktorý spôsobil Narutov rasengan. Vôkol ich cely sa povaľovali tehly a kusy mreží, ktoré poprekračovali alebo popreskakovali. Započul ako Yukino zafňukala a keď sa otočil, zbadal, že ťažko došľapuje na zranenú nohu.
Dopekla! Zanadával v duchu. Úplne zabudol na to, že im počas rozprávania povedala, že si ju zranila. Nechal svoj tím prejsť a ju si vyložil na chrbát. Poriadne sa však rozbehol až vtedy, keď sa ho pevne chytila okolo krku a bol si istý, že počas behu nespadne.
Dobehol svoj tím, ale nebežali na rovnakej úrovni. Sasuke s Narutom boli v čele a Sakura tesne za nimi. Kakashi úplne posledný. O chvíľu narazili na stráže a Yukino zhíkla a chytila sa ho pevnejšie okolo krku. Ani nemusel dávať tým dvom vpredu rozkazy, konali okamžite. Sasuke vytiahol katanu a chodbou, ktorou práve bežali, sa niesol zvuk trenia kovu o kov, keď sa zrazila s protivníkovým kunaiom. Naruto neotáľal a hodil kunai na ich druhého nepriateľa, ktorý chcel na Sasukeho zaútočiť od chrbta. Potom sa postavil ku Sasukemu chrbát ku chrbtu a bojovali proti nim. Dokonale sa dopĺňali.
„My ideme dopredu!“ zakričal Kakashi tak, aby ho počuli všetci a pomkol Sakuru pred seba. Prebehli popri bojujúcich a šli ďalej. Sakura sa najprv neustále otáčala a očakávala príchod tých dvoch. Yukino mala tvár zaborenú v jeho pleci.
Kakashi rozoznal, že faklí s ohňami je menej ako predtým. Aj napriek tomu bolo v chodbe vidieť a to mohlo znamenať len jediné. Blížili sa k východu. Začal spomaľovať a tesne pred zatáčkou, ktorá viedla ku východu, zastal. Sakura sa postavila fučiac pred neho a založila si ruky v bok.
„No konečne!“ povedala naštvane, „Už som si začínala myslieť, že ich tu mienite nechať!“
„Vieš, že to by som nikdy neurobil,“ vyčítavo sa na ňu pozrel, a potom visel pohľadom na tmavej uličke. Cítil ako Yukino zdvihla hlavu a začala sa rozhliadať vôkol. Ticho vydychovala a pri každom hlasnejšom zvuku sebou trhla. Kakashi ju ľutoval. Z toho, čo im porozprávala mu nenapadalo nič, pre čo by ich chceli zavrieť. Žiaden dôvod. Boli to siroty, ktoré sa snažili prežiť najlepšie ako vedeli a oni jednu uštvali až ku hraniciam inej zeme a druhú zavreli do žalára. Zamračil sa a stisol čeľusť. Zvery! Pomyslel si. Rozhodol sa, že Yukino privedie do Konohy, aj napriek tomu, že to nie je cieľom ich misie.
Pohľadom prechádzal zo svetla, ktoré pochádzalo z vchodu, na zákutia tmavej chodby očakávajúc príchod tých dvoch. Po niekoľkých minútach, ktoré sa mu javili ako večnosť konečne započul kroky, ktoré sa náhlili smerom k nim. Sňal si Yukino z chrbta a pritlačil ju ku stene, kde boli v úkryte tieňov. Sykol na Sakuru a tá sa k nim pripojila. So zatajeným dychom čakali, čo sa bude diať. Vyjde odtiaľ nepriateľ alebo zvyšní dvaja členovia ich tímu?
Z tmy sa našťastie vynorili Sasuke s Narutom obzerajúc sa vôkol seba. Sakura vybehla z tieňov a Kakashi na nej videl, že by sa najradšej hodila Sasukemu okolo krku, ale na poslednú chvíľu sa ovládla. Aj Kakashi veril, že to zvládnu. A aj keby v nich neveril, tak by sa na nich nevrhal.
„Musíme ísť,“ vyhlásil a Sakura prikývla.
„Prídu ďalší,“ oznámil Sasuke a všetky pohľady sa preniesli naňho. Naruto si poťažkal kunai v pravej ruke.
„My ich zdržíme,“ navrhol a tváril sa mierne nadšene. Myslel pod tým, samozrejme, seba a Sasukeho a Kakashimu sa nepáčilo, že má nechať na údajne neexistujúcom mieste členov jeho tímu. Rázne pokrútil hlavou.
„Ani nápad,“ zamietol to, „pokračujeme ďalej.“
„Neskôr nás chytia a budeme musieť tak či onak bojovať,“ argumentoval Sasuke.
„Tak budeme bojovať všetci!“ vložila sa do toho Sakura, ktorá tiež nechcela, aby ich tu nechali. Kakashi si v duchu vydýchol, že aspoň niekto s ním súhlasí.
„My vás dobehneme! A navyše, Kakashi- sensei, ako chcete bojovať s malým dievčaťom na chrbte!“ ukázal na Yukino Naruto a Kakashi musel uznať, že dávať pozor na seba a na zranené dievča bude zložitejšie.
„Nič, čo by sa nedalo zvládnuť.“
„Vážne sa o tom chcete hádať v tejto chodbe?!“ zasyčala Sakura.
„Keď vyjdeme von, nebude cesty späť. Musíme sa dohodnúť tu a teraz,“ povedal Sasuke, „Kakashi,“ otočil sa priamo k nemu, „nie sú veľmi silní. Porazili by sme ich rýchlejšie, no prišli posily, ale ako vidíš dali sme to. Prečo nás podceňuješ?“
„Nepodceňujem! Možno si len nespomínaš, ale keď naposledy chcel niekto niekoho zdržať, tak skončil vo väzení,“ Kakashi myslel niekoho konkrétneho a Sasukeho a Sakurin pohľad sa preniesol na Yukino, ktorá sa skrývala za ním. Narutovi to došlo až neskôr.
„No to snáď nie,“ odfrkol si Sasuke, „prirovnávate nás k malému dievčaťu?“ spýtal sa neveriacky.
„Ak vás chytia, tak skončíte vo väzení a budeme sa musieť po vás vrátiť.“
„Tak sa nenecháme chytiť,“ povedal úplne jednoducho Naruto a Kakashi si povzdychol. Tí dvaja sú hrozne tvrdohlaví!
„Ak nás chytia,“ začal Sasuke, „tak nás tu necháte a pôjdete ďalej,“ pozeral mu pri tom priamo do očí.
„Tak to teda nie!“ nesúhlasila Sakura.
„To teda áno!“ zavrčal na ňu až o krok cúvla.
„Nemôžem vás tu nechať,“ protestoval Kakashi.
„Môžeš, lebo sa o seba vieme postarať!“
„Kakashi- sensei! Verte nám trocha!“
„Kakashi, to vylúčené!“
Musel sa rozhodnúť. Vedel, že ak pôjdu všetci naraz, tak budú nápadní a že ich oveľa ľahšie chytia. Sasuke s Narutom sú naozaj silní a dokázali by im nejakú dobu odporovať, no po čase by ich pravdepodobne zdolali. A potom by ich zatkli. To však nemohol dopustiť, lebo by ich vodca Mračnej mohol využiť ako rukojemníkov a požadovať výmenu. Oni za dvojčatá. Nech už s nimi chce robiť čokoľvek, veľmi ich chce a potrebuje. Avšak...musí niečo vymyslieť! Musí niečo...hocičo! Vtom mu niečo napadlo.
„Urobíme to takto,“ začal a oni sa primkli bližšie k nemu, „nikto tu nezostane,“ Naruto už začal otvárať ústa, že bude protestovať, no Kakashi rýchlo pokračoval, „tu rozhodne nie. Uzavrú vás v chodbe a len veľmi ťažko sa presekáte von. Takže...vybehneme spolu von a po pár metroch sa rozdelíme. Ja so Sakurou vezmeme Yukino a budeme sa snažiť ísť bočnými uličkami a nenápadne sa prešmyknúť von. Je noc, takže to by nemal byť problém.“
„Naruto narobil rasenganom hluk, takže vonku bude kopec ninjov,“ prerušil ho Sasuke.
„A do toho spadáte vy dvaja. Pôjdete najprv hlavnými ulicami a upútate ich pozornosť. Po chvíli sa ale stiahnite a vykĺznite von. Stretneme sa na mieste, kde sme sa rozdelili, keď sme hľadali Mračnú, rozumiete?“ prikývli a Sakura naňho hádzala pohľad, ktorým mu dávala jasne najavo, že si myslí, že sa zbláznil, „Budeme tam na vás čakať maximálne hodinu.“
„Čo ak napadnú aj vás?“ spýtal sa Sasuke, „Na čakanie nebude čas.“
„Tak pôjdu ďalej a stretneme sa doma,“ odpovedal hneď Naruto a Kakashi prikývol.
„Viac riskantný plán som ešte nepočula,“ krútila nad tým hlavou Sakura.
„Musíš sa s tým uspokojiť,“ povedal jej Sasuke.
„Žiaľ, Sakura, je to tak, že lepší nápad nemáme.“
„Tak poďme na to- ttebayo!“ natiahol sa Naruto pripravený vyraziť do akcie.
Kakashi si vyložil Yukino na chrbát a keď si bol istý, že sa ho pevne drží, vyrazil rýchlo dopredu a oni šli hneď za ním. Vyrazili von a čudoval sa, že tam nikto nebol. Čakal aspoň stráž alebo niečo podobné, ale potom mu napadlo, že prví dvaja útočníci, na ktorých narazili, boli práve táto hliadka. Ostatné stráže museli prísť zvnútra.
Po pár metroch sa rozdelili tak, ako sa dohodli. „Vidíme sa o hodinu!“ pripomenul im Kakashi a dúfal, že sa tak naozaj stane. Sakura sa na tých dvoch pozrela a mračila sa. Vedel, že sa jej nepáčilo, akým smerom sa to ubralo, no nemal veľmi na výber.
„Veľa šťastia,“ zamrmlala Yukino azda prvýkrát odvtedy, čo opustili celu.
Kakashi spolu so Sakurou zabočili doľava a Naruto so Sasukem doprava. Snažili sa držať v tieňoch a našľapovať tak ticho ako sa len dalo. Avšak, nespomaľovali. Museli sa čo najrýchlejšie dostať von, ak to vôbec bude možné.
Ja hlupák! Pomyslel si. Keď si dali takú námahu, aby sa nikto nedostal dnu, akú majú šancu, aby sa dostali von? S týmto sa zdôveril Sakure, ktorá sa tiež nezatvárila dvakrát nadšene.
„Von sa dostaneme,“ prehovorila Yukino.
„Si si istá?“ spýtala sa jej Sakura a Kakashi cítil, ako prikývla.
„Nikdy som sa síce z dediny nedostala, ale počula som, že to nie je ťažké. Je to oveľa, oveľa ľahšie ako sa dostať dnu.“
„A to sme už zvládli, takže...“
„...takže by to nemal byť problém,“ dokončil za ňu Kakashi a pridali rýchlosť.

Sasuke s Narutom dorazili do jednej z najširších uličiek Mračnej. Práve v nej sa zoskupovalo najviac ninjov a Sasuke skôr cítil ako videl, že sa Naruto uškrnul. Aj on sa tešil, že si ešte zabojuje. Potrebuje sa odreagovať. Najprv si myslel, že celá táto misia je jeden obrovský a hlavne zbytočný nezmysel, no mýlil sa. Táto dedina určite skrýva viac, ako svoju polohu. Vybral katanu a svetlo jednej pouličnej lampy sa od nej odrazilo. Aké je tajomstvo tejto dediny?!
„Ty si berieš tých napravo a ja tých naľavo?“ spýtal sa ho Naruto a Sasuke sa iba uškrnul a pozrel sa naňho kútikom oka.
„Žiadne delenie, Naruto. Uvidíme, kto ich porazí viac.“
Naruto vedľa neho nadšene zvýskol a urobil zo dva klony. Sasukemu katana zablýskala bleskami a v očiach mu zažiaril sharingan. Vyhýbali sa protivníkovým útokom a vracali ich dvojnásobne. Popritom sa snažili nikoho nezabiť, lebo to by bol určite veľký problém. To, že utiekli z väzenia tiež nebola maličkosť, no z toho sa Tsunade vyseká skôr, ako z toho, že by tu pár ľudí len tak pozabíjali. Takže sa musel trocha krotiť.
Napriek tomu mu v žilách prúdil adrenalín ako vždy, keď v ruke cítil svoju zbraň. Tak príjemne mu od nadšenia stiahlo žalúdok a jeho dych sa zrýchlil. Keď švihol katanou, aby jednému ninjovi, ktorý sa proti nemu rozbehol, podrazil nohy, ani sa nezastavil a bežal ďalej.
Jeden! Povedal si v duchu a už robil otočku a potom druhou stranou katany vrazil nepriateľovi do chrbta. Ten sa prehol a vypľul pár slín. Sasuke sa znechutene zatváril a kopol doňho a on si zabodol nos priamo do zeme. Z druhej strany naňho útočil ďalší. Zdvihol katanu, čím vykryl jeho útok a kopol ho do brucha a potom mu kolenom vrazil do brady.
Tri. Za pár sekúnd ich dal dole troch. Myslel si, že ak niekto utečie z väzenia, tak naňho pošlú niekoho silnejšieho a nie nejakých strážcov. Hlavne ak sa jedná o niekoho, kto sa dostal do ich prísne skrytej dediny. Avšak, spomenul si, nevravelo to dievča, že nemajú dobre vycvičených ninjov? Presne tak. No aj tak sa Sasukemu zdalo ako veľká hlúposť, že aj keď sú tak dlho skrytí, neobťažujú sa investovať viac do vnútorných síl. To si azda mysleli, že im to krytie vydrží donekonečna?
Medzitým zložil ďalších päť ninjov a Naruto napredoval rovnako rýchlo. Začal si myslieť, že Kakashi robil zbytočné stresy ohľadom ich úteku. Veď je to úplne jednoduché. Už aj vypol raikiri, lebo to bolo zbytočné plytvanie chakry. Uškrnul sa, keď jeho číslo stúplo na desiatku a urobil ďalší výpad.
„Desať!“ mimovoľne vykríkol a Naruto v tom okamihu urobil to isté. Pozreli sa na seba a uškrnuli sa. Sú na tom rovnako, to znamená, že idú pritvrdiť. Pevnejšie zovrel katanu a bol pripravený svojho rivala a priateľa poraziť.
Obaja urobili naraz krok dopredu, keď zacítil akýsi tlak, ktorý mu zabraňovala v pohybe vpred. Pokúšal sa o krok, no bolo to každou sekundou silnejšie a silnejšie. Katana sa mu začala mykať v ruke, a preto ju pevnejšie zovrel. Narutovi to vytrhlo kunai a Sasuke sa so zhíknutím musel prikrčiť a pri tom pohybe sa mu vyšmykla katana. Ticho zahrešil a snažil sa zistiť, kto to spôsobil. Do tvárí im začal fúkať silný vietor, ktorý im sekal oblečenie a oni sa začali mimovoľne posúvať dozadu. Sasuke si dal ruku pred tvár, aby si ju chránil a druhú ruku mal pri kapsičke s kunaimi, kde bol odhodlaný okamžite strčiť ruku, keď sa tento nenormálne silný vietor skončí. Do nôh sústreďoval chakru, aby sa udržal na mieste. Naruto si kryl tvár oboma rukami a nohy sa mu šmýkali po zemi.
„Použi chakru!!“ zakričal naňho cez vietor.
„A čo si myslíš, že robím?!“ znela Narutova odpoveď. Sasuke sa šokovane pozeral, keď sa Narutove nohy odlepili od zeme a on letel dozadu. Nemohol sa obzrieť, ale počul tupý náraz a Narutove jajkanie. Snažil sa udržať na mieste, no vietor pridával na intenzite a o chvíľu ho stihol rovnaký osud. Tresol si hlavu o múr domu a pred očami videl hviezdičky. Na chvíľu zavrel oči, aby sa mu prestala točiť hlava a siahol do vrecka po kunai. Medzitým prestal fúkať ten vietor. Otvoril oči v momente, keď bol kunai vonku a pred ním stál samotný vodca dediny a mieril mu na hruď jeho vlastnou katanou.
„Na tvojom mieste by som to položil na zem,“ povedal mu a mračil sa naňho. Netušil, že by sa do tejto šarvátky mohol zapojiť aj vodca Mračnej. Sasuke to nevoľky položil na zem a opätoval mu nazlostený pohľad a naštvane si povzdychol. Naruto vedľa neho bol celý stŕpnutý.
„Berte ich!“ vodca sa obrátil na strážcov, ktorí po ich útoku zostali.
„Späť do väzenia?“ Sasukemu sa vykrivil jeden kútik pier nahor. Nemohol si odpustiť uštipačnú poznámku, „Ktovie ako dlho tam vydržíme tentoraz.“
Naruto vedľa naho sa krátko zasmial.
„Tentoraz nepôjdete do väzenia,“ usmial sa na nich tajomne vodca a nesklopil svoju zbraň.