Neviditeľná 01

Slnko ma príjemne pálilo na pokožke. Vystavovala som mu svoju tvár, nech mi ju aspoň trochu opáli. Nech naberie farbu, nech sa líši od ostatných. Nikdy som nechcela byť ako oni. Aspoň to som si navrávala. Cítila som sa tak lepšie, keď som bola osamote. Nepotrebujem ich... Pomyslela som si s úsmevom, no so zvláštnym úzkostlivým pocitom v srdci.
"Sawako! SAWAKO!"
Povzdychla som si.
"Už idem mami!" zakričala som naspäť a s ďalším ťažkým povzdychom som sa vrátila do tieňov lesa.
Samozrejme som vedela, prečo ma volá naspäť. Myslela som, dúfala som, že aspoň raz si ma nevšimnú. Že ma nechajú von, že sa im ukážeme.
Ach, správne. Určite ste zmätení, nuž vám to vysvetlím veľmi jednoducho. Volám sa Sawako Yano. Som obyčajné dievča z neobyčajného klanu. Odjakživa sme sa skrývali v lesoch ďaleko od všetkých a všetkého. Nebývame v žiadnej veľkej dedine, v žiadnej obrovskej zemi. Sme sami. Úplne sami.
Kedysi dávno naši predkovia usúdili, že najlepšie sa uchránia pred obrovskými vojnami zámožných zemí tak, že sa jednoducho ukryjú. S ich schopnosťami, ktoré náš klan dedil po nich celé stáročia až dodnes, to išlo skvelo. Mali jedinečný kekkei genkai. Vedeli sa ukryť. Ukryť tak, že vždy, keď cítili strach, farba ich kože nadobudla postupne farbu ich okolia, až kým úplne nezmizli. No nezmizli len ich telá. Dokonca aj akékoľvek známky života po nich. Nedýchali, nijako nepáchli, dokonca im ich dar skrýval aj akékoľvek známky po čakre. Nikto nikdy neskúmal podstatu tejto schopnosti. Nikto nevedel, či na moment, keď hrozí nebezpečenstvo, či ich odhalenie, zmiznú na chvíľu do iného sveta, z ktorého pozorujú tento, alebo čo sa celkovo deje. A oni, zo strachu, že by to raz mohlo pominúť, ani po odpovedi nepátrali. Aj ja som taká. Som ako oni. Ukrývam sa v hlbokých lesoch, v tieňoch, kde nezasvieti slnko ani jeden deň po celý rok. Vždy, keď počujeme ísť kohosi okolo, prirodzene, z nepoznaného dostávame strach, nuž zmizneme. Okoloidúci prebehne bez povšimnutia, bez najmenšieho tušenia o našej existencii, pokračujúc svojim smerom bez akéhokoľvek zaváhania. A keď odíde, my sa vrátime. To je náš bežný život - neživot.
"Sawako, koľko krát som ti vravela, aby si takto ďaleko neodbiehala?" zacítila som na sebe prísny pohľad ženy mne podobnej. Avšak, na rozdiel odo mňa, mala krátke čierne vlasy, ja som ich mala dlhé. Belasú pleť, ktorú málokedy osvietia lúče slnka, tmavé oči a útlu postavu sme mali rovnakú.
"Nebola som ďaleko." oponovala som automaticky so zmiešanými pocitmi - hnevom a smútkom. Vždy na mňa dohliada. Nikdy ma nenechá sa vzdialiť.
"Neodvrávaj. Prečo sa radšej nehráš tu v okolí s ostatnými deťmi? No tak, bež!" nepovedala som jej na to ani pol slova. Zobrala som sa a išla som, no nikto ma nedonúti hrať sa s ostatnými. Vyhýbala som sa im, odjakživa. Všetci boli rovnakí, ustráchaní, vydesil ich pomaly každý zvuk. Bolo to otravné. Dokonca aj dospelí boli takí! Nikto sa tu nikdy neusmieval. Všetci žili v neustálej úzkosti a strachu. Skrývali sme sa po stáročia, nikto nás nikdy neobjavil, nikto ani len netušil, že existujeme a ak aj niekde niekedy existovali záznamy o našom klane, pravdepodobne si všetci mysleli, že už je dávno po nás. Bolo to smutné. Nechcela som takto žiť. Zrejme som však bola jediná. Nikto nechcel ísť so mnou na okraj našej... nazveme to kolónie. Mali sme jednoduché príbytky, ktoré sa dali kedykoľvek zbaliť. Vedeli sme za sebou vždy dokonale zamiesť stopy. Nikdy sme nemali pri sebe veľa vecí. Iba toľko, koľko sme vedeli ochrániť. Vždy totiž, keď sme mizli a niečoho sme sa pritom dotýkali, zmizlo to spolu s nami. Cudzinci mohli prejsť pokojne priamo cez nás, priamo cez naše domy, no i tak nič nikdy nevideli.
Bolo to smutné a depresívne. Nechcela som to. Otravovalo ma to. No akokoľvek som chcela odtiaľ ísť preč, nikdy som nezozbierala v sebe dostatok odvahy, aby som ušla. Nikdy. Bola som zbabelec ako všetci okolo mňa. Ja jediná som sa však na to sťažovala. Ja jediná som kládla odpor voči tomuto štýlu života. Boli to však vždy len slová a nie skutky, a preto si vždy zo mňa všetci uťahovali. Všetci ma prestali počúvať. Mysleli si, že som otravná. Dokonca si to iste myslela aj moja mama. Moja vlastná mama...
Len, čo som vyšla z domu, šla som na svoje miesto, kde som bola predtým. Na najbližšie miesto od nášho domu, kde presvitalo spomedzi stromov pár lúčov slnka. Nikdy som nevidela oblohu priamo. Ani oblaky. Vždy mi výhľad zastierali hrubočizné konáre. Nikdy som ani len po nich nevyliezla hore. Zostávala som v ich tieni ako všetci...

Večerali sme. Mama, otec a ja. Mlčky. Nerozprávali sme sa. Ako vždy, cítila som mierne napätie vo vzduchu. A cítila som, že jeho príčinou som opäť ja.
"Sawako, aký si mala deň?" sporadicky sa ma opýtal otec. Mala som dojem, že ho odpoveď ani nezaujíma, nuž som len pokrčila zbytočne ramenom štýlom - nič zaujímavé sa nedialo. Respektíve si to mohol ešte vyložiť ako "daj mi pokoj" a zjavne si to vyložil tým druhým spôsobom.
"Odpovedaj mi, prosím ťa, normálne, keď sa ťa pýtam." jeho nezaujatý tón odrazu nabral určitú rodičovskú prísnosť.
"Bola som von. Chcela som vidieť slnko." odvetila som. Nikdy som nevedela klamať a ani som nechcela. Kútikom oka som postrehla ako kŕčovito zovrel vidličku, nepáčilo sa mu, čo som povedala.
"Koľko krát ti mám ešte povedať, že nemáš chodiť preč?" zamračila som sa naňho. Neznášala som tieto neustále dohovárania.
"Ale ja sa nechcem ukrývať tu. Chcem vidieť svet, tam vonku, aj keď len na chvíľu."
"Prestaň Sawako, je to nebezpečné. Prečo sa nemôžeš chovať ako ostatné deti?" napomínal ma stále. Ako ostatné deti... Ja som nechcela byť ako ony! V očiach sa mi zablýskalo, vstala som prudko od stola.
"Nikdy nám nijaké nebezpečenstvo nehrozilo. Ukrývame sa tu roky, pričom vojna už dávno určite skončila! Nič nevieme! O nič sa nezaujímame a vlastne... my ani nežijeme, len prežívame!" začala som hovoriť nahnevane, potichu, no na konci vety sa mi zvýšil hlas. Videla som ako obaja na mňa obarene pozerajú. Videla som, ako môj otec vstáva tiež, nahnevaný, poriadne nahnevaný, no skôr, než mi stihol čokoľvek povedať som potriasla hlavou. Hádala som sa s našimi síce o tejto téme často, no na konci rozhovoru som vždy porazene rezignovala. Vždy som nakoniec stíchla. Vždy, keď som sa cítila bezmocne, tisli sa mi slzy do očí a nebolo tomu inak ani teraz, no mala som už všetkého po krk. Ostatní sa mi vyhýbali, nemala som tu nikoho, dokonca ani vlastná rodina ma nikdy v ničom nepodporila.
"Ja takto... ja tu takto už viac nedokážem byť." zašepkala som cez slzy a urobila som jediné, čo mi v tej chvíli moje telo dovolilo. Nezniesla by som ďalší krik, stále by to bolo o tom istom. Vedela som, že keby som v tej miestnosti zostala čo i len o chvíľu dlhšie, nakoniec by ma opäť zlomili. Ťažká váha rodičovského hlasu by ma premohla a ja by som opäť poslúchla. Nie. Ušla som. Vyšla som z domu von a nevšímala som si zvedavé pohľady susedov. Sklopila som pohľad, zvrtla som sa na päte a vystrelila som ako strela odtiaľ preč. Bežala som, bežala som preč.
Zastavila som sa až vtedy, keď zo mňa vyprchal hnev, odvaha čeliť po prvý raz rodičom a trpkosť. Všimla som si, že som sa vzdialila od domu viac ako kedykoľvek predtým. Nepoznala som tieto časti lesa, stromy tu rástli riedko a dokonca volanie môjho mena som počula strašne vzdialene.
Došľaka... Premohol ma strach. Nie však strach z okolia, ale strach z toho, že ma dobehnú a donútia vrátiť sa. Zahryzla som si do pery, cítila som v sebe neuveriteľný strach a len kútikom oka som pozorovala ako mi belejú končeky prstov, ako postupne strácajú farbu a ako pomaly splývam s okolím. Bol to zvláštny pocit, no vedela som, že inak im neuniknem.
Skryla som sa. Urobila som to, čo by urobil každý z môjho klanu. Nie... Ja som sa ukryla pred skrývaním sa. Nechcela som sa už viac skrývať doma.
Čakala som. Čakala som neúmerne dlho. Už aj hviezdy vyšli, začal viať chladnejší vietor, no čakala som dovtedy, kým volanie môjho mena neutíchlo. Keď som usúdila, že už mi zrejme nič nehrozí, vrátila som sa. Vždy, keď som to urobila - zmizla som, skontrolovala som si ruky. Pohľadom som prešla po prstoch a ohla som ich. Mali normálnu farbu a všetko vyzeralo tak, akoby sa nič nestalo, no stalo sa. Na ruky mi dopadli najprv dve veľké kvapky vody, potom viac. Pomaly sa mi gúľali slzy po lícach a dopadali mi na ruky. Skrčila som sa do tieňa stromu a potichu som vzlykala. Bola som sama. Prvý krát som sa cítila naozaj, skutočne sama. Bolo to iné, ako keď som trávila osamote čas vonku, lebo vždy som vedela, že keď sa vrátim domov, budú ma tam čakať minimálne rodičia.
Teraz to bolo iné. Okolitý zvuk lesa sa zdal byť hlučnejší ako obyčajne, i farby tmy sa zdali byť tmavšie a tiene strašidelnejšie. Objala som si úzkostlivo ramená a cítila som, že miznem opäť znova, no nemohla som sa tomu ubrániť. Nevedela som ako. Bála som sa. Strach bol to jediné, čo som poznala. To bolo to jediné, čo som sa doma naučila. Túžba spoznať svet vonku bola nepoznaná, nevedela som ako ju uskutočniť. Vždy som si predstavovala, že to bude úplne iné, že svet vonku sa mi bude ponúkať a ukazovať ako na dlani, no teraz som bola tu. Vonku. A čupela som v klbku a triasla som sa od strachu. Nevedela som sa ani len pohnúť a všetko vo mne kričalo, aby som sa vrátila domov, aby som sa ospravedlnila. No vtedy, keď som sa cítila najviac zlomene a naozaj som sa chcela poddať, opäť sa vzdať, čosi zasvietilo.
V tej chvíli som na všetko zabudla. Nemo som pozerala hore na oblohu, ktorú ožiaril obrovský mesiac. Ešte nikdy som ho takto nevidela. Nikdy. Bol veľký, striebristý a jeho svetlo osvietilo okolie, kde som sa nachádzala. Nemo som sa poriadne obzrela, kde to poriadne som a nevychádzala som z údivu. Neďaleko okolo tiekol potok. Potok, ktorý sa v odraze mesiaca nádherne trblietal. Stromy nabrali akúsi majestátnu farbu a všetko vyzeralo úžasne. Keby som ostala doma, nikdy by som niečo takéto neuzrela. Okolo mňa preletelo zopár motýľov a lietali tak, akoby sa z čohosi tešili.
Chrbtom ruky som si utrela slzy a pomaly som sa usmiala. Obzrela som sa na druhú stranu, no vtedy som tam zbadala kohosi stáť. Na chvíľu ma premohol strach, myslela som si, že je to môj otec, no keď som sa prizrela bližšie, tak ma premohol ešte väčší. Nebol to môj otec. Nebol to nikto z môjho klanu. Bol to nejaký úplne cudzí človek a hľadel priamo na mňa!
Ešte stále som skrčene sedela pri strome a s otvorenými očami a mierne pootvorenými ústami som naňho hľadela a ten človek na mňa. Na tvári mal masku, bolo mu vidno len jedno oko a mal striebristé vlasy, ktoré sa vo svite mesiaca zdali byť biele. Nemohol mať viac rokov ako ja, no vtedy sa mi zatmelo pred očami. Bolo toho na mňa v ten deň priveľa, srdce mi trieskalo opreteky každú chvíľu, veľa som toho cez deň nezjedla, dokonca ani na večeri s našimi nie, nuž nečudo, že som odpadla. A to bola zrejme moja najväčšia chyba v živote, lebo ako náhle som opäť precitla, nachádzala som sa na zvláštnom mieste. Ležala som v akejsi obrovskej posteli, obliečky okolo mňa boli biele a cez okno som mohla vidieť krásny letný deň. Prudko som sa posadila, dokonca som zliezla z postele, no na jej konci som zazrela akýsi papier. Vzala som ho do ruky a nechápala som.
"Meno: neznáme... Miesto nálezu: Severná hranica Konohy... Dôvod hospitácie: Odpadnutie z neznámych príčin... Nebezpečenstvo osoby: vysoké..." ja som nebezpečná? Čítala som očami ďalej, až som sa napokon dozvedela kde som. "Podpis zodpovednej osoby: Tsunade Senju, Nemocnica Konoha..." zašepkala som zdesene. To nemôže byť pravda. Ja som v Konohe?!