Vyvolený 07 - Stratená nádej (Alternatívny príbeh)

Kapitola 07 – Stratená nádej

Les v okolí takmer utíchol, akoby sa čas spomalil. Stála, vzdialená od človeka ktorého sledovala pohľadom. Listy a zvyšky konárov sa pomaly znášali k zemi ako snehové vločky a dotvárali jemný šuštivý závoj márnosti, ktorá sa zmocňovala jej útrob. Kŕčovito prstami zvierala kôru kmeňa stromu, spoza ktorého hľadela. Hľadela naň, na jeho zlaté vlasy, žiariace ešte viac ako zvyčajne. On si ale okolie nevšímal, pozoroval svoje dlane a tak ticho sa smial, až to takmer nepostrehla.
Väčšia a silnejšia dlaň jej zovrela rameno.
„Sakura...“
Otočila sa.
„Sensej, ... čo sa to deje?“
Kakashiho tvár, alebo aspoň ten kúsok, ktorý z nej mal odhalený, bol bledý a pohľad akoby neveriaci obrazu, čo sa pred ním strel.
„Neviem, o niečom takom nič nehovoril.“
„Kto?“
„Jirayia-sama.“
Sakurin pohľad sa opäť vrátil na vzdialenú čistinu, kde Naruto stále stál.
„Ale vyzerá akoby bol v poriadku.“
Povedala a vykročila k nemu.
Dlaň na jej ramene ju však zastavila.
„Počkaj Sakura, je to nebezpečné. Nevieme čo sa stalo.“
„Ale sense-“
„Nie, musíme sa presvedčiť.“
Kakashi si nadvihol ochrannú čelenku a odhalil šarlátovo červené oko.
„Oh-“
Jeho oči posmutneli, akoby sa z nich vytratila všetka nádej.
„Sensej?“
Spýtala sa zúfalo.
„Nevidím Narutovu chakru, ...to nie je dobré.“
„Také sa ale už stalo sensej a Naruto-kun bol v poriadku.“
Nádejala sa Sakura.
„Lenže ja z neho už necítim človeka.“
Pozrel sa Sakure priamo do očí.
„Necítim nič, len obrovské množstvo démonickej chakry, toto sa ešte nikdy nestalo Sakura. Neviem čo mám robiť.“
„-čo máme robiť, sensej.“
Opravila ho nervózne Sakura.
„Naruto-kun, patrí do nášho týmu, ja... ja ho zachránim.“
V tej chvíli sa vytrhla Kakashimu a rozbehla sa na čistinu.
„Nie, Sakura!“
Vyrazil za ňou.

Sedel na streche akadémie a nechal slnko nech ho hreje. Podobné teplo sálalo z jeho vnútra, stal sa ninjom a zajtra bude pridelený do tímu s ktorým bude plniť rôzne úlohy. Už sa nevedel dočkať.
Pod strechou mal Iruka sensej otvorené okno svojej kancelárie a čosi si pohmkával pri vypĺňaní oficiálnych formulárov pre každého jeho žiaka, ktorý prešiel skúškami. Dvere jeho kancelárie zavŕzgali v pántoch ako niekto vošiel.
„Ah Kaneda-san.“
Zdvihol Iruka svoj zrak od stola na ktorom mal rozpracované dokumenty.
„Iruka, priniesol som čosi z kancelárie hokageho.“
Nerozpakoval sa Kaneda a hneď prešiel k veci.
„O čo ide?“
„Hokage má určitú požiadavku k zostaveniu tímov čerstvých genínov.“
Iruka si zvedavo premeriaval zvitok, ktorý držal Kaneda v ruke.
„Nepamätám si že by sa niekedy stalo, aby Hokage zasahoval do rozdeľovania absolventov tímov. Vždy to bolo v kompetencii akadémie. O čo ide?“
„Sám vieš že v tomto ročníku máme istú výnimku Iruka.“
Zamračil sa Kaneda a pokračoval.
„Uchiha Sasuke. Hokage si myslí, že by mal byť na neho braný ohľad a mal by byť pridelený do týmu, ktorý mu pomôže vytvoriť si silnejšie puto s Konohou.“
„Dobre s tým súhlasím.“
„Výborne, takže tu máš zvitok od Hokageho.“
Iruka zvitok rozvinul a začítal sa.
Po chvíľke sa napriamil na stoličke a pozrel Kanedovi do očí.
„Vidím že vo väčšine prípadov máme voľnú ruku, vlastne to je dobre, pretože už som rozdelenie tímov pripravil. Hokage-sama ale chce, aby sme dali Sasukeho a Naruta spolu do jedného týmu. To mi veľmi nedáva zmysel, snáď len že chcem mať problémové deti v jednom týme.“
„Neviem prečo sa Hokage tak rozhodol, ale možno máš pravdu.“
„No nedá sa nič robiť, urobíme to teda tak, len koho tretieho k nim? Obaja sú pomerne talentovaní, môžu tam vznikať konflikty.“
Kaneda sa zasmial a povedal.
„Daj im tam nejaké dievča, to by mohlo trošku schladiť horúce hlavy.“
„Asi máš pravdu.“
Zamyslene odvetil Iruka.

Pozeral na útle, bledé končatiny. Prsty sa pomaly zovreli v päsť a vzápätí sa znovu uvoľnili.
Zachechtal sa.
Zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol.
„Neuveriteľné, ...kto by to bol povedal.“
Zamrmlal si sám pre seba chlapcovým hlasom.
„Ale, ale.“
Ozvalo sa neďaleko.
Otočil pohľad tým smerom a pery sa mu roztiahli do úsmevu.
„Naruto, vidím že si sa naučil ovládať Kuyuubiho chakru.“
Pokračoval onen hlas.
„Ale Sasukeho aj tak neporazíš.“
Zasyčal ako had z tieňa.
Mlčal. Aký by malo zmysel reagovať? Limity tohto tela sú už aj tak napnuté do krajnosti, nejaký konflikt by ho mohol úplne zničiť. Uff! Prečo vlastne zvažuje možnosť ponechať si to telo? Pôvodne mal v úmysle ho zničiť, spáliť na popol a smiať sa drobnej mysli ukrytej v ňom. Ostatne, to že toto telo prežilo jeho uvoľnenie bolo už aj tak prekvapením.
„Čo sa deje Naruto? Udrel ťa Kabuto, predtým než si ho zabil, po hlave?“
Vyrušila ho z myšlienok syčivá ironická poznámka.
„Hehe.“
Uchechtol sa.
„Vyzeráš ako zviera, ktoré nosíš v sebe Naruto. Možno by som ťa mal utratiť ako to zviera. Sasuke ťa už nepotrebuje.“
Orochimaru vyplazil dlhý jazyk a oblizol si pery.
„Vrrr.“
Zavrčal. Boju sa asi nevyhne, ... heh, hlúposť! Nikdy sa nevyhýbal boju, deštrukcia je predsa jeho prirodzenosť.
„Vrčíš ako pes. Sklamal si ma Naruto. Chudáčisko Jirayia, toľké nádeje do teba vkladal.“
Usmial sa Orochimaru a vystúpil spod tieňov stromov na čistinu. Otvoril ústa tak, ako by toho žiaden človek nebol schopný a jazykom si z útrob vytiahol meč. Bez toho aby ho uchopil do dlane sa rozbehol a zaútočil na blondiaka.
Meč švihol obrovskou rýchlosťou a zabodol sa mu do brucha. Úder bol veľmi silný a odhodil ho z čistiny až medzi najbližšie stromy.

Sakura bežala za Narutom, ale Kakashi ju dobehol a znovu ju chytil.
„Stoj! Musíme si to premyslieť.“
Stáli ešte niekoľko desiatok metrov od Naruta medzi stromami, ale ten si ich nevšimol. To by za normálnych okolností nebolo ale možné. Narutove detekčné schopnosti na krátku až strednú vzdialenosť boli na úrovni tých najlepších senzorov ktorých Kakashi poznal.
Sakura chcela namietať, ale skôr ako by mohol nastať problém s jej unáhleným konaním, prerušil ich hlas z druhej strany čistiny.
„Orochimaru!“
Sykla nenávistne Sakura.
„Tak to je problém.“
Pošepol jej Kakashi, keď sa Orochimaru dal do rozprávania s Narutom.
„Čo urobíme sensej?!“
Kakashi začul v hlase Sakury paniku. Vôbec sa tomu ale nečudoval, Orochimaru ju pripravil už o jedného človeka ktorý bol pre ňu dôležitý a teraz ohrozoval aj toho druhého. Najhoršie však bolo, že nevedel čo by mal robiť. Všetko to bolo zle, prišli nájsť Sasukeho a teraz strácajú Naruta. Toho Naruta, ktorého slová nevzdať sa, zmenili aj jeho Kakashiho, čo sám už nepovažoval ani za možné.
Čistinou sa ozval výkrik ako Orochimaru svojím mečom napichol Naruta, ktorý odletel medzi stromy iba kúsok od nich.
Kakashi zaregistroval Sakurin výkrik a len tak tak ju udržal, aby sa mu nevytrhla z rúk a nevrhla sa k Narutovi, alebo tomu čo bývalo Narutom.
Z miesta kam blondiak odletel sa ozval vzdych a potom tlmený smiech ktorý prerastal v zaujímavú zmes zvukov smiechu a štekotu líšky.
Ozvala sa silná rana, ktorá zatriasla zemou v okolí až sa v nej objavili praskliny na prst široké. Do vzduchu sa vzniesol prach, hlina a bol počuť praskot konárov. Meč ktorý bol ešte pred chvíľkou uviaznutý v blondiakovom bruchu vyletel do výšky a zapichol sa do zeme na opačnej strane čistiny.
„Tak predsa je v tebe niečo.“
Zasyčal Orochimaru, ktorý teraz stál uprostred čistiny, kde predtým stál Naruto.
Ten pomalým krokom vystúpil z lesa, naklonil mierne hlavu a nasal vzduch nosom, pričom Orochimama neopúšťal pohľadom.
„Aj keď sa zdá že to je iba surová sila, bez rozumu.“
Orochimaru otvoril ústa z ktorých mu vyleteli tisícky hadov a vrhli sa na Naruta. Ten napriahlo ruku akoby chcel Orochimarovi vylepiť facku, ale na túto vzdialenosť to vyzeralo naozaj čudne. Keď však mykol rukou v údere, letiace hady sa stratili v bielom dyme a silnej explózii. Vo vzdialenosti niekoľkých metrov masívna chakra vyryla do zeme hlboké jazvy tak ako by to spravila gigantická laba Kyuubiho.
Keď sa dym po zničených hadoch rozplynul, čistina už nebola tou peknou trávnatou oázou uprostred lesa. Kusy zeme sa povaľovali po okolí a z miesta na ktorom ešte pred chvíľou stál Orochimaru ostal iba kráter.
Sakura a Kakashi zo seba striasli hlinu ktorá pri tom údere preletela až takú vzdialenosť a pokropila veľkú oblasť do všetkých smerov.
Keď sa znovu pozreli Narutovym smerom, Sakura sa roztriasla a Kakashi znechutene privrel oči.
Narutova pravá ruka, ktorou švihol pri útoku na Orochimara, bola červená od krvi a viseli z nej kusy mäsa a kože. Sám blondiak hľadel na svoju ruku s čudnou zvedavosťou. Až teraz, keď nebol k nim obrátený chrbtom, si obaja všimli, že jeho oči nie sú modré, ale červené ako žeravé uhlíky a čiarky na jeho tvári sú výraznejšie ako kedykoľvek predtým. Aj napriek týmto zmenám však vyzeral ako ten starý Naruto, akoby stačilo aby sa iba nepatrne usmial a všetko by sa vrátilo, tak ako to bývalo, ako by to malo byť.
V kráteri po údere sa ale čosi pohlo. Bol to Orochimaru, jeho telo malo podivný tvar, roztiahnuté ako had a jeho údy boli pokrútené do čudných smerov. Z úst mu tiekla tmavá tekutina.
„Ty nie si Naruto.“
Dostal zo seba pričom sa nechutne zvíjal.
Úsmev na Narutovej tvári sa natoľko roztiahol až vyzeral ako nepríčetný úškľabok blázna.
„Ale ja predsa som Naruto. Hehe.“
Vydralo sa z blondiakových úst.
Orochimaru sa snažil zúfalo zvliecť svoje staré telo, ale nedarilo sa mu to tak rýchlo ako chcel. Vo vzduchu sa zamihotala masívna chakra a medzi blondiakom a metajúcim telom sa zjavila, napoly priesvitná, obrovská hlava Kyuubiho.
„Čo nevidíš? Uzumaki Naruto v celej svojej kráse.“
Zachechtal sa blondiak pričom hlava Kyuubiho otvorila papuľu a zúrivo sa zahryzla do Orochimara.
Z krátera sa ozval neľudský výkrik. Vzduch sa začal chvieť pod pôsobením vysokej teploty, zvyšky trávy v okolí vzbĺkli. Chakra však náhle ustala, blondiak sa zapotácal a klesol na koleno.
„Naruto-kun!“
Vzdychla Sakura, ale už sa nepokúšala vytrhnúť z Kakashiho rúk.

Oproti nim sa o zábradlie opieral ich sensej. Naruto si hádam podivnejšiu skupinku ani nevedel predstaviť. Sasuke Uchiha, potomok vyhladeného klanu. Sakura Haruno, celkom pekné dievča, ale vyzerala naivne a neustále visela pohľadom na Sasukem. Kakashi sensej, podivný shinobi, s ešte podivnejším účesom a zahalenou tvárou. A nakoniec on, Naruto Uzumaki, nenávidené dieťa Konohy.
„Takže-“
Uťal Narutove myšlienky sensej.
„Naruto?“
„Hai?“
Prekvapene sa spýtal.
„Aké sú tvoje sny?“
Zavrel oči a v temnote sa mu zjavil malý starček s príjemným úsmevom a očami aké nikto iný nemal. Nemračili sa, netvárili sa že ho nevidia, hľadeli naň, vraveli mu že ho radi vidia. Starček si nasadil svoj hranatý klobúk na hlavu a znovu sa usmial.
„Mojim snom je stať sa Hokage.“
Sasuke vyprskol a odvrátil tvár stranou. Sakura sa tichučko nasilu zasmiala, asi aby si ju Uchiha všimol, ale opatrne pohliadla na Naruta. Naruto si ju však nevšímal.
„Tak to je teda niečo.“
Usmial sa aj Kakashi.
Naruto vzdorovito vstal, to čo povedal myslel vážne a bolo mu nepríjemné povedať to takto priamo, ale povedal to.
Sasuke sa otočil a pozrel mu do očí.

Červené oči zažiarili v šere lesa. Pomalým krokom vyšiel na čistinu. To čo pred sebou uvidel ho prekvapilo, aj keď iný človek by si to nevšimol. Orochimarovo spálené hadie telo tlelo uprostred krátera a na opačnej strane od neho kľačal Naruto. Oči mal červené, takmer akoby mal sharingan, telo rozdrásané do krvi a chakra ktorá okolo neho vírila nebola ľudská.
„Naruto.“
Povedal ale blondiak akoby nepočul, akoby meno ktoré vyslovil patrilo niekomu inému.
Pohľad presunul kúsok vedľa Naruta do lesa, a tam uvidel aj zvyšok jeho starého týmu. Vyzerali zvláštne, znepokojene, ba až vystrašene. Nedávalo to zmysel.
Orochimaru nebol žiadny slaboch, inak by predsa k nemu nikdy nešiel. A teraz tu leží jeho spálená mŕtvola a jeho bývalý tímový partner stojí nad jeho mŕtvolou ako víťaz.
„Naruto.“
Zopakoval.
Blondiak zdvihol pohľad, nasal vzduch nosom a jeho neutrálny výraz sa zase roztiahol do úsmevu.