Láska, viera, túžba a sny... 26

Počúval som húkanie nočnej sovy, cvrlikanie cikád a šum tečúcej rieky. Ležal som na chrbte so založenými rukami pod hlavou a díval sa na strop. Odvšadiaľ vial chlad, dokonca aj zo stien a jediné teplé miesto bolo pri ohni.
Otrávene som si vzdychol a opäť sa prevrátil smerom von z jaskyne. Takto som sa prehadzoval už hodnú chvíľu, vyzeralo to, akoby som sa nevedel rozhodnúť.
Ale ja som sa nechcel pozerať na ňu. Zaryto som sledoval oheň, odhodlaný, že jej nevenujem jediný pohľad, ale tiché zakňučanie mi tento plán zmaril.
Díval som sa, ako sa jej prudko dvíha hruď, sťažka oddychuje a pevne stíska viečka spod ktorých jej vytekajú dva slané potôčiky lesknúce sa v plápolajúcom ohni. Nahmatala kunai, ktorý mala pod hlavou a stisla ho do ruky.
Posadil som sa tak, aby som ju nezobudil a pozorne ju sledoval. Netušil som vôbec čo s ním urobí, ale až po chvíľke mi prišlo, že ho mala pri sebe len z čisto obranných reflexov.

,,Kiba," zamrzol som pri pohľade na jej pery, ktoré vyslovili jeho meno.
Už nič viac nepovedala, len sa nepokojne prevracala zo strany na stranu. Čo jej snáď chýba, že tu kvôli nemu roní krokodílie slzy?
Strhla sa zo spánku a prudko posadila, objímajúc si paže.
Asi si neuvedomovala, že tu je niekto s ňou. Správala sa, akoby tam bola sama. Pozorovala čepeľ a triasla sa.

Možno som aj mal chuť ísť k nej, objať ju a utešiť, pretože vyzerala, že trpí, ale... nedokázal som to. Niečo mi v tom bránilo. Možno to, že vyslovila jeho meno. Zotrela si pramienky krvi, ktoré si spôsobila. Pokrútil som hlavou. Možno som jej aj závidel to, keď chcela psychickú bolesť prehlušiť fyzickou. Ja som také niečo urobiť nemohol, pretože ma chránil piesok.

Zadívala sa na mňa a prekvapene otvorila ústa, keď zbadala, že som hore a pozerám sa na ňu.
Nevedel som čo jej mám povedať, ani som netušil čo by bolo vhodné.
Po tom všetkom som posledný človek, ktorý by ju mal teraz utešovať. Zvlášť, ak hovorila o ňom.
Prešiel som k ohňu, - stále som cítil jej pohľad - a vylial na žeravé uhlíky vodu. Bolo počuť len syčanie a ponorili sme sa do tmy. Vrátil som sa na svoje miesto a ľahol si.

Sledovala som každý jeho pohľad a pohyb a on tiež tie moje. Tváril sa dvojako. Hovorila som snáď niečo zo sna? On sa postavil a z jaskyne spravil temnicu. Počula som ako si ľahol a vydýchol si. Povzdychla som si aj ja, no hlasnejšie ako on a potiahla som nosom.

Moja hrdosť...sa mi začala lámať – chcela som, aby ma Gaara utešil, aby ma stisol vo svojom mužnom náručí. Pohladil ma a ukľudnil...čo to kecám? Veď je to arogantný debi*ko! Otočila som sa na druhý bok a snažila sa zaspať.

Bola hlboká noc a ja som počúvala nočnú prírodu. Spať sa mi už moc nedalo. Pospala som si možno pol hodinku a potom som sa neustále budila zo snov. Stále tie isté sny. Po štvrtom strhnutí sa som to vzdala a obliekla si mikinu. Vyšla som zo skaly sledujúc ako Tsunade a Kakashi spia. Vonku svitalo a ja som sa rozhodla, že sa prejdem k rieke. Loviť tie klzké potvory nebudem, zostalo dosť jedla nazvyš. Prechádzala som sa pri brehu a naskytol sa mi pohľad na určitú časť lesa. Bola mi tak hrozne povedomá. Po chvíľke premýšľania som si uvedomila, že som tu už bola. Bolo to jedno z prvých miest, kde som sa schovávala dlhodobo. Sadla som si a začala spomínať na svoje cesty...

Neviem koľko som tam sedela, ale odchádzala som z jaskyne za svitania a teraz už krásne svieti slnko a ohrieva prírodu. Škoda, že aj tak mám zimnicu a začínam kašlať. Dúfam, že nezačínam byť chorá, lebo ideme do Snežnej dediny a zbytočne to skomplikuje cestu. Odhmlkla som si a cítila rozširujúci sa zápal v hrdle. Chcelo by to bylinky. Postavila som sa a porozhliadla sa po okolí, či niekde nenájdem niečo protizápalové alebo posilňujúce imunitu. Nepošťastilo sa mi a tak som sa vrátila naspäť za nimi. Všetci traja už boli hore.
„Dobré ráno,“ pozdravila som ich a až teraz som si uvedomila, že mám zachrípnutý hlas, ach nie.
„Dobré ráno, Itami,“ ozvala sa Tsunade a zamračila sa, „tak predsa si nachladla. Tak ti idem pozrieť nejaké byliny.“
„Ehm,“ odkašlala som si, lebo som cítila, že sa mi hlien usadil na hlasivkách, „pozerala som okolie. Nič. Nič, čo by mi pomohlo.“
Ona sa zamyslela: „Síce máš pravdu, sme v oblasti, kde sa bylinám moc nedarí. Keď sa dostaneme ďalej niečo pozrieme.“
„Hlavne nesmieš dostať zápal pľúc,“ ozval sa Kakashi, „ani horúčku, to by sa nám cesta veľmi skomplikovala.“
„Zvládnem to,“ upokojila som ich a prijala šál, ktorý mi Kakashi podával zo svojho batohu.

Najedli sme sa a potom sme opustili náš nocľah a opäť sa vybrali na cestu. Cestovali sme bez prestávky celý deň s neustálym škriepením sa s Gaarom. Papuľoval mi, že som neschopná chodiť a preto som spadla do vody a namočila sa. Bože, ja ho zabijem! Dnešný deň si dovoľoval skôr on než ja, ignorovala som to. Nemala som dosť síl na to, aby som mu odpovedala.

„Nemáš už reč?“ dobehol ma a milo sa na mňa usmial.
„Nie, len si nemíňam hlasivky na teba,“ spražila som ho hnusným pohľadom a pobehla rýchlejšie, no on ma znova dobehol.
„Ešte, že si ochorela, lebo aj tak by si mi už nemala čo povedať.“
„A čo tak napchať si do úst piesok a zavrieť ním chlebáreň?“ odkašlala som si a všimla si, že Kakashi náš rozhovor počúva aj napriek tomu, že mu Tsunade niečo rozpráva, „radšej sa choď učiť založiť oheň.“
„Tsss, hovorí mi niekto, kto si nevie uloviť rybu,“ pozrel sa do boku a s náramným nezáujmom hľadel pred seba.
„Hej? A ako by si si tú rybu upiekol? Jedol by si ju surovú!“ dvihla som na neho obočie a on zaťal sánky.

Pobehla som na úroveň ľudí pred nami a išla popri nich a Gaara za nami. Asi poobede sme prekročili hranice Krajiny Ohňa a ocitli sa v Snežnej Krajine. Tak to máme ešte necelé dva dni cesty...

Ovzdušie sa ochladzovalo, mračná pribúdali, vietor silnel.
Celé roky som bol zvyknutý na to, že som žil v spaľujúcej púšti a teraz sa hrniem do zimy a snehu.
A však, ešte sme boli dosť ďaleko od Snehovej. Na noc sme sa utáborili a tento krát som ja šiel po drevo, ktoré som priniesol na hore piesku.
,,Niekomu sa dobre machruje, keď môže ovládať piesok, zatiaľ čo ostatní pracujú ručne," ozvalo sa mi za chrbtom. Otočil som sa a uvedomil si, že na čistinke, kde sme sa utáborili sme opäť len my dvaja.
,,Kde je Tsunade a Kakashi?"
,,Išli uloviť večeru," pokrčila ramenami a začala sa súkať do spacáku popoťahujúc nosom.
,,Všetci na rozdiel od teba makáme, keď si si zmyslela, že budeš chorá," priložil som do malého ohníka, aby to tu viac rozohrialo a oprel sa o strom na druhom konci čistinky.
,,Lebo som úplne chcela ochorieť!" zavrčala pomedzi pery a prebodávala ma vražedným pohľadom.
,,Nechaj si tie svoje reči a lieč sa, nemám náladu ťa počúvať," v momente, kedy sa mi chystala niečo nepríjemné odseknúť na čistinku vošli Tsunade a Kakashi s uloveným jeleňom.
,,Kakashi, spravíš prosím toho jeleňa? Ja sa idem postarať o Itami-san," Tsunade sa zamračila, keď nás oboch videla a bolo jej jasné, že sme sa nesnažili jeden druhého ignorovať.
,,Zoberiem si stráž," vedel som, že dnes spať nebudem. Vyskočil som na strom a sedel tam, dívajúc sa na mesiac.

Bože, to je taký arogantný...och, radšej nebudem nadávať. Lebo ja som sa naschvál šmykla a strepala sa do tej vody! To snáď nie! Radšej som sa zakutrala do spacáku, škoda, že nemám klapky na uši, aby som ho nepočula.

Keď sa Tsunade vrátila aj s Kakashim nesúcim korisť, nastalo medzi nami ticho a Gaara vypadol kdesi preč. Aspoň, že tak. Tsunade vytiahla z malého mešca byliny.
„Som prekvapená, že som tu niečo našla. Ale predsa,“ vytiahla z vrecka malú zakrpatenú rastlinku, „táto bylinka má blahodarné antibiotické účinky a rastie na studených miestach. Máme šťastie, že tu žije.“
„Arigato, Tsunade-sama,“ prehovorila som potichu, aby som si šetrila hlasivky, „chcela by som sa vám ospravedlniť. Za to ako som sa na vás škaredo pozrela, keď som prišla do jaskyne s tou rybou. Včera.“
Ona zostala prvý moment zarazená, lebo rozmýšľala o tom, že kedy sa to stalo a potom jej zasvietilo: „Ah, to nič Itami. Nehnevám sa. Aj keď je pravda, že sa len málo ľudí v živote, tak na mňa pozrelo.“
„Gomenazai, Tsunase-sama,“ sklonila som hlavu zatiaľ, čo ona dala variť vodu nad oheň do malého železného kotlíka.
„Nie to je v poriadku, teba mám rada. Nepriateľa by som dobila, ako ešte nikdy,“ zasmiala sa a potom sa ku mne priklonila, „ale Itami...teraz ma počúvaj. Nechcem sa do nikoho starať, ale toto čo robíte nie je normálne. Ani zďaleka, buď sa nenávidíte, alebo sa milujete.“
„Nó...“ začala som koktať popri tom, ako ona vhadzovala bylinky do vriacej vody.
„Tak Itami, miluješ ho?“ spýtala sa ma takú jednoduchú otázku, no mňa zatĺkla do zeme.
Ona bola ticho a čakala na moju odpoveď, pozrela som sa na Gaaru a on sa pozeral naším smerom. Počuje náš rozhovor? Nie je až tak ďaleko a navyše naokolo je totálne ticho, počuť len pukanie ohňa a nožík dávajúci dole jeleniu kožu.
„Tak?“ znova sa ma spýtala a obhliadla sa za Gaarom, ktorý nás neustále sledoval.
Čaká aj on na odpoveď?

Sledoval som, ako Tsunade hovorí s Itami, ale nevnímal som ich slová. Myšlienkami som sa túlal kdesi ďaleko, v nejakom svete, ktorý som ani sám nepoznal.
Zbadal som, ako sa Itami na mňa pozrela a zamračila sa. Super, určite sa zasa vytáča na banalitách. Vzdychol som si a premiestnil zrak na druhú stranu, ponad trávu a kríky, do húštin.
Počul som tiché zaprašťanie a to ma vytrhlo zo zamyslenia. Narovnal som sa, zoskočil zo stromu a pomaly kráčal ďalej od našej skupinky a bližšie k tomu, čo ma znervóznilo. Použil som tretie oko, keď tu zrazu som zbadal stádo srniek, ako prešľapujú a kŕmia sa.
Zvesil som plecia a vrátil sa naspäť na svoje miesto. Tsunade sa skláňala nad Itami a Kakashi už porcioval jeleňa. Asi si ani nevšimli, že som odišiel, ako boli zabratý do svojich činností.

„Tak?“ znova sa ozvala Tsunade.
„Ja...“ sklonila som hlavu a periférne videla ako Tsunade vyťahuje vyvarené byliny z kotlíka, „prečo to vlastne chcete vedieť? Veď ste nechceli sa nejako zamiešavať, Tsunade-sama,“ dopovedala som opatrne, aby som neznela drzo.
„Samozrejme, že sa starať nechcem. Riešiť to nebudem, ide len o to, že sa ťa to pýtam preto, aby si si uvedomila svoje city ku Gaarovi,“ zasmiala sa a materinsky ma pohladila po studenom líci.

Bezducho som sledovala ako mi z kotlíka nalieva čaj do cínového pohára a podáva mi ho. Hneď na to vytiahla bielu tenkú plátennú šatku. Zložila ju na poli a potom na ňu naukladala vyvarené bylinky. Znova ju preložila a trocha namočila horúcou vodou z čaju. Obmotala mi ju okolo krku a potom krk i s plátnom, obalila Kakashiho šálom.
„Arigato,“ poďakovala som dívajúc sa na dno horúceho pohárika.
„Dvihni hlavu,“ nakázala mi Hokage a ja som poslúchla, zvedavá, čo bude robiť.

Priložila svoje ruky k môjmu krku a okolo jej rúk sa zjavila zelená chakra: „Zastavím zápal. Potom sa tvoje telo musí obrániť samo, aby si vytvorilo prirodzene imunitu. Musíš vydržať pobyt tam a cestu naspä-“
„Milujem ho,“ šepla som potichu a stiekla mi slza.
Čo sa to so mnou deje? Lenže, keď je on protivný ja nedokážem neoponovať mu. Ach, bože.
Videla som ako sa Tsunade pousmiala a zložila zo mňa svoje ruky: „Čoskoro budeš v poriadku...po všetkých stránkach.“

Sedel som na hrubom konáry opretý o kmeň a hľadel pred seba. Raz za čas som skontroloval okolie tretím okom, ale väčšinu času som sa snažil započúvať do tichého šumenia lístia, ktoré sa o seba obtieralo a hukotu sovy, ktorá sa nachádzala kúsok odo mňa. Cikády sa prehlušovali jedna cez druhú a svieži, chladný vzduch mi čechral vlasy.
V hrudi som pociťoval stiesnené pocity a zvieralo mi srdce, ale snažil som sa to zatlačiť do úzadia. Nechcel som sa zamýšľať nad ňou. Zbytočne si zdvíhať tlak a prichádzať na myšlienky, ktoré mi neboli milé, či už šlo o lásku alebo nenávisť.

Akoby sa moje telo rozdelilo na dve časti, jedna myslela na nenávisť voči nej a ja som sa snažil udusiť tie odporné pocity, zatiaľ čo druhá kričala, ako veľmi ju miluje.
Ale ja som vedel, že už sa to nedá dohromady. To čo robila... neunesiem. Môžem ju milovať ako len chcem, ale je príliš temperamentná a tvrdohlavá a ja mám rád veci pod kontrolou. A to, ako sa ona voči mne správala ma štvalo a ničilo.
Nevítal som tie myšlienky, ktoré sa prekrikovali jedna cez druhú. Nechcel som ju nenávidieť a nechcel som ju už ani milovať. Bolo by to všetko jednoduchšie, keby som proste zostal taký, aký som bol. Robil si svoju prácu, tešil sa z pokrokov a mal pocit, že som nápomocný. Teraz som robil čo? Hádal som sa s ňou a staval si bariéru proti nej.
Snažil som sa o to a v istom slova zmysle som sa aj bál, že sa mi to podarí. Že si voči nej postavím tak pevnú obranu, že ju neprerazí, ani keby sa zmenila, ani keby ma prestala nenávidieť a ja by som ju stratil už nadobro. Hlavne, ak by nakoniec naozaj skončila s ním. S tým idiotom.

Cítil som jej pohľad na sebe a aj to, ako ma prebodávala očami. Nepozrel som sa tam, nechcel som vidieť ani jednu emóciu, ktorú mala v sebe. Či už si myslela, že ma miluje alebo, že ma nenávidí.
Sám som už nevedel, čo je lepšie.
Kakashi mi po dlhej dobe, kedy sa mu podarilo pripraviť jeleňa, doniesol jedlo a sadol si vedľa mňa na konár.
Náš rozhovor bol nenútený a rozprávali sme sa o nadchádzajúcej udalosti. Zraz Kage a potom... o Narutovi, bijuu, o tom, aké je to byť jinchuurikim.
Keď už nastala hlboká noc a všetci zaspali, uhasil som oheň, ktorý už len slabo plápolal a bol zbytočný, pretože všetci boli zamuchlaní v spacákoch. Opäť som vyliezol na konár a až po dlhom uvažovaní, som si uvedomil, že ona je hore. Neviem či opäť, alebo stále, ale vycítil som to. Pozrel som sa jej smerom a opätoval jej pohľad. Dívala sa na mňa spod privretých viečok, ležiac na boku.
,,Spi," nakázal som jej panovačne, pretože už bolo neskoro a musí vyspať tú chorobu, ,,zajtra šplháme cez skaly, musíš byť v kondícii," opäť som odvrátil hlavu od nej.

Po mojom a Tsunadinom rozhovore som nedokázala prestať uvažovať o Gaarovi. Ako to bude s nami? Odsťahujem sa. Kam? ...no ku Kibovi rozhodne nepôjdem. Bolo by to divné. Nemuselo by to dobre dopadnúť. Vlastne, určite by to nedopadlo. Ach nie, toto budem riešiť inokedy. V prvom rade musím sa dostať z tej choroby. Ako mi Tsunade liečila hrdlo, cítila som sa od tej doby omnoho lepšie. Žiadne zhoršené prehĺtanie alebo zachrípnutý hlas. Ležala som na boku a sledovala muža, ktorý mi zmenil život. Gaara.

Muž, ktorého som nenávidela, neskôr bezhlavo milovala a teraz aj aj. Vzdychla som si a neveriacky privrela oči a sledovala ho.
„Spi, zajtra šplháme cez skaly, musíš byť v kondícii,“ spražil ma a ja som radšej zavrela oči.

Ráno ma budili hlasy mojich spoločníkov. Rozlepila som oči a odkašlala si. Rozdiel v bolesti hrdla moc necítim, ba by som povedala, že aj horšie. Kakashi ma privítal vľúdnymi slovami, Tsunade úsmevom a Gaara sa na mňa ani nepozrel.
„Nechali sme ťa spať dlhšie,“ dvihol Kakashi jedno oko od knihy.
„Luxus...“ povedal si pre seba ten arogantný chudák, no aj tak ho všetci počuli, vrátane mňa.
Kakashi si tejto jeho reakcie nevšímal a Tsunade naňho hodila škaredý pohľad. Nemohla som sa neusmiať. Po pár minútach som sa vykutrala zo spacáka a oblial ma hnusný pocit zimy. Aspoň päť krát som zaprskala a potom sa rozkašľala. Hokage na mňa hľadela s ľútosťou: „Ach, mám pocit, že máš dosť oslabenú imunitu. To bude tým ako si bola v tom väzení. Tvoj fyzický stav bol hrozný, zjavne ti to poškodilo aj imunitu. Myslela, že už budeš na tom lepšie.“
Opätovala som jej rozľútostený pohľad. A pozrela na priesmyk, ktorý budeme musieť prejsť. Bola to ľadová skala. Vietor sa začal zdvíhať a pohrával si s našimi vlasmi. Podišiel k nám Gaara a dal si na hlavu bielu kapucňu. Prvý krát ho vidím v niečom bielom.
„Ideme?“ spýtal sa a hodil na mňa pohľad, ktorý ma mal zrejme zastrašiť.
„Môžeme,“ odsekla som mu a prehodila si bieli plášť cez seba a rovnako ako ostatní, dala som si kapucňu.

Vykročili sme proti ľadovej kráľovnej prírody. Ak prežijem toto, už ma žiadna choroba neskolí...

Čím vyššie sme stúpali, tým viac fučalo a snehové vločky do nás narážali takou silou, že nás štípali tváre. Ruky aj nohy sme mali skrehnuté, na niektorých miestach sme sa zabárali až po pás a museli sme sa brodiť a vyšľapávať chodníček.
Boli sme premočení až na kosť a uzimení. Víchrica a sneh nám znemožňovali, aby sme šli rýchlejšie a tak naše tempo bolo pomalé.
Nik z nás sa nesťažoval, nebolo počuť jediné slovo. Vzduch nám pískal okolo uši a oblečením nám divoko vialo.

Kráčal som ako prvý a ostatní sa držali za mnou. Jednou rukou som sa musel zachytiť skaly pokrytej snehom, aby som mohol prekĺznuť cez úzku štrbinu a ocitnúť sa na druhej strane skál.
Otočil som sa a pomohol Kakashimu, potom Tsunade, ktorú som chytil za lakeť a pretiahol ju tou štrbinou a o pár sekúnd neskôr sa tam objavila Itami, ktorej som tiež musel zovrieť lakeť a pomôcť jej na druhú stranu. Len čo bola bezpečne na nohách, okamžite som ju pustil a kráčal ďalej, nasledujúc Kakashiho a Tsunade, ktorí pokračovali v zostupe.
Pod nami ležalo zasnežené údolie obklopené nebezpečenstvom a to bol náš cieľ cesty. A však, hoci sme boli tak blízko, vedeli sme, že dnes sa tam ešte nedostaneme.
Len, čo sme si našli menšiu jaskyňu v jednej zo skál, uchýlili sme sa tam. Slnko tu zapadalo už o štvrtej poobede a bolo by nebezpečné absolvovať túto cestu po tme. No chýbal už len kúsok a vedeli sme, že zajtra nás čaká už len pár hodín a stihneme zraz tak akurát.

Takú kosu ako je tu som ešte nikdy nezažila. A to som si myslela, že v Kiri je azda najväčšia. Omyl. Cestou som neustále kašlala. Bože, ja sa takto nevyliečim. Dnešný celý deň sme išli len mlčky. A mne to vyhovovalo. Nechcela som doňho prudiť. Nemala som na to ani silu. Opúšťali ma každým dňom. Dúfam, že aspoň, keď dôjdeme do Snežnej, tak bude na chvíľku kľud a ja si budem môcť ľahnúť do tepla.

Deň cesty a my sme mali výhľad na dedinu skrytú v Snehu. Pohľad bol krásny. Nádherný, ale kazil mi to príšerne chladný vietor a vločky bumbujúce do mojej tváre. Zaliezli sme do jaskyne, kde Kakashi rozrobil oheň. Jaskyňa sa behom pár minút vyhriala a nám bolo po dlhom dni konečne fajn. Ľahla som si najbližšie k ohňu a sledovala mocný živel plápolajúci predo mnou. Celý chod sveta je fascinujúci, rovnako ako ľudská myseľ. Premiestnila som pohľad na Gaaru, ktorý tiež sledoval oheň.

Potiahla som nosom a prijala zbytok upečenej ryby, ktorú pri sebe nosila Tsunade: „Ako ti je?“
Za celý deň bola prvá, kto sa ma niečo spýtal. Chcela som prehovoriť, no zistila som, že nemôžem. Hlas sa mi zasekol. Odhmkla som si a snažil sa znova prehovoriť, no márne. Stratila som hlas? Rozkašlala som sa a cítila ako sa mi každým zakašlaním uvoľňujú hlasivky od hlienov.
„Asi moc dobre nie,“ prehovorila som hrozne zachrípnuto.
„Ach nie,“ zalamentovala Tsunade, „ukáž, pozriem sa ti na to.“

Vybrala si z batohu malú baterku a sadla si oproti mne. Poslušne som otvorila ústa a ona mi zasvietila do hrdla, pozerajúc tam. Na to baterku vypla a pozrela na mňa: „Zápal ti ustúpil, no prešlo ti to do kašľu, navyše ti hlieny stekajú z nosohltana do hrdla. Nesmieš stratiť hlas. Budeš ho veľmi potrebovať. Vždy, keď ucítiš hlieny na hlasivkách, vykašli ich,“ odsadla si odo mňa, aby sa lepšie zohriala, „keď prídeme, budem sa o teba môcť lepšie postarať.“
„Arigato,“ znova som zachrípala.

Zvyšok večera Tsunade nemo sledovala oheň, Kakashi si čítal a ja som len bezducho hľadela von z jaskyne. Neviem, čo robil Gaara, nevšímala som si ho. Po malej chvíľke všetci zaspali, no ja som sa neustále budila na nočné mory. O Gaarovi a Byokim...neustále som sa prehadzovala. Nemohla som kľudne spať. Nedalo sa mi. Vždy, keď som sa strhla, klepala som sa. Ale nie od zimy. Od strachu. V tých snoch som nemohla nič robiť, len som sledovala ako ma Byoki škrtí a Gaara po každé ukončí môj život. Práve v tých momentoch som sa strhávala. Z tých snov mi začína tak šibať, že sa začínam Gaaru báť.

Dnešnú noc som upadol do spánku ľahšie, ako inokedy. Po dvoch dňoch nočného stráženia si tú dnešnú hliadku zobral na starosť Kakashi.
Mal som nepokojný spánok a bol som taký vyčerpaný z tej zimy, na ktorú som nebol zvyknutý, že som zaspal okamžite. No sny o tom, ako ma zavalil sneh a dusil ma viac a viac ma neustále budil.
Druhý deň som bol mierne dezorientovaný, než sa mi podarilo prebrať sa. Rýchlo sme do seba nahádzali jedlo a Itami vyzerala, že sa cíti lepšie. Hoci som sa jej chcel spýtať na jej zdravotný stav, nechuť hovoriť na ňu mi v tom zabránila.
Všetci sme sa vyplahočili z jaskyne a namierili sme si to opatrne dolu.

Zostup nám trval približne tri hodiny a okolo obeda sme sa ocitli na pevnej zemi a blížili sme sa k budove, v ktorej malo naše stretnutie prebiehať.
Pred vchodom na nás už čakalo zopár ninjov a delegácia z Mizu no Kuni dorazila len pár sekúnd pred nami.
,,Mizukage-sama," úctivo som sa jej uklonil aj s Hokage. Bola to naša povinnosť, slušné chovanie.
,,Kazekage-sama, Hokage-sama," opätovala nám poklonu a pousmiala sa.
,,Delegácia zo Suny tu je už asi dve hodiny, čakajú na vás vo vnútri."
,,Dorazili sme ako posledný?" spýtala sa Tsunade a Mizukage sa na ňu vľúdne usmiala.
,,Vyzerá to tak," uškrnula sa a obe sa začali potichu smiať.
,,Na ženy sa vždy čaká," utrúsil Kakashi po mojom ľavom boku uštipačnú poznámku a Itami sa na neho zamračila.
,,Aj na Kazekageho sa čaká," opravila ho okamžite Mizukage, ale ja som si dovolil oponovať jej.
,,Nie, Kazekage je vnútri, ja už nie som hoden, aby ma takto oslovovali. Myslel som si, že to viete, Mizukage-sama," protirečil som jej s patričnou úctou.
,,Ste taký mladý a vyspelí na svoj vek, ako som usúdila z vašich listov. Áno, som oboznámená so súčasnou situáciou. Temari-sama aj Tsunade-hime mi písali listy, a však... ten post si asi kvôli niečomu zaslúžite, neočakávajte, že vás tak prestaneme oslovovať," zdvihla ruku a položila mi ju v priateľskom geste na plece. Najčastejšie sme si písali s Mizukage, pretože sme riešili spory. Bola presne taká, ako som si ju predstavoval. Milá, ale silná žena, ako Tsunade. Pousmial som sa a chystal sa na odpoveď, ale skočila nám do reči Itami.