Láska, viera, túžba a sny... 25

Sabakúúú

Ahoooj Myslím, že sa veľa ľudí poteší tomu, že pridávam diel. :3 Gome, ale chvíľku som nebola schopná proste pridávať diely a nie to ešte písať. V poslednom vydanom dieli bolo, že Itami strelila napitému Gaarovi facku. Jak to dopadne? (BTW...dosť hustý obrázok, že? )

Enjoy

Sabaku

Nová FF

Milovníci Death note sa môžu ísť pozrieť na moju novú FF. Sústreďuje sa viac-menej na Mella. Viac o tejto poviedke sa dočítate pred mojim dielom Zmätený Kazekage LII. Ďakujem záujemcom. Link -Krvavý blond

Slová sa zo mňa rynuli jedno cez druhé, sám som si neuvedomoval, čo hovorím, ale cítil som v sebe takú zlosť! Jediná dobrá vec na alkohole je, že hovorím veci, ako skutočne cítim, hoci by som povedal, že to sám preháňam a môj slovník sa obmedzil na vulgárne slová, ale to mi bolo v tomto momente fuk. Keby sa aspoň tá miestnosť tak netočila! Do pekla!
Stál som oproti nej a vykrikoval, zákazy a príkazy, nikdy som to nechcel používať, nie na ňu, ale ohľadom toho Besného tesáka sa inak nedalo. Začínal som ho nenávidieť viac a viac, zo sekundy na sekundu.

A teraz nás porovnáva! Mňa a neho! Videl som, ako zbledla a v tom som sa odrazu pozeral na dvere balkónu. Čo sa to stalo? Hlasité plesknutie mi okamžite zaplo závity v hlave, keď mi došlo, že mi dala facku. Opäť raz. Necítil som to a miestnosť sa so mnou začala ešte viac krútiť. Keď som otáčal hlavu naspäť k nej, mierne som sa zatackal.

Ruky si držala pri ústach a zhrozene na mňa pozerala s vypúlenými očami. Veľmi dobre som vedel, čo sa jej odohráva v hlave. Mala strach, že to dopadne ako naposledy. Odvrkol som si a prižmúril oči, keď som dvíhal ruku a zašiel si do vlasov v neveriacom geste. Zvrtol som sa na päte a celou izbou otriaslo. Aspoň ja som mal ten pocit. Predklonil som sa k posteli a musel som sa jednou rukou zachytiť, aby som sa na ňu nezvalil. Schmatol som vankúš a prikrývku a kráčal ku dverám, kde ešte stále stála.

,,Čo to robíš?" zašepkala, keď sa zmohla na slovo a neuhla mi z cesty.
,,Odstúp," prehovoril som, tento krát s kľudným hlasom a ignoroval točáky, ktoré ma zachvátili.
,,Koledoval si si o to a teraz... hráš sa na urazeného?" odvrkla si tento krát ona.
Zamračil som sa a prebodol ju pohľadom, pri tom som nevidel ako sa tvári, pretože sa mi rozmazávala.
,,Opakujem to naposledy, odstúp mi z cesty," pretisol som pomedzi zovreté zuby a viečka sa mi proti mojej vlastnej vôli zatvárali.
So zdvihnutými rukami v porazeneckom geste šla na chodbu a nechala ma, nech vyjdem. Kráčal som po chodbe až ku schodisku, keď som počul jej sarkastický hlas: ,,Prešiel si už hosťovskú."
,,Nechcem s tebou byť na jednom poschodí," obzrel som sa jej smerom a ťahal za sebou prikrývku, ktorá sa mi zamotala pod nohy.
Ohlušujúci rachot mi napovedal, že som sa skotúľal cez schody a pristál som na zemi, na chrbte. Teraz som sa díval na strop a v hlave mi hučalo.
,,Gaara!" zbehla dolu schodmi a jej prítomnosť som cítil, keď nado mnou stála.
,,Nechytaj sa ma!" zaprskal som alergicky a odsotil jej ruky, ktoré mi šli na pomoc. Dlaňami som si zatlačil na oči, ale teraz sa mi krútila aj čierňava za viečkami.
,,Pre mňa za mňa, rob si čo chceš. Mne je to absolútne jedno. Keď chceš, nasťahuj sa k nemu, ži, dýchaj, pretože JA ťa očividne dusím," mrmlal som unaveným hlasom a irónia zo mňa musela byť cítiť pri posledných slovách. Len potichu stála a dívala sa na mňa, kým som sa vzchopil a podarilo sa mi postaviť sa na nohy. Posteľné som hodil na gauč a otočil som sa k nej.
Ruku som zdvihol k jej tvári, položil ju na jej horúce líce a obrátil jej hlavu na bok, v náznaku facky, aby to pochopila.
,,Toto, už nikdy neurobíš,"
,,Má to byť vyhrážka?!"
Zhlboka som sa nadýchol. Ona ma chce dostať do stavu nepríčetnosti, tým som si začal byť istý.
,,Vyhrážka? Upozornil som ťa po druhýkrát, po tretí to už neurobím a ty pocítiš svoju vlastnú medicínu, ak sa nespamätáš a to rýchlo." pristúpila ešte bližšie a odstrčila moju ruku.
,,Ty arogantný hlupák! Udrel by si ma? Áno?!"
,,Ak ti mozog potom zapadne na správne miesto v tej tvojej lebke?" nadvihol som obočie a z nej začal sršať hnev viac, ako hocikedy inokedy.
,,Asi ťa začínam nenávidieť," zašepkala tak blízko pri mojej tvári, aby tomu dodala ten správny ráz.
Naklonil som sa k nej ešte bližšie, že som cítil jej dych na mojich perách.
,,Poslúž si, medzi láskou a nenávisťou je len tenká hranica, miláčik." zašepkal som najsladšie, ako som len vedel a odvrátil sa od nej, aby som mohol ísť ku gauču.
,,Tak prečo sa nevrátiš do Suny, ha? Kazekage-sama! Vôbec si tu so mnou nemusel strácať čas! Keby som vedela, že budeš takýto egoistický idiot, radšej by som v tej base zhnila do konca života! Mal si pravdu! KIBA, to ON má niečo, čo ty nie! A to je pochopenie a láskavosť!" domom sa rozoznel jej krik a okolo hlavy mi preletela akási soška, ktorá bola po jej pravici.
,,Nikto nevyvracia, že tam nepôjdem," ľahostajne som pokrčil plecami a zvalil sa na gauč. Na viac som sa už naozaj nezmohol.
,,Po zraze Kage, ťa už nechcem nikdy vidieť!" tie slová mi rezonovali v hlave ešte dlhú chvíľu po tom, čo vydupala schodmi a zabuchla za sebou dvere na spálni.

Ležal som na chrbte a počúval, ako v záchvate zlosti ničí nábytok a zúri, nadávala na mňa slovami, ktoré do jej úst nepatrili a vykrikovala mi ešte hodnú chvíľu, ako sa zmýlila, keď si myslela, že by mohla milovať takého človeka, ako som ja.
O chvíľu dvere s ráznym zaškrípaním otvorila: ,,Urobím ti zo života peklo, aby ti bolo jasné, počínajúc zajtrajškom!" a hneď na to ich opäť zabuchla.

Kus arogantného idiota!!! Mám ho plné zuby, takto ako ma vytočil teraz, ma nikdy nikto nevytočil. Ja ani na to nemám slov. Nech sa radšej vráti do Suny, bude to tak lepšie! A ja si budem žiť pokojne v Konohe a budem sa môcť stretať s kým chcem. Ešte k tomu by ma aj dokázal udrieť. Tsss...mám pocit, že toho človeka nepoznám. Obyčajný arogantný a namyslený blb! K*rva!!!

Päsťou som udrela do skrine takou silou, že som do nej spravila dieru. To je teda kvalitné drevo...
Nevedela som od nervov, čo zo sebou. Bola noc, no ja som v tom dome jednoducho nemohla byť. Nemohla. Pobalila som si zbrane a zvitky. Deka, jedlo a všetky ostatné veci na cestu. Napratala ich do jedného vaku a ten si dala na chrbát. S dupotaním som zišla dole a videla ako si chrápe na gauči. Kôň jeden. Sarkasticky som sa usmiala a zobrala do ruky pohár. Postavila som sa rovno pred neho a z celej sily som hodila pohár o stenu. V dome sa rozrinčalo sklo a jeho trhlo zo spánku. Chvíľku mu trvalo, než si uvedomil, že som to bola ja. Zamrmlal nejakú nadávku a spal ďalej.

Vyšla som na studenú ulicu Konohy. Musím sa niekde vyspať. No...kde? Sakra, nepoznám tu to moc. Nie je tu hotel alebo ubytovňa? Kráčala som ulicou a stále mi behalo po rozume jedno miesto, no snažila som sa bojovať s vlastnými myšlienkami a tak som blúdila Listovou dedinou s vakom na pleciach. Zastala som, keď už mi bola naozaj zima. Sadla som si na okraj chodníka a pozerala pred seba.

Je toto koniec?

Pritiahla som si nohy ku brade a rozmýšľala, čo by bolo so mnou. Ostanem žiť v Konohe, nie? Tsunade ma už prijala. Stanem sa oficiálnym občanom Listovej a budem chodiť na misie a sama si zarábať. Ten dom už nechcem. Nájdem si niečo menšie. Hlavne, čo nebude smrdieť po Gaarovi. A tých spomienky.

Znova ma striasla zima a moje telo sa vydalo smerom, ktorému som sa najvyše vyvarovala. Keď to tak vezmem, moje nohy tam šli samy, no ja som sa napol ceste rozhodla, že nemám inú možnosť.

Klop, klop. Zhlboka som sa nadýchla.
„Itami,“ prekvapene ostal stáť vo dverách Kiba.
Trasľavo som vydýchla vzduch, ktorý som držala v sebe dokým neotvoril dvere. Znežnela som...akosi sa to na mňa nakopilo, to všetko za ten deň už od toho rána po večer. Spustili sa mi slzy a ja som sa dostala do Kibovej povzbudzujúcej náruče.
„Itami, čo sa stalo?“ spýtal sa, no ja som mu neodpovedala, „Itam-“
„Prosím,“ zašepkala som a potrebovala pocítiť nehu, zložila som si ten veľký batoh z chrbta a Kiba ma stisol ešte vyše a tento krát jeho ruky mi pokryli chrbát a príjemne hriali.
„Itami, si v poriadku?“ mierne sa odtiahol.
Zabrodená do jeho šedej voňavej mikiny som prikývla a na to sa úplne odtiahla.
„Povieš mi prosím, čo robíš o desiatej večer, takto vonku? Ešte k tomu...si strašne studená. Je ti zima?“ chytil mi hánky rúk.
„Ja...Kiba, prosím môžem u teba zostať dnes v noci?“ pozrela som na neho nevinne a dúfala, že ma v tom nenechá, „ja a Gaara sme sa strašne pohádali...nechcem tam s ním byť. Prosím, zavolaj mi tvoju mamu. Poprosím ju.“
„Poď dovnútra, lebo zmrzneš,“ chytil ma za rameno a zavreli sa za nami dvere.

Kiba si vyzliekol mikinu a obliekol mi ju. Bola tak teplučká. Zapla som si ju až ku krku a nasadila kapucňu. Mala som studené dokonca aj uši. Počula som tlmený rozhovor z kuchyne. Hlas Tsume a Kibu. Po malej chvíľke som počula ako vyšli obaja z kuchyne: „Ahoj Itami.“
„Dobrý večer,“ pokúsila som sa o úsmev, „počula som, že hľadáš nocľah.“
Sklopila som zrak: „Nó...viete...“
Jej hlas sa zvonivo zasmial: „Ale prestaň. Samozrejme, že tu môžeš prespať. Zajtra ideš na misiu a musíš byť fit. Si hladná?“
„Nie, ďakujem nie som.“
„Istotne?“ zažmúrila oči a usmiala sa.
„Naozaj nie. Len sa musím zahriať, je mi hrozná zima,“ pošúchala som si tricepsy, aby som sa zohriala.
„A nechceš si dať vaňu?“ spýtal sa ma Kiba.
„Nó...keď už som jednu mala,“ hovorila som celkom zdráhavo, „stačí sprcha.“
„Tak fajn. Donesiem ti uterák. Poď, ukážem ti kde je kúpeľňa,“ usmial sa na mňa nadšene Kiba a viedol ma za zápästie smerom z chodby.

„...tak zohriata?“ usmial sa na mňa mladý Inuzuka vo dverách jeho izby.
„Hej,“ opätovala som mu úsmev a podišla do izby vymaľovanej na hnedo, tak predsa v tomto dome je niečo tmavého.
Mal jednoduchý nábytok a ...dve postele? Jedna veľká ako manželská a druhá v rohu miestnosti jednomiestna.
„Kiba, načo máš dve postele?“ spýtala som sa ukazujúc prstom na tú menšiu.
Otočil sa na stoličke a zachechtal sa: „Tá je Akamarova.“
„On...má posteľ?“ prišlo mi to trocha choré.
„Nie...robím si srandu. Je to dá sa povedať hosťovská. Máme síce veľký dom, no nemáme hosťovskú izbu,“ začal sa škriabať vo vlasoch, „keď to tak vezmem do úvahy, jediným hosťom, ktorý tu býva je Naruto. Takže o miesto nie je u nás problém, ale dnes sa na nej vyspím ja a ty budeš na mojej.“
„Nie, Kiba...“ namietla som mu, bola som síce potešená a neprekvapovalo ma to, no aj tak.
„Ale prestaň. Musíš sa vyspať,“ nesúhlasne pokrútil hlavou a napravil vankúš, „si unavená?“
„Ako sa to vezme. Telesne ani nie, ale duševne,“ sklesnuto som si sadla na posteľ a videl ako Kiba sleduje moje pohyby.
Sadol si ku mne a pohladil ma po chrbte. Cítila som ako keby ma ovalil nejaký veľký balvan, alebo prevalcovalo sto ľudí. Povzdychla som si a pozerala pred seba. Prečo sa mi život rúti zo strany na stranu? To ho nikdy nebudem mať pokojný?

„Kiba? Nejdeme si zahrať shogi?“ počkať...shogi – Gaara, „alebo radšej nie. Nemáš nejakú inú hr-“
„Niečo ti ukážem,“ oči sa mu rozjasnili a ja som zvedavo nadskočila z postele.
Vyšli sme z jeho izby a vyšli na poschodie ich domu a z tohto poschodia na strechu. Po ceste vzal deku a rozprestrel ju.
„Tak prosím,“ pokynul mi rukou, aby som sa posadila a tak som aj urobila.
On ma zopakoval so slovami, nech sa pozriem pred seba. Úžasný výhľad na Konohu. Priam dych berúci. Svetlá pouličných lámp vytvárali takú až rozprávkovú fizmóniu svetiel. Je to krásna dedina.
„Páči sa ti, však?“ ozval sa potichu Kiba.
„Hai,“ odpovedala som mu rovnako potichu.
„A teraz si ľahni,“ povedal a keď som sa na neho udivene pozrela, už ležal.

Naskytol sa mi pohľad na nočnú oblohu. Tmavomodrý satén s trblietajúcimi sa diamantmi. Ako dávno som nevidela oblohu v noci. Buď som bola zavretá u hentoho doma a potom v base. Súhvezdia som poznala, chvíľku mi trvalo, než som sa po tej dobe zorientovala.
„Ale nemali by sme byť dlho,“ zašepkal Kiba a ja som s ním mohla len súhlasiť...

Sucho v ústach, skrútený žalúdok...
Prevrátil som sa na bok a pocítil som tvrdý náraz. Čo do šľaka!
Otvoril som oči a prvé čo som zbadal, bol obývačkový stolík.
Ležal som na zemi a celé telo ma bolelo, v ústach vyprahnuté ako samotná púšť.
Potrebujem vodu, nutne.
Musel som sa zachytiť gauča, aby som vládal vstať. V hlave mi treštilo, čo krok to zadunenie. Vonku bola ešte tma. Prečaptal som do kuchyne, napustil si plný pohár ľadovej vody a celý ho vypil. Potom som si musel ešte jeden napustiť a hľadal som niečo na bolesť hlavy. Takmer mi ju roztrhlo.
Poobzeral som sa okolo seba, keď som zbadal rozbité črepiny na konci obývačky. Cítil som zo seba alkohol a okamžite sa mi dvíhal žalúdok.
Do pekla... ja som ale idiot!
Prehral som si to málo, čo som si pamätal... hádka, krik. Jej slová o nenávisti. Bože môj... čo sa to všetko stalo? Chrbát aj krk ma bolel, netušil som od čoho.
Vyšiel som hore na poschodie a otvoril dvere do spálne. Nebola nikde. Prešiel som do kúpeľne.
Odišla... nemá cenu ju hľadať, určite šla za ním. Šla ZA NÍM! K*rva!
Zhlboka som sa nadýchol, aby som sa upokojil. Perfektné... naozaj, perfektné. Hlavu som si zložil do rúk a posadil sa na posteľ.

Je koniec... toto už bolo príliš...

Pohľadom som zablúdil k hodinkám, ktoré ukazovali päť hodín ráno.
Opäť sa mi zdvihol žalúdok, bežal som do kúpeľne a naklonil sa nad umývadlo, ale okamžite ma to prešlo. Bože, je mi strašne zle.
Zhodil som zo seba alkoholom nasmradnuté veci a vliezol do sprchy. Stál som tam minimálne pol hodiny, než som sa bol schopný vypotácať, osušiť a navliecť na seba suché oblečenie. Pripravil som sa, zamkol za sebou a vydal sa k hlavnej bráne. Itami vie, že musí ísť na zraz Kage, určite sa tam uvidíme. Ako sa k nej mám správať? Čo jej mám povedať? Nie... nič jej nebudem hovoriť, počnúc dneškom končíme... odbavíme to na zraze Kage a potom... potom čo? Nič...

Zhlboka som nasával vzduch a snažil sa prečistiť si pľúca. Ani tabletky na utíšenie bolesti mi nepomohli, chrbát som mal celý modrinový a všetko ma bolelo. Zaujímalo by ma z čoho. Žeby sme sa pobili? Nie, to nie... neudrel by som ju nikdy v živote, ale to nevylučuje, že by ma ona nemohla udrieť.
Facka! To slovo mi prešlo mysľou v zlomku sekundy. Ona mi dala facku... ts...
Ale čo moja reakcia? Urobil som jej niečo? Čo, ak som sa zachoval ako naposledy? A keď som bol opitý?
Ubolený žalúdok mi stiahla úzkosť. Čo ak som jej ublížil?
,,Dobré ráno, Tsunade-sama!"
Spoza môjho chrbta sa ozval tak známy krik, ten hlas, ktorý ma okamžite ukľudnil, na chvíľočku. Prebehla okolo mňa, ani sa na mňa nepozrela. Stála tam a o niečom sa rozprávala s Kakashim. Zbežne som si ju prezrel a takmer som si nahlas vydýchol úľavou. Nemala na sebe jediný škrabanec, takže som jej nič neurobil.
Tsunade, Kakashi aj Itami na mňa preniesli pohľad, keď som okolo nich prechádzal. Zmohol som sa len na mávnutie rukou na pozdrav a zastal som pri bráne, kde som sa rukou oprel o stenu.
,,Gaara, je ti zle?" Tsunade sa triasol hlas. Pozrel som sa na ňu jedným okom a videl, že je zelená, aspoň tak ako ja, keď som sa videl v zrkadle. Aspoň, že v tom nie som sám.
,,Vyrazíme?" pretisol som pomedzi pery a zadíval sa niekam do diaľky.

Zaľahla som do Kibovej prevoňanej postele a zakutrala sa do jemných perín.
„Je ti pohodlne?“ spýtal sa ma Kiba.
„Hai, arigato, Kiba,“ otočila som na neho hlavu a videla jeho úsmev.
„Rád pomôžem, o koľkej ťa to mám zobudiť?“ poškriabal sa na hlave pozerajúc sa niekde do miestnosti.
„Stačí okolo pol šiestej, ja sa rýchlo dám dokopy,“ mávla som rukou a potom popriala dobrú noc.

„Itami,“ počujem šepot pri mojej tvári...Kiba, „vstávaj.“
Otvorím oči a on skláňal svoju tvár tesne pred tou mojou: „Dobre ráno.“
„Aj tebe,“ narovnal sa a ja som sa popreťahovala, „poď, dole sú raňajky.“
„Idem,“ prikývla som a odbehla do kúpeľne, kde som sa umyla.
Zišla som dole schodmi a vošla do slnkom presvietenej kuchyne, v ktorej sedela celá rodina. Trocha mi to prišlo hlúpe na pár chvíľ, že som tam a len tak...nič som im nedoniesla. No...kto vedel, že hento tela sa ožerie.
Sadla som si teda k nim a pustila sa do jedla. Tsume v bledučko oranžovom župane sa na mňa usmievala: „Itami, nehneváš sa dúfam, že si nemohla mať vlastnú izbu?“
Táto otázka ma fakt dostala, boli časy, kedy som bola vďačná, že nespím na skalách, ale na tráve pod holým nebom – toto bol luxus!
„Nie,“ vydýchla som a krútila hlavou, „kdeže.“
„Vieš, sama vidíš, že nemáme hosťovskú. Nám to stačí, no keď je u nás niekto nazvyš, tak už je to problém.“
„Aj tak, jediný, kto k nám ako tak často chodieva je Naruto,“ dvihla Hana zrak z taniera a všetkých si nás obzrela.
„To mi už Kiba spomínal,“ ukázala som naňho paličkou a vymenili sme si úsmevy.

Spoločne s rodinou som sa najedla. Po raňajkách som asi tisíc krát poďakovala Kibovej mame, Hana ma vyobjímala a Kiba s Akamarom ma šli odprevadiť. Hana a Tsume mi mávali z okna pokiaľ sme s Kibom nezašli za roh ulice.
„Akamaru, zober Itami na chrbát,“ pozrel naňho a Akamaru si ľahol na zem.
„Nie Kiba,“ pozrela som na neho zhrozene...voziť sa na psovi? Aj keď Akamaru bol fakt veľký pes, no aj tak nie.
„Ale nie...nekecaj. Ešte sa nabeháš dosť,“ pozrel na mňa a potom mykol hlavou smerom k psovi.
Chcela som mu znova protestovať, no on prišiel ku mne a zdvihol si ma na ruky. Posadil ma na Akamara a on poslušne sa dvihol na nohy a kráčal vedľa Kibu...

„Ehm,“ ozvala som, keď sme boli celkom blízko brány, „nehnevaj sa, ale nebolo by dobré, keby si sa stretol s Gaarom.“
„On ide tiež, že?“ teraz neviem, či to nevedel alebo sa chcel len uistiť.
„Hej,“ povedala som napol nahnevane a napol ironicky.
Videla som ako Kiba prevrátil očami, keď som zosadala z Akamara: „Ďakujem za taxík, Akamaru.“

Zohla som sa k tomu ***atému psíkovi a pošimrala ho za ušami a potom som sa narovnala, aby som zhliadla Kibovi do očí: „Ďakujem, Kiba. Za všetko...“
„To nestojí za reč,“ mávol rukou a dvihol kútiky.
Zhlboka som sa nadýchla: „Ale ba...proste...asi by som sa zrútila, keby si ma nenašiel,“ pocítila som voči nemu obrovskú vďaku a dlžobu, „arigato, Kiba.“
Jeho meno a slová vďaky som vyslovila šeptom a následne som Kibu objala na znak vďačnosti. Zostal taký stŕpnutý. Asi to nečakal. Či snáď hej?
Odtiahla som sa s menšími pochybnosťami a chlácholivo sa usmiala, no jeho normálny výraz ma upokojil.
„Šťastnú cestu,“ zaželal mi, mávajúc.
„Ďakujem,“ odpovedala som mu popri cúvaní, nato som sa otočila a pribehla za malou skupinkou ninjov – Tsunade, Kakashi a Gaara...pf.

Prešla som okolo neho s nezáujmom, ktorý ho raz určite zabije. Viem, že mi nedokáže odolať a týmto ho zničím. Zažije niečo, čo nikdy nezažil – uvidí, čo je pravá Itami Kaede, ožran žiarlivý.

Vykročili sme svižným krokom smerom do Snežnej dediny. Ešte, že som si nakúpila teplé oblečenie. Spočiatku sme boli ticho, no potom sa začala Tsunade s Kakashim rozprávať o tom, že je vraj v Kiri nový kage. Vraj je to žena. Keď ja som bola naposledy v Kiri, tak tam bol ako Mizukage nejaký jinchuuriky, aspoň tak som to počula.
Gaara neustále za nami zaostával, Tsunade bola zjavne tiež po nejakej prehýrenejšej noci, no oproti Gaarovi, bola ako ryba v obrovskom jazere.
„Kazekage-sama,“ ozvala som sa a až cítila ten závan zlosti, ktorý z neho vyšiel, „prečo tak zaostávate?“
Letmo som na neho otočila hlavu a videla periférne škaredý pohľad, akým ma prebodával. Avšak mne je to jedno. Sarkasticky som sa usmial a naďalej sledovala cestu pred sebou.

Za celý tento čas, cesty do Snežnej, som nemohla prestať rýpať do Gaaru. Jeho pohľady, ktorými sa ma snažil uškvariť ma skôr len pobavovali, ako mali zastrašiť. Možno by to niekto považoval za hlúpe, po tom, čo mi spravil kedysi. Tento krát som sa toho rizika nejako nebála. Počas tých štyroch dní cesty, som ho ani raz neoslovila jeho menom, buď zámenom alebo jeho titulom, ktorý mu bol zobratý jedným mladým dievčaťom, ktoré malo vieru v lásku, túžbu a sny...