Ten idiot sa prebral - Rómeo 05

Trochu nezáživný diel, ale azda poteší

Páni... musím povedať, klobúk dole, Gaara. To dievča je fakt krásne.
Stál som pri stene, držal v ruke zmiešaný strik a sledoval ako sa Gaara rozpráva s jednou rozkošnou brunetkou. Bola nižšia a celkom príjemná na pohľad. Krátke vlasy sa jej neustále uvoľňovali spod ucha, tak si ich neprestajne upravovala. Mala široký úsmev, ktorý jej neustále pohrával na tvári. Možno som hlupák a určité veci si neuvedomujem, no som presvedčený o tom, že sa majú radi. Díva sa naňho tak... tak... bože, to slovo mám na jazyku...
„Naruto,“
„Zbožne.“ To slovo mi vyšlo z úst v momente ako som uvidel jej tvár.
Doširoka som sa usmial a pozdravil ju: „Hinata, rád ťa vidím.“
„Aj ja teba,“ usmiala sa a oprela o stenu vedľa mňa, „nečakala by som, že ťa tu stretnem.“
Obzrel som si ju. Bola prenádherná. Oblečené dlhé modré tričko a na ňom biely svetrík. Tiež čiernu sukňu tesne nad kolená a modré topánky. Očividne na podpätku, keďže bola teraz v rovnakej výške ako ja. Ako na tom dokáže stáť a nezabiť sa?
„Vedela si, že som v Sune?“ spýtal som sa zmätene. Hovoril som jej síce, že prídem, no nemohla vedieť, že som už tu.
„Samozrejme, prišiel si v pondelok, či nie?“ Pokračovala s úsmevom.
Och. Aha. Takže vedela, že som tu, ale nijako ma nehľadala...
„Áno... áno, presne tak.“ Na viac som sa nezmohol. Akosi som dúfal, že by ma chcela vidieť, že by šalela za mnou... som hlupák. Isteže to nebude také jednoduché. Prešlo päť rokov. Už je to dávno. Nemôžem byť taký sebaistý.

„Tí dvaja spolu vyzerajú dobre, nemám pravdu?“ Vytrhla ma zo zamyslenia. Pozrel som sa smerom, kam som sa díval predtým, než prišla.
„Och, áno, presne to som si myslel.“
„Je to len otázkou času.“ Pozrel som sa na ňu a ona sa usmiala.
„Vyzerajú zamilovane.“
„Áno, dlho už o nich kolujú reči, len Kazekage sa ešte zdráha, aby to priznal.“ Hovorila to s úškrnom. Určite to musí byť klebeta, ktorá sa omieľa po Sune už dlhšiu dobu a mnohé zlé jazyky ju viackrát prehádzali v ústach.
„Vážne?“ Prekvapene som sa na nich opäť zadíval.
Veď hovoril, že sa tomu dievčaťu nevyznal, či niečo v tom duchu, ak sa nemýlim.
„Nemala by som o tom klebetiť.“
„Nie, hovor. Gaara mi nič také nespomínal, nič nikomu nepoviem.“ Uistil som ju, ona roztomilo vykrútila pery a s pohľadom upretým na nich sa rozrozprávala:
„Hovorí sa... teda, tak som počula, že Gaara mal dohodnutý zväzok s jedným dievčaťom z váženého klanu, no odmietol ju. Vraj lebo niekoho...“ zaváhala, „asi teda má rád.“
„Ju? Kvôli nej to dievča odmietol?“ spýtal som sa zmätene. Ak je to tak, prečo spolu nie sú? Očividne ho má rada.
Za Gaarou práve prišli nejakí dvaja chlapi a pozdravili sa zdvorilo. Keď sa dali do rozhovoru, vytratilo sa to dievča k stolu s jedlom a odtiaľ sa naňho dívala.
„On tvrdí, že nie, že mu je ako sestra, ale... nuž, neviem to posúdiť. Veľmi sa o cudzie pletky nezaujímam.“ Usmiala sa na mňa.
Teraz som bol ešte viac zmätený než predtým. Gaara, čo to tu vyvádzaš? Budem s ním musieť hodiť reč.
„Na to, že sa o cudzie pletky nezaujímaš si celkom dobre informovaná.“ Poznamenal som a odpil si z pohára.
„No, poznáš to... ľudia radi rozprávajú.“ Pokrčila plecami.
Isteže to poznám. Ak sa v dedine deje niečo horúce, nezostane to len v kuchyni. Každý sa o tom skôr či neskôr dopočuje. A ako poznamenala, ľudia radi rozprávajú. Veľmi radi...

Nastalo ticho. Obaja sme sa opreli o stenu a ja som premýšľal ako začať novú debatu.
„Mimochodom,“ začal som trochu hlasnejšie a ona mi opäť venovala svoju pozornosť, „včera som náhodou narazil v telke na interview s tebou.“
Nervózne sa zasmiala.
„Ty si to videl?“ prikývol som, „Temari hovorila, že moje odpovede boli príliš úprimné, že si neviem držať odstup.“ Pokrčila plecami.
„Nie som pokrytec.“
„Mám to na tebe rád.“ Vypustil som to z úst nekontrolovane a opäť, uvedomil som si to až potom čo ona pootvorila ústa, zmätená a bez odpovede ich opäť zatvorila. Nervózne sa usmiala.
„Chcem povedať...“ začal som sa vyhovárať, netušiac, čo vlastne poviem, „tvoj-tvoje odpovede pôsobili... boli naozaj, naozaj úprimné a to sa ľudom páči. Myslím.“
„Tak teda...ďakujem.“
Nervózne som sa poškrabkal za hlavou. Bože, bola roztomilá.
„Hinata...“ začal som, no ona ma v momente prerušila:
„Odskočím si.“ Ja som len prikývol, pousmiala sa a už som sa len díval ako odchádza.

Čo... čo to bolo?
Dopekla, dúfam, že príde čím skôr. Veď som ju chcel pozvať na rande! Alebo... alebo žeby to vycítila a preto utiekla?
„Naruto,“ pocítil som tlak na ramene a obrátil som sa, „tváriš sa ako šialenec.“
Nahodil som kyslý výraz.
„Zdravím ťa, Rómeo.“
„Rómeo?“ Zopakoval prekvapene Gaara.
„Hovoril si, že máš problém sa vyznať, no po tom, čo som sa dopočul a čo som videl, nemám ten pocit.“ Prstom ruky, v ktorej som držal pohár som nenápadne ukázal na tú brunetku, ktorá sa práve zhovárala s nejakým dievčaťom.
„Je to len dobrá priateľka.“ povedal akoby o nič nešlo a odpil si zo svojho pohára.
„Myslím, že to tak nikomu nepripadá.“ Všimol som si, že tá brunetka neustále pokukuje za Gaarom. Keď sa naše pohľady stretli, zadívala sa do zeme.
Vzdychol si. „Je síce pravda, že sa mi vyznala, no ona vie, že ju mám rád len ako priateľku a povedala, že to bude rešpektovať a podporovať ma vo všetkom.“
„Očividne aj podporuje klebety o tom, že spolu niečo máte.“ Zaškeril som sa naňho.
Na to už neodpovedal. Považoval som to za tichý súhlas.
„Takže to nie je to dievča?“ Vyzvedal som.
„O tom sa tu azda nebudeme zhovárať.“ Z hlasu som vycítil, že nie je práve v dobrej nálade. Na stole vedľa seba som zbadal misku plnú čipsov.
„Tvoj život je ako z telenovely.“ Poznamenal som a z misky si vzal čips, ktorý som si hodil do úst.
To, čo povedal som takmer nepočul, keďže len zašomral: „Ty máš čo teda hovoriť, Juan Carlos Uzumaki.“ Prestal som prežúvať a vnútorne sa bil s neistotou či sa mám nahnevať alebo zasmiať. Ani sám som nevedel. Radšej som sa len pousmial.

„Tak čo, už si pozval našu spisovateľku na rande?“ spýtal sa nenútene.
„Hej!“ Zahriakol som ho a začal sa obzerať či to niekto nepočul.
Gaara prevrátil oči.
„Ak aj niekam pôjdete, do pol hodiny to vie celá Suna, na to sa priprav. Hinata je známa, aj k nám keď príde na večeru, hneď to celá Suna rozoberá.“
„Ja viem, že je, ale nepočítal som s tým, že... počkať, ona k vám chodí na večeru?“
„Áno.“ Pokrčil plecami akoby o nič nešlo.
„Toto si mi nepovedal!“ skríkol som naňho až sa niekoľko ľudí obrátilo.
„Nemyslel som si, že je to dôležité. Málokedy som pritom, obvykle bývam ešte v práci.“
„Gaara,“ sprisahanecky som sa naňho pozrel, „je ti dúfam jasné, že je tvojou povinnosťou ma na ďalšiu takúto večeru pozvať.“
„Uh... dobre, žiadny problém, bude v piatok, lebo Temari v sobotu odchádza do...“
„Temari ma absolútne nezaujíma! Hlavne sa uisti, že budem sedieť pri Hinate a že o mne budete všetci hovoriť v dobrom svetle, dohodnuté?!“
„Aha... iste.“ Uvedomil som si, že som ho pritlačil k stene a odtiahol som sa. Dúfal som, že si to nikto nevšimol.
„Naruto, úprimne ľutujem, že som ti niečo povedal.“ Pokrútil hlavou.
„Pozri sa, ja viem, že dokážem byť niekedy otravný...“
„Niekedy?“ spýtal sa s výrazom, pri ktorom mi bolo jasné, že keby mal obočie, určite by bolo zdvihnuté až ku hviezdam.
„ale v tvojich rukách leží moje budúce šťastie, vieš o tom, kámo, však?“
„Hej, isteže... Páni, neviem či taký nátlak zvládnem.“ Spravil grimasu.
Spokojne som sa usmial.
„Dočerta, kde toľko je?“
„Kto?“ spýtal sa zvedavo.
„Hinata. Odskočila si a ešte sa nevrátila.“
„Možno sa ti vyhýba.“ Posmešne mi predložil svoju teóriu a ja som sa naňho zamračil.
„Upokoj sa, len žartujem.“ Ruky mal zdvihnuté akoby sa vzdával.

Po pár minútach ma Gaara opustil a ja som zostal na svojom mieste striehnuc ako sup. Avšak Hinata ani po polhodine nechodila. Šiel som sa spýtať Temari či ju nevidela.
„Hinata? Tá už predsa odišla. Musela si ísť niečo zariadiť.“
Moja nálada okamžite klesla. Načo sa ja vôbec snažím? Vyzerá to tak, že sa mi vyhýba.
Ale prečo? Vážne ráta s tým, že ju chcem niekam pozvať a preto to robí? Alebo je to len zlá súhra náhod?