Zmätený Kazekage 56.

Tanaris sa Gaarovi mierne pomrvila v náručí. Budil ju buchot, ktorý po pár sériách zobudil aj jeho.
„Koho to zabijem?!“ zachrapčala Inuzuka a rukou si zašla pod tričko na pečať.
Pripadala jej kľudná a to ju potešilo.
„Idem tam,“ ozval sa Gaara a len neochotne odlepil ruky od Tanaris.
Zišiel dole schodmi a pretrel si tvár. Po ceste do chodby si všimol nástenných hodín. Pol siedmej ráno. Keď Gaara videl dve ručičky, pomyslel si, že asi spraví tomu človeku to, čo chcela Tanaris. Bola totižto sobota.

Otvoril dvere a v nich stál Kankurou, oblečený v čiernom mačacom obleku a typicky vymaľovaný až za ušami: „Gaara, rada starších volá teba aj Tanaris na zasadnutie. Premýšľam, že jediné miesto, kde môže byť, je u teba, lebo u Temari, Naku, ani tu vedľa v dome nie je. Tanaris je tu, však?“
„Ahoj?“ mladší brat ironicky vložil otáznik do pozdravu.
On mávol ustarostene rukou: „Nó veď...však hej, čau. Idete? Tanaris je tu, či?“
Gaara prevrátil očami nad Kankurovym slovosledom a prikývol mu. Hneď na to zobudený mladík ostal prekvapený: „Počkať, to hneď teraz?“
„A čo si si myslel? Že ja ti sobotu vstanem o šiestej len tak?“ začudoval sa Kankurou a rozložil rukami.
Potom si ich založil na prsia a nahodil výraz očakávania. Hlavou mu vírili myšlienky, ako dokázala Tanaris vydržať v jednom dome s Gaarom. Usúdil, že sa niečo muselo medzi nimi za tú dobu stať. Zvedavo a rytmicky začal klopkať jedným chodidlom, zatiaľ čo ho Gaara bezútešne sledoval: „Sobotu. Ráno. O pol siedmej. Zasadnutie rady.“
„Čo?“ bratovi sa nechápavo skrivila tvár, „čo s tým?“
Gaara mykol plecom: „Nič, len Tanaris bude vraždiť...“

„Trapkovia...celá rada Suny,“ mrmlala Tanaris po ceste do budovy kage, upravujúc si vlasy, „lebo som vôbec necestovala dva dni iba s prestávkou na potrebu.“
Rozčuľovala sa a piesočný bratia s Morimarom popri nej kráčali potichu ako rybičky. Gaara ani Tanaris ešte netušili, čo sa ide riešiť, tak naliehavého, že to musí byť len pár hodín po jej príchode do Suny. Kankurou to však vedel, no pri jej nálade sa bál, že ho nakope do zadku, keď jej to povie.

Po pár minútach už trojica sedela v zasadacej miestnosti a návštevník z Listovej prepaľoval pohľadom každého člena rady okrem Kankura.
„Kazekage-dono, Tanaris-sama,“ prehovoril Kenichi, najvyšší člen rady a Gaara sa pobavene usmial, pri použití oslovenia pre neho a Tanaris, „vec, ktorú musíme riešiť je celkom vážna. Viete o čo ide?“
Obaja boli ticho a vymenili si pohľady. Tanaris v tej rozospatosti nenapadlo nič, kvôli čomu by sa zvolávala rada, Gaarovi za ten čas docvaklo.
Kenichi si preplietol prsty na stole: „Včera, po vašom príchode do dediny, ste ohrozila jej obyvateľstvo, zvlášť mladú kunoichi, na ktorú ste údajne podľa očitých svedkov chcela zaútočiť,“ pozrel do papieru, ktorý mal na stole, „vraj ste sa premenila na zvláštneho netvora, ktorý napadol aj Gaaru-dono. Samy vidíme, že je poranený a má na tvári stopy po fyzickom ublížení...čo nám k tomu poviete?“ hodil na ňu pohľadom pochybovania.
Tanaris vyschlo v hrdle a mala pocit, že ju niečo ovalilo. Chrbát jej zalial pot a stekal dole, štekliac ju.
„Prekliata pečať, ktorej som vlastníkom sa mi nedobrovoľne spustila,“ povedala pomaly a snažila, aby nebolo poznať, jak moc jej nepríjemne zvieralo hrdlo.
Člen rady dvihol obočie: „Chcete povedať, že nie ste schopná udržať ju?“
„Momentálne ani nie. Použila som ju po dlhej dobe a vtedy vie byť nestabilná.“
Bolo vidieť, že radu táto téma veľmi zaujíma. Nastavovali uši a oči sa im nedočkavo rozširovali.
„Prečo ste ju použil-“
Gaara ho prerušil: „Ak dovolíte, Kenichi-sama, o tomto sme mali v pláne sa s Tanaris-sama porozprávať. Treba spísať hlásenie, na ktoré bude zvedavá aj Hokage.“
Vyslankyňa sa pri jeho slovách trocha ukľudnila.
„Kazekage-dono, tu máte pero a papier. Kým ona nám bude rozprávať, vy si budete zapisovať,“ posunul mu po členoch rady papier a pero, ktoré prijal so zaťatými zubami.
„Tak, prosím. Začnite, Tanaris-sama,“ pokynul jej rukou a ona si tak priala, aby odtiaľ mohla zmiznúť.
Pozrela sa pred seba a v tom si uvedomila, že im musí povedať o Suigetsovi. Premyslela si v rýchlosti, čo povie. Napadlo jej, že sú spôsoby, ako to podať bez toho, aby nespomenula ich vzťah.
„Ehm,“ odkašlala si a vyrozprávala príbeh, ako si ju starý známy našiel a chcel zabiť, lebo zdrhla od Orochimara...

„...uhm,“ rada si vypočula príbeh a Kenichi jej kývol hlavou, „takže na vás skupinka zaútočila v noci. V akom vzťahu ste boli, keď sa mali potrebu pomstiť, či snáď mali tak veľkú lojalitu voči Orochimarovi?“ spýtal sa a poviem vám, že keby Inuzuka nesedela, tak by ju vykotilo na zem.
Pripadala si ako v nejakej súdnej sieni. Nespokojne sa pomrvila: „Dá sa povedať, že to boli najlepší priatelia.“
Gaara zaujato sledoval Tanaris, ako sa klepe a po spánkoch jej stiekla kvapka potu. Tvár sa mu primračila. Nechápal, prečo jej robí taký problém odpovedať na celkom jednoduchú otázku a vôbec, čo zrazu tak skrotla. Navyše očkom nervózne sledovala Gaaru, sediaceho vedľa nej. Kenichi pri jej mimike vedel, že niečo nie je v poriadku. Usmial sa a opätoval pohľad inému členovi rady.

„Tanaris-sama, v akom presnom vzťahu ste bola s útočníkmi, lebo z vášho výrazu tváre nie som si istý, či vám môžem veriť,“ pokrytecky krútil hlavou Kenichi a Inuzuke sa skutočne robilo zle od žalúdka.
Ozval sa iný člen rady: „Je to snáď prísne tajné, keď sa ste z toho taká nervózna?“
Ona pokrútila kŕčovito hlavou a vedela, že sa z toho nevyvlečie. Prehltla chuť zabiť staríkov a pretrela si čelo: „S jedným z nich som kedysi,“ ani nevedela, čo má povedať, ako to vôbec nazvať,. „no...boli sme do seba zahľadený a to bol dôvod, prečo si ma našli. Odišla som od Orochimara v noci a on o ničom nevedel. Dotklo sa ho to.“
Nikto nič nepovedal. Kenichi sedel naproti nim a ruky mal pred tvárou, aby zakryl poloúsmev. Po druhý krát sa mu podarilo rozdúchať oheň medzi ňou a Kazekagem, ktorého tak moc nemal rád. Tanaris zavrela oči a radšej sa na Gaaru nedívala. Kankurovi zaujato pozeral na brata, ktorý mal kamenný výraz. Lútkar sa zamračil a pozornejšie si prezrel jeho mimiku. Žiadna emócia...

„Tanaris-sama, ak vaša pečať nebude stabilná, rada si nepraje, aby ste sa v našej dedine zdržiavala,“ prehlásil Kenichi a ostatní mu prikyvovali.
„Existujú spôsoby ako ju sama dokážem skľudniť,“ hlas sa jej mierne triasol.
„Aké?“
„Pečať zvyšuje teplotu tela, takže pomôže studená sprcha alebo zavesenie sa dole hlavou,“ poznamenala a dívala sa na stehná, „tak sa mi príliš prekrví mozog a pečať sa stiahne.“
„Ak tu chcete zostať, tak láskavo sa naučte ovládať samu seba,“ tvrdo skonštatoval Kenichi a postavil sa.
Rada ho zopakovala aj s Gaarom a Tanaris. Oni dvaja sa pobrali preč, zatiaľ čo rada pokračovala v diskusii...

Morimaru sa pozabudol a zaspal pod stolom. Dvojica vyšla zo zasadačky. Veľké dvojdvere sa zavreli a Tanaris dívajúca sa len pred seba, započula buchnutie. Otočila sa za dunivým zvukom a videla, ako Gaara má pricapenú päsť na stene a druhou rukou sa opieral o ňu. Mal zvesenú hlavu a snažil sa ukľudniť.

„Prečo si mi to nepovedala?!“ v mladíkovi narastala tak dlho nepoznaná zúrivosť.
Do Gaaru vbehol hnev, ktorý nepoznal skoro dva roky. Krv sa mu pri pomyslení na Suigetsa začala variť v žilách, prekypovať a drvila ho z vnútra. Ruky sa mu prudko začali triasť a na povrch sa predierala chuť zabíjať. Gaara hlasno a nervácky zručal, lebo sa snažil zahnať pozostatky Shukakovej povahy. Nikdy v živote nezažil takýto pocit od kedy si dal svoje srdce dohromady. Mal nervy na Suigetsa, no aj na Tanaris. Cítil sa akýsi podvedený.
„J-ja...“ plačlivo koktala, „ale...“
Otočil sa prudko na ňu a ona ustúpila krok: „Ale čo?! Nič nehovor. Nič. Bolo by to zbytočné!“
Tanaris sa začali rynúť slzy: „Gaara, prosím...“
„Prečo? Prečo si mi to nepovedala? Teraz prosíš? Veď sme vždy k sebe boli úprimný, nie?“ znak lásky na čele sa mu pokrčil v nahnevanom výraze, ktorý Tanaris videla naposledy na chuuninských skúškach.
„Chcela som, ale nedokázala som,“ utrela si slzy so znakov na lícach, „prepáč...ale Gaara, veď sme boli deti.“
Kazekage neveriacky pokrútil hlavou a jeho tón plný nenávisti zostával: „Na tom nezáleží. Proste je tu o jedného viac.“
Chcela ho prerušiť a kdesi vnútri v nej sa odrazil hnev za to, že to príliš majetnícky prežíva. „Vieš...Nejiho by som zvládol. Lebo to je moja vina. Moja vina, že si spadla do náruče iného muža. Ale v tomto ja absolútne nemám prsty.“
„Gaara, prosím...bolo to dáv-“

Ignorujúc ju, venoval jej posledný pohľad plný výčitiek a zobral sa preč. Bál sa, že jej v záchvate, ktorý ho chytal, jej ublíži. Ona stála na tmavej chodbe ako socha. Prikráčala ku stene a zviezla sa po nej dole. Rukami si objala nohy a položila bradu na kolená plná strachu, obáv a previnilosti...

„Tanaris...“ niekto drgá do jej stehien, „Tanaris, spíš?“
Inuzuka zmätene dvihne hlavu a zazrela v tme chodby Kankurovu nafarbenú tvár a Morimarov ňufák. Oči ju štípali od soli zo sĺz.
„Ja som zaspala?“ spýtala sa ho a on jej prikývol.
Ruky mala tak kŕčovito zomknuté okolo svojich nôh. Dokonca v tejto polohe bola schopná zaspať. Pozrela vyčerpane za Kankura a videla ako členovia rady, medzi nimi Baki, vychádzajú zo zasadacej miestnosti. Niektorí sa nad ňou pohoršovali a iní zasa smiali. Bolo jej to totálne jedno.
„Poď, neseď tu ako teliatko,“ Kankurou rozviazal jej ruky a podoprel ju, vyťahujúc sa na nohy.
„Ďakujem, Kankurou,“ letmo sa usmiala a on jej úsmev opätoval.
„Ideme ku mne. Za chvíľku príde Naku. Veľmi sa na teba tešila, o ničom inom, ako o tebe nebásnila od dobu, čo vieme, že prídeš,“ zasmial sa lútkar a vyviedol ich pred budovu kage, kde ich spražilo slnko.
„Ježiši,“ zakryla si jednou rukou tvár od bolesti zo svetla...

Kankurou položil pred ňu šálku kávy a sadol si ku nej.
„Arigato,“ chytila ju do rúk a pozrela na Morimara v rohu miestnosti, „cítim sa ako keby ma udupalo stádo koňov.“
Kankurou si povzdychol a zložil si mačaciu čiapku. Rukou si prešiel po vlasoch a trocha si ich rozstrapatil, aby sa mu pot v nich lepšie vysušil.
„Chce to sprchu,“ povedal si sám pre seba a Tanaris si pozerala do hnedej tekutiny s príjemnou arómou.
Nemala chuť hovoriť. Ani nechcela vedieť, čo si o nej Kankurou myslí, keď sa dozvedel o Siugetsovi. Dúfala, že túto tému nezačne. Nezačal. Dokým neprišla na Naku...

Modrovláska po vypočutí Tanarisinho rozprávania pobavene klesla k operadlu. No hneď na to sa začala mračiť. Dvihla hlavu na Inuzuku a tá jej uhla pohľadom: „Takže o tom nikto nevedel?“
„Nikto. Ani súrodenci,“ hovorila potichu, „len Sandaime Hokage.“
„Och bože, Inuzuka,“ prevrátila Naku s úsmevom oči, „nestresuj tu. Bolo to hrozne dávno, navyše z toho, čo hovoríš ste boli deti, nie?“
Potichu ako psík prikývla a ona jej palcom dvihla bradu: „Gaara je príliš majetnícky. Však viac ako pár pús a objímačiek to byť nemohlo.“
Znova pokývala hlavou a zmučene pozerala pred seba.
„No tak vidíš,“ ozval sa príťažlivý mužský hlas a Naku sa za ním otočila ako za tou najkrajšou piesňou, „nič to nie je.“
„Kankurou má pravdu,“ prikývla jej trocha zasnene, „možno by si mala ísť potom za ním, keď vychladne.“
Konožské dievča dopilo posledné mililitre kávy a položilo šálku na stôl: „Prosím, riešme niečo iné. Bola to chyba...bolo to dávno...nič som k nemu necítila.“
„Na jednej strane Gaaru chápem,“ ukázala mladá žena na ňu rukou, „na druhej zas nie.“
„Tak asi nejak,“ súhlasil jej priateľ a nadvihol obočie.
„Ešte raz. Iná téma,“ povedala Tanaris mierne stroho, až obe osoby naproti nej pritlačilo ku stoličkám.

Naku a Kankurou si vymenili pohľady. Jeden druhému vyčítali z očí, čo chceli povedať. Otočili hlavy na Tanaris a obaja mali úsmevy na perách. Preplietli si ruky na stole a Naku sa nadýchla: „Tanaris...chceli sme sa ti pochváliť s tým, že sa za nejakú dobu začneme pokúšať o bábätko.“
V srdci Tanaris prebehla iskra šťastia, ktorá jej úplne zmenila náladu. Postavila sa na nohy a roztvorila náruč: „Bože, to je úžasné!“
Naku aj Kankurou sa objali s Tanaris, plný úsmevov a radosti: „Tak veľmi vám to prajem!“
„Ďakujeme,“ Kankurou sa vyškieral na obe ženy a pritiahol si Naku k sebe, vtisnúc jej bozk do jej modrých vlasov.

Venovali jeden druhému jemný bozk na pery. Tanaris pri pohľade na nich stuhla. Vedela, že tento krát to medzi nimi pokazila ona. Aspoň Gaara do nej nahnal tie veľké výčitky svedomia. Kusla sa naštvane do pery až tak, že vydýchla od bolesti. Pretrela si bolestivé miesto na spodnej pere a odhmkla si ich. Upútala pozornosť zamilovanej dvojice a tá sa jej pohľadom ospravedlnila.

„Tak...ja pôjdem,“ pozerala si nohy.
„Nie, Tanaris, nechoď,“ podišla k nej Naku a zamrzela sa.
„Musím sa ísť vyspať. Mám všetkého a všetkých chlapov po krk. Mám po krk aj samej seba,“ zavrčala a Naku od nej odstúpila.
Videla, že potrebuje kľud.
„Doprevadím ťa?“ opýtal sa Kankurou a podal jej kľúče od menšieho Gaarovho domu.
„Nie, to nie je potreba. Morimaru! Vstávaj!“ vyštekla po ňom a on sa nerád vyškriabal na nohy s pozdravom pre Kankura a Naku.

Dvere sa zavreli a Naku ostala znepokojene stáť uprostred kuchyne.
„Čo sa deje, Naku?“ položil jej otázku, keď si všimol, ako stojí.
„Tanaris...“
„Je divná, že?“ Kankurou pokrčil nos.
„Rozladená.“
„Nehovoriac o tom, že použila po dlhej dobe prekliatu pečať,“ zamyslel sa Kazekageho brat, „počul som, že to trocha mení správanie človeka.“
„Ach,“ povzdychla si Naku a ucítila na svojich bokoch Kankurove ruky, ktorú ju vysadili na linku.
Kankurou jej daroval bozk, po ktorom jej zašepkal: „Si krásna...“
Naku sa zasmiala a capla ho po ramene: „Ej, ty lichotník, poď radšej spať.“
Kankurou sa k jej smiechu pridal: „Keď chválim je zle, keď nechválim je zle. Ženy.“
„Kankurou!“ potmehúdsky sa usmiala Naku na neho, no v kdesi v hlave jej stále hučala Tanaris.