Takara 03

“Č-Čo?” Zatvárila sa Hana nechápavo a so zloženými rukami v bok od Kibu čakala vysvetlenie.
“Som Hoshi Takara!” Skríkla Hoshi a lakťom mu šťuchala do rebier. Kiba hodil na Hanu zdrvený pohľad čakajúc záchranu, no tá neprišla.
“Aha.. Tak to bude ešte sranda. Nech sa jej tu páči.” Usmiala sa naňho škodoradostne a s rukou položenou na jeho ramene prešla pomedzi nich smerom dole.
“Hej, Hana!” Skríkol na ňu včas, keď mu už skoro zmizla z dohľadu.
Tá sa vrátila o pár schodov vyššie a spýtavo sa naňho dívala.
“Máš prestrieť o jedného naviac.”
“Ostávaš na obed?” Usmiala sa potmehúdsky na Hoshi, no jej úsmev sa ešte viac prehĺbil, keď jej povedali, že u nich bude nevedno ako dlho bývať. S pobavenou tvárou odkráčala preč.
‘Baka! To bude utrpenie..’ Pomyslel si Kiba a spolu s Hoshi v pätách kráčal na koniec chodby, kde na pravej aj ľavej strane boli dvere do hosťovských izieb. Premýšľal, ktoré z nich otvoriť, keď sa nakoniec rozhodol pre tie napravo. Otvoril potichu drevené, čerstvo lakované dvere a ich tváre z opačnej strany zalialo slnečné, zlatisté svetlo.
Pozrel na Hoshi a tej sa na tvári zračil prekvapený, až udivený výraz.
“Čo je?” Prefúkol si popod nos a tváril sa, že ho jej pohľad vôbec nezaujíma.
“Wau..” To bolo jediné, na čo sa zmohla a zároveň posledné, čo jej dovolil povedať. So slovami -O polhodinu buď dole.- sa rýchlou chôdzou pobral preč od chodiaceho nešťastia, ktoré práve náhodou len stálo medzi dverami.

Kráčal dole schodmi a už tam premýšľal, čo také by malo ísť dnes v telke. Po zostúpení posledného schodu sa zvrtol doľava. Zatiahol závesy na veľkom presklennom okne, cez ktoré bol nádherný výhľad na zazelenanú záhradu za domom. Sadol si na gauč a lenivo chňapol po diaľkovom ovládači, keď sa ozvalo tiché zavŕzganie schodov.
‘Prečo práve ja?!’ Vykríklo mu v hlave vnútorne ja a očakával, kedy mu Hoshi vletí do obývačky.
Chvíľu to síce trvalo, ale nevletela. Pomaly prekročila prah a tvárila sa nečítateľne, no prekúkol ju skôr, než k nemu došla. Obranne objal ovládač, ktorý držal v ruke a zúrivo sa na ňu pozrel, aby pochopila, že ovládač patrí jemu. Zamračila sa aj ona a prudko naňho skočila.
“Daj to sem!”
“Nedám! Choď si telku pozerať domov!”
“Aj by som šla, ak by som mohla! Lepšie, než tu tráviť ten prekliatý čas s tebou, baka!”
Mlátila ho rukami, keď mu nechtiac kolenom prikľakla rozkrok.
“Au, ty…..” Nedopovedal, snažil sa ovládnuť a rukami si zvieral slabiny.
“No, dopovedz to!” Zvrieskla po ňom ako doma a už aj sa rozmachovala mu vraziť.
“TAK DOSŤ!” Zakolísali sa všetky veci v obývačke a obraz televízora zazrnel. Pozreli sa smerom ku vchodovým dverám do obývačky a v nich stála rozzúrená Tsume.
Jej tvár sa zrazu zmenila na milú a nežnú.
“V mojom dome očakávam ticho a poriadok. Keď chcete robiť takýto hurhaj, choďte von. Viem, že láska je krásna vec, ale tu sú dané hranice.”
“Počkať… Čo?! Láska?!” Skríkli s Hoshi jednohlasne. Naraz si zložili ruky na hrudi a sledovali odchádzajúcu Tsume, ktorá len nesúhlasne kývala hlavou z boka na bok.

Chvíľu to šlo hladko, a bez pohľadu na seba pozerali čosi v televízore, keď Kibovi zrazu Hoshi uštedrila päsťou do tváre.
Rukou si mnul boľavú stranu a očami ju kruto prebodával.
“Ty jedna…..” Vyprskol na ňu so zdvíhajúcou rukou.
“No, udri!” Vyprskla aj ona a obranne držala zovreté päste pred hruďou.

“OBED!” Skríkla Hana z kuchyne práve včas, keď sa to pomaly začalo medzi nimi vyostrovať.
Obaja sa pozreli smerom von z obývačky, a keď zistili, že ich nikto nesleduje, stroho sa postavili, upravili sa, a akoby nič sa pobrali do kuchyne, kde si sadli obaja čo najďalej od seba.
Obaja naťahovali nos za krásnou vôňou jedla, no keď sa vzájomne pristihli, zamračili sa na seba a zložili ruky na hrudi.
Kibova sestra položila hrniec do stredu stola a odišla z kuchyne nevedno kam. Hoshi s Kibom sa pozreli na hrniec a následne vzájomne do očí. Zvraštili obočie a obaja naraz sa vrhli na hrniec.
Naťahovali sa oň a jeden druhému odbíjali ruky.
“Ehm.. Čo to robíte?” Povedal ktosi spoza Kiby. Hoshi tam hodila pohľadom a už aj stála vzpriamená s rukami pozdĺž tela.
“Konnichiwa..” Šepla so sklonenou hlavou, na čo sa Kiba otočil tiež a výraz na jeho tvári zmrzol.
Stála tam Tsume spolu s Hanou za chrbtom. Nechápavo sa celý čas prizerala ich čudnému chovaniu, pokiaľ znova nepokrútila hlavou a spolu s Hanou nesadli k ním za stôl.
Hana nabrala Hoshi obed a očakávala, že má Kiba vlastné ruky.

Potichu jedli, keď zrazu Tsume položila príbor, preplietla si prsty a pozrela sa na Hoshi. Tá rýchlo prehltla a s očakávaním sa topila v Tsuminých prísnych očiach.
“Tak, Hoshi.. Páči sa ti v Konohe?”
Hoshi prehltla znova, ale na prázdno a uvážlivo premýšľala nad odpoveďou, aby nepovedala niečo zlé.
“Je tu pekne, aj napriek vážnym škodám, no zatiaľ som nemala možnosť prejsť sa ulicami.. Lúky sú tu určite asi najkrajšie.” Pri poslednej vete pozrela kútikom oka na Kibu, čo upútalo pozornosť Tsuminých vševidiacích očí.
“Kiba!” Skríkla, pri čom nikto okrem Hoshi nenadskočil.
“Prečo si jej neukázal Konohu?!”
Hoshi si s údivom prezerala Haninu a Kibovu tvár, keď im ňou pri Tsuminom kriku ani nemyklo. Nepáčilo sa jej, že tak kričí, a tak sa snažila zvrátiť túto tému, kde by sa nebavili o nej a Kibovi.
“Ak sa smiem spýtať, kde je Kibov otec? Prečo nevečeria s nami?”
Tsume na chvíľu zvesila hlavu a Hana s Kibom prestali prežúvať. Všetci očakávali Tsuminu reakciu.
“Vieš.. On umrel.. Pri obrane Konohy pred Kyuubim, približne pred sedemnástimi rokmi.. Kiba mal možno sedem mesiacov. Ten čas tak letí..” Riekla potichu s kyslým úsmevom a slzami v očiach, no v tom sa začala smiať a to čo Hoshi nechcela, opäť sa vrátila k téme Hoshi&Kiba.
“A čo vy dvaja, hrdličky? Už ste si premysleli, čo dnes budete spolu robiť?”
“Dúfam, že nič…” Zafrflal si Kiba popod nos a Tsume naňho hodila jeden zo svojich príšerne strašidelných pohľadov.
“Ja len, že som strašne uťahaný, včera som niekoľkokrát obehol celú Konohu!” Skríkol obranne s rukami pred sebou a úškrnom na tvári.
“Nevrav.. Každé ráno chodíš kade tade s Akamarom a teraz sa sťažuješ na prechádzku Konohou?!” Zazerala naňho zlovestne, zatiaľ čo Hoshi narastali fúziky pod nosom a rôžky jej vykúkali z vlasov.
“A k tomu ma skoro zhodil z Akamara!” Zatvárila sa Hoshi previnilo, pri čom Kiba schytal od Tsume ešte škaredší pohľad.
“Klameš!” Postavil sa s búchnutím po stole, ako vybuchol včera na Naruta. Hoshi pri hlasnom buchnutí, keď podskočilo všetko na stole, privrela oči.
“Čo si myslíš, že robíš, Kiba?! Vieš, kto je to dievča, vôbec?! Alebo ti to nedochádza?!” Postavila sa aj Tsume s buchnutím po stole.
“Psychiatria…” Šepla Hana Hoshi do ucha spoza priloženej ruky.
V tom Kiba nechal nedojedené jedlo na stole a s vycerenými tesákmi na Hoshi sa pobral hore do svojej izby.