Znovuobjavené šťastie

Smrť. Nadobudnutie stavu nezlúčitelného so životom. Už keď sa vracala z Konohy do svojho rodiska, vedela, že smrť je blízko. V podstate ju to tešilo, už nechcela byť na tomto svete sama.
Všetkých čo milovala stratila a už nedokázala sama pomôcť tomuto krutému svetu nájsť mier.
Mier- tak dlho ho hľadali, ale aj tak neuspeli. Kedysi si svoju smrť predstavovala. V predstave zomierala na starobu a bola obklopená svojimi deťmi, vnúčatami a priateľmi.
Ach, aká bola len naivná. Jej predstava sa vôbec nepodobala na situáciu, v ktorej sa teraz nachádzala.
Jej krk zvierali silné ruky. Bránili jej nasať čo i len minimum kyslíka. Nedívala sa však na muža čo jej stískal útly krk. Hľadela na oblohu. V Dažďovej neustále prší, to je známe každému, lenže teraz to tak nebolo. Obloha bola jasná a vyšlo aj slnko.
Na nebi sa vytvorila dúha. Konan ju očarovane sledovala. Bolo jej jasné, že koniec je blízko. Trápila ju ochromujúca bolesť. V hrudi mala veľkú ranu, z ktorej sa valila šarlátová krv. Najviac ju však trápila bolesť v pľúcach. Škriabali a pálili. Neznesiteľný chlad sa rozlieval celým jej telom. Jedinou útechou bolo vedomie, že to už nebude trvať dlho. Začali jej klesať viečka. Bolesť ustala.
Keby, len vedela zo svojich úst vydať aj iný zvuk okrem chrčania. Chcela naposledy vysloviť mená tých čo tak ľúbila, ale telo už pomaly vypovedalo službu. Tak aspoň posledný krát si vybavila ich tváre a jej posledná myšlienka patrila len im : Yahiko, Nagato už idem za vami.
A potom ju zahalila temnota.

Konan otvorila svoje oči a nedokázala uveriť čo videla. Ležala na chrbte neschopná pohybu. Obklopovalo ju belasé svetlo. Nebo? Ona sa dostala do neba?
„Nemožné.“ Jej vlastná myseľ odmietala uveriť tomu čo bolo také jasné. Cítila sa prázdna. Bola ako nádoba, ktorej obsah vyliali.
Bola to ešte ona?
Bola to ešte Konan?
Postavila sa prirýchlo, ale žiadna závrať sa nedostavila. Bola svieža ako už dlho nie. A bola mŕtva. Mŕtva. Je mŕtva to znamená...
„Konan.“ Vyslovenie jej mena ju prinútilo otočiť sa. Stál tam. Tak dlho čakala na tento moment. Túto tvár videla každý deň po celý jej život. Ale aj tak jej chýbal. Tak veľmi jej chýbal. Nebyť Nagata od bolesti z tej straty by zošalela. Aj keď ho videla každý deň, nebol to ON!
Hľadela naňho neschopná pohybu. „Si to naozaj ty?“ v očiach sa jej zbierali slzy.
Žiadne piercingy, len jeho dokonalá tvár a srdečný úsmev. Ten úsmev. Musel to byť on. Nikto nemá taký krásny úsmev.
„Si to ty!“ zašepkala.
Nohy sa sami pohli a prekonali vzdialenosť, ktorá ich delila. Schúlila sa v jeho hrejivom náručí a po tvári jej stekali potôčiky sĺz. Upokojujúco jej hladil vlasy a chrbát. Pozrela sa do jeho tváre.
Drobná ruka vyletela a zasiahla ho do líca. Netváril sa prekvapene. Čakal to. Na líci mu ostal červený otlačok jej dlane.
„Nechal si nás samých! Sám si sa nabodol na kunai...“ vyčítala mu a snažila sa zastaviť vzlyky pri tej spomienke. Srdečne na ňu hľadel. Palcom jej zotrel slzu, ktorá sa jej zastavila na lící.
„Musel som.“ Dve jednoduché slová, ale aj tak jej nestačili.
„Prečo?“ dožadovala sa.
„Chceli mňa, nie vás. Pomyslenie, že by si tam mohla zomrieť mi nahnalo strach.“ Vzal jej tvár do dlaní aby si mohli hľadieť do očí. Už neplakala.
„Konan, miloval som ťa tak veľmi, že som bol ochotný vymeniť svoj život za tvoj.“ Ako by sa mohla ešte hnevať, keď je pri nej a dotýka sa jej? Nemohla, ten pocit jeho blízkosti opantával zmysli.
„Ešte stále ťa milujem, Konan. Každou sekundou viac a viac.“ priznal sa jej šepotom.
Pocit prázdnoty pominul. Bola plná- radosti, lásky a šťastia.
„Nikdy som ťa neprestala milovať.“
Hľadeli si do očí. Mali ich tak podobné. Hnedé a plné nehy. Spomenula si na jeho slová keď ju prvýkrát pobozkal. Usmiala sa.
„Duša, ktorá hovorí očami, môže aj bozkávať pohľadom.“ Spoznal tie slová a tiež sa usmial.
„Ale mne už pohľad nestačí.“ Odpovedal popravde.
„Ani mne nie.“