V jeden večer pri jazere... 02+03

Joshina

Kráčali sme.. Teda.. Oni kráčali už nevedno ako dlho a mnou Kisame pri každom jeho kroku necitlivo nadhodil. Začínalo ma bolieť brucho, alebo ma možno už aj bolelo, no cez to, ako sa mi jeho rameno zarývalo do podbrušia, som si necítila.. Ehm.. Nič.
“Ki.. Sa.. Me..” Vyslovila som jeho meno prerývane a odpoveďou mi bolo len hlboké zabručanie -hmm-.
“Prosím, daj… Ma.. Dole.. Bolí to..” Zatínala som zuby, pretože to bolo už k nevydržaniu.
“Rád by som, pretože si riadna otrava, ale nemôžem. Zdrhla by si.” Cvakal zubami.
“Ako by som mohla, ak by Toshika odmietla ísť so mnou? Nenechám… Au.. Ju tu predsa s vami samú.”
Chvíľu ma ignoroval, keď v tom zakričal na Itachiho. Bol to skutočne krik? V hlave sa mi rozvinula predstava na vrčiaceho žraloka.
“Itachi.. Choďte napred.. Hneď prídeme za vami.”
Nevedela som, ako sa Itachi tváril, no zrazu som začula Toshikin hurónsky smiech.
“Toshi..?” Začudovane som si zašomrala popod nos. Spočiatku som nič nechápala, no keď Toshika poznamenala -Vidno ti pod sukňu!-, pochopila som. Snažila som sa vytrhnúť z Kisameho zovretia, no ten bol stále kľudný a bez pohnutia tam stál ako skala aj napriek môjmu vyvádzaniu.
“Len sa smej, Toshikaňa! To pre teba všetko!”
“Ahahahahahaha! Preto nenosím sukňu, ty blbá!” Smiala sa na mne ako zmyslov zbavená a ja som od agresie celá sčervenala. V tom ma Kisame chytil za zadok.
“Dobre, dobre.. Choďte..” To bolo všetko, čo povedal. Chvíľu sme tam postávali.. Asi čakal, kým sa Itachi s Toshikou vzdialia.
Kisame ma jemne zložil na zem, no podlomili sa mi kolená, a tak som na ne spadla. Po páde ma však neboleli viac, než moje ubolené podbrušie. Opäť sa ozval zvuk, ktorý sa mi veľmi nepáčil. Možno meter odomňa sa do zeme zapichla Samehada a jej šupinatý povrch sa pod hrubou vrstvou obväzu zachvel. Kisame sa posadil hneď oproti mne v tureckom sede a díval sa na mňa chladným pohľadom, ktorý sa od toho Itachiho veľmi nelíšil.
“Prečo… Alebo nič..” Chytila som sa pravou rukou za brucho a vtedy mi bliklo. Moje kunaie a shurikeny!
“Čo -prečo- ?” Jeho bručanie mnou trhlo, pretože som bola myšlienkami mimo.
“Ehm.. Prečo tu sedíme?”
“Bolí ťa to, nie? Či chceš pokračovať?”
“To.. Chceš povedať, že sa tam hore musím vrátiť?” Spýtala som sa zdesene.
“A chceš sa tam vrátiť?” Jeho pery sa roztiahli do úškrnu a ukázal dva rady bielych, špicatých zubov.
“To určite nechcem!” Hodila som po ňom jeden z mojich škaredých pohľadov a on sa uškŕňal ešte väčšmi.
“Vlastne.. Ani ja nechcem. Si otravná.”
“Tak prečo ma nenecháš odísť, dopekla?!” Pajedila som sa. Nedokázala som túto logiku pochopiť.
“Veď si vravela, že by si aj tak neodišla, kvôli svojej kamarátke,” povedal a začudovane na mňa pozrel.
“Nechytaj ma za slovíčka!” Privrela som oči a snažila som sa ukľudniť rozbúrenú žalúdočnú šťavu v mojom žalúdku, ktorá tam pri mojich narastajúcich nervoch stále viac a viac bublala.
“Vy, ženy, ste hrozné. Prečo len ten blbec navrhol, aby ste šli s nami?!” Zabručal už aj on nervózne.
“My nie sme hrozné všetky, nehádž nás všetky spolu dokopy! A prečo to navrhol?! To by zaujímalo aj mňa! Naozaj primitívne hlúpy nápad!” Zložila som si ruky na hrudi a naštvane pozrela niekam mimo.
“Uhm,” uškrnul sa, ”nakoniec sa možno v niečom zhodneme.”
V tom som s previnilým pohľadom pozrela do zeme a položila si dlane na kolená, stále zaborené v zemi.
“Kisík? Nemôžem ísť po svojich? Nebudem robiť blbosti, sľubujem!”
Chvíľu bol ticho a premýšľal nad mojimi slovami.
“Tak fajn, ale ešte raz ma tak nazveš a vyrvem ti jazyk z úst.”
“Ohoho!” Skríkla som a nadšene sa postavila.
“No ták, neváľaj sa tu jak nejaká vyschnutá ryba, ty tvrďas! Ideme!” Veselým krokom som sa vybrala smerom za Toshikou a Itachim. Rýchlosť chôdze som však pozmenila, keď som za svojim chrbtom začula rýchly dupot, približujúci sa ku mne.
“Čo si to povedala?! Ty malá, drzá opica!”
“Dobre, dobre! Žiadna vyschnutá ryba! Iba taká maličká rybička v akvárku krížená so žralokom! Prosím, nejedz ma!” Vrešťala som na plné kolo popri smiechu, ktorý ma spolu s blaženým pocitom nebezpečia a adrenalínu opantával, z behu pred nazúreným Kisamem.
“Roztrhnem ťa na dve polovice!” Oháňal sa Kisame Samehadou, no aj napriek tomu som vďaka svojej výške a ohybnosti bola rýchlejšia.

Toshika

‘Nakoniec možno tie chýry o Itachiho kráse boli pravdivé! Určite je tak isto aj silný! Pche.. Sasuke.. Itachiho síce veľmi dobre nepoznám, ale už teraz si myslím, že naňho nemáš!’ Kráčala Toshika bok po boku s Itachim a v jej hlave sa myšlienky vírili ako tornádo. Od jednej myšlienky skákala k druhej. Niekedy ani nedomyslela jednu a prúd ju stiahol ďalej.
‘Kde je asi Josh-chan? Hm.. S Kisamem.. S Kisameeeem! Čo asi robia?!’ Zhrozila sa domýšľavo Toshika pri pomyslení na nepekné veci.
“Neboj sa, nič sa jej nestane.” Ozval sa známy pokojný hlas po jej pravici.
“Ja viem, že nie! Ja sa skôr bojím o žraloka…” Zafňukala ironicky Toshika a pri spomienke na Joshinu jej nadskakovali kútiky.
“To jej až tak veríš? Veď si ju dostala na chrbát aj ty.” Jeho hlas bol stále pokojný, no zračili sa v ňom pochybnosti.
“Dostala som ju na chrbát, ale to neznamená, že už sa nepostaví.. A dokonca sa možno na ten chrbát dostala sama, aby ma prekvapila nejakou blbosťou, ktorá jej napadla. Pche.. Boj z jej strany nie je skoro vôbec bojom. Ona to vníma ako zábavu a snaží sa prilepiť ti výbušný lístok na zadok, zatiaľ čo ja to beriem vážne. To prednedávnom som brala vážne, ale ona nie.. To ma vytočilo ešte viac!”
“Takže ju nedokážeš poraziť?” Mrkol na ňu kútikom oka a ju oblial rumenec.
“Jasné, že viem! Je to hračka! Teda.. Možno nie, ale určite by som to po istej dobe zvládla! Je strašne lenivá, takže možno by som vyhrala kontumačne… Ale ak by náhodou nie, tak by to síce trvalo dlhšie, ale určite by sa poddala môjmu boxeru..” Vysvetľovala Toshika s nadšením v očiach.
“Chch,” zachichotal sa Itachi.
“Prečo sa smeješ?! Neveríš mi?!”
“Nie, tak som to nemyslel.. Ja len, že kde máš ten boxer,” podotkol a poškriabal sa na zátýlku.
Toshika zastavila a v momente si začala prehľadávať vrecká a kapsy. Pozrela škaredo na Itachiho a skoro ho bola zaškrtila. V ruke držal jej titánový boxer a ukazovákom druhej ruky sa hral s ostrým hrotom jedného z ostňov.
“Uf, Itachi.” Povedala a on jej ho so škodoradostným úsmevom podal.
“Prečo ti na ňom tak veľmi záleží?”
“To je naozaj hlúpa otázka! Veď je to titán!”
“Ale ja som to nemyslel takto. Ja viem, z akej hmoty je.. Prečo ti na ňom záleží?” Zopakoval svoju otázku a zaujato sa jej zadíval do očí. Ona zmrzla, pretože si jasne spomínala na to, ako ho spolu s Joshinou ukradli z Orochimarovej skrýše.
“Vyhrala som ho!” Vyhlásila Toshika rozhodne a dúfala, že jej to uverí. Na jej radosť však len prikývol, no pýtal sa na podrobnosti, čo Toshiku neprekvapilo.
“V Amegakure no Sato.. V dobe, keď sme sa tade s Josh-chan túlali, objavil sa tam jeden chlapík, čo mal príliš veľké ústa a príliš veľkú slovnú zásobu drzých slov. Vyzvala som ho teda k boji. On mal na ruke tento titánový boxer a ja len jeden kunai. Dohodou bolo, že ak prehrám, zabije ma a naopak. Príliš veril v to, že vyhrá a umriem ja, no keď prehral, zmilovala som sa nad tým chudákom. Predsalen som nechcela problémy v Amegakure, a keďže on sám nechcel umrieť, daroval mi zo zbabelosti tento boxer!” Skríkla víťazoslávne Toshika poslednú vetu a hrdo pred seba vystrčila ruku s nasadeným boxerom.
“To by som si naozaj veľmi rád pozrel.” Povedal zamyslený s upreným pohľadom kdesi do diaľky pred sebou.
Za horizont už zapadali posledné zlatisté lúče slnka a svet sa ponáral do tmy, ktorá nebo premenila na nádherné ombre, z tmavej modrej, cez oranžovú, až k zlatožltej.
Keď zapadli a krajinu osvetľoval už len mesačný svit, Itachi zastavil a očami zazeral po okolí. Toshika z prvu nechápala, no keď Itachi podišiel k jednému veľkému stromu, sadol si a oprel sa oň, pochopila. Nevedela však čo má robiť, a či vôbec niečo robiť môže.
“Určite to poznáš. Proste si ľahneš, kde chceš a spíš.” Vyhŕkol zo seba Itachi po chvíľke. Ona sa usmiala, ľahla si na chrbát a očami blúdila pomedzi žiarivé hviezdy. Hľadala tú najväčšiu, ktorú nakoniec aj našla. Polárka sa vznášala nevysoko nad horizontom smerom na sever. Očami potom vyhľadávala zbývajúce hviezdy, aby konečne s jasotom mohla Joshine povedať, že sama na oblohe objavila súhvezdie Malej medvedice.
Túlala sa myšlienkami a bolo pre ňu priam k neuvereniu, že sa práve nachádza nie tak ďaleko od slávneho Itachiho. Spomenula si však na Sasukeho slová, a tak sa jej myšlienky radšej zvrtli k svojmu druhému samostatnému “ja”, ktoré mimo výzoru bolo skoro na chlp rovnaké ako ona sama. Dlho sa trápila myšlienkami, čo asi jej stratená polovica robí, no s predstavou dieťaťa patriace Joshine a Kisamemu, nakoniec so škodoradostným úsmevom na perách zaspala.

---

Joshina

Očami som s eufóriou sledovala kŕdeľ vtákov za sebou nechávajúci trajektórie.. Stopy, ktoré sa vo vzduchu vznášali ako snehovobiele páperie. Preletel mi ponad hlavu, čo mi narážajúcim prúdom vetra rozfúkalo dlhočízne vlasy na všetky strany a voda, v ktorej som stála, sa čertila pod miernym zatrasením mojich nôh.
V hlave mi prebiehali pozostalé spomienky na včerajší ubehaný večer a konečné Kisameho padnutie od vyčerpania. Pohľadom som prebehla na breh, kde Kisame práve zakladal oheň a nevedno ako sa pri ňom zjavilo pár rýb.
‘Myslel aj na mňa?’ Zaplavila mi myšlienka hlavu a žalúdok na seba so škvŕkaním nenechal dlho čakať.
Dívala som sa naňho zamyslene a v panoráme vychádzajúceho slnka a kvapiek vody, ktoré sa na ňom trblietali, sa mi zdal dokonca nebezpečne pekný. Jeho avatarsky modrá koža takmer splývala s krásnou hladinou jazera, v ktorom sa okolo mojich nôh preplietali malinké rybky. Prvé slnečné lúče jeho svetlomodrú kožu sfarbovalo do tmavej, a tým priam naberal na zaujímavosti svojho zovňajška, ktorým upútaval pozornosť mojich očí. Zrazu sa prestal venovať svojej práci a zdvihol pohľad ku mne. Jakmile sa naše oči stretli, obaja sme odvrátili urazene zrak a venovali sa svojim činnostiam.

Slnko sa práve odtrhovalo od horizontu, keď sa do môjho nosa vbila nádherná vôňa pečených rýb. Tá vôňa sa šírila zrejme ďaleko preďaleko a ja som len obdivovala Kisameho pokoj aj pri myšlienke, že by ho niekto mohol nájsť. Zrejme veril svojim schopnostiam a sile viac, než ja.
“Joshi…” Prerušil ma na nespoznanie Kisameho jemný hlas a pri pohľade naňho mi ponúkol to, čo pripravil. Bokom som sa spod rozmočené pramienky vlasov dívala hlboko do jeho belasých očí, ktoré ma ospalo prebodávali.
“Chceš?” Držal ruku vo vzduchu a v nej zvieral rybu napichnutú na provizórnej ražni. Otáľala som. Čo ak to otrávil?
“Tak nie..” V prudkom pohybe sa jeho ruka zvrtla s rybou smerujúcou do jeho mechanických cvakadiel. Môj žalúdok však popohnal všetky svaly v tele. Rychlým mávnutím ruky som mu ražeň vytrhla z ruky. Nemo s rukou stále vo vzduchu nechápavo sledoval moje pohyby, keď som si kľakla chrbtom k nemu a veľkými kusmi hrýzla do pstruha.
“Fíííha..” Vyletelo z Kisameho a ja som sa naňho len ponad rameno a s plnými ústami vražedne pozrela.
“Ale nič nič.. Jedz, kľudne!” Zdvihol pred seba obranne ruky a zaškeril sa.
Zapýrene som sa otočila späť a sama pre seba som sa nad Kisamem usmiala.
‘Je celkom roztomilý.’ Pomyslela som si a venovala sa posledným kúskom mäsa.

Posledný plamienok zhasol pod pieskom, ktorý sa naň sypal z Kisameho zjazvených rúk. Postavili sme sa a pomalým krokom sa pomaly pobrali za druhou polovicou našej skupiny. Kráčala som mlčky naľavo trošku za Kisamem, zatiaľ čo okolie zaplňoval vzduch Kisameho ťažkého dýchania.
“Kisame?” Zrýchlila som krok a bok po boku som sa mu zahľadela do tváre. Vďaka nahnutej tváre dohora mi ju zaplnila slnečná žiara, ktorá ma pálila v očiach. Sklonila som pohľad k zemi a snažila sa potlačiť slzy pretrením očí prstami. Kisame mlčal ako hrob, no na mojej hlave pristálo niečo celkom ťažké, kruhovité. Otvorila som oči a neďaleko pred mojim pravým okom sa kolísala šnúrka s maličkými gorálkami. Všade okolo mi na ramená a chrbát padali biele pásiky, cez ktoré slnko veľmi neprechádzalo.
Odtiahla som bokom tri z nich na pravom boku a znova som sa nechápavo pozrela do Kisameho tváre. Ten sa len usmial. Zatriasli sa mi nohy, ryba v žalúdku sa mi možno trikrát prekrútila ako v práčke a nechtiac som si zubami zahrýzla do jazyka.
Tvár som okamžite sklonila a pásiky sa vrátili na svoje pôvodné miesta. Upravila som si to na hlave a snažila som sa bez štipky záujmu v hlase vysloviť tiché -ďakujem-.

Toshika

Schyľovalo sa k poludniu. Toshika po boku Itachiho kráčala ako nemá socha. Itachimu nebolo veľmi do reči a ani raz na ňu nepozrel. Svojim krutým a chladným pohľadom skúmal krajinu pred sebou.
Sledovala svoje kroky a pôdu, po ktorej kráčala. Atmosféra v ich okolí ju nabádala k pochmúrnym myšlienkam.
‘Prečo je Itachi zrazu takýto? Josh-chan, kde trčíte..’ Nemala dobrý pocit z nasledujúcich udalostí. V myšlienkach sa stále vracala k predstavám, že ich niekto sleduje a v prednom spojenom vrecku, ktoré bolo všité do látky na jej chvejúcom sa bruchu, čo najpevnejšie zvierala päsť s nasadeným boxerom.
‘Žeby sa takto cítil aj Itachi?’ Premýšľala pri pohľade na ľavú ruku, ktorú potajme držal v päsť.

Všchum….. Niekde napravo od nich sa spomedzi stromov ozvalo šuchnutie. Toshikou otriaslo, no útechu hľadala pri pohľade na stále kľudného Itachiho.
“Pššt.. Poď ďalej.” Zašepkal Itachi do prázdneho okolia tak, aby to počula len ona. Jej ušiam tento hlas síce lahodil, no strach v jej tele neschladol.
Postupne Itachi začal naberať v kroku, až bolo na Toshike znateľné, že sa premáha, aby nebežala. V tom si Itachi kľakol a silným odrazom nôh od zeme sa vyparil vo vzduchu. Na mieste, kde zmizol sa zapichli tri kunaie. Toshika spravila premet vzad. Zdesene sa pozrela na kunaie a hneď vrhla pohľad na stromy, ktorých koruny sa rozkývali v zúrivom vetre, ktorý zachvátil kamennú pláž posiatú pieskom.
Proti nej sa rútil ďalší šík špicato zbrusených zbraní, no ona nemohla zmiznúť.. Zmiznúť spolu s vetrom, ktorý jej prudko rozhadzoval po krk dlhými vlasmi a bránil výhľadu.
Pripravená vytiahla zaťaté päste a v poslednej chvíli sa prudkým pohybom šmykla k zemi bokom, pričom si nechtiac priľahla ruku s boxerom. Kunaie jej preleteli pomedzi rozviaté vlasy a zapichli sa v zemi meter od jej hlavy.
Uvoľnila si ruku a oboma sa zaprela o zem. Pomaly vstala a s krutým pohľadom sa zadívala na vodnú hladinu, ktorá sa pod nárazmi veterných rán prehýbala v rozbúrených vlnách pristávajúcich na brehoch.
Spomedzi stromov sa ozývali šuchoty a stony mužov, ktorých púť tohto života práve skončila. Koruny sa otriasli pod čiernymi krídlami, keď sa z lesa v kŕdľoch rozleteli vrany, ktoré žiarivočisté nebo sfarbili do čierna.
Toshika dívajúca sa do diaľok jazera spozornela. Za jej chrbtom práve zastali tri páry nôh, ktoré narušili jej hranice. Jej oči potemneli a pery sa jej roztiahli v smrtonosnom úškľabku. Vrhla na nich strašidelný úsmev ponad rameno a očami podliatými krvou zazrela na toho v strede.
“Ovečky.. Ktoré sa pobrali iným smerom, no stále na jatka.” Zachichotala sa Toshika so zovretými zubami v psychopatickom úsmeve.
“Mala by si utiecť, kým to neberieme vážne. Nie si náš cieľ.” Mykol jej smerom pravou rukou a pomaly sa otáčal na odchod, pričom si ďalší dvaja ľahostajne odfrkli.
“Odtiaľto nikto neutečie.” Precedila Toshika pomedzi zuby a v jej očiach sa zračila predstava pôdy nasiaknutou karmínovou červenou.
Ten v strede zastal a bokom na ňu hodil posmešný úsmev.
“Strať sa.”

Pod Toshikinými nohami sa zavlnila zem. Pára vystupovala spod jej nôh a vo vlnitých prúdoch sa nepravidelne obkrúcala okolo jej tela. V tenkých čiarach sa obmotávala okolo jej prstov. Končatiny a trup sa jej pomaly skracoval, pričom jej prsty na nohách a rukách krpateli. Jej malinké chĺpky na rukách naberali tmavú farbu, predlžovali sa a pomaly zahaľovali celé jej telo. Jej vlasy sa skrátili a lebka sa jej preťahovala do zvieracej papule, v ktorej sa jej predlžovali a ostreli očné zuby.

S poslednými pomaly miznúcimi vznášajúcimi sa pásikmi bielej pary sa Toshika úplne zmenila a hodila na štyri. Zmenila sa v mačaciu šelmu ničomu zatiaľ podobnú. Z jej úst viseli dva žiarivo biele tesáky, ktoré sa jej jemne obtierali o kožu jej sánky. Na vrchu jej hlavy sa skrývali dve skrčené uši. Jej telo, ktoré sa stiahlo do útočnej pozície s prikrčenými labyskami pod trupom, lemovali tigrie pásy. Naberali šedočiernu farbu. Šelma pokrčila nosom a vyrazila vpred.

Rýchlosťou svetla sa ich očami neviditeľne rozbehla proti ním. Ostré drápy svojej pravej laby zaryla do brucha stredného muža a otvorenou tlamou sa zahnala po jeho krku. On však stihol odskočiť a zdeseným pohľadom si prikladal ruku na dieru v bruchu, ktorá šťastlivo prezentovala Toshikine emócie.

Zacerila naňho vrčiac zuby a s prudkým otočením hlavy sa hneď rútila na ďalšieho. Tesne pred ním sa na predných packách stočila a napnutým, panterím chvostom mu podkopla nohy. Jeho pripravená ruka v útok držiaca kunai stratila smer a jeho padajúce telo bolo dokonalou chybou jeho existencie.

Roztvorila tlamu v najširšom uhle, v akom dokázala, a… Trhla hlavou. Z papule jej visel kúsok šatstva a hrubej látky jouninskej vesty. Pomedzi ne na zem kvapkala krv z kože, ktorú zaživa a bezmilostne strhla z človeka pred ňou. Z jeho brucha sa valili vnútornosti a pod gravitačnou silou sa stretávali so zemou, keď ich majiteľ padol v nesmierných bolestiach k zemi. Pomalá, ale istá smrť.

Vypľuvla už navždy nepoužitú hmotu a chvíľu sa na ňu dívala. V tom v rovnako prudkom obrate vyrazila za utekajúcim tretím mužom. Zadnými packami sa zaryla do zeme a nepočúvajúc prosebné náreky muža naňho skočila s labami vpred a otvorenou tlamou, v ktorej sa v poslednom záblesku svetla, ktoré na tomto svete videl, zaleskli dva rady bielych ostrí.

Preskočila jeho telo jemným cvaknutím zubov. Telo si kľaklo a bočným pádom padlo na zem. Z oddelenej hlavy padla cinknutím čelenka so symbolom Konohy, zatiaľ čo hlava sa ešte chvíľu kotúľala smerom, akým Toshika dopadla. Jej ústa lemoval karmín, pričom sa zatvárila znechutene nad týmto činom. Hlava sa dokotúľala, zastavila v rovine Toshikiných predných láb. S hrdým a mierne vyčerpaným pohľadom na ňu pozrela.