V jeden večer pri jazere... 01

“Heeej, Joshina-chan! Prestaň, lebo ťa utopím!” Kričala po mne Toshika už po niekoľkýkrát, čo som ju zvesela ofŕkala ľadovou vodou.
“No tak sa už ponor! Čo ak nás tu niekto špehuje?!” Okríkla som ju a ona si s vystrašenými očami zakrila nahé, ženské partie.
“Joshina-chan! Čo to bol za hlúpy nápad?! Poďme rýchlo preč!” Prezerala si ustráchane okolie, no na ponor do vody stále odvahu nenabrala.
“Veď nie je až taká studená! Ak sa neponoríš, skočím na teba a vo vode skončíš aj tak!”
Toshika po mne hodila zúfalý pohľad a pomaly klesala do vody.
“Josh-chan? Kde to vlastne sme?” Spýtala sa po chvíľke a znova sa pochybovačne obzerala po okolí.
“Volá sa to vraj Ohnivé jazero. Vravieva sa, že neďaleko tohto jazera má úkryt tajomná organizácia menom Akatsuki, ale podľa mňa to je obyčajný výmysel.” Toshika kľačala vo vode možno dva metre odomňa, ale až tam som videla, ako po nej prešla husia koža.
“Josh? Vážne tu chceš ostať?”
“A prečo nie? Snáď tej hlúposti neveríš?”
“Ale čo ak je to pravda?! Zmiznime odtiaľto!” Začínala byť paranoidná a v jej očiach som videla zdesenie.
“Josh! Ak nepôjdeš, pôjdem bez teba!” Pomaly sa zdvíhala, no inštinktom šelmy som na ňu skočila. Chúďatko. Celú som ju ponorila pod vodu a ona len bezmocne šmátrala rukami. Pochybovala som, že sa ubráni, keď ma zrazu chytila za vlasy a naše pozície sa vymenili tak, že som nakoniec ja ostala tou, pod vodou. Zrazu jej stisk mojich vlasov povolil a ja som sa s hlasným nádychom vynorila z vody.
“Skoro si ma naozaj utopila, Tosh-chan!” Okríkla som ju. Kľačala vedľa mňa skoro len v polmetrovej vode a úpenlivo si prezerala les za jazerom.
“Toshika-chan? Deje sa niečo?” Moja tvár zvážnela, pretože Toshika sa tak tvárila naozaj len vo vážnej situácii.
“Josh.. Mali by sme naozaj zmiznúť.”
“Čo… Čo si tam videla?!” Teraz som to bola ja, kto sa začal naozaj báť.
“Neviem to popísať.. Bolo to čierne a len sem tam sa tam mihlo čosi modré..” Povedala akoby v tranze stále zírajúc na ten les. Ponad hlavy nám preletel kŕdeľ hvizdajúcich vrán, čo spolu so zapadajúcim slnkom naháňalo husinu a strach. Obidve sme sa naraz postavili a utekali k brehu. Rýchlo sme na seba obliekli šaty a premýšľali, či je múdre vrhnúť sa do toho strašidelného lesa.
“Tosh? Čo navrhuješ?” Pomaly som ustupovala za ňu.
“Ja že ty si tu tá nanajvýš odvážna! To ty si nás sem dovliekla, tak nás odtiaľto aj svojimi úžasnými plánmi dostaň!” Obvinila ma, čo som nechápala.. Veď je tu krásne čistá voda. Ešte nejakí pekní chlapci a bolo by to naozaj fajn romantické miesto.
“Zobuď sa, ty m*cha!” Prebrala ma z mojich úvah Toshika, keď mi svojou päsťou strelila po hlave. V mojich silách ostalo len šúchať si boľavé a napuchnuté miesto na mojej krásnej hlave.
“Prečo si ma udrela?! Mám ja teba?!”
“Skús to!” Povedala a už aj siahala do kapsy so zbraňami.
“Tu máš! Umri, umri, umri!” Hádzala som po nej kunaie a shurikeny, no ona sa všetkému úspešne vyhla. Z kapsy na pravej nohe vytiahla niečo lesklé. Čo… Čo to?! Zúrivo sa rútila proti mne a na ruke sa jej leskol titánový boxer s ostňami.
“Tak ty to berieš vážne, hej?!” Mala som kapsy pripevnené na oboch nohách na podväzkoch. Vytiahla som z nich dva kunaie a krútila som si ich na ukazovákoch. Toshika práve dobehla ku mne a svojou pravou rukou mi mierila na tvár. Oboma kunaimi smerujúcimi k zemi som ten drviaci útok zablokovala, no Toshika ľavou nohou podkopla tie moje a ja som spadla na chrbát. Kunaie mi odleteli z rúk a ona sa celou silou rozohnala, aby ma zasiahla smrtiacou ranou. Plánovala som stočiť sa doprava, keď by som opäť schmatla jeden zo svojich kunaiov ležiaci približne meter odomňa, no skôr než k uskutočneniu únikového plánu došlo, sa jej útok zastavil. Zozadu jej ktosi zadržal ruku. Bála sa otočiť a so strachom sa mi dívala do očí. Cez ňu, krčiacu sa nadomnou, som nevidela, kto to bol, ale pomedzi jej nohy som videla niečo, čo mi naozaj nahnalo strach. Ninja topánky, ktoré zväčša skrýval čierny plášť s červenými, vyšívanými mrakmi. Akatsuki!
Obe sme pochopili, na čom sme, a že sme vlastne v ri*i. Nad nami opäť zahvízdal kŕdeľ vrán a nám došlo, kto to je. To jedno meno nám obom blesklo v očiach a náš tep sa od strachu pomaly zrýchľoval.
“Čo to tu robíte za hluk?” Všepol pokojným hlasom do prázdneho ticha. Toshika nabrala odvahu, rýchlosťou svetla sa otočila a ľavou rukou si to namierila na jeho sánku. On sa jej však len vyhol, dostal sa jej za chrbát a pravú ruku jej zablokoval za chrbtom, že sa už nemohla ani pohnúť.
“Čo tak namosúrene?” Udržoval si pokojný hlas. Aj napriek tomu, že sme sa skoro s Toshi navzájom zabili, som sa energicky postavila na jej záchranu. Niekde za mnou akoby vybuchla bomba vo vode a prúd vody vystrelil vysoko do vzduchu. Skôr než som sa stačila otočiť, tesne vedľa mňa sa do zeme zapichol veľký, nechutný, šupinatý meč a okolo ramien ma držal ktosi naozaj veľký a… modrý. Znova sme si s Toshikou pozreli do očí a vtedy sme pochopili, čo bolo to modré v lese. Snažila som sa to svojimi rukami striasť, no dotyčným to ani nemyklo a voda z jeho tela sa lepila na moje. Šaty mi začali premokať a ja som sa začala cítiť ako vlhká sardinka… Sardinka… To je… Kisa… me.. Moja snaha o vymanenie sa z jeho zovretia sa stratila a ruky mi opadli voľne pozdĺž tela. Spoza mňa som cítila príjemné vibrácie, no pri bručaní, ktoré sa valilo z jeho úst sa mi zježili chĺpky na šiji.
“Presne tak.. Čím menej sa budeš vzpierať, tým menej ťa to možno bude bolieť.” Po dokončení svojho monologického preslovu sa začal zúrivo smiať.
“Viete kto sme?” Spoza Toshiky znova plynul stále pokojný hlas. Uvoľnil Toshikinu ruku a ona sa otočila tvárou k nemu. Milo sa na ňu usmieval, zatiaľ čo mňa tá obluda stále držala zozadu jednou rukou okolo ramien. Toshika mi stála bokom a jej reakcia ma skoro rozosmiala.. Ide nám o život, a to priblblé dievča sa červená ako paradajka..
“To je zlý sen.. Nevrav, že sa ti páči..” Vykĺzlo mi z úst, na čo sa Toshika začervenala ešte viac.
"Jasné, že sa mi nepáči! Tvoje úvahy sú rovnako otrasné ako aj plány!" Jeho pery sa roztiahli v široký úsmev, no mňa to hecovalo. Prečo práve na ňu sa lepí krásny Uchiha a mňa drží skoro pod krkom nejaká ryba?!
Zložila som si ruky na hrudi a závistlivo sa prizerala, ako sa na seba usmievali. Nemôžem sa na to pozerať…. Nemôžem!!!
Už som chcela otočiť hlavu, že sa na to nevládzem pozerať, keď sa Kisame preukázal ako moja spása.
“Itachi.. Môžeš si to nechať na neskôr? Vyzerá to dosť nechutne.” Itachi sa naňho usmial, zatiaľ čo Toshika po ňom hodila naštvaný pohľad.
Pozrela som sa nad seba a kupodivu Kisame nebol vôbec taký strašný, ako sa o ňom rozpráva. Síce mal divné ryhy na tvári a modrú farbu, ale so zmoknutými a zároveň strapatými vlasmi bol neodolateľne roztomilý.
Všimol si môj pohľad a na jeho tvári sa zjavil rovnako roztomilý úškrn s nie až tak veľmi bezpečne vyzerajúcimi zubami. Pripomínali ostne a boli zrejme ešte ostrejšie ako moje, po zemi váľajúce sa, kunaie.
“Bojíš sa, slečna?” Cvakal zubami ako mechanický stroj. Je tak zvádzavo nebezpečný!
Mojou tvárou prebehol rumenec a tvár som sklopila k zemi.
Pozrela som smerom k Toshike, aby som zistila, či jej náhodou Itachi nejak neublížil, no ten pohľad som oľutovala. Namiesto Toshikiných očí svietili dve srdiečka, ktoré som však videla len ja, keďže ju z nás troch jediná naozaj poznám. Smerom k Toshike vyriekol otázku, či ideme s nimi a mierne nadvihol kútik pier do polovičného úsmevu.
“Jáááásnééé, že idemeeee!” Vykríkla Toshika celá natešená.
“Jasné, že nejdeme! Toshikaňa jedna! Spamätaj sa! Musíme utiecť!” Chcela som z pravej kapsy vytiahnuť shuriken a hodiť ho po nej, no Kisame prirýchlo na moje zmysly vymenil ruky, pravou mi chytil moju, a tak mi v tom zabránil. Pohotovo som siahla ľavou do ľavej kapsy, no zrazu som mala obe paže zovreté za chrbtom.
“Kisame? Postaráš sa o ňu?” Spýtal sa Itachi nezaujato a ďalej sa na seba s Toshikou veselo, zvrhlo a s flirtom usmievali.
“Samozrejme.” Len čo to Kisame povedal, hneď ma aj otočil a jeho silnými rukami si ma prevesil cez plece ako nejaké vrece zemiakov.
“Pusť ma dole ty smradľavá ryba!” Bila som ho päsťami po chrbte, no on to akoby necítil. Naďalej ma držal ľavou rukou okolo stehien. V tom, ako sa chrbtom otočil k tým dvom, aby vzal svoj meč, zbadala som, ako sa Itachi už poberal preč spolu s Toshikou, ktorá mu už neoddeliteľne visela na ruke ako kliešť. To musí byť nejaké genjutsu!
“Toshika-chaaaaaaaan!” Začala som kopať a mlátiť Kisameho, keď sa znova otočil a ja som ostala tvárou úplne mimo, no on stále nereagoval.
Pomaly som to vzdávala, a tak mi neostávalo nič iné, len pobrať sa s nimi. Samozrejme, že by som sa vyslobodila, veď Kisame bol len kus rybieho mäsa. Schválne som sa nepokúšala utiecť, aby mal radosť a predsalen nemôžem nechať Toshiku samú.
Takto sa tí traja pobrali tvárou za zapadajúcim slnkom, len ja som musela ísť za slnkom….. zadkom.