Takara 01

Prečítať! :-)

Nie je to dlhá doba, čo som na Konohe spoznala jedno super dievča. Nie je to len super dievča, ale aj perfektná spisovateľka. :3 Po nie dlhej dobe nášho neustáleho písania si, ale na druhú stranu po dlhých dohadovačkách, som Karimao Toshiku konečne presvedčila k spoluautorskej.

Príbeh sa začína nie dlhú dobu po skončení štvrtej veľkej vojny shinobi, avšak z môjho a Toshikinho pohľadu to ešte stále nekončí.

Prajem/e príjemné čítanie! ^^

“Haf!” Zaštekal veľký huňatý pes na svojho pána, ktorý sa hral s posledným kúskom mäsa na tanieri. Ten na chlpáča pozrel a škodoradostne sa zaškeril, čím ukázal svoje biele ostré tesáky.
“Chcel by si?”
“Haf haf!” Ozvalo sa z papuľky pod ebenovočiernym ňufáčikom.
“Nie, nedám ti to! Mama by ma zabila. Zjem si to sám.” Povedal hnedovlasý chlapec dostatočne nahlas, aby ho mama počula, no nenápadne núkal kúsok mäsa svojmu kamarátovi, ktorý si ho šikovne uchmatol a na raz zhltol.
“Kiba! Ja viem, čo si spravil!” Kričala naňho mama z obývačky a už aj sa za ním hnala dupotom do kuchyne. Kiba sa naširoko usmial na svojho štvornohého priateľa a spolu sa vyrútili behom z domu.
“Ahoj, mami! Obed chutil!” Utekal otáčajúc a škeriac sa jej mával rukou, zatiaľ čo ona naštvaná naňho pozerala spomedzi vchodových dverí.

“Hej, Naruto! Pozor!” Kričal Kiba na Naruta, keď ho spolu s Akamarom doháňali. Okolo bielej šmuhy svišťajúcej vzduchom sa mihali ruiny budov a vystrašení ľudia. Naruto sa zvrtol na päte a v poslednej chvíli sa dokázal uhnúť priamemu nárazu s Akamarovou hlavou.
“Kiba?! Čo to robíš?! Zbláznil si sa, -ttebayo?!” Rozmachoval sa Naruto rukami za chrbtom uháňajúcich šialencov.
“Haf!” Ozval sa Akamarov štekot a Kiba sa zaškeril. Akamaru packami zaryl do zeme a šmykom sa zastavil, na čo si Kiba musel ľavým predlaktím chrániť tvár pred rozvíreným prachom a pieskom všade okolo.
Naruto k ním rýchlo dobehol a zlostne sa mávajúc rukami pred sebou snažil rozohnať pieskovú hmlu. Začal sa smiať, keď videl Akamara hnedého ako po tých čudných pilulkách, keď sa z neho pri chuuninských skúškach stal naozaj vraždiaci stroj.
“Haf haf!” Zaštekal a začal sa otriasať, čo Kibovi prišlo ako psie rodeo. Červené tesáky nakreslené na jeho lícach taktiež obalené prachom zmenili farbu na šedú, no držiac sa nadskakujúc Akamarovej srsti rehotom dával najavo, že ho to netrápi. Naruto skrčený, otočený im chrbtom a rukami zloženými pred tvárou sa však nesmial a pomedzi kašeľ si, zdá sa, potichučky nadával, pretože ho cez Kibov rehot a Akamarove hlasné štekanie takmer nebolo počuť.
V tom sa piesok rozohnal na všetky strany a clonu prachu čosi odvialo ďaleko preďaleko. Všetci traja zdvihli zrak a stuhli. Pred nimi stála naštvaná Temari, Sakura a Hinata. Kiba zoskočil z Akamara, pravou si strapatil vlasy na temene a na tvári mu ako stále pohrával úškrn.
“Takže tebe je veselo?! Robíš tu ešte väčší bordel, než je!” Rozkrikovala sa Temari, až pri nej podskočila aj Sakura.
“Snažil som sa ho zastaviť, dattebayo!” Tváril sa Naruto previnilo, no keď Temari opäť rozprestrela svoj vejár, zmĺkol. Ešte ani vtáci sa neodvážili začvirikať. Alebo to bolo preto, že ich všetkých odviala preč?
“Dobre, Temari, to stačí.” Ukľudňovala ju Sakura a letmo sa jej dlaňou dotkla ramena. Temari len prikývla a zložila vejár.
“Kiba-kun, kde je Shino?” Spýtala sa milo Sakura, až ju takmer nespoznal. Odkedy sa Sasuke vrátil do Konohy, bola iná.
“Neviem, ale môžem sa po ňom pozrieť.”
“Nie, netreba, my sa o to postaráme. Ty by si mal ísť s Hinatou za Tsunade.” Usmiala sa ešte viac a s Temari sa v momente vyparili. Ostala tam stáť len Hinata. Kiba sa stále nevedel preniesť cez to, že to nie je on, na koho sa hanblivo usmievala. Urazene raz sledoval Hinatu a potom Naruta, a keď mu už stačilo, tleskol rukami, doširoka sa na Hinatu usmial a popohnal ju za Tsunade.
Kráčali pomedzi budovy a Naruta nechali ďaleko za chrbtom postarať sa o zničené časti Konohy. Kráčali vedľa seba mlčky ako soľné stĺpy a jediné, čo vydávalo zvuk, boli Akamarove ťažké kroky. Stále cítil ten chvejúci pocit v žalúdku, keď kráčal vedľa Hinaty, no vždy vedel, že on nie je ten, pre ktorého by skočila do smrteľnej rany, len aby ho ochránila. S týmito depresívnymi myšlienkami sa rozhliadal po budovách okolo seba, ktoré ešte ledva držali, no v skutočnosti vyzerali omnoho lepšie než tie, ktoré si toho odniesli len o trošičku viac.
“Kiba-kun?” Prerušil ticho Hinatin jemný, tichučký hlások, no Kibom to predsalen trhlo.
“Hai?” Nedokázal sa však na ňu pozrieť a naďalej sa rozhliadal všade okolo.
“Prečo sa tváriš takto zničene? Veď je predsa po všetkom.” Povedala, no jej samej v očiach svietila zúfalosť zo straty Nejiho.
Ostal ticho, pretože jej nechcel prezradiť skutočný dôvod a tváril sa, že jej otázku prepočul.
Ešte chvíľku a stáli pred budovou Kage. Zaujato sa na seba s Hinatou pozreli.
“Čo od nás asi chce?” Zašomral si Kiba popod nos a spolu otvorili dvere. Za nimi stáli Izumo a Kotetsu a prekvapene na tých dvoch mrkli.
“Čo tu chcete?” Vyriekli obaja naraz a už len ich hlas Kibu doháňal k nervom.
“Ideme za Tsunade na jej žiadosť.” Videla Hinata Kibov plameň v očiach, a tak to vzala do rúk ona. Obaja sa zachmúrili, no ustúpili bokom.
Kiba s Hinatou prešli pomedzi nich. Kráčali chodbou a schodami až na samotný vrch, až sa zastavili pred veľkými dverami, za ktorými bolo počuť krik a búchanie po stole.
‘Stará, dobrá Tsunade.’ Bliklo Kibovi v hlave a nebyť nedávnej nepeknej udalosti, Hinata by sa bola zachichotala. Uvedomoval si to a ničilo ho to viac, než čokoľvek iné. Do jeho chrbta šťuchlo čosi vlhké a zistil čo, keď si Akamaru položil hlavu na jedno z jeho ramien. Usmial sa naňho a so slovami -Poďme.- otvoril dvere. Vošli do miestnosti, v ktorej bolo zrazu neprirodzené ticho. Zavreli za sebou dvere a v tom to začalo.
“Shizune! Prines saké!”
“Tsunade-sama..” Riekla Hinata a pokorne sklonila hlavu.
“Ako to ide tam dole?” Podišla Tsunade k oknám, no hoc sa im naskytol pohľad na jej chrbát, vedeli, že na tvári sa jej zračí bolesť, že nedokázala zabrániť takejto skáze.
“Ide to rýchlo. Síce nie míľovými krokmi, ale celkom rýchlo. Ľudia aj napriek stratám, ku ktorým prišli, s úsmevom napravujú škody. Sú radi, že je koniec.” Povedal Kiba s vážnym hlasom. Tsunade naňho smutne pozrela ponad plece a opäť sa zahľadela na domovinu pod oknami jej kancelárie.
“Tsunade-sama, tu je to.” Pribehla Shizune s alkoholom v jednej ruke a v druhej jej zakrochkal TonTon. Tá sa na ňu vďačne pozrela a rukou jej pokynula, aby odišla.
Naliala si, sadla si do kresla, prehrabla v papieroch pred sebou na stole, zložila si ruky pred tvárou a veľavýznamne na nich pozrela. Obaja nedočkavo čakali na to, prečo si ich zavolala.
Nič. Bola ticho, a len sa na nich dívala. V tom rozrazil dvere Shino a udychčane sa ospravedlnil za meškanie. Vtedy Tsunade ruky položila na stôl a začala.
“Mám pre vás misiu.” Prehodila pomedzi hrabanie sa v papieroch a Kiba vytreštil oči.
“Už?! Nie je to tak dávno, čo skončila vojna! Treba pomôcť tu!”
“Sklapni, Kiba a počúvaj!” Zahriakla ho Hokage.
“Spojil sa so mnou feudálny pán a požiadal nás o jednu láskavosť. Netuší sa, na akú dlhú dobu to bude, ale požiadal ma, aby som zaistila ochranu pre jeho dcéru. Je na ceste sem a dôjde niekedy zajtra. Vašou misiou bude ochrániť ju aj za cenu svojho života. To dievča je priveľmi dôležité. Bolo by nebezpečné, ak by sa jej niečo stalo a o to nebezpečnejšie, ak by sa dostala do rúk nesprávnym osobám. Volá sa Hoshi a predpokladám, že sa k nej budete chovať úctivo, ako sa to k dcére feudálneho pána očakáva. Tiež netolerujem žiadne problémy a jej priestupky budete mať na svedomí vy, tak sa snažte. Pri tejto misii, Kiba, neopustíte Konohu. Nebudete musieť byť vždy po jej boku a sledovať ju ako Kakashiho psi, ale ak sa jej niečo stane, aj tak na to doplatíte vy!” Prezradila im pointu misie Tsunade a mimo to sa ešte škodoradostne usmiala na Kibu, ktorý z toho nemal príliš dobrý pocit.
“A keďže mi to príde tak, že jediný problém s tým máš ty, Kiba.. Túto misiu prenechávam celú tebe.”
“Počkať! Čoo?!” Vykríkol Kiba a za jeho chrbtom sa ozvalo šteknutie.
“Čo? No to, že Hinata a Shino môžu ísť domov a na túto misiu ostávaš sám. Budeš jej robiť nejakého takého - bodyguarda-.” Povedala a pod vplyvom alkoholu sa začala nadtriasať smiechom. Shino sa popod nos usmial, Hinata sa poprvýkrát zachichotala, potľapkali Kibu po chrbte a spolu odišli preč. V miestnosti ostal stáť len on a naštvaným pohľadom prebodával Tsunade, smejúcu sa v kresle. Mal chuť vyraziť dvere a čo najrýchlejšie opustiť toto miesto.
“Bude sa ti páčiť.” To boli posledné slová, ktoré Tsunade dokázala povedať skôr, než sa Kiba vyrútil z miestnosti ako hurikán.

Keď vyšiel z budovy, po Hinate a Shinovi nebolo ani stopy.
"Asi sa naozaj pobrali domov."
Na jeho chrbát doliehal Akamarov teplý dych.
“Nakoniec som na túto misiu neostal sám, čo?” Povedal a poškriabal za uškom svojho celoživotného kamaráta, ktorému sa od blaženosti zatvárali oči. Z jeho hrdla sa predieralo slastné bručanie, čo Kibovi, ako stále, vhnalo úsmev do tváre.

Spolu sa pobrali zničenými ulicami domov, keď po ceste stretli Naruta, ktorý sa rútil oproti nim mávajúc rukou nad hlavou.
“Hej, Kiba! Tak tu si! Konečne som ťa našiel, -ttebayo! Chystáme sa ísť do Grillbaru! Ideš s nami?” Povedal dyčiac.
“Kto každý ide?” Spýtal sa zamyslene Kiba.
“Každý! Hinata, Sakura, Temari, Tenten, Ino, Shino, Sasuke, Kankurou, Sai, Lee, príde dokonca aj Gaara, -ttebayo!” Rozkrikoval sa Naruto nadšene.
‘Hinata..’ Premýšľal Kiba, až nakoniec súhlasne prikývol.
“Kedy?”
“O ôsmej večer!” Ani nepočkal, kým Kiba ešte niečo povie a utekal ďalej.

Slnko sa už lenivo kĺzalo za vysoké stromy na druhej strane od miesta, kde Kiba práve bol. Sedel na streche svojho domu, a pred ním sa v blate šantila bielohnedá guľa chlpov bez toho, aby si všímala Kibovu náladu.
Zo sveta zmizol posledný lúč svetla a dom zavibroval pod Tsuminim výkrikom.
“OSEM!”
‘To sa stane, keď jej poviem, aby mi povedala, keď bude osem hodín.’ Pokrútil Kiba hlavou, zakýval Akamarovi, ktorý zaštekal na pozdrav a skokmi z budovy na budovu sa pobral ku Grillbaru.

Tam už všetci stáli a čakali naňho. Keď však doskočil k ním, všimol si, že nie on jediný chýbal. Ulicou zprava k ním prichádzali posledné dve osoby, pri pohľade na ktoré mu vrela krv v žilách.
‘Hinata a… Naruto.’ Sám pre seba si zavrčal a vyvrátil tvár inam.
Podišli k ním a spolu všetci vošli do budovy, kde ich obalilo teplo a vôňa kdejakého jedla. Sadli si za veľký stôl, aby sa zmestili všetci. Každý si niečo objednal, no keď došiel rad na Kibu, len nesúhlasne pokývol hlavou.
“Kiba-kun? Prečo si nechceš nič objednať?” Usmiala sa na neho Hinata, no ten úsmev v ňom vyvolával skôr ešte väčší hnev.
“Musel som jesť doma.” Povedal s falošným úškrnom a všetci len prikývli, pretože povesť Tsume ako najlepšej a najkrutejšej hostiteľky bola známa široko ďaleko.

Všetci sa nadšene prekrikovali, len Kiba sedel ako päť korún a zamyslene sa díval do stola.
“Kiba! Zobuď sa, -ttebayo!” Drgol doňho Naruto, no Kiba to nevzal tak, ako sa očakávalo. Pravou rukou strelil po stole, vytasil tesáky a zúrivo sa pozrel do modrých očí sťa nezábudky.
“Nedotýkaj sa ma!” Zavrčal pomedzi zuby a všetci pri stole stíchli.
“Kiba-kun?” Ozval sa hlas spoza Naruta, no pri pohľade do tých jasných modrých očí, v ktorých práve videl len prekážku, v ňom všetko vyvolávalo hystériu. Odvrátil zrak, postavil sa od stola, a čo najrýchlejšie sa pobral domov.
Lietal vzduchom a pri každom odraze premýšľal nad boľavým pádom.
‘Čo sa to práve stalo?! Čo to so mnou dnes je?!’ Nechápal sám seba a márne hľadal odpovede. Nebolo to až tak Hinatou, ako si nahováral. Možno to bol len strach z pokašľania misie, ktorá bola uvalená na jeho hlavu.
Dobehol k bráne svojho domu, no v tom ju rozrazili biele chumáče. Zvalili Kibu na zem, a už len cítil nechutné psie sliny na svojej tvári. Znova to bol Akamaru, kto mu vhnal úsmev do tváre.
“Ach jaj, Akamaru... Čo to so mnou dnes je?” Vyriekol a s úsmevom sa hodil Akamarovi okolo krku.
“Haf!” Zaštekal a vrazil svoju hlavu do brucha Kibovi, ktorý práve vstal.
“Máš pravdu, Akamaru... Je toho na mňa veľa... Poďme spať...”

Ležal v obrovskej posteli polonahý s rozpaženými rukami, no nie na dlho. Každú chvíľu sa prehadzoval, pretože mal výčitky svedomia.
‘Mal by som sa mu zajtra ospravedlniť.. Presne... Urobím to...’ Povedal si v duchu, čo mu konečne dovolilo kľudne zaspať.

Svitalo a slnko s dokonalou presnosťou pomedzi závesy pálilo Kibovi do očí. Prikryl si tvár ľavou rukou s tým, že bude spať ďalej, no do líca sa mu zaboril Akamarov čumák.
“Akamaruuu... Prestaň...”
“Haf!” Zaštekal Akamaru a začal z neho ťahať paplón.
“Ešte nejdeme nikam... Prestaň.” Prosil ho Kiba. Akamaru sa nedal odplašiť, a tak sa Kiba obliekol, naraňajkoval a po boku s Akamarom sa rozbehli ako každé ráno na jednu z najväčších lúk v okolí Konohy. Aspoň jedná vec, ktorej sa vojna nedotkla.

Kiba stál uprostred veľkej trávy a rukami si pretieral unavené oči, zatiaľ čo Akamaru roztvorenou papuľkou naháňal poletujúce motýle.
‘Ako ho to môže baviť?’ Zamyslel sa Kiba a ľahol si na mäkko vystlanú zem, posiatú rôznorodými kvetmi. Zavrel oči s tým, že si ešte chvíľu pospí, no v tom prudko otvoril oči a posadil sa, pretože prestal mať dobrý pocit, keď nepočul šuchot Akamara. Obzeral sa okolo seba, no všade bola len tráva, a tak sa postavil. Nie tak ďaleko od neho v tráve kľačalo dievča, ktoré svojimi rúčkami hladkalo bielu guľu. Akamaru jej poslušne ležal pri nohách, no keď uzrel prekvapenú Kibovu tvár, postavil sa a zaštekal. Dievča sa od ľaku vrhlo do zadu, no keď si uvedomilo, že to nebolo mierené naň, pozrelo sa smerom, akým chlpáč štekal. Kibu v momente prebodol pár smaragdových očí.
“Kto… Kto si?”
“Ja som Hoshi.” Odpovedala s nezbedným úsmevom a vietor jej ako na povel rozfúkal fialové vlasy.