Naše životy 04 - Kto z koho

Keď sa vrátil do jaskyne mal na tvári zvláštny pohľad. Nevedela som ho identifikovať a v podstate som ani nechcela. Čakala som čo sa bude ďalej diať, no on len zašiel hlbšie do jaskyne, bez jediného slova.
Začudovane som sa pozerala smerom, ktorým sa vybral. Zdvihla som sa a šla sa pozrieť čo robí. Aj tak som na práci nemala nič iné. Skláňal sa nad nejakou mapou a niečo si tam zapisoval. Vtom si zrazu uvedomil, že som tam.
„Okolo obeda vyrazíme. Najedz sa, tam vzadu sú nejaké potraviny, pretože dnes pôjdeme bez prestávky,“ povedal bez toho, aby sa na mňa pozrel.
Vyzeral neuveriteľne utrápene. Šla som sa teda najesť. Ako som tam tak sedela a jedla posledné sústa, skrsol mi v hlave nápad. Pobrala som sa do prednej časti jaskyne. Sedela som tam a pozerala som sa von. Pritiahla som si tašku k sebe a vytiahla z nej prvý kus oblečenia, ktorý mi prišiel pod ruku. S trápením, ale nakoniec sa mi predsa len podarilo priviazať si zranenú ruku k telu. Rozhodla som sa vyčkávať. Chcela som zistiť ako zareaguje ak sa budem potulovať v blízkosti východu. Keď ani po tom ako som vyšla von nevychádzal, rozbehla som sa smerom, ktorý mi pripadal v danej chvíli najvhodnejší a uháňala som čo mi nohy stačili.
Neustále som sa snažila zameriavať jeho chakru, no nikde v mojej blízkosti som ju nezaznamenala. Skákala som z jednej vetvy stromu na druhú a užívala som si slobodu.
Využila som správny okamih na útek. Bola som na seba taká hrdá. Teraz už stačí urobiť jediné. Nechať si uzdraviť ruku a už neurobiť takú hlúpu chybu ako na začiatku a misiu dovediem do úspešného konca.
Po nekonečnom skákaní z vetvi na vetvu som si potrebovala oddýchnuť a tak som zastavila, Sadla som si a oprela sa o strom. Skúšala som, či mi nebudú aspoň trošku fungovať prsty na zlomenej ruke. Nedarilo sa mi však pohnúť ani jedným, čo ma veľmi rozčúlilo. Chcela som si aktivovať chakru, čím by som si uľahčila útek, lenže bez jednej ruky to nešlo a tak som si porazenecky vydýchla, vstala som a pokúšala sa pokračovať ďalej v ceste za slobodou.
Rozmýšľala som nad tým chalanom. Nechcel ma zabiť, ale nechcel ma nechať len tak odísť. Na jeho tvári som večne videla hnev alebo smútok. Vždy som si uvedomovala, že ani neviem po kom to vlastne idem a prečo po ňom idem. Keď som bola mladšia, vypytovala som sa Jiera na detaily, no ten sa vždy len nahneval. Vraj takéto veci nie sú naším problémom. My sme neboli ninjovia, ktorí niekam patrili. Boli sme na okraji spoločnosti a živili sme sa tým, že sme chytali ľudí, ktorí väčšinou vykonali niečo zlé v ich perfektnom svete. Jier vždy hovorieval, že ak by nám za to neplatili, radšej by pomohol tým chudákom, po ktorých išli ako psy.
Ja s Jierom sme dvojka. Ja som vždy našla človeka, ktorého oni chceli dostať a potom som zavolala Jiera a ten ich už dotiahol na požadované miesto. Jier bol zvláštny tip ninju. Dokázal vstúpiť človeku do mysle a ten potom robil to čo mu prikázal. Vďaka svojej schopnosti sa mu väčšina ľudí vyhýbala. Mal zelené oči, ktoré sa mu pri vyvolaní tejto techniky zvláštnym spôsobom celé zaliali zelenou farbou.
Dostať sa do jeho techniky mohol len ten kto sa mu pozrel do očí, no väčšina ľudí ktorá tak v živote urobila, bola neskôr popravená alebo skončila vo väzení. Dostať sa z nej bolo veľmi náročné.
Raz, už pred niekoľkými rokmi som ho požiadala, aby sa ma pokúsil ovládnuť. Chcela som vedieť, aký to bude pocit, hoci som sa trošku bála, že by to mohol využiť a ja by som do konca života žila pod jeho nadvládou. Avšak verila som mu a on na to po niekoľkonásobnom prehováraní pristúpil. Bolo to niečo nepredstaviteľné. Cítila som sa ako bábka bez duše, bez všetkého. Nikdy v živote by som ten pocit už dobrovoľne zakúsiť nechcela. Neskôr ma naučil ako sa z takýchto očných techník dostať.
Ja som stopár. Mám perfektný sluch aj čuch a oči mám dobré ako mačka. Mám obrovského vlka, veľkého tak tri metre do dĺžky a dva do výšky. Je to summon a volá sa Kawi, vyvolala som ho raz náhodou, keď ma obkľúčili traja ninjovia. Bola som taká vystresovaná a zatlačená do kúta, že som ani nevedela čo robím. Od vtedy sa medzi nami vytvoril vzťah.
Jier ma naučil používať dve katany, ktoré má momentálne Kawi. Mojim živlom je vietor. V boji som vždy vkladala chakru do mečov alebo do ihlíc, aby som ich posilnila.
Ako malá som zistila, že si dokážem ukladať chakru. Vytvárali sa mi pri tom čierne pásiky okolo stehien. Záviselo to od toho, koľko chakry som zhromaždila. Vždy som mala v zásobe aspoň dva pruhy. Momentálne ich bolo na každom stehne po tri. Uchovávanie chakry bolo dosť namáhavé a preto som to robila vždy iba v naprostom pokoji a s dostatočným množstvom chakry.
Okrem Kawiho mám ešte sokola, ktorému som zachránila ako mláďatku život a nakoniec sa ukázalo, že je summonom a tak sa z nás stali doživotní priatelia.
„Som rád, že putuješ správnym smerom.“
Strašne som sa zľakla, pošmykla som sa a padala na zem. Snažila som sa to vybalansovať, no s jednou rukou som nebola veľmi obratná a tak som na zem padala ako vrece zemiakov. Pocítila som pod sebou niečo tvrdé. Chytil ma na ruky a posmešne sa na mňa pozeral. Uškrnula som sa na neho.
„Okamžite ma pusť.“
Trepala som nohami aj rukou. On sa len zabával, čo ma vytáčalo ešte viac.
„Ale čo? Naša princeznička sa nám snaží utiecť a keď ju zachránim ešte sa sťažuje.“
Usmieval sa od ucha k uchu. Mala som chuť vraziť mu jednu do zubov.
„Nepotrebujem tvoju záchranu, hneď ma pusť,“ trvala som neodbytne na svojom.
„Čo si si myslela, že robíš? Myslíš, že som si hneď nevšimol, že ťa niet? Bol som zvedavý ako ďaleko sa dostaneš. Musím povedať, že na ženu s tvojou povesťou si ma dosť sklamala.“
Stále ma pevne držal vo svojom náručí a tvár mu v okamžiku stvrdla. Jeho blízkosť a ten jeho hnusný výsmevný tón ma totálne vyprovokovali.
„Ó áno, samozrejme, že veľavýznamný pán Hyuuga uznáva len sám seba. Cíti sa nám pánko lepšie, keď drží v zajatí nevinné ženy?“ teraz som sa vysmievala ja jemu a musím povedať, že ma to celkom bavilo.
„Ak by si bola aspoň z malinkej časti nevinná, tak by sa ma tieto tvoje slová možno trošku dotkli, no ja veľmi dobre viem, čo za kvietok si.“
Za kvietok? On nemá šajnu o tom kto som. Ak si myslí, že niekoľko historiek mu napovie o človeku všetko, tak je ešte väčší id**t ako som si myslela.
„Ale? Podľa mňa si nedovidíš ani na špičku nosa a nie to ešte, že by si vedel niečo o druhých ľuďoch,“ nenechala som sa odbiť.
„Samozrejme, radšej sa budem tváriť, že moja práca je poctivá a namiesto seba budem špiniť na druhých.“
Ako môže byť niekto taký odporný?
„Čo ty vieš o poctivej práci? Celý život si žiješ ako pán v tom vašom panstve.“
„Zato ty chudinka sa máš naozaj zle. Nikto na svete nemá tak ukrivdené ako ty. Nemienim už s tebou ďalej debatovať.“
Pustil ma a hneď som sa od neho odtiahla čo najďalej. Jediné čo ma však naozaj štvalo bolo to, že ma našiel bez toho, aby som si ho všimla. Bola som príliš zamyslená a takto to dopadlo. Teraz vyzerám ako nejaká hlupaňa. Nemienila som mu venovať už ani jeden pohľad.
„Pôjdeš pekne za mnou, ak nie, priviažem ťa ako psíka.“ Povedal a už aj sa dal do behu. Nemala som dnes už náladu na ďalší pokus o útek, ale veď aj zajtra je deň, a tak som ho poslušne nasledovala.

Ku večeru sa riadne rozpršalo. Snažil sa nájsť nejaký úkryt, kde by sme sa zatiaľ skryli pred dažďom, no bezvýsledne a tak sme si sadli pod stromy s hustejšími korunami a dúfali sme, že táto prietrž mračien nebude trvať celú noc. Sedeli sme tam už hodnú chvíľu, triasli sme sa obaja od zimy a zuby nám nepríjemne drkotali, keď sa zrazu zdvihol a z tašiek začal vyberať nejaké oblečenie. Obliekol si na seba niečo teplé, vytiahol ešte niekoľko kusov oblečenia a zamieril s nimi ku mne. S hrôzou v očiach som ho pozorovala. Hádam len nechce urobiť to čo si myslím. Lenže on robil presne to.
Pristúpil ku mne, pomohol mi obliecť teplý kus oblečenia a už si šiel sadnúť ku mne, keď som začala protestovať.
„A-ani-i ná-á-hodo-do-u,“ predralo sa mi cez drkotajúce zuby.
No on zvysoka kašľal na moje protesty, sadol si ku mne, objal ma jednou rukou a prehodil cez nás niečo teplé. Sedela som tam s odporom. Telo som mala celé napäté, ako odmietalo jeho prítomnosť, no teplo prichádzajúce z jeho tela ma premohlo. Bola som taká skrehnutá, že som tomu nedokázala zabrániť. Pritiahla som sa k nemu bližšie, až som cítila jeho trasúce sa telo. Bolo mi zo seba samej zle. Ako ma mohla takto ovládnuť slabosť?

„Na to, že mnou tak pohŕdaš sa správaš nejako divne, nemyslíš?“ sykla som na neho po nejakej chvíľke. Zuby mi už tak nedrkotali a konečne som sa od neho mohla odtiahnuť.
„Ideš po ľuďoch ako po zvery a ešte sa mi čuduješ?“
Jeho výraz bol oveľa nepríjemnejší ako jeho slová a to už je čo povedať.
„Len preto, že robím niečo také, to ešte neznamená, že mnou môžeš opovrhovať. Nevieš o mne nič a správaš sa ako keby si vedel všetko.“
Nahnevane som sa od neho odtiahla ešte viac.
„To je ti úplne jedno po kom ideš? Či je ten človek vinný alebo nevinný? Robíš tú najšpinavšiu prácu akú som kedy videl a ešte sa za to hájiš.“
V jeho hlase sa ozýval neskrývaný odpor. Nevedela som s istotou povedať či som ho nenávidela viac ako on mňa. Zvykla som si na odsudzujúce pohľady ľudí, ktorí zistili čím sa živým, no jeho nenávisť voči mne si nejakým zázračným spôsobom razila cestu cez moju neviditeľnú ochranu.
„Nie každý má to šťastie, že sa narodí tam kde ty. A ja si svoju prácu nehájim, obhajujem sa preto že o mne nič nevieš a správaš sa ako nadriadený h*jz*l.“ V návale zlosti som sa prudko postavila a odkráčala som do dažďa.