Naše životy 03 - Počúvaj hlas svojho srdca

Poďakovanie a úvodne info

Chcela by som sa poďakovať za každé jedno hodnotenie a hviezdičku, ktorú ste mi pri prvých dvoch dieloch zanechali Týmto dielom si nie som príliš istá. Je to minulosť a vlastne vysvetlenie, prečo je hlavný hrdina na úteku. Dúfam, že sa vám bude táto časť páčiť :)

„Na dnes by to stačilo,“ odvetil som.
Aj tak vyzerala už dosť dobitá a vyčerpaná. Milo sa na mňa usmiala.
„Ďakujem ti za tréning, Neji. Zajtra o tom istom čase?“ spýtala sa milo.
Prikývol som jej a už som sa uberal smerom von zo sídla. Ako som sa otáčal, všimol som si jej utrápený pohľad. Vedel som, že by dala hocičo len, aby do toho domu nemusela vkročiť. Sklopil som pohľad a šiel som ďalej. Tak veľmi som jej chcel pomôcť, no v tejto chvíli to nešlo. Ale raz nadíde tá chvíľa, tým som si bol istý.
Keď sme sa pred niekoľkými rokmi konečne spriatelili, zistil som, že ju jej otec strašne bije. Nikdy by som to na neho nepovedal. Bol hlavou nášho klanu, no jeho nervy rokmi strácali pevnú pôdu pod nohami. Stal sa z neho agresívny, výbušný a nepríjemný človek.
Keď som sa to dozvedel, mal som chuť niečo mu urobiť. Hinata síce nebola najlepší ninja v Konohe, no mala tú najmilšiu povahu akú som kedy poznal. Už v šestnástich rokoch som začal hľadať spôsob ako zrušiť prekliatu pečať našej rodiny. Avšak ani po troch rokoch pátrania som zatiaľ na nič použiteľné neprišiel.
Po boji s Narutom som si uvedomil, že s tým musím niečo urobiť. Zmeniť náš klan, proste skoncovať s touto nadvládou hlavnej rodiny.
Ako som tak kráčal po Konohe a rozmýšľal nad Hinatou, ktorá najskôr doma tŕpne pri tom tyranovi, všimol som si niekoho v tieni pri fontáne. Pristúpil som bližšie, keďže mi zvedavosť nedala pokoja. Vtom som v postave pred sebou spoznal Naruta. Mal smutný výraz na tvári, čo bolo u neho veľmi neobvyklé. Vlastne som ho takého ešte nevidel. Zarazil som sa. Vyzeralo to tak, že chce byť sám a ja mu tu rovno naklusám. Obrátil som sa, že jednoducho odkráčam preč, keď sa zrazu pozrel mojim smerom.
„Neji, č-čo tu robíš?“
Pozrel sa na mňa neveriacky.
„Prepáč Naruto, nechcel som ťa rušiť, len som sa šiel prejsť a zo zamyslenia ma vytrhla nejaká silueta pri fontáne.“
Veľavýznamne som sa na neho pozrel. Najprv sa na mňa začudovane pozeral a v tom mu to došlo. Usmial som sa na jeho reakcii.
„Deje sa niečo?“
Pozrel som sa súcitne na jeho utrápený výraz. No on len pokrútil hlavou a snažil sa vystrúhať nejakú grimasu. Zrazu sa nad niečím zamyslel.
„Neji? Nešiel by si na misku rámenu?“ S nádejou v očiach sa na mňa pozeral.
Asi ho niečo naozaj veľmi trápilo a tak som mu proste prikývol a už sme mierili do Ichiruky. Sadli sme si vedľa seba a objednali si po jednej miske. Keď nám ich starček priniesol, Narutovi sa rozžiarili oči. Toto bolo asi to čo potreboval. Nikto predsa nemôže sedieť sám a utápať sa vo svojom nešťastí. Spomenul som si na Hinatu. Nechal som ju tam samú, mal som s ňou ostať a byť jej oporou. Lenže ja proste taký nie som. Som skôr samotár a dúfam, že ona to chápe. Vtom sa na mňa Naruto obrátil.
„Mal si niekedy v živote pocit, že tvoja cesta ninju nie je správna?“
Jeho slová mi vyrazili dych. Naruto bol predsa hrdina celej Konohy. Spolu s ním sme porazili Madaru aj celé Akatsuki. Hlavne vďaka nemu vládol v celom ninja svete mier. Samozrejme, že nebol to mier absolútny, vždy sa našli ľudia, ktorým niečo nevyhovovalo a robili problémy, ale bez toho by sa svet asi neobišiel.
„Neviem, Naruto. Je ťažké povedať na určitú vec, či je alebo nie je správna, no jeden tvrdohlavý fracek ma raz naučil, že nie je nič správnejšie ako počúvať hlas svojho srdca. Myslím si, že ak človek robí niečo v čo z hĺbky duše verí, nemôže robiť nič zlé.“
Uvedomil som si, že nikdy nikto nebude vedieť, či koná dobro. Ale je to vôbec dôležité, zamýšľať sa nad tým? Veď predsa neexistuje žiaden model originálneho dobra. Dobro je príliš relatívny pojem, tak ako má človek vedieť či koná správne? No srdce dokáže napovedať človeku čo je správne. Aspoň tak som tomu veril.
Naruto sa na mňa pozeral so zvláštnym pohľadom.
„Lenže čo ak niekto robí celý život niečo v čo verí, že je správne a popri tom stratí veľké množstvo ľudí?“
Mal som pocit, že vo svojom vnútri spriadal tuhý boj.
„Myslíš si, že všetci ľudia, ktorí prišli o život v poslednej vojne, prišli o život kvôli tvojmu presvedčeniu?“
Videl som čo ho trápi. A nezazlieval som mu to. Následky tej vojny boli katastrofálne. Všetci sa s tým vyrovnávali veľmi ťažko, no nakoniec sa cez to musel preniesť každý.
„Nie, samozrejme, že nie, lenže veľké množstvo z nich obetovalo svoj život, len aby som JA mohol poraziť Madaru. Ich tváre mám pred očami, ako keby sa to stalo včera.“
Skryl si tvár do rúk. Nevedel som ako mám na niečo také reagovať. Bolo mi ho ľúto, no zároveň to všetko bolo nevyhnutné k tomu, aby sme prežili všetci.
„Vieš Naruto, si jeden z mála ľudí, ktorí dokázal v živote prekonať veľmi ťažké prekážky, ak existuje niekto kto by sa dokázal vysporiadať s tým čo práve teraz cítiš, tak si to ty.“
Povzbudzujúco som sa na neho pozrel. Naruto mi nesmelo pohľad opätoval.
„Ale-“ chcel niečo povedať, no ja som mu skočil do reči.
„Nikdy sa nevzdávaj svojho sna, vždy tu bude veľa ľudí, ktorí v teba nikdy neprestanú veriť.“ Potľapkal som ho po pleci. Zamyslene sa pozeral do svojej misky. Zjedli sme obaja v tichosti svoju porciu. Zdvíhal som sa na odchod, keď Naruto znovu prehovoril.
„Ďakujem, Neji.“
Pozrel sa na mňa úprimným pohľadom. Dúfal som, že mu moje slová aspoň trošíčku pomohli. Mierne som sa uklonil a zdvihol ruku na pozdrav. Mal som pocit, že sa na jeho tvári niečo zmenilo. Už nevyzeral tak utrápene a to ma trošku upokojilo.

Keď som sa vracal do nášho sídla, všimol som si Hiasiho, vlečúceho sa našou štvrťou. Jeho chôdza bola veľmi zvláštna, vyzeralo to tak, že je v podguráženom stave. Smer jeho cesty mi nedával žiadny zmysel a tak som sa rozhodol, že ho budem sledovať.
Prešli sme celou štvrťou Hyuuga, až sme dorazili k okraju lesa. Na moje prekvapenie vošiel medzi stromy. Opatrne som ho nasledoval. Všimol som si ako sa po niekoľkých metroch v lese vytvoril otvor v zemi. Keď v ňom zmizol, zachvátila ma panika. Čo ak sa tam nedostanem.
Bol som nesmierne zvedavý, čo sa skrýva v tom podzemí. Čakal som tam asi hodinu, keď odtiaľ nakoniec vyšiel. Rozhodol som sa, že keď bude v dostatočnej vzdialenosti odtiaľto, skúsim tam vojsť.
Hľadal som nejakú páku alebo niečo, čo by mi ten otvor otvorilo. Už som sa vzdával nádeje, keď sa takmer nečujne vytvorila diera v zemi. Víťazoslávne som sa pobral dovnútra. Nevedel som čo tam môžem čakať, no adrenalín v krvi a zvedavosť, vo mne všetky obavy zahnali. Schádzal som po nekonečných schodoch, keď sa predo mnou zjavila dlhá rovná chodba. Srdce mi bilo ako o preteky.
Putoval som chodbou až som sa ocitol pred veľkými drevenými dverami. Snažil som sa ich otvoriť, no nešlo to. Poobzeral som sa po okrajoch stien a všimol som si menší otvor. Strčil som do neho ruku a zrazu ma niečo nepríjemne pichlo. Rýchlo som ruku inštinktívne vytiahol a boľavý prst, z ktorého mi kvapkala krv, som si vložil do úst.
Vtom sa obrovské dvere otvorili. Stál som tam ako obarený. Nemienil som sa zaoberať čudným mechanizmom dverí, pretože ma zaujalo vnútro miestnosti, ktorá sa zjavila predo mnou.
Veľké množstvo políc zaplnených pergamenmi a zvitkami, mi vrazilo rovno do očí. Miestnosť bola vysvietená fakľami, ktoré dohorievali ešte po Hiashiho návšteve. Pristúpil som k jednej z množstva políc a vytiahol som jeden zo zvitkov. Otvoril som ho a v jeho vnútri som našiel malý kus histórie nášho klanu. Po prečítaní som ho vrátil na jeho miesto a zobral som si ďalší. Uvedomil som si, že tie zvitky idú postupne.
Strávil som tu niekoľko hodín čítaním našej histórie, stratégie a rôznych rodokmeňov spojených s našim rodom. Po niekoľkých hodinách som si uvedomil, že by som sa mal vrátiť, čo ak by ma tu niekto našiel. Zobral som si ešte pár zvitkov zo zadnej police a už som sa vracal po schodoch von. Zahladil som po sebe všetky stopy a šiel som si ľahnúť do svojej postele. Popri tom som pre istotu aktivoval byakugan, aby som si bol istý, že ma nikto neuvidí.
Takto som po nociach chodieval pravidelne čítať históriu nášho klanu. Jednak som dúfal, že tam nájdem informácie o prekliatej pečati a z druhej strany ma nesmierne zaujímalo, ako to fungovalo v minulosti.
Rozmach nášho klanu a pády, ktorými si prešiel ma dosť inšpirovali. Dozvedel som sa za ten týždeň veci, ktoré by mi pomohli sa takým veciam v budúcnosti vyvarovať. Nemohol som uveriť, že ten muž čo sa správa ako tyran ku svojej rodine ma k dispozícii takéto informácie a on s nimi nič nerobí. S tým čo tu bolo by sa dal zmeniť úplne celý chod nášho klanu, tak aby mohol byť každý jeden člen spokojný a potrebný. Rozčúlilo ma to, ako to mohol dopustiť?

Po niekoľkých týždňoch sa mi nakoniec podarilo nájsť to čo som potreboval. Zvitok s presným popisom prekliatej pečate, ako sa vytvára a aj to ako sa odstraňuje.
Ostal som tam sedieť ako v tranze a nedokázal som sa ani pohnúť. Konečne som mal to čo som tak dlho hľadal a teraz tu zamrznutý sedím. Predo mnou leží moja budúcnosť, no ja som vedel, že by som mal najprv urobiť niečo s Hiasim. Problém bol v tom, že som nevedel čo? Sedel som tam hodnú chvíľu a rozmýšľal som nad ďalšími krokmi.
Nakoniec som sa rozhodol, že si proste odstránim pečať a potom sa skúsim s Hiasim mierovo dohodnúť a porozprávať sa s ním čo ďalej.

Prekliatu pečať som si odstránil ešte v úkryte a plný odhodlania som sa vybral za Hiasim. Bol to taký zvláštny pocit nemať ju. Bolo to oslobodzujúce. Cítil som sa ako vták vypustený z klietky. Plný nádeje, že zajtrajšok bude novou érou v našom živote, som kráčal do jeho domu.
Otvoril som dvere a to čo som tam uvidel mi vyrazilo dych. Mal som pocit ako keby som práve dostal poriadnu ranu do brucha. Klesol som na kolená. Po tvári sa mi skotúľali slzy. Hinata bola celá od krvi a jej bezvládne telo ležalo na zemi v neprirodzenej polohe. Nad jej mŕtvym telom sa skláňal opitý Hiasi so strašným výrazom na tvári. V momente môj súcit vystriedal strašný hnev.
„Ty b*st*rd,“ vykríkol som na neho.
Konečne si uvedomil, že v miestnosti nie je sám. Otočil sa na mňa s výrazom totálneho šialenca.
„Ja-ja, to bola nehoda,“ vystrelilo z neho.
„Čo si jej to urobil? Veď ty si zabil svoju vlastnú dcéru!“
Môj krik sa stupňoval. Fakt, že som ju pred ním neochránil ma paralyzoval. Je to moja chyba. Prečo som sa zaoberal starými zvitkami namiesto toho, aby som chránil svoju rodinu. Z myšlienok ma vytrhol Hiasi.
„Ona bola neskutočná zmija. Nedokázala nič poriadne urobiť.“
Na jeho tvári sa niečo zmenilo.
„Ty netvor,“ skríkol som na neho a rozbehol som sa k Hinate.
Chcel som aby od nej vypadol. Nemal právo pri nej byť. V hrudi sa mi vytváralo niečo, čo ma doslova zožieralo zaživa. Nevedel som čo skôr spraviť, zrazu som nevedel vôbec nič. Niečo si brblal popod nos, no ja som si ho nevšímal.
„Ty si ju zrušil?!“
To nebola otázka skôr konštatovanie. Zhrozenie v jeho očiach mu dodávalo ešte väčší výraz šialenca. Uvedomil som si čo hovorí. Tvrdo som sa na neho pozrel. Stáli sme tam ako dva rozčúlené býky a pozerali sme sa jeden druhému s odporom do očí.
„Áno,“ odvetil som najtvrdšie ako som vedel s pohŕdavým tónom v hlase.
„Ty bastard ako si sa opovážil?“ vrieskal pre zmenu on na mňa.
No mne to bolo fuk. Pri nohách mi ležala bezvládna Hinata a mne teraz na ničom inom nezáležalo. Mal som chuť ho zabiť. Pomstiť ju.
„Som rád, že si sem dnes v noci prišiel.“
Na jeho tvári sa objavil nepatrný záblesk úsmevu. To sa mi nepáčilo. Čo má zas za lubom ten odporný netvor. „Vlastne mi to neuveriteľne hrá do karát. Vieš, ono je to až ironické. Ak by ma tu našla Hanabi, nemal by som sa z tejto nepríjemnej situácie ako vykrútiť, no ukrivdený člen vedľajšej rodiny, lepšie to už byť ani nemohlo. Vlastne by som sa ti mal poďakovať.“
Úsmev na jeho tvári sa zväčšoval.
„Si obyčajný klamár, sviniar a násilník. Myslíš si, že ti niekto uverí?“ celý rozhorčený som na neho kričal. On to celé teraz chce zhodiť na mňa? Ten má ale drzosť, no ja sa tak ľahko zastrašiť nedám.
„Nie, ja to viem Neji. Nebude vôbec problém porozprávať ľuďom o tom ako si nenávidel všetkých z hlavnej rodiny. O tom ako si chcel pomstiť svojho otca. Nemusíš sa báť, v predstieraní niečoho čo tak v skutočnosti nie je som odborník.“
Žmurkol na mňa. Ten bastard. Vrelo to vo mne ako nikdy. Uvedomoval som si, že ak by som ho teraz zabil, nedokázal by som svoje meno už nikdy očistiť a on to vedel. Stál tam s takou istotou, na svojej strane mal všetky triumfy a on si ich veľmi dobre uvedomoval.
„Za to, že sa ti podarilo zrušiť prekliatu pečať ti do konca života nedám pokoj a samozrejme budem ťa musieť prenasledovať aj za to, že si zabil moju dcéru Hinatu.“
Usmieval sa ako blázon čo akurát vyhral v rulete. Nemienil som sa tam na neho pozerať už ani chvíľku. Vybehol som z toho domu a uháňal som čo najďalej. Vedel som, že týmto som sa stal nukeninom, no šanca, že by mi naozaj niekto uveril, bola naozaj veľmi mala, až priam nulová.