Znovu v Sune 12

„Je mŕtvy a ja som o ňom nič nevedela, nebola tam ako Konan. Sestra za všetky prachy.“ Povzdychla si.
Obmotal okolo nej jednu ruku a pritisol si ju bližšie k sebe. Položila si hlavu na jeho rameno a on na ňu zhora pozrel.
„Nehovor to. Porozprávaš sa s Narutom, čo sa stalo?“
Zahľadela sa mu do očí. Hneď na to sklonila pohľad a prikývla. „Dobre.“
Tiež pokýval hlavou, len tak sám pre seba a pobozkal ju do vlasov. Zavrela oči.

***
„Ako to išlo?“ Postavil sa takmer ihneď, ako vošla do miestnosti. Zavrela ich za sebou a stále bez odpovede prešla ku kreslu oproti Gaarovi a posadila sa na operadlo.
„Ja neviem... Som rada za to, že to bol zase Nagato, ktorého som mala rada, kto by nebol? Ale proste... Ja Narutovi niečo nedokážem odpustiť. Ja mu vážne chcem byť vďačná, ale nie som, nie vo všetkom,“ povzdychla si, „je to divné.“
„Chýba ti?“ položil otázku a ona sa zamračila a pozrela do zeme.
„Ten Nagato, s ktorým som vyrastala áno. Pein... Nie,“ pokrútila hlavou. „Kde bola Temari, keď Akatsuki zaútočili?“
„Na ceste do Suny. Odišla ešte predtým.“
Chvíľu tam sedeli v tichu, kým Gaara neprehovoril. „Keď si hovorila, že s tým Anaya nemá nič spoločné, ako si to myslela?“
„Sme rodina. Nevlastná.“
„Si adoptovaná?“
„Nie úplne,“ povzdychla si a sklonila zrak k zemi.
Nastalo ticho, ktoré prerušil Gaara. „Vieš, mne o tom môžeš povedať.“
„Čo?“ uškrnula sa. „Životopis?“
Prevrátil oči v stĺp. „Volaj to, ako chceš.“
„Dobre,“ odvetila. „Skúsim to.“
Hodil na ňu spýtavý pohľad a ona začala.

„Vyrástla som vlastne v Dažďovej. Aspoň do siedmich rokov. Nagato – to je Peinove skutočné meno – bol môj brat, to vieš. Vyrástli sme spolu, on a ja a naši rodiča. Neboli sme na tom bohvieako, ale boli sme...“ Sayuri sa na chvíľu odmlčala, keď hľadala to správne slovo. „Šťastní?“ Mykla plecom. „Neskôr bola vojna a zhoršilo sa to. Raz išiel Nagato von, zohnať niečo na jedlo, hovoril. Keď sa už dlho nevracal, išla som ho hľadať. Vlastne, takto mi to povedal.“ Sklonila hlavu.
„Ako myslíš, že ti to Pein povedal?“ snažil sa jej pozrieť do tváre. Zrazu mu to svitlo. „Ty si nepamätáš?“
Kývla hlavou. „Keď som ho hľadala, niečo asi blízko vybuchlo a mňa to odhodilo. Priamo do skaly. Mohla som zomrieť, ale našla ma rodina.“
„Anayina rodina?“ Opäť prikývla.
„Anayina rodina,“ potvrdila mu slová. „Vtedy bývali v Trávnatej. Ona jej rodičia. Vlastne by mala byť moja sestra, ale išlo tu o meno a ostatné, takže takto by sa každý pýtal menej otázok. Vtedy boli pre mňa jediní ľudia a Trávnatá jediná dedina, čo som kedy poznala. Nepamätala som si vôbec nič. Povedali mi, že ma našli ležať pri skale, mala som zranenú hlavu a zobrali ma k sebe. Vychovávali ma, dovtedy som si spomenula len na pár vecí. Ako Nagato odišiel, ako som ho hľadala a niečo s rodičmi. Neskôr som odišla znovu do Dažďovej a až tam sa stalo shinobim. Tam som prvýkrát stretla Peina. Povedal mi, že našich rodičov zabili ninjovia z Konohy. Vtedy som tam išla z jediného dôvodu. Pomstiť sa. A ani som si nevšímala, že presne to chcel. Skákala som presne, ako on pískal. Ale keď som tam prišla a všetkých spoznala... Ja som ich nedokázala zabiť, vtedy som pochopila, keď som vedela, že rodičov nezabili úmyselne a neboli to oni. A tak som to nechala na pokoji a odišla inam. Ale Pein sa to dozvedel a odvtedy mi nechcel dať pokoj. Prenasledoval ma všade. Nevedela som, čo mám robiť, vieš? Bála som sa spať, myslela som si, že sa neprebudím... Alebo niečo horšie. Išla som po uliciach a všade som videla jeho tvár. Nebol to Nagato, bol to... Pein. Dve iné osoby. Bolo to horšie, akoby bol mŕtvy, chýbal mi, aj keď som ho poznala iba zo spomienok. Potom som prišla sem do Suny a ďalej to hovoriť nemusím, že?“ Odmlčala sa.

„Mala si nočné mory?“ spýtal sa nečakane a Sayuri zbystrila.
„Áno, mala, tu v Sune už menej, ale...“ rozšírili sa jej oči a vyskočila do stoja z miesta. „To si bol ty s tým pieskom!“
Na tvári sa mu objavil skrytý úsmev a prikývol.
Znovu sa posadila. „Ale prečo? Ani si ma nepoznal.“
„Keď som ťa prvý krát videl, niečo v tvojom pohľade mi pripomínalo mňa. Proste si vyzerala tak... smutne. A pomyslel som si, že okrem Naruta a tu v Sune môže byť niekto, kto je mi podobný. Pripadalo mi, že znovu nie som tak sám.“
„Sám?“ zvraštila obočie. „Prečo by si mal byť sám? Prečo by ťa niekto nemal rád, alebo niečo?“
„Ty to asi nevieš, že?“ pozrel na jej spýtavý pohľad a potichu si povzdychol. „Nie, ty to určite nevieš. Bol som jinchuuriki. Shukaku ma nútil zabíjať, či som to chcel, alebo nie. A všetci sa ma báli a nenávideli ma za to, že som ich prinútil ku strachu zo mňa. A kto sa nebál, bál sa o Sunu, ako som ju mohol ohroziť.“
Ovisli jej plecia. „Ale si bol dieťa, nie? Nemohol si za to, čo si bol. Bol... Ty už nie si jinchuuriki?“ Oči sa jej rozšírili.
„Nie som. Akatsuki prišli do Suny, s jedným som bojoval a prehral. Uniesli ma a... vybrali zo mňa Shukaka.“ Gaara sám nezaznamenal až príliš veľkú vyrovnanosť v jeho hlase.
„A ty pre to nie si rád, že? Prečo?“ Naklonila trochu hlavu na bok.
„Trochu som. Všetko je ľahšie, ale... Shukaka som v sebe mal, odkedy si pamätám. Bolo to, akoby vytrhli časť zo mňa. Ten pocit byť bez neho, bol a stále je zvláštny.“
„A ako to, že si pri tom nezomrel?“ Nechápala to.
„Ja som zomrel,“ vyjasnil jej a Sayuri sa zasekol dych. „Chiyo-baasama ma oživila zakázaným jutsu. Bol som mŕtvy. Keby Chiyo žila...“ Sklopil hlavu.
„Takže keby nebolo nej, teraz by si bol...“ odvrátila zrak. „Bože...“ Až teraz vydýchla z pľúc vzduch, ktorý tam doteraz zadržiavala. Ruky jej vystrelili k ústam.

„No tak, ukľudni sa. Stále žijem,“ upokojil ju a ona len prikývla a znovu si ruky zložila do lona. Keď si všimol slzy v jej očiach, postavil sa, podišiel ku nej a objal ju. Položila mu hlavu na rameno a naplno sa rozplakala, keď na ňu všetko doľahlo. Pein, Gaarova možná smrť...
Gaara v zmätení ju len ukľudnujúco hladkal po chrbte. „Prečo plačeš?“
„Mohla som byť sama,“ vydral sa z nej ďalší vzlyk. „Nevieš, ako ma to desí... Byť sama.“
„Je to dobré,“ pohladil ju po vlasoch. „Nie si sama. Som tu. Ja, Anaya, Temari, Kankuro a Konoha.“
So stále stekajúcimi slzami po tvárach sa od neho odtiahla a vďačne mu vtisla bozk na pery. Nie je sama.