Naše životy 02 - Brloh

Na druhý deň som si hneď ráno dala sprchu, umyla som si vlasy a naraňajkovala som sa. Potrebovala som napísať správu o tom, že som splnila svoju misiu a celá šťastná som sa konečne mohla vrátiť domov.
No vlastne domov ako domov. Nemala som domov, bývala som už niekoľko rokov na hraniciach kamennej. Keď som mala približne šesť rokov našiel ma Jier. Je to môj majster, náhradná rodina a samozrejme priateľ. Misie som plnila na jeho rozkaz.
Žili sme v malej dedinke vytvorenej pre nájomných vrahov, stopárov a proste ninjov, ktorí sú ochotní za peniaze urobiť hocičo. Bola som Jierovi veľmi zaviazaná, pretože ma ako malú vytiahol z biedy, keď sa ma nemal kto ujať. Všetko čo som sa naučila bolo len vďaka nemu.
Bola som dokonalý stopár ľudí. Neexistoval žiadny človek, ktorého by som nedokázala vystopovať.

Po tom ako som ho včera našla som mala veľmi dobrú náladu. Toto bol môj rekord, nikdy predtým sa mi nepodarilo nikoho nájsť tak rýchlo.
Červené dlhé vlasy som si zabalila do uteráka a sadla som si k stolíku. Vtom som začula jemné zaklopanie. Skontrolovala som okolie, či to nebude niekto nebezpečný. Nakoniec som vstala a šla som otvoriť. Vo dverách stál on. Zdvihla som obočie a prekvapene som šla niečo povedať, keď vtom sa pretlačil dovnútra a zavrel za sebou dvere. Chytil ma za jednu ruku, nepríjemne mi ju vykrútil za chrbát, druhou rukou mi privrel ústa, aby som nemohla kričať a pošepkal mi do ucha.
„Takže Lira, povedala si o mne niekomu?“
Krútila som hlavou ako zmyslov zbavená. Snažila som sa vyslobodiť z jeho zovretia, no držal ma príliš pevne. Na odblokovanie chakry som potrebovala obe ruky a on to asi odniekiaľ vedel.
„Nie si jediná, kto tu dokáže ukrývať chakru,“ povedal tvrdo.
Ukrývať chakru? Ako vie, že som ju skrývala?
Zovretie ruky nepovoľovalo, naopak, tlak vyvíjajúci na moje pravé zápästie sa nepríjemne zvyšoval. V tom som začula zaprašťanie kostí a do ruky mi vystrelila neuveriteľná bolesť. Môj výkrik stlmila jeho ruka na mojich ústach. Začala som vzlykať a snažila som sa mu vytrhnúť. Cez ústa mi pretiahol nejakú zvláštnu látku a zaviazal mi ju za hlavou.
Po tvári mi stekali teplé slzy. Nepríjemne som sa mu pozerala do očí. Vkladala som do toho pohľadu všetku nenávisť, ktorú som v tej chvíli cítila. Zviezla som sa na zem a pozrela som sa na svoju ruku, no tá len bezvládne ležala vedľa môjho tela.
„Zbaľ si veci, o chvíľu vyrážame.“
Neveriacky som sa na neho pozrela. Hádam si len nemyslel, že v tomto stave s ním niekam pôjdem a nie to ešte, že by som sa balila.
Neverila som, že by bol schopný niečoho takého. Nie po tom aký bol včera, aké pocity som z neho mala. Zavrela som oči a snažila som sa zabudnúť na včerajšok. Bol to perfektný herec a zahral to na mňa naozaj brilantne.
Keď videl, že sa k ničomu nemám poobzeral sa po izbe, schytil tých pár veci, ktoré som so sebou mala a hodil ich do tašky. Ja som na zemi schúlená a s ubolenou rukou čakala. Keď to dokončil, pristúpil ku mne, schytil ma za rameno na zdravej ruke a vytiahol ma na nohy.
Donútil ma nechať domácemu odkaz aj s peniazmi a keď som tak urobila, vyšvihol si batoh na chrbát a mňa na ruky a uháňal zadným vchodom smerom do lesa.
Keďže bolo veľmi skoro ráno a väčšina obyvateľov dedinky ešte spala, mohol tak urobiť bez obáv, že by si nás niekto všimol. Bola som v riadnom šoku a paralyzovaná tou strašnou bolesťou. Zo začiatku som sa mu snažila vykĺznuť z náruče, no akurát mi to spôsobilo ešte väčšiu bolesť a nakoniec som to vzdala.
Putovali sme celý deň bez prestávky. Ruka mi už nepekne napuchla. Vytvárali sa na nej farby rôznych odtieňov.
Za súmraku sme zrazu zastavili. Dovliekol ma do nejakej skrytej jaskyne a položil ma na vopred pripravenú deku na zemi. Vyzeralo to tak, že tu už niekedy musel prespať. Odviazal mi tú látku, ktorú som mala v ústach, tašku hodil vedľa mňa a vyšiel von.
Pritiahla som si ju k sebe a snažila som sa z nej vytiahnuť niečo s čím, by som si mohla obviazať ruku. Podarilo sa mi nájsť jedno tričko, roztrhla som ho v zuboch a pomaly za pomoci úst som si ruku obviazala. Keď som začula jeho kroky ľahla som si smerom k stene a zavrela som oči. Dúfala som, že si bude myslieť, že som zaspala. Nenávidela som ho a zároveň som sa bála toho čo so mnou plánuje urobiť.
„Prepáč mi tú ruku, ale bolo to nevyhnutné,“ povedal potichu.
Nechápala som ten obrat. Nemienila som mu však na to nič odpovedať.
„Ukáž, pozriem sa ti na ňu,“ povedal a už šiel mojim smerom. „Netvár sa, že spíš, viem že si hore. Nemusíš si spôsobovať viac bolesti ako je potrebné.“
Tak tým ma dostal. Obrátila som sa na neho ako víchor.
„Ty odporný p*dl**k. Myslíš si, že potrebujem tvoju ľútosť? Vypadni odo mňa,“ vysypala som na neho. On si ma však nevšímal. Pristúpil ku mne a zdvihol mi zranenú ruku. Sykla som na neho od bolesti. Odviazal mi môj improvizovaný obväz, aktivoval svoju očnú techniku a nakoniec mi ruku napravil. Znovu to len tak zaprašťalo a neuveriteľne zabolelo. Tento krát už moje výkriky nemalo čo tlmiť a moje stony sa ozývali široko ďaleko.
On nepohol ani brvou. Na jeho tvári sa neobjavil ani náznak ľútosti alebo výčitiek. Potom mi na to natrel nejakú zvláštne páchnucu masť, z ktorej sa mi zdvíhal žalúdok a obviazal mi ju obväzom. Po celý čas som sa pozerala do jeho tváre. Tie jeho oči boli naozaj hrôzostrašné. Mala som pocit ako keby sa mi mohol pozrieť až do špiku kostí. Bolo to veľmi nepríjemné.
Krútila sa mi hlava zo zvuku naprávajúcich sa kosti. Keď skončil, pritiahla som si ruku k sebe a pritlačila som si ju v ochrannom geste na hruď. Chcela som, aby mi už konečne dal pokoj. Nemienila som mu za to ďakovať, veď to on mi ju zlomil.
Odišiel niekam hlbšie do jaskyne, ktorá bola väčšia ako som si na prvý pohľad všimla. Keď sa vrátil hodil mi kus jedla a vodu.
Popri jedení som sa porozhliadla po tomto mieste a snažila som sa vymyslieť ako odtiaľto utečiem. Keď dojedol pristúpil znova ku mne.
„Zdvihni sa. Pôjdeš spať trošku ďalej od vchodu.“
Pozrela som sa neveriacky na neho. Hádam mi len nečíta myšlienky. Keďže som mala na dnes už dosť, postavila som sa a kráčala som za ním. Keď som si všimla reťaz pripevnenú k stene, zachvátila ma panika. V sekunde som sa otočila a snažila sa odtiaľ čo najrýchlejšie dostať, no jemu moja reakcia neunikla a už ma držal za zdravú ruku. Snažila som sa mu vytrhnúť, metala som sebou a nohy som zapierala do zeme v snahe pretlačiť ho, no všetko bolo márne.
„Nechaj ma ty p*dl**k. Odporný h*jz*l, ako sa opovažuješ?“
Dotiahol ma k reťazi a starostlivo mi do nej nohu pripevnil. Sadla som si na improvizované lôžko a sklonila som hlavu ku skrčeným kolenám.
„Ty mi máš čo hovoriť. Ak by som to neurobil, už by som bol vďaka tebe jednou nohou v hrobe.“ Zachmúrila som sa.
„Bol by si len tam, kde si zaslúžiš byť,“ odpovedala som trpko.
Neodpovedal mi a jednoducho sa zobral a odkráčal preč. Ako sa to mohlo tak veľmi pokaziť? Až doteraz som si neuvedomovala, v plnej miere, v akej kaši som. Reťaz, zlomená ruka a nejaká pofidérna jaskyňa. Musím sa odtiaľto dostať. Najhoršie na tom bolo, že som nestihla poslať správu Jierovi. Bol zvyknutý na to, že som popri svojich misiách strávila mimo dediny aj niekoľko týždňov, takže nádej, že ma niekto bude hľadať bola takmer nulová. Povzdychla som si. Musím niečo vymyslieť, proste musím. Ľahla som si na to hnusné lôžko a v okamžiku som zaspala.

Zobudila som sa s veľkými bolesťami v ruke. On musel spať niekde inde, pretože som ho nikde nevidela. Táto jaskyňa bola dokonalou skrýšou, to mu musím uznať. Akurát, by som bola radšej, ak by si sem priviedol niekoho iného a nie mňa. Potrebovala som neuveriteľne na záchod a tak som sa rozhodla, že keď on pripravil takéto milé pohostenie pre mňa, nebudem šetriť na odplate.
„Hej ty sv*n**r. Haló. Potrebujem na záchod, tak sem láskavo nakluš,“ kričala som na celú jaskyňu. Po chvíľke sa celý napajedený objavil. Hodil po mne nevraživý pohľad a zohol sa k mojej nohe, aby ma vyslobodil. Postavila som sa a on ma schmatol pod pazuchu s neuveriteľnou silou a ťahal ma von z jaskyne. Pustil ma, nech si nájdem nejaké miesto a on ostal stáť na okraji nášho dočasného domova.
Veľmi dobre vedel, že kým je hore a pri zmysloch nemám šancu, bez použitia oboch rúk, zdúchnuť. S tou ubolenou rukou, by som sa aj tak ďaleko nedostala. Ako som sa vracala naspäť k nemu, chytil ma za ruku a s nepríjemným výrazom na tvári prehovoril.
„Ešte raz budeš takto vyvádzať, nechám ťa celý deň priviazanú na reťazi a bude mi úplne jedno ako veľmi budeš protestovať.“
Prižmúrila som oči a opätovala som mu pohľad plný odporu. Sadla som si na miesto kde ma včera ošetroval a sklopila som pohľad.
„Prečo ma tu držíš?“ spýtala som sa potichu. „Na čo je toto všetko dobré?“ celá zúfala som to zo seba vypustila. Celý ten čas, čo ma sem včera vliekol, mi tieto myšlienky behali hlavou.
„Neviem,“ povedal úprimne. Videla som na ňom, že je utrápený. „Bola by si radšej, keby som ťa zabil?“
Pozrel sa mi do očí. Poznala som odpoveď na jeho otázku lepšie ako na hocičo iné, no neodpovedala som mu, len som čakala.
„Viem, že si o mne myslíš, že som bezcitný a neviem čo všetko ešte, ale mojim cieľom nie je zabíjať ľudí. Nie som ako ty,“ tvrdo dopovedal.
Pozeral sa na mňa s takým odporom. Zabolelo ma to. Ako ja? Ja ľudí predsa nezabíjam. Rozhorčene som sa na neho pozrela.
„Ako sa opovažuješ tvrdiť o mne takéto klamstvá. Vlastne, je mi to úplne jedno. Tak mi už konečne povedz čo so mnou mieniš urobiť.“
Od nervozity som si zarývala nechty do ruky, ktorú som mala stisnutú v päsť.
„Povedal som ti, že ešte neviem,“ dopovedal a odvrátil pohľad. Vyšiel z nášho brlohu a mňa tu nechal sedieť samú. Samozrejme, aký to gentleman.