manga_preview
Boruto TBV 17

Naše životy 01 - Stretnutie

ocean__sky__stars__and_you_by_muddymelly-d4bg1ub.png

Neustále som sa približovala k miestu, kde sa nachádzal. Začínala som pomaly rozoznávať jeho rysy. Tmavé vlasy a vysoká štíhla postava. Na sebe mal oblečenú bielu košeľu a modré krátke nohavice siahajúce mu po kolená.
Uvažovala som nad jeho vekom. Mohol byť približne taký starý ako ja. Bol taký mladý, až mi ho bolo ľúto. Mohol mať tak devätnásť rokov.
Neustále som si musela udržovať odstup, ak by ma zbadal, bolo by po misii a to som nesmela dopustiť.
Všimla som si, že tu táborí. To bolo dobré znamenie. Je tu možnosť, že sa chystá na tomto mieste zostať nejaký čas. Ešte chvíľu som ho z diaľky pozorovala a uisťovala sa, že mám toho pravého. Nakoniec som ho opustila. Ubytovala som sa v dedinke neďaleko miesta, kde som ho našla. Keďže som mala čas do zajtra, kedy sa môžem úspešne vrátiť domov, rozhodla som sa, že sa prejdem k mólu. More som milovala.

Sedela som na kraji móla a čítala som si z pred týždňa kúpenú knihu, keď som na sebe pocítila niečí pohľad. Ovládla som nutkanie pozrieť sa tým smerom a tak som len čítala ďalej. Keďže sa už pomaly ale isto zvečerievalo, odložila som knihu nabok. Dnes som toho prečítala už dosť. Ruky som dala dozadu a oprela som sa o ne. Nohy mi viseli vo vzduchu a jemne som nimi kývala. Bol to príjemný pocit. Zapozerala som sa na oblohu a videla som vychádzať prvé hviezdy. Morský vzduch mi jemne hladil pokožku. More bolo pokojné ako pred búrkou. Ten pocit napätia vo vzduchu z očakávaného dažďa, by sa dal aj krájať. Počula som, ako sa ku mne približujú jeho kroky. Bola som pokojná a plná očakávania. Konečne ho stretnem. Ráznym krokom si to namieril rovno ku mne, no neponáhľal sa.
„Môžem si prisadnúť?“ spýtal sa mužský hlas.
Oči mi len tak zaiskrili a nakoniec som prikývla. Posadil sa vedľa mňa v diskrétnej vzdialenosti. Naďalej som sa pozerala na oblohu a vítala nové hviezdy.
„Je tu krásne však?“ spýtal sa.
Pozrela som sa na neho a usmiala som sa.
„To teda je,“ odvetila som.
Jeho tvár vyzerala dosť prísne, no aj napriek tomu na mňa pôsobila zvláštnym dojmom. Niečo na ňom bolo. Niečo čo človeka nútilo nasledovať ho aj na koniec sveta. No ja som po chvíľke odvrátila pohľad. Tento krát som svoj pohľad zamerala na pokojné vlny.
V mojom živote som bola už na nespočetne veľa miestach, no toto miesto bolo proste vábivé.
„Si tu už dlho?“ pýtal sa ďalej.
„Nie prišla som predvčerom,“ odvetila som mu. „A ty?“ spýtala som sa nevinne.
„Niekoľko dní,“ povedal pokojne.
Jeho hlas bol veľmi vážny a pokojný, zároveň veľmi príjemný, miestami až veliteľský, ako keby patril niekomu, kto si toho v živote prežil už naozaj veľa. Očkom som po ňom nenápadne pokukovala.
„Odkiaľ prichádzaš?“
Tento krát na mňa uprel svoj pohľad. Jeho oči ma doslova pohltili. Bála som sa vysloviť čo i len jediné slovo, aby som mu náhodou neprezradila niečo, čo sa nemal dozvedieť. Po chvíľke som nazbierala všetku silu.
„Volám sa Lira a pochádzam z krajiny vodopádov,“ odpovedala som čo najpresvedčivejšie.
Tento príbeh som mala nacvičený už od trinástich rokov. Bol vo mne vštiepený ako jazva, ktorej sa človek už nikdy nezbaví.
„A ty?“
Bola som veľmi zvedavá na jeho odpoveď. Vedela som, že mi nepovie pravdu, no chcela som vedieť, ako dobre dokáže klamať. Pustil ma zo svojho očného väzenia, obrátil sa na more a odpovedal: „Volám sa Naki a pochádzam z krajiny ohňa.“
Keďže sme na sebe ani jeden nemali čelenku svojej dediny, nemohol ani jeden vedieť, či ten druhý hovorí naozaj pravdu. V mojom prípade to však bolo trošku inak. On si však nemohol byť istý mojou odpoveďou. Nevyzeral však nejako znepokojený. Skôr mi prišiel mierne deprimovaný.
„Čo ťa privádza do týchto končín?“ spýtala som sa opatrne.
On nemohol vedieť, že som ninja. Nemala som pri sebe žiadne zbrane. Oblečená som bola ako obyčajný dedinčan. Čierne krátke nohavice a zelené obtiahnuté tielko s obyčajnými sandálmi na nohách mu nemohli nič napovedať. Chakru som mala ukrytú pomocou techník, ktoré som sa naučila ovládať ako desaťročná. Nechávala som si iba malinké množstvo, aby som dokázala predvídať príchod ninjov. Som totižto senzibil.
„Som tu na návšteve. V dedine za kopcom žije moja vzdialená rodina,“ hovoril úplne pokojne. Usmiala som sa. Tá predstava bola celkom zaujímavá, no ja som samozrejme vedela, že to nie je pravda.
„A teba?“ spýtal sa na oplátku.
„Som spisovateľka. Chodím z krajiny do krajiny a hľadám múzy na nové knihy.“
Usmiala som sa teraz už len sama pre seba. Pozrela som sa na nebo a všimla som si, že už je úplne pokryté hviezdami. Presne na to som tu čakala. Ľahla som si na vyhriate drevo a nechala sa unášať tou nádherou. Na moje prekvapenie urobil to isté.
Začínalo mi to pripadať veľmi jednoduché. Znervóznela som. Čo ak to vie? Čo ak ma prišiel zabiť? Bola som celá bez seba. Snažila som sa dýchať pokojne, no asi sa mi to veľmi nedarilo, pretože sa zrazu spýtal.
„Deje sa niečo?“
V jeho hlase som počula prekvapenie. Trošku ma to upokojilo, avšak v tejto situácii som zostala radšej v strehu.
„To sa vždy takto prikradneš k nič netušiacej dievčine a pozeráš sa s ňou na hviezdnu oblohu?“ snažila som sa z toho vykrútiť a obrátiť pozornosť na neho.
„Chceš mi povedať, že si nevedela, že sa k tebe blížim?“ spýtal sa ako keby nič.
Srdce mi začalo silno tĺcť. On to vie! Musím sa pripraviť na boj. Mala som chuť zdvihnúť sa a utekať, čo by mi nohy stačili. Neviem odkiaľ pramenil ten strach. Nikdy predtým som ho pri svojej práci nepocítila a teraz ma to dosť zaskočilo. Pomaly som sa posadila, rozhodnutá odísť. Keď si všimol moju reakciu chytil ma za ruku. Pozrela som sa na neho so zdvihnutým obočím.
„Nechcel som ťa odstrašiť, prepáč,“ povedal a vyzeral, že ho to naozaj mrzí.
Nedokázala som však s istotou povedať, či to myslí naozaj vážne. Klamal veľmi presvedčivo, čo ma len usvedčilo v tom, že mu nemôžem veriť.
„Neodstrašil si ma,“ povedala som pokojným hlasom. Aj keď som sa tak vôbec necítila.
Stále som sa mu pozerala do očí. „Len by som už mala ísť. Blíži sa búrka.“
Všimla som si, ako sa blížili tmavé mraky a ako sa behom niekoľkých sekúnd zmenila teplota vzduchu. Začudovane sa na mňa pozrel, potom obrátil svoj pohľad k oblohe a naspäť na mňa. Naznačila som mu, aby mi pustil ruku a mierne som sa na neho usmiala. Jeho dotyk bol veľmi príjemný. Nedržal ma ako nejaký násilník, čo si našiel svoju korisť. Skôr ma držal ako niekto, kto dotyk druhej osoby nepocítil už veľmi dlhú dobu. A ja som v tej chvíli pocítila neuveriteľnú túžbu mu tie všetky osamotené chvíle vynahradiť. V duchu som si za tieto myšlienky nadávala. Čo som sa načisto zbláznila?
V tom na nás dopadli prvé kvapky prichádzajúceho dažďa. Vytrhlo ma to z myšlienok a tak som sa zdvihla a odkráčala som smerom k dedine. Uvedomila som si, že ma nesleduje. Bola som len paranoidná? Odkiaľ sa vzal ten nepríjemný pocit? Pokrútila som hlavou a nakoniec som sa pozrela na oblohu. Po hviezdach už nebolo ani stopy. Prekryli ich tmavé búrkové mraky a tak som pridala do kroku.

Poznámky: 

Toto je môj prvý pokus o FF. Dúfam, že sa vám to bude aspoň trošku páčiť. Smiling

5
Průměr: 5 (11 hlasů)

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele mestekova
Vložil mestekova, St, 2014-09-10 15:52 | Ninja už: 5607 dní, Příspěvků: 1299 | Autor je: Pěstitel rýže

Naozaj prvý pokus? To sa mi nechce ani veriť Smiling Opis máš skutočne úžasný, myslím, že mi tam vôbec nič nevadí. To, aké to je tajomné sa mi tiež páči a myslím si, že by to mohol byť Sasuke, ale nechám sa prekvapiť Smiling Už aj idem na druhý diel!

FF série - pre milovníkov Sasukeho a Gaary :)

FC PRE SABAKU NO TANARIS: http://147.32.8.168/?q=node/107525#new

Obrázek uživatele Itariel
Vložil Itariel, St, 2014-09-10 16:01 | Ninja už: 3918 dní, Příspěvků: 53 | Autor je: Obsluha v Ichiraku

Noo, aby som pravdu povedala, prvý ostal zabudnutý v pc a teraz z neho už len vyberám niektoré pasáže, ktoré sa mi páčili (nie do tejto poviedky) Smiling toto je vlastne druhý pokus. avšak medzi tým ako som túto poviedku písala sa mi v pc vytvorili ďalšie nepodarky Laughing out loud dosť dlho som váhala či túto poviedku mám zverejniť. Tvoj komentár ma veľmi potešil a dúfam, že ťa nesklamem :)a samozrejme ďakujem!

Tí, čo sú spokojní sami so sebou, majú zlý vkus.
Najmúdrejší je ten, kto vie, že nič nevie.
Raz sa mi snívalo, že som motýľom, a teraz veru neviem, či som to ja, čo sníval o tom, že bol motýľom, alebo som motýľ, ktorý sníva o tom, že je mnou.

Obrázek uživatele Vířivá
Vložil Vířivá, Ne, 2014-09-07 15:19 | Ninja už: 4268 dní, Příspěvků: 180 | Autor je: Recepční v lázních

Proboha, Lira. Ten druhy muze byt Sasuke. Nemam rada kdyz nevim kdo je hl. postava. Ale musim dat 5 Sad