Znovu v Sune 11

Telo jej horelo. Alebo sa tak aspoň cítila. Vnímala ten čas ako plno dní, možno týždňov. Bola v pekle.
Noha a oči ju pálili, v krku akoby mala kusy skla, ktoré horeli a otáčajúc sa jej zarezávali do hrdla. Nevedela pohnúť ani prstom. Keď na chvíľu pootvorila oči, zdalo sa jej, že uvidela niečiu tvár. Nevedela ju rozpoznať. Hneď potom znovu upadla do tmy. Po čase sa znovu prebudila a veci už vnímala jasnejšie. Posadila sa a hneď na to sa zo syknutím chytila za hlavu. Obzrela sa po mieste, kde sa nachádzala. Bola to miestnosť, malá a ak nerátala posteľ, bol tam len stolík. Okrem dvier tam nebol žiadny iný východ. Keď si spomenula na udalosti posledných dní, vydedukovala, že sú zamknuté, preto ich ani neskúšala otvoriť. Skúsila sa zhlboka nadýchnuť, ale hneď na to sa rozkašľala a lapala po dychu. Keď kašeľ prešiel, slzy v očiach ju pálili a ona zažmurkala, aby ich dostala preč. Hlava sa jej točila a mala pocit, akoby jej mala vybuchnúť. Nohy sťažka prehodila cez okraj postele a skúsila sa postaviť. Hneď na to krátko vykríkla, keď v nohe ucítila pulzujúcu bolesť. Znovu dopadla na posteľ. Aj tak by nemalo cenu sa postaviť. Kam by šla? Zamyslela sa, kde môže byť. Vo väzení? Niekde pod Sunou? Alebo... Prepadol ju strach. Nie, u neho nemôže byť. Skrútil sa jej žalúdok a chytila sa za brucho. Dych sa jej zrýchlil. Dvere sa otvorili a ona vzhliadla. Pocítila radosť a zvláštne sklamanie, keď ho uvidela. Oči sa jej rozhoreli. Krvavo červené vlasy, oči, ktoré jej pripomínali oceán, bledá pleť a neutrálny výraz. Bez slova na ňu zvláštne pozeral. Dlho si takto oplácali pohľad, kým nepotriasol hlavou a nezavrel dvere. Potom sa znovu otočil ku nej a povzdychol si. „Pein je mŕtvy.“

Strnula. Neveriaco na neho vyvaľovala oči. Pozrela do zeme pred seba. Pocítila zvláštny pokoj, ale do očí sa jej nahrnuli slzy. Pár jej ich stieklo po tvári, ale utrela si ich a znovu na neho uprela pohľad. Stuhol. Nenávidel, keď plakala. Ako zhypnotizovaný sa pozeral na vodu, ktorá jej stekala po tvári. Ale nechápal, prečo.
Keď vzhliadla, zbadala, že sa na ňu divne pozerá. „Chcel ťa zabiť.“
„Bol to môj brat.“ Zistila, že jej hlas znie slabo, vyčerpane. Slová nemohli byť nič viac, než len slabé zašepkanie. Pein je mŕtvy.
Sklonil svoj pohľad k zemi. „Takže je to pravda.“
Dlho takto zotrvávali. On s pohľadom zabodnutým do zeme a ona, prázdne hľadiaca do ničoho.
„Ako?“ ozvala sa prvá, jej hlas znel stále slabo. Trhol hlavou smerom ku nej, akoby do neho strelili. Otázku pochopil ihneď.
„Zaútočil na Konohu. Je na trosky, ale Naruto ho zabil a všetci prežili,“ vyzeral, že si spomenul, prečo tam prišiel.
„Prečo si mi to nepovedala?“ povedal, v hlase mu zaznelo ublíženie. V duchu sa cynicky zasmiala.
„Aby ste ma použili ako volavku, alebo čo? A ku tomu, Pein by sa dozvedel, kde som.“
„Vedel to aj tak,“ zaprotestoval.
„Nie, len to tušil,“ pokrútila hlavou a nadýchla sa. Teraz už normálne a bolesť ustupovala. „Koľko som bola v bezvedomí?“
„Asi dva dni,“ odpovedal bez váhania. „Mohla si zomrieť.“
„Aj smrť je lepšia, než toto,“ nečakane na neho zasyčala.
Na sekundu sa zatváril prekvapene. „Toto?“
Mala chuť rozhodiť rukami. „Ako dlho tu budem?“
Strnul. Nad tým nemyslel, šikovný to chlapec.
„Čo si povedal ostatným?“
Rozpamätal sa. „Že som ťa poslal preč zo Suny a cudzí ANBU na teba zaútočili. Nemali nikoho, kto by o nich vedel.“
„Jedného som nezabila,“ odvetila mu zmätene. Zaryto mlčal a jej to došlo. „Zabil si ho ty. Milé.“
„Aj tak by nemal veľa šancí na prežitie,“ mykol plecom, jej poznámku ignoroval. Znovu sa zatváril neutrálne. „Ohrozila si Sunu.“
„Suna sem, Suna tam. Zaujímaš sa niekedy aj o druhých, alebo si vážne taký sebec?“

Ostal prekvapene stáť. Nikto ho nikdy v živote nenazval sebeckým.
„Ohrozila si Sunu,“ opakoval znovu. Mala chuť si odfrknúť.
„Ohrozila som plno miest, ak ťa to tak veľmi zobralo. Nemôžem za to, že som sa narodila do nesprávnej rodiny,“ uhla pohľadom.
„Mohol zaútočiť. Mohli sme dopadnúť horšie, ako Konoha,“ znovu povedal.
„No, nech by to dopadlo akokoľvek inak, bola by som v lepšej situácii, než som teraz,“ oznámila mu vľúdnym tónom.
„Teba vôbec nezaujíma, čo bude s inými?“ do hlasu sa mu vkradlo zúfalstvo.
„Čo si povedal Anaye a ostatným?“ náhle zmenila tému.
„Nikto ma nevidel s tebou prichádzať. Temari je stále v Konohe a Kankurovi a Anayi som povedal, že si nezranená pokračovala v misii.“ Trochu nepravdivé, ale stále účinné...
Zdalo sa jej to zábavné. „Nezranená pokračovala v misii,“ zopakovala po ňom pobavene. Mala hlbokú chuť sa rozosmiať.
„Je Anaya tiež Peinova rodina? Vie o tom?“ náhla zmena témy ju prekvapila, ako aj otázka.
„Nie!“ poplašene vyhŕkla. „Ona s tým nemá nič spoločného!“ Ako by mohla?
V náhlej histérii sa postavila, ignorujúc bolesť v nohe. Kriticky si ju premeral.
„Mala by si ostať ležať,“ zhodnotil Kazekage situáciu.
Odfrkla si. „Že sa práve ty o to staráš.“ Ale pekelne to bolí, ak mám sa priznať.
Opäť sa na ňu mračil. „Rada sa o tom musí dozvedieť.“
Oči sa jej rozšírili. „Nie!“ Zbláznil sa?
Rozbehla sa ku nemu, ale keď od neho bola pár centimetrov, noha ju zradila. Zakopla a než stihla padnúť, zachytil ju. A vtedy sa začalo šialenstvo.

Pritisla svoje pery na jeho. Stuhol, stále ju držiac okolo pasu. V hlave sa mu stále rozliehali jej slová. Hlas mala výsmešný a plný otázok.
Zaujímaš sa niekedy aj o druhých, alebo si vážne taký sebec? Začal jej bozky vášnivo oplácať. Chytila ho za golier a pritisla si ho viac k sebe. Ruky mu zaborila do krvavo červených vlasov, ktoré na ňom zbožňovala. Skĺzol perami nižšie na sánku a krk a keď jej z pier vyšiel tichý ston, až vtedy si uvedomil, že ju miluje. Zo všetkým, čo má a kedy bude mať. Sayuri, otrávená z toho, že necítila jeho pery na svojich, ho za vlasy potiahla hore a znovu spojila svoje pery s tými jeho. Opatrne, akoby bola zo skla ju chytil za boky a jemne stisol. Pochopila, omotala mu nohy okolo pása a on ju pritisol o studenú stenu.
Zaujímaš sa niekedy aj o druhých, alebo si vážne taký sebec? Teraz to znelo ako výzva.
Obidvom im hlavou prebehla tá istá myšlienka. Že toto budú zatratene ľutovať.