Dva Smutné Kvety Pod Hviezdnatou Oblohou 03

Kapitola Tretia: Žltá Ruža Záchrany v Tieni Smutnej Slnečnice

Už bol skoro pri dverách, keď vtom na ne niekto zaklopal. Potichu sa prikradol k dverám a pozrel sa cez kukátko.
Zdá sa, že sme si niekedy bližší než sa zdá! Pomyslel si, odomkol a otvoril dvere tak, aby sa zdalo, že sa otvorili samé.
Osoba vstúpila pevným krokom dnu a ako náhle spravila ešte jeden dvere sa zabuchli a zamkli, napriek tomu ju to nevyviedlo z rovnováhy a stála pevne na svojom mieste.
Bleskovo sa k nej od chrbta pritisol, chytil ju za prednosti, pevne stlačil a zašepkal jej do ucha: „Čo hľadáš v mori smútku, v ktorom sa slnečnica, tak bezbreho utápa?“
„Žltá ruža sa v ňom utápa tiež a keďže slnečnica to má k hladine bližšie, dúfala, že by jej mohla k nej pomôcť vyplávať!“ odpovedala a zovrela mu ruky, tak až mal pocit, že mu ich poláme, našťastie po chvíli povolila.
„No, čo keď je slnečnica zaslepená smútkom a vidí iba čiernotu a aj keby bola kúsok od hladiny, nevedela by o tom, iba že by ju žltá ruža postrážila na dostatočne dlhú dobu, než sa slnko prebudí a jeho lúče jej vrátia zrak?!“ zašepkal jej opäť do ucha a ešte väčšmi sa k nej pritisol.
Odtiahla mu, zo svojich predností ruky, otočila sa a pritiahla si ho k sebe, tak, že sa ich pery takmer dotýkali a sladko zašepkala: „Budem ťa pichať mojimi tŕňami a nechám ťa kochať sa mojou krásou, no keď sa postaráš, aby som opäť rozkvitla, zahrniem ťa radosťou a potešením, ktoré ti pomôžu udržať sa pri hladine!“
Dosť dlhú chvíľu neprehovoril, cítila iba jeho dych na svojich perách, až sa rozhodla ešte niečo povedať, keď zrazu začula jeho srdcervúce: „Bolí to...prosím, pomôž mi...bolí to!“ a na jeho perách sa objavilo pár boľavých klapiek.
Chcela byť silnou, chcela ho podržať, no jej kolená ledva držali spolu a hlas sa jej triasol: „Pridaj svoju trošku do mora smútku, uľaví sa ti a až prejde dosť času, rana sa zacelí a bolesť ustúpi!“
Nohy sa mu podlomili a zrazu mala náruč matky, pritisol sa k nej a svojim smútkom mohol vytvoriť nové jazero a hoci ju jeho kúsky bolesti pálili ako rozžeravené olovo, zaťala zuby, objímala ho ďalej a jemne ho hladila po hlave, pričom vlastné kúsky bolesti jej stekali po lícach.
„Bodliak, bol skvelý priateľ, sensei i bojovník, dodával silu tým, ktorí ju potrebovali a snažil sa nájsť odpoveď na otázku: Ako zmeniť svet shinobi?! A keďže ju nestihol nájsť, toto bremeno položil na tvoje plecia. Podporím ťa i podržím vždy, keď budeš potrebovať, no občas budeš musieť podporiť aj ty mňa. Sú dni, keď sa moja sila mení na slabosť a pevné rozhodnutia nahlodávajú pochybnosti, vtedy ma objím, podrž ma chvíľu vo svojom náručí a zažeň mraky, čo halia môj svet. A ja tu budem pre teba vždy, keď budeš potrebovať!“ zašepkala a ďalej ho hladila po hlave, pritisnutej na jej hrudy. Prestal plakať.
„Áno, Bodliak bol skvelý a čas z neho isto spraví hrdinu, akého vidíme my. Naložil mi toho na plecia hodne, no ja sa nevzdám, toto je totiž moja cesta ninju. Nikdy som nepoznal hrejivú náruč matky, no vždy, keď ma takto objímeš, uľaví sa mi a svet je hneď krajší. Isto by taká bola náruč matky, no keď sú tvoje obrovské prednosti, tak blízko, moje city sú neisté.
Na jednej strane sú to pocity milujúceho syna k matke, na strane druhej pocity mladého muža, ktorý nedokáže ovládnuť svoje pudy, pre prítomnosť skvele tvarovanej ženy. Navyše je tu ešte tretia strana mince, si moja nadriadená a ja neviem, či iba nezneužívaš svoje postavenie, odmietnutie by sa mi mohlo totiž vypomstiť.“ Zašepkal a pevne ju objal okolo pása.
Žltú ružu jeho slová nahnevali, odsotila ho od seba a vstala na odchod: „Ako môžeš niečo také povedať, nikdy by som svoje postavenie nezneužila, vždy som ti dala na výber, takže všetko, čo si robil, si robil dobrovoľne!“
Stála nad ním a ako sa tak slnečnicu s úškrnom na tvári pozerala, došlo jej, že si z nej uťahuje a to ju naštvalo ešte viac, zároveň ale bola rada. Atmosféra sa totiž zmenila k lepšiemu a rozhodla sa to využiť.
Odviazala si pás, ale držala si yukatu, aby nič neodhalila a prísne mu rozkázala: „Ľahni si na zem, bruchom dolu!“
Keď tak urobil, zviazala mu ruky za chrbtom svojím pásom a pretočila ho na chrbát, potom si vyzliekla yukatu a nohavice a sadla si naňho: „Musím ťa potrestať za to, že si o mne, ako svojej nadriadenej, pochyboval!“
Než stihol akokoľvek zaprotestovať, vášnivo ho začala bozkávať.
Žltá ruža rada utešila slnečnicu, do východu slnka však bolo ešte veľmi ďaleko a tak dva žlté kvety splynuli v jedno mnohokrát.