Láska z Konohy 18 - Znova

POVINNE OTVORIŤ!!! :D

Takže, SPOILERU sa teraz nevyhnem Budem označovať texty farebne, aby sa to dalo ľahšie odlíšiť
Deidara - čierna
Katema - tmavozelená
Kiba - červená
Ďakujem Za komentáre k predošlému dielu, taká happy som už dávno nebola ^_^ Ste skvelí! :-* Snáď Vás poteší aj tento dielik Enjoy

Sedeli sme bez pohnutia veľmi dlho. S rukami ovinutými okolo jej drieku som mlčal, čo také som aj mohol povedať? Slová sa mi hľadali ťažko. Chúlila sa mi na hrudi a držala sa ma ako záchranného kolesa. Mal som hrozné výčitky. Nemal som ju nechať samu! Hidan sa o to predsa pokúsil, nemal som z nej spustiť zrak. Ale poslala ma preč, ja... Zbabral som to.
Katema... Na hrudi som zacítil mokrú škvrnu, plakala. Pohladkal som ju po vlasoch. V tej chvíli som ju chcel upokojiť, pomôcť jej zabudnúť. Na všetko.
„Deidara?“ zachrípnutým hlasom zašepkala.
„Čo sa deje, hm?“
„Prečo ti tak búcha srdce?“ Naozaj. Trepalo sa vo mne ako splašené. Bol som rád, že mi nevidí do tváre.
„Čo je to za otázku? Ťuťmáčik.“ zamrmlal som a schoval si tvár do jej vlasov.
„Ja neviem...“ zamrnčala a stisla ma. Takto sme sedeli aspoň hodinu. Začala pravidelne odfukovať a zovretie povolilo. Teraz sa o mňa už len opierala a všimol som si, že ma trošku oslintala. Pousmial som sa. Je taká zlatá, hm...

„Deidara?“ Peinov hlas sa niesol od dverí. Opatrne som Katemu od seba odlepil a uložil ju na vankúše. Pozakrýval som ju a vyšiel som na chodbu za šéfom.
„Hidan je teraz nezvládateľný. V podstate by som ho mal vyhodiť, ale...“ Ďalej som už nepočúval.
„Ale? Prečo to jednoducho neurobíš, hm?“ vykríkol som okamžite, ale Pein ma prerušil.
„Nemôžem, potrebujeme ho.“ Prepaľoval ma pohľadom. „Rovnako potrebujeme aj ju. Ten plán musíme uskutočniť čo najskôr. Lenže akosi to nevychádza, všakže?“ Výčitka v jeho hlase sa nedala prehliadnuť.
„V poslednom čase nejako často vzdycháš a ,povedzme si pravdu, si mimo. Tobi mi nahlásil, že vo voľnom čase len tak ležíš na posteli a čumíš do blba, namiesto aby si... jednoducho robil čokoľvek iné.“ Uhol som pohľadom. Ešte šťastie, že mi vlasy zakrývajú väčšinu tváre.
„Mám pocit, že sme sa nepochopili, Deidara. Mal si zariadiť, aby sa ona naviazala na teba, nie, aby si sa do nej zamiloval ty, zatiaľ čo ona na teba kašle.“ Zvýšil hlas a nepríjemne zvýraznil slová „teba“ a „ty“. Odkašľal som si.
„To nepopieram,“ odrazu sa mi hovorilo omnoho ťažšie. „ale...“
„Ale čo?“ Zamračil sa. „Nemáme čas na tieto pletky. Nie sme niekde na akadémii. Ak to nezvládneš do mesiaca, zabijem ju a prejdeme na plán B.“ Zaťal som zuby. Premáhal som túžbu poslať ho do... Proste niekam, ale ovládol som sa, lebo by to nedopadlo dobre. No určite nedovolím niečo také. Nikdy.
„Dobre vieš, že ak by som toto nepovažoval za lepší spôsob, už dávno by som sa s ňou nebabral. Snaž sa, inak zomrie.“

- - -

Keď som sa ráno prebudila, bola som v posteli sama, pozakrývaná a slnko mi svietilo do tváre. Posadila som sa a pošúchala si oči. Na lícach som si nahmatala zaschnutú tenkú vrstvu soli. Mala som akýsi stuhnutý krk a tak som si ho skúsila trochu rozhýbať. Znova som spala v nejakej divnej polohe.
Zakrúžila som krkom a vystrelila mi doň náhla bolesť. V momente som si na všetko spomenula. Nebol to sen. Tak veľmi som si priala, aby bol!
Vstala som z postele a trochu sa mi zatmelo pred očami. To sa mi stáva stále, keď sa prirýchlo postavím. Zamierila som k dverám s uterákom v ruke, ale pri kľučke som sa zháčila. Čo ak sa niekde na chodbe stretnem s Hidanom? Ako sa zachová? Asi ma teraz chce zabiť. Radšej zostanem v izbe... Ale na druhú stranu, sprchu fakt potrebujem.

Práve, keď som sa znova odhodlala, dovnútra vošla Konan. Pohľad jej ihneď zaletel k tenkému pásiku krvi na mojom krku. Zakryla som si to rukou.
Podišla ku mne a celkom nečakane ma objala. Neviem, či to bolo tým objatím, ale zacítila som miernu úľavu. Zafňukala som. Pri Konan som sa nebála ukázať svoju slabú stránku, brala som ju takmer ako... Priateľku.
„Neboj, už je to v poriadku.“ upokojujúco sa mi prihovorila. Trochu som sa zahanbila. Vyplakávam tu ako malé decko a pritom sa ani poriadne nič nestalo. Vzchopila som sa a pustila som ju.
„Som v pohode.“ Utrela som si nos. Pozrela na mňa so súcitom v očiach. Je jasné, že mi neverí. Ani ja by som sama sebe neverila.
„Hidana teraz kontroluje Itachi, môžeš sa pokojne pohybovať po celom dome. A o pár dní ideš na misiu.“ Chvalabohu. „Mimochodom, už sa o to nepokúsi. Nie po tom, čo som mu povedala.“ Na tvári sa jej rozprestrel temný výraz a mňa zahrialo pri srdci. Niekto sa tu o mňa strachuje a stará... Predstavila som si, ako Konan karhá Hidana a veruže s ním nezaobchádza v rukavičkách. Uškrnula som sa, tá predstava ma celkom potešila. Znamená to, že sa zo mňa stáva zlý človek?

Keď som sa prebrala zo zamyslenia, Konan už bola preč. Tak fajn.
Pod prúdom horúcej vody som si šúchala kožu, akoby som mohla zmyť tie dotyky. Občas som mala pocit, že stále cítim ruky šmátrajúce po mojom tele a zuby na krku... Striasla som sa. Ibaže... Niektoré zmyť vôbec netúžim. Deidarove.
V priehradke s kozmetikou som zbadala fľaštičku s veľkým nápisom: „DEIDAROVI DOTÝKAŤ SA ZAKÁZANÉ!!!“ a pod tým menšími písmenkami: „Kondicionér“. Siahla som po nej, veď ja nie som Deidara. Rozmýšľala som, komu asi tak môže patriť. Voňal za čokoládou, až som mala chuť vypiť to rovno z fľašky. Hm, tak to je záhada.

Po sprche som sa vrátila do izby a čakalo ma tam prekvapenie. Pri okne sedel hnedý jastrab. Ešte v uteráku som rýchlo otvorila okno a z nohy mu sňala poskladaný papier. Prečo by mi niečo posielali, veď je to hrozne riskantné! Čo ak by vtáka zachytil niekto iný?
Nedočkavo som narovnala papier a na ňom stáli tri slová.

„Čakaj ma.“
Kiba

- - -

„Z cesty! Uhnite!“
Na Akamarovom chrbte som sa náhlil k budove Hokage. Ľudia mi uskakovali z cesty a podaktorí pokrikovali niečo o nezodpovedných a nevychovaných chlapčiskách. Lenže nemohol som spomaliť.
Hneď, ako ninja, ktorého poslala Tsunade vyslovil to meno, vyletel som z dverí ako namydlený blesk. „Správy od Katemy...“ radostne som si hundral, celého ma zaplavila nádej, ale aj strach. Ako sa má? Je v poriadku?

Vbehol som do Tsunadinho kanclu bez zaklopania a dvaja starčekovia s dlhými bradami sa na mňa pohoršene zamračili.
„Ako sa má, čo s ňou je?!“ vykríkol som a Tsunade na mňa s navretou žilou na čele zagánila.
„Inuzuka Kiba. Von. Teraz!“ hrozivý pohľad piatej Hokage vo mne utlmil plamene nedočkavosti a zahanbil som sa. Trochu som to prehnal... Trochu dosť. „Vojdeš, keď ťa zavolám!“ Preglgol som a vycúval som z miestnosti s úctivou poklonou.
Spoza dverí sa ozvali nahnevané výkriky. Ups.
Netrpezlivo som si skrížil ruky a hrýzol som si od nervozity spodnú peru, až som na jazyku zacítil chuť krvi. Ako dlho ešte tam budú?
Po polhodine sa konečne vytrepali von a pri odchode si ma nabrúsene premerali. Ignoroval som to a na Tsunadin pokyn som znova prešiel dverami.
„Nemáš v sebe štipku slušnosti?!“ zahrmela Godaime a kopla do seba pohárik. Asi toho už tiež mala viac než dosť. Sklonil som hlavu.
„Prosím, odpustite mi moje neúctivé správanie, Hokage-sama.“ Vzdychla si a kývla rukou.
„Dávaj si pozor na to čo robíš. Aj keď, chápem tvoju situáciu...“ Zamračil som sa. Nech už prejde k veci!
„Teraz.“ Posadila sa rovnejšie. „Dnes sme obdržali prv správu od Katemy.“ Pozrela mi priamo do očí. „Normálne by som ti to nevravela, ale Katema sa ti zverila, nemám pravdu?“ Prikývol som. „Je mi ľúto, ale okrem dôkladnej analýzy členov Akatsuki sa tu neobjavilo nič iné. Neviem ti povedať, nič bližšie o jej stave, ale keďže bola schopná toto poslať, predpokladám, že na tom nie je až tak zle.“ Zamračil som sa. To nič nedokazuje. V hlave mi skrsla myšlienka.
„Hokage-sama, prosím dovoľte mi ísť za ňou.“ vyhŕkol som. S nádejou som očakával odpoveď. Tsunade si spojila končeky prstov a našpúlila pery. Chvíľu rozmýšľala a potom zavrela oči.
„Uvedomuješ si, aké obrovské riziko to zahŕňa?“ Vážnym hlasom pokračovala. „Mohol by si úplne zmariť jej misiu a oboch vás zabiť. Uvažoval si nad tým?“
„Verím, že som dostatočne skúsený, aby sa to nestalo. A navyše...“ pozrel som Hokage priamo do hnedých očí, aj keď to bolo drzé, ale bol som zúfalý. „...Musím ju vidieť, ja...“ Zakašľal som. Bolo mi trápne takto si vylievať srdce pred vodcom dediny, ale cítil som, že to musím povedať. Tsunade znova vzdychla.
„Kiba pozri, viem, že Katemu ľúbiš.“ Krv mi nabehla do tváre. „Nie je ľahké byť odlúčený od milovaného človeka.“ Zložila si ruky do lona. „Dôverujem tvojim schopnostiam. Si skvelý ninja, ale niekedy vieš byť tvrdohlavý a robíš unáhlené závery.“ To je pravda. No nikto nie je dokonalý. Po chvíľke ticha som sa ozval.
„Čo to znamená, Hokage-sama?“
„Znamená to, že ťa pustím.“ usmiala sa a ja som vyvalil oči. Snažil som sa zachovať vážnu tvár, ale malý úsmev sa mi predsa len vkradol na pery. „Tvoje nedostatky som však nevymenovala náhodou. Vyvaruj sa týmto chybám. Môžeš vyraziť hoci aj dnes hneď, ako budeš pripravený. To je všetko.“
„Ďakujem, Hokage-sama!“ uklonil som sa a obrátil sa k dverám.
„Kiba?“ posledný krát prehovorila. „Buď opatrný.“
„Hai.“

Čo najrýchlejšie som trielil domov a poriadne sa zbalil. Akonáhle som mal všetko, ponáhľal som sa k hlavnej bráne. Stála tam Hinata a pri nej sa na slnku vyhrieval Naruto. Rozprávali sa. Nikdy som na Hinatinej tvári nevidel šťastnejší úsmev, ale podľa istého odstupu medzi nimi bolo vidno, že Naruto je rovnaký baka, ako zvyčajne.
„Kiba-kun!“ Hinatin jemný hlások zazvonil vo vzduchu a pridal sa k nemu Narutov hrubší.
„Kde sa tak ponáhľaš, dattebayo?!“
„Idem na misiu.“ odvetil som. Hinata sa na mňa skúmavo zahľadela. Bolo jasné, že ma prekukla. Chápavo sa usmiala.
„Veľa šťastia.“ Hinata... Ďakujem. Pozrel som na nich dvoch.
„Naruto, váž si, že na svete existuje dievča ako Hinata. Dala by za teba život, tak to nepobabri, dobre?“ Obrátil som sa a ešte som stihol zaregistrovať rumenec na Hinatinej tvári. Ak mu toto neotvorí oči, tak toho Naruta už asi fakt tresnem po gebuli.

S Akamarom po boku som skákal z konára na konár a pred očami som mal dievča, ktoré milujem najviac na svete. Viac, ako vlastný život...
Katema... Už idem.