Láska, viera, túžba a sny... 13

Taký dáky predhovor

Hádam sa vám tento diel bude páčiť. Bolo to dosť náročné opísať ten boj. Ale veríme s mestekovou, že sa vám to bude páčiť. Prajeme Vám príjemné čítanie.

P.SPre niektorých...ak by ste nevedeli, čo sú saie - http://www.swords-and-more.com/shop1/images/15010_600_1.jpg Presne tieto isté (len so stupenými hranami) mám doma a cvičievam s nimi na tréningoch a poviem vám, že je to švanda ale je to ťažké (ako na váhu, jedná saia má asi 2 kilá a ťažká je aj technika akou sa to cvičí ) A dúfam, že sa vám páči obrázok - robila som ho počas analytickej chémie ...budú veru fajn známky

Vaša Sabaku no Tanaris & Mestekova

V kľude som vyšla von z kúpeľne, keď som počula ako niekto klope na dvere. Zostala som stáť na začiatku schodiska. Bol to nejaký ninja a po tom, čo oznámil, ,vyschlo mi v krku a dostala som strach.
„Gaara on ma našiel,“ to bolo jediné, čo som zo seba dokázala dostať.

Ako? Ako ma mohol nájsť? Ako vedel, že som v Sune? Nikdy som pred ním nespomenula, že by som sa chcela vrátiť domov. Jedine, že práve preto sa rozhodol skúsiť ma tu nájsť. Nájsť na slepo. Do pekla! Gaara odišiel za ním a ja som pobehovala po dome ako šialená. Jednak: bála som sa o Gaaru, o ľudí v Sune a aj o seba.

Nie! Ja tu nemôžem len tak stáť. Musím ísť pomôcť Gaarovi, veď ja som ho do toho dostala. Nemôžem!!!

Vbehla som do svojej izby, zhodila uterák a obliekla sa do svojich vecí, ktoré som na sebe nemala skoro tri mesiace. Čierne kraťase, tričko, topánky až po kolená, sieťka a biela vesta, ktorá síce bola ešte roztrhaná, ale chýbali na nej škvrny od krvi a blata. Všetky veci mi Gaara dal oprať. Normálne som zabudla, akú má tá vesta nádhernú snehovú farbu. Hodila som na seba veci a vyletela z domu. Bolo mi jedno, či ma niekto uvidí alebo nie...
Skákala som po strechách budov a smerovala ku bráne Suny. U nej som v diaľke videla Gaaru a na vtákovi z ílu Deidaru a nejakého neznámeho. K-kto to je?! Žeby...moja náhrada?

,,Aké milé stretnúť ťa opäť a vidieť, že si prežil.“ Ozval sa blondiak a zoskočil z vtáka. Stál som na mieste a bez slova ho pozoroval.
,,Sempai, sempai, to je on?“ muž v oranžovej maske na mňa ukazoval prstom.
,,Sklapni, Tobi!“
Banda idiotov...
,,Čo chceš?“ spýtal som sa ho a nespúšťal som ani z jedného svoj zrak. Tykvu som mal odštupľovanú a pripravenú. Nechal som piesok, aby vyletel do vzduchu, ale držal som si ho tesne pri sebe. Vždy v strehu. Obzvlášť pri ňom.
,,Ako to, že vie ovládať piesok? Deidara-sempai, si presvedčený, že ste toho bijuu z neho dostali?“
,,Ešte jedno slovo Tobi a poletíš!“ Deidara mu uštedril pohlavok.
,,Och... chýba mi Sasori no Danna.“ Vzdychol si nahlas a potom sa na mňa otočil, „človek by povedal, že teraz, keď už nemáš Ichibiho, tak sa ti tie kruhy pod očami stiahnu. Ale to ti už asi ostane natrvalo.“ Boli mojou súčasťou a nemenil by som. Aj po tom všetkom.
,,Stále tak tichý, ako pred tým... hm.“ Uškrnul sa zastal. Boli sme od seba len na pár metrov, „prišli sme si po Itami.“ Povedal a odložil slamený klobúk.
,,A vy si myslíte, že by s vami išla...“ skonštatoval som posmešným hlasom, načo muž menom Tobi začal prikyvovať.
,,Nie, chceme ju zabiť... koľko ti toho vlastne stihla povedať, hm?“ to si fakt myslí, že mu niečo poviem? Stále rovnaký hlupák ako pred tým.
,,Ten tvoj ľahostajný výraz ma štve ešte viac, ako pred tým!“ začal sa rozkrikovať mojim smerom. Len nesmiem dopustiť, aby sa stalo presne to, čo minule. Sme mimo Suny... nesmie ohroziť dedinu. Ale čo s tým druhým? Netuším, aké schopnosti má.
,,Deidara-sempai, keď na vás niekto hovorí, tak sa hneváte, keď niekto mlčí, tak zas krčíte. No tak sa už rozhodnite, čo chcete.“ Sekundu na to, čo to povedal ležal v piesku a Deidara mu jednou nohou stál na hlave. Nemôžem uveriť, že sem poslali takúto dvojicu hlupákov. Deidara sa na mňa otočil a ruky si vopchal do vrecka. Už zasa tá jeho gebuzina na výbuchy.
,,Nedostaneš ju.“
,,Tým by som si nebol taký istý. Beží mi rovno do rany.“ Na tvári sa mu zračil víťazný úškrn. Ani som sa nemusel otočiť. V sekunde stála vedľa mňa a vydýchavala sa. Okamžite som dal piesok do pohybu a postavil ho pred ňu ako štít.
,,Neposlúchla si ma.“ Zavrčal som jej smerom, ale pri tom stále nespúšťal zrak z nich dvoch.

„Veď ma poznáš, nie? Mohol si vedieť, že nezostanem v dedine,“ odsekla som mu a tiež som nespúšťala oči z Deidaru, ktorý ma doslovne prebodával pohľadom.
„Čo ty...drahá,“ jeho oslovenie ma dosť iritovalo, „už si prestala zlodejčiť a dala si sa na stranu Kazekageho? “ rozosmial sa.

Zatínala som sánky a mala som čo robiť, aby som po ňom bezhlavo nevyletela. On začal niečo rozprávať, no ja som ho prestala vnímať, lebo som sa zamerala na jeho spoločníka. Čo je zač? Povedomý mi vôbec nie je. Kto to do pekla je? Zaujímalo by ma to, lebo mi prišlo divné, že taká vážna spoločnosť ako Akatsuki zobrala medzi seba takého de*ilka ako je on.

„Počúvaš ma vôbec?! “ rozčúlil sa Deidara, na čo som odpútala pozornosť od muža s oranžovou maskou.
Deidara sa mi zase začal vyhrážať, no prerušila som ho: „Deidara, aj keby si sa na hlavu postavil, nedostaneš ma.“
„Hm...ešte sa uvidí,“ vražedne sa usmial, „Tobi, vieš čo máš robiť.“
Tobi len ustúpil pár krokov a ja som so sebou trhla a vytiahla kunai, zatiaľ čo Gaara pokojne mal založené ruky u hrude a len zažmúril oči. Sledovali sme ho a on sa zrazu doslova rozpustil do zeme. Jednoducho sa ...musel sa znehmotniť a stratil sa v piesku. Nikde ho nebolo. DO ČERTA!!!
Deidara už mal jeho psychopatický úsmev na tvári a šmátral rukou v taške s ílom: „Tak čo Itami, pôjde to po zlom alebo po dobrom? “
Musela som sa rozosmiať: „Zabudni, že prežiješ.“
„Ale, ale, ale...drzé ústa máš stále. Vieš, preto si sa mi hneď zapáčila. Drzosť je pre mňa najmilenejšia a najsexy vlastnosť, akú žena môže mať,“ pri posledných slovách som skrčila tvár.
Čo? O čom to trepe? Snáď ma nechcel zbaliť, keď som prišla do Akatsuki?! Fuj, pri tej predstave mi prebehol mráz po chrbte.
„Ani sme si nestihli užiť, Itami, určite by to bolo skvelé a hlavne divoké. Takú dračicu ako si ty, by som si rád skrotil,“ vytiahol ruku z tašky s ílom.
„TY ID*OT! “ zvreskla som, pri pomyslení na to, na čo narážal, sa mi obracal žalúdok.
Zaujímalo ma vtedy ako sa Gaara tváril, no nepozrela som sa na neho. Nechcela som z Deidaru spustiť oči. Znova som zaťala sánky a on sa zvodne usmial.

Dosť!!! Mrskla som po ňom kunai, ktorý nečakal. Ledva stihol odskočiť a vyrovnať sa. Hmkol si a roztvoril dlaň, z ktorej vyšiel malý vtáčik a rýchlo smeroval na nás. Gaarov piesok okamžite vyštartoval a obalil ho. Vybuchol a rozprášil piesok medzi nami. Teraz som nevedela zanalyzovať, či je to výhoda alebo nevýhoda. No skôr nevýhoda, lebo niekde pod nami je jeho spoločník. S Gaarom sme odskočili smerom k sebe. Zrejme sa mu nabral piesok do očí, lebo si ich pretieral.
„Si v poriadku? “ spýtala som sa pomedzi kašeľ.

Nasiakla som do pľúc piesok. Kašlala som až tak silno, že ma dvakrát naplo. Akosi sa mi podarilo upokojiť moje kašlanie, no Gaara si stále pretieral oči a snažil sa dostať ho hánkami von. Pozrela som sa pred seba a nič nevidela. Keby som aspoň pred tým nekašlala...takto vie, kde sa nachádzame. A nemýlila som sa: oproti nám letelo päť malých chrobákov, rútili sa priamo na nás. Odskočila som spravila sériu pečatí: „Fuuton: Juuha Shou!!!“
Napriahla som pravú ruku, sústredila v nej veľa chakry a vypustila z dlane vlnu vzduchu, ktorá mala rezné účinky na Deidarove chrobáky.

Ich zdeformované pozostatky padli na zem. Kľakla som si jednou nohou na zem. Vytiahla som z kapsy na kunaie a shurikeny malý zvitok, roztiahla som ho a spravila som polovičnú pečať barana. Okolo mojich rúk sa zjavil obláčik pary a ja som držala v ruke drobné, strieborné saie. Postavila som sa do bojového postoja a vnímala okolie, ktoré sa ešte od piesku neprečistilo.
Obzrela som sa vedľa seba a zazrela Gaaru, ktorý mal červené a podráždené oči. Pozeral sa na mňa. Takže piesok už dostal z očí. Vyzeralo to, že ma skúma pohľadom...možno preto, lebo ma prvý krát videl v akcií.

Trochu som sa uškrnul na slovách Deidaru. Prišlo mi vtipné, ako ho Itami každý krát odpálkovala. Bolo to pre ňu typické a ja som na chvíľu pocítil hrdosť. Ale zároveň sa vo mne zdvíhala nejaká beštia, ktorá ho chcela zabiť. Za tie reči.

V tom sa zamaskovaný muž menom Tobi doslova vsiakol do piesku. Prižmúril som oči. Aká divná technika... to znamená, že nás pravdepodobne napadne odspodu.
Boli sme aj s Itami nútení uskočiť dozadu a rozvírený piesok mi vletel do očí. Do frasa... nevidel som si na koniec nosa a pohľad sa mi rozmazával. Itami vedľa mňa kašľala, zrejme ho vdýchla. Rýchlo som si popretieral oči, aby som mohol skontrolovať, čo s ňou je. Spamätala sa dosť rýchlo a tak som si vydýchol.

Kľačala na zemi a vytiahla zvitky. Nikdy som ju nemal možnosť vidieť bojovať a vlastne som ani nevedel, aké techniky používa, či bojuje na blízko, alebo na diaľku a či ovláda nejaký element. Zazrel som, ako sa jej v rukách zablýskali saie. Zaujímavé. Tento druh zbraní som nevidel ešte u nikoho.
Nemal som možnosť pozorovať ju, aj keď som veľmi chcel. Uvedomil som si, že sme obaja vo veľkom nebezpečenstve a nevedeli sme, kde sa nachádza Tobi. Nechcel som, aby bojovala s Deidarom, pretože som o ňu mal strach. Vlastne som vôbec nechcel, aby s niekým bojovala. Deidara opäť vypustil tie svoje chrobáky a tak som použil piesok, aby som im zabránil dostať sa k nej. Zrazili sa s ním a opäť vybuchli.

,,Rozčuľuješ ma!" zrúkol na mňa, keď som mu opäť prekazil útok. V tom som ucítil chakru za sebou a otočil som sa práve včas, aby som videl, ako môj piesok zablokoval útok Tobiho. Potom sa opäť znehmotnil a druhou rukou prešiel skrz neho. Do čerta! Uskočil som a pokúsil sa ho obaliť. Prešiel ním a vzápätí po ňom Itami hodila shurikeny. Posledný ho zasiahol priamo do ruky, ale ostatné preleteli skrz neho. Takže má nejaké intervaly.
,,Zvládneš Deidaru?" spýtal som sa jej a nespúšťal oči z toho maskovaného chlapa.
,,Budem musieť." videl som, ako sa pousmiala. Prikývol som.
,,Postav sa mi chrbtom. Nechcem ťa spustiť z očí ani na sekundu. Drž sa za mnou, nech cítim tvoju chakru. Môj piesok ťa bude ochraňovať, pokým sa budeš držať v tesnej blízkosti." v sekunde už stála pri mne a začala robiť pečate.
Ja som sa zameral na svojho protivníka a vyslal na neho piesok. Popri tom som rátal sekundy. Musím vedieť, aké intervaly má medzi zhmotnením sa. V pravom oku sa mu zablysol Sharingan. Uchiha? Kto to do čerta je?!

...začínala som mať strach. Skutočný strach, aký som nikdy nepocítila, lebo ten muž menom Tobi sa znehmotňoval. On doslovne...ako by nebol. Gaarov piesok cez neho prešiel a mne úplne vyschlo v krku. Do čerta, ako je to možné?
V nádeji som po ňom hodila tri shurikeny, dva ním prešli a posledný sa mu zapichol do ruky. Zásah!!! Takže nie je úplne znehmotniteľný...má časové obmedzenie. Chvalabohu. Tých dvoch p*rchantov sme si rozdelili, Gaara si zobral Tobiho.

Stále som si neuvedomovala v akej sme situácii. Nepripúšťala som si to. Nechcela. Pri pomyslení, že sa Gaarovi niečo stane, by som sa radšej vrhla oproti obom členom Akatsuki, nech ma radšej zabijú, ako by malo byť ublížené jemu.

Dali sme sa chrbtom k sebe. Saie som si dala do pútok na kraťasoch a urobila som sériu pečatí pre techniku Fuuton: Juuha Repushou. Toto bola moja obľúbená technika. Rozvírilo to piesok okolo Deidaru, čo mi trocha dalo čas, na premýšľanie stratégie. No a v tom som došla...Nikdy som nevedela nič dlho vymýšľať, vždy som robila prvú vec, ktorá bola nutná, no teraz si s tým nevystačím. Teraz musím naozaj premýšľať, Deidara nie je len nejaký hraničný ninja, patrí medzi najhľadanejších nukeninov na svete.

Počula som zvuk Gaarovho piesku, snažil sa chytiť Tobiho, no to je v niektorých momentoch absolútne nemožné. Miesto toho, aby som sa sústredila na Deidaru a vymýšľala ako ho dostanem , moja myseľ blúdila k mužovi v maske. Ako to, že sa znehmotňuje? Čo je to za druh ninjutsu? Dá sa vôbec pomocou chakry znehmotniť? To sa preboha nedá...Kekkei genkai? O takom som tiež nepočula, ale to je tak, či tak jedno - stále to musí byť založené buď na ninjutsu alebo gen... Áno to je ono! Je to užívateľ genjutsu, ale zase otázka akého? Keby také nejaké existovalo, vedela by som o ňom, no...je tu ešte jedna možnosť. Bože, ale tá je taká nepravdepodobná. Pootočila som sa ku Gaarovi.
„Gaara.“
„Čo je? “ zaujato sa spýtal.

Obzrela som sa pred seba a videla zvyšky mojej veternej techniky, v ktorej bol Deidara uväznený. Potichu som zašepkala: „Ten Tobi, musí byť jedine užívateľ genjutsu, hento ninjutsu rozhodne nie je. Znie to šialene, ale on... zrejme ...je Uchiha. Nikto iný by nedokázal takéto genjutsu ovládnuť. Nikto. Musí používať časopriestorové techniky. Inak si to neviem vysvetliť.“
„Ako to , že o genjutsu toľko toho vieš? “

Nemala som čas mu nič vysvetľovať, pretože sa na mňa vyrútil Deidara s kunaiom, odskočila som od Gaaru a to bola CHYBA. Zostala som veľmi prekvapená, že Deidara nebojoval na diaľku, ale mám pocit, že viem o čo mu ide. Chce ma začiatku unaviť, aby som nemohla používať svoju obľúbenú špecialitku.

No, ja som bola v taijutsu obratnejšia a ako bonus – mala som saie a tie sa proti kunaiu, nedajú rovnať. Rýchlo to vzdal, odskočil a v tom mi dal príležitosť, spravila som pár pečatí: „Magen: Jigoku Kouka no Jutsu! “

Deidara dopadol na zem a začal vrieskať na mňa. Dostala som ho do svojho genjutsu – výborne. V tom asi desať metrov od nás sa ozval obrovsky rachot. Obzrela som sa a videla ako vyhodilo masu piesku do vzduchu. Deidarová bomba. Tak preto sa chvíľku Tobi stratil v zemi. Uvedomila som si, že pod nami sú samé bomby. Vyschlo mi v krku, pri tom pomyslení. Keby som bola senzibilom dokázala by som ich vycítiť, pretože Deidarové paprčné ústa miešali íl a jeho chakru dokopy.

V tom ma Deidara zrazil k zemi...nastavil tie bomby tak, že keď sa dostane do genjutsu vyrušia ho z neho? Na to ich tu má? Ak len na to, tak sme ako-tak pomerne za vodou. Nič nám pod nohami nevybuchne. Deidara sa snažil dostať kunaiom k môjmu krku, no ja som ho odtláčala, pričom som druhou rukou vytiahla svoj kunai a zabodla mu ho do pleca. Zvreskol od bolesti a jeho ruka s kunaiom povolila. Rýchlo som sa postavila a robila ďalšie pečate: „Magen: Kokoni Arazu no jutsu.“
Pokúsila som sa okolo neho vytvoriť falošné prostredie, no ani to nezabralo. Hneď ako som ho uviedla do genjutsu ďalšia mína vybuchla. Tak, uistila som sa...má ich tu na to.

Takže Itami používa genjutsu. Je samé prekvapenie. Vyjavene som na ňu civel, ale nemohol som ju pozornejšie sledovať, pretože som mal na práci niečo dôležitejšie.
Odrazu som ucítil, že nie je pri mne. Jej chakra sa vzdialila. Otočil som sa a nahlas zanadával, keď som videl, že sa odo mňa drží ďalej. Vyslal som k nej piesok.
Deidara používal svoje výbušniny, ktoré okolo nás vybuchovali.
V tom som ucítil, ako ma niekto schmatol odzadu. Ako sa ku mne tak blízko dostal? Kľakol som si na koleno a odhodil ho od seba. Snažil som sa donútiť vlnu piesku, aby sa zdvihla.

Zazrela som prudký pohyb na pravo boku a rýchlo som sa obzrela. Gaara zozadu prehodil cez seba Tobiho... Ani by som neverila, že dokáže byť tak obratný. Vždy mi pripadal taký pohoďáčik, ktorý sa nikam neženie. No samozrejme, toto je úplne iná situácia.

Venovala som naspäť pozornosť Deidarovi, vyslal na mňa pomerne väčšiu bombu. Išla mi naproti, spravila som sériu potkana, zajaca a psa: „Fuuton: Juuha Reppuushou!“
Z úst mi vystrelila vzdušná tenká strela, ktorá túto bombu prerezala. Jej vonkajšia časť sa rozdelila na polku, no čoskoro som zistila, že bomba mala ako keby dve časti. Tá nepoškodená letela aj naďalej proti mne. Zhíkla som a videla len záblesk pohybu Gaarovho piesku a ten obalil bombu, ktorá vybuchla. Bomba bola silná a stalo sa presne to, čo predtým Gaarovi. Piesok mi vletel do očí a mne začali slziť. Uvedomila som si, že ak niečo rýchlo nespravím, je po mne. So zavretými očami som odskočila niekde netuším kde a tesne po mojom dopade podomnou vybuchla pod pieskom schovaná mína. Do šľaka!!! Vymrštilo ma to do výšky. Odskočila som príliš ďaleko. Otvorila som oči a videla totálne nič cez uslzené oči od piesku. Musela som ich okamžite zavrieť, lebo piesok mi rezal zrak. Bože, to je bolesť! Toto bola posledná myšlienka predtým než som dopadla na zem.

Ako v spomalenom filme som zazrel Itami, ako letela vzduchom. Vyslal som k nej piesok, ale Tobi ma zablokoval. Obalil som ho a stisol ruku v päsť. Piesok sa stlačil okolo jeho tela, ale keď sa rozsypal, nebol tam. No zrazu som ucítil, ako sa do môjho piesku vsakuje krv. Poriadne som sa prizrel a zbadal, ako sa červené fľaky strácajú v mojom piesku. Takže som ho zasiahol. Obzrel som sa, ale nevidel som ho. Postavil som pred nás piesočnú stenu a dobehol k Itami. Ležala na zemi a mala zatvorené oči. Rýchlo som sa k nej zohol a zhrozene civel na jej nohu, ktorá bola celá od krvi. Použil som ďalší piesok, ktorý ju zdvihol do vzduchu. V tom sa začala preberať a žmolila si oči. Mala v nich piesok. Zaťal som zuby.

,,Trochu to zabolí." sykol som pomedzi pery a privolal ho k sebe. Zvreskla, keď sa jej zrnká piesku dostávali z očí a s červeným podliatym pohľadom sa na mňa ďakovne zapozerala. Potom si chytila nohu a zovrela ju oboma rukami. Naklonila sa nad ňu a zavila od bolesti. Priam ma trhalo vidieť ju trpieť. Vyniesol som ju vyššie a otočil sa na Deidaru a Tobiho.

,,Skončíme to." zavrčal som si sám pre seba a začal robiť potrebné pečate. Vlna piesku sa zdvihla a Deidara vyskočil na svojho vtáka, ťahajúc Tobiho, no nestihol vzlietnuť, keď ich zavalila vlna a zrazila k zemi. Okamžite som ich oboch obalil, ale Tobi sa mi opäť vyšmykol, aj keď mal zranenú ruku. Deidara na mňa v rýchlosti poslal ďalších svojich ílových chrobákov, ktorým som sa vyhol, ale zrazu som ucítil, ako sa za mnou objavil Tobi. Tá rýchlosť! Môj piesok mu nestíhal. Pripomínal mi Sasukeho Uchihu a vedel som, že keď je to užívateľ Sharinganu, bude to rovnako zlé, ako vtedy. Uštedril mi kop rovno na hrudník, až mi vybil dych a ja som preletel dozadu a zaboril sa do piesku, ktorý sa podo mnou začal prepadať. Pomocou vlastného piesku som sa vymrštil von, ale nečakal som, že sa ocitne tak blízko v zlomku sekundy a kunaiom mi zaryl rovno do ramena. Zasyčal som od bolesti a odmrštil ho z môjho osobného priestoru. Medzi tým sa Deidara hnal k Itami a ja som nebol dostatočne rýchly, aby som sa k nej mohol dostať. Tento krát Tobi útočil ako had, sekundu za sekundou a ja som s ním mal čo robiť. Krvácal z ruky a v tom začal robiť rýchle pečate.

Bože!!! Ááááh! To je tak neskutočná bolesť. Zjavne mám zlomenú píšťalu. Sakra aj s Deidarom! Gaara sa ma snažil dostať od nich ďalej, po chvíľke sa Deidara dostal ku mne. Schytil ma za krk a zhodil z piesku...znova som dopadla na zem!

Nie!!! Ozvalo sa jednoduché PUK a moje nedoliečené rebro sa zlomilo. Začala som lapať po dychu. Ani som moc nestihla, keď zrazu som mala pri perách Deidarov dych a dívali sa na mňa vypleštené psychopatické oči.
Na brucho mi položil koleno: „Ách, moja drahá...máš krásne a drzé pery,“ špička jeho jazyka mi prešla po mojej hornej pere, „ čo tak ich rozrezať?“ na to sa odtiahol, radosť v jeho očiach ma začala nútiť k strachu.

Čo to to má byť? Mám zlomené rebro, k tomu nohu a nie som ničoho schopná? Kde som sa to dostala? Uhla som mu pohľadom a všimla si, že Gaara robí nejaké pečate a pokúša sa uzatvoriť do piesku Tobiho. Podarilo sa mu to na tretí krát. Konečne...teraz musí Gaara niečo spraviť. Musí, teraz sa nemôže znehmotniť. Gaara tiež dosť krváca, no aj Tobi. Skončí to niekedy?

„Itami,“ zasyčal Deidara a ja som sa pohľadom vrátila na neho, „vychutnám si ťa pomaly. Zabijem ťa. Nemôžeš sa hýbať a dochádza ti chakra. Pravdou je, že mne už skoro došla, no aj tak som vyhral vzhľadom na to, že ty si úplne závislá od Gaaru,“ obzrel sa na neho, „ktorý ti ale už nepomôže, lebo ho zamestnáva ten pomarančový debi*ko.“

Snažím sa nadychovať a hovorím si aká som hlúpa, že som ho takto podcenila. Chcela som sa obzrieť na Gaaru, veľmi som sa o neho bála! Deidarove dlane ma pevne schytili pri krku a nedovolili sa mi pozrieť na môjho milovaného...Prosím Gaara, ukonči to!

1, 2... 3! Počítal som sekundy a konečne prišiel na to, aký interval má pomedzi jeho techniky. Uzatvoril som ho do piesku a ruku natiahol smerom k modrému nebu. Vzniesol sa do vzduchu a tento krát celý piesok presiakol krvou. Zostal nehybne visieť a ja som ho ako handrovú bábiku odhodil na rozžeravený piesok, kde zostal ležať. Otočil som sa k Itami a zbadal Deidaru, ako sa nad ňou skláňa. Piesok mu zachytil nohu a potiahol som ho smerom k sebe. S vrešťaním sa na mňa otočil a nadával z plného hrdla. Kosti v nohe mu zachrapčali a piesok sa stiahol. S rozlámanou nohou sa postavil a aj napriek tomu, že s ňou nevládal hýbať, tak sa priblížil ku mne. Klesol som na zem, pretože mi v jednej sekunde tak poklesla chakra, až ma to zrazilo na kolená. Deidara vytiahol kunai a ja som sa z celej sily postavil na nohy, ale nestihol som včas zareagovať a jeho ostrá čepeľ prešla cez vestu až k môjmu hrudníku. Bodnutie nebolo vôbec hlboké, ale keď ho vytiahol, všimol som si, že tam má jed. Prekvapene som vydýchol a zdvihol obe ruky. Nakázal som piesku, aby ho obalil, ale v tom sa kúsok od neho objavil Tobi. Do pekla, ako to, že ten hajz*l žije? Videl som, že je zranený a ruku si držal ovinutú okolo hrudníka. Bol celý od krvi a tackal sa naším smerom. Deidara využil posledný íl a vytvoril vtáka. Z piesku som vytiahol dva shurikeny, ktoré ležali pri mne a mrskol ich jeho smerom. Než sa stihol zorientovať, oba sa mu zaryli do ramena.

,,Zabijem ťa!" kričal mojim smerom, ale Tobi sa mu postavil do cesty, chytil ho za golier a potiahol.
,,Nie, Deidara. Už sú doriadení. Nevydržia dlhšie ako pár minút a nedostanú sa do Suny včas. Itami má zlomené rebrá tak, že je len otázkou času, kedy jej prepichnú pľúca. Okrem toho stratila príliš veľa krvi. Postarali sme sa o nich." jeho hlas sa zmenil. Odrazu bol hlboký a rozkazovačný. Prižmúril som jeho smerom oči, ale to už obaja vyskakovali na vtáka a vzlietali. Podopierali jeden druhého a ich plášte boli nasiaknuté krvou.
Sledoval som, ako ich vták mizne v diaľke. Zvrtol som sa k Itami, ktorá ležala v bezvedomí a prešiel som k nej. Jed ešte nezačal účinkovať.

,,Itami," zašepkal som zhrozene, keď som videl v akom stave je. Skĺzol som na zem a skontroloval jej tep.
,,Vydrž." bol taký slabý, že sa skoro mne samotnému zastavilo srdce. Musím ju okamžite dostať do Suny. Bál som sa chytiť ju do rúk a tak som piesok využil ako nosítko a silou vôle som ju niesol vedľa seba. Pred očami sa mi začínalo zahmlievať a ruky sa mi triasli. Začínali dochádzať nevoľnosti a slabota.
,,Už len chvíľu." šepkal som a utešoval sa. Nemôžem ju nechať zomrieť. Nie... je všetko v mojom živote. Svetlo, láska... Radšej zomriem, akoby malo teraz prestať biť jej srdce! Prial som si vdýchnuť jej silu, život, ale sám som cítil, ako ma opúšťajú. Zbadal som skaly. Suna. Už sme tam. Ešte jeden krok... a potom ďalší a ďalší... už si nás určite všimli. Len čo som počul zhrozené výkriky strážnych ninjov z posledných síl som ju opatrne položil na zem., lebo som vedel, že už dlhšie nezvládnem ovládať nadnášanie jej tela.
,,Kazekage-sama!"
,,Opatrne s ňou. Má zlomené rebrá." stihol som povedať tesne pred tým, než som dopadol na horúci piesok a stratil vedomie.

„...čo budeme s ňou teraz robiť? “
„Ste si naozaj istý, že je to ona?! “
„Neviem...podobá sa mi.“
„Keď sem príde Shigeo-sama, určite bude vedieť.“
„Ehm! “

Otvorila som oči a skláňajú sa na do mnou dve ženy v bielom. Bože, kde to som? Nejak som si nedokázala dať dokopy, kde som a čo sa deje. Svetlo mi udiera do očí, no ja stále ako si nedokážem rozoznať okolie. Bože! Ako mi búši v hlave, hm...dám hlavu trocha nabok. Sakriš. To je...okno so závesom? Bielym? Takže nie som u Gaaru. A kto sú tie ženy? Kde je Gaara? A čo sa to vlastne stalo?

„Mám tu krvné výsledky,“ ďalší neznámy hlas.
Obzriem sa. Blondínka s prehodenou ofinou cez oko.
„Deidara!!! “ zvresknem a chcela som sa posadiť, no zlomené rebro mi nedovolilo.
„Ukľudnite sa, prosím,“ začali ma všetky tri utišovať, „nič sa nedeje, ste hospitalizovaná v nemocnici v Skrytej Piesočnej dedine.“
Nemocnica! Deidara! Áno, ten prekliaty had!...Gaara, žije vôbec?
„Gaara! “ zalial ma studený pot, „Kde je Gaara?! “
„Prosím vás, ukľudnite sa! “
„Prosím povedzte, že je na žive! Je Gaara živý?! “
„Áno, je,“ odsekol mi zas ďalší, štvrtý, ženský hlas a ja som nasmerovala hlavu k miestu odkiaľ ten hlas išiel.
Temari a Kankurou?

´Otvoril som oči a opäť ich zatvoril. Biele svetlo ma oslepilo a celého ma oblial studený pot. Pokúsil som sa zdvihnúť ruku, ale nedokázal som ňou pohnúť. Necítil som si celé telo. Opäť som otvoril oči, práve v momente, kedy mi do izby vošiel niekto v bielom plášti. Akiru. Doktorka v nemocnici v Sune. Takže... dostali sme sa z toho. Ja som sa z toho dostal, ale čo Itami?! Obrátil som na ňu pohľad. Keď zbadala, že som sa prebral, odložila moju kartu a pristúpila k posteli.

,,Kazekage-sama, som rada, že vás opäť vidím pri vedomí."
,,Kde je Itami?" vyhŕkol som zachrípnutým hlasom. To bolo jediné, čo ma teraz trápilo. Potreboval som vedieť, čo sa s ňou stalo. Žije? Je v poriadku?
,,Itami?" spýtala sa a zvraštila čelo.
,,Žena, s ktorou som sa vrátil do Suny. Kde je? Je v poriadku?" navlhčil som si pery, pretože som ich mal suché a v ústach mi tiež vyschlo. Každé slovo ma driapalo v hrdle, akoby sa nechcelo dostať von.
,,Vy ju poznáte?" stisla pery a premerala si ma.
,,Samozrejme. Tak mi už odpovedzte, čo sa s ňou stalo," začínala mi dochádzať trpezlivosť. Rozčuľovalo ma, že sa nedokážem ani pohnúť.
,,Je hospitalizovaná, ale je to s ňou važne. A s vami to tiež nevyzeralo boh vie ako. Ten jed, ktorý ste mali v sebe vás takmer zabil." nie... je vážne zranená!
,,Chcem ju vidieť."
,,Nemôžete, má zakázané akékoľvek návštevy. Mohlo by jej to ublížiť a neprospelo by jej to. Baktérie." naznačila posledné slovo ústami, natiahla ruku a sklonila sa ku karte, aby do nej niečo zapísala. Zízal som na ňu neschopný slova.
,,Boli ste v bezvedomí päť dní. Už sme sa báli, že vás nepreberieme. Vyzeralo to na kómu." zašepkala, keď dopísala a opäť sa na mňa pozrela.
,,Chcem ísť za Itami." vyhŕkol som a opäť sa snažil donútiť svaly, aby sa pohli, no neúspešne.
,,Nemôžete odísť, Kazekage-sama. Musíte tu zostať, kým z vás ten jed úplne nevyjde. Ste paralyzovaný a tak sa nedokážete pohnúť. Potrvá ešte zopár dní, než jed úplne vyprchá z vášho obehu a budete sa môcť pohnúť. Okrem toho, vaši súrodenci sa už vrátili a boli tu s vami každý deň. Mali o vás veľký strach. Teraz sa starajú o Sunu namiesto vás, kým sa uzdravíte. Môžete byť v kľude." snažila sa ma uchlácholiť, ale na mňa to vôbec nezaberalo.
,,Je o ňu postarané najlepšie, ako sa dá. Keď sa jej stav zmení, dáme vám vedieť." a v tom vytiahla akúsi injekciu.
,Musíte si ešte odpočinúť." sotva to dopovedala, pocítil som tiaž na viečkach a proti mojej vôli sa mi zatvorili.

„Tak predsa si to bola ty. Tušil som to,“ ozval sa Kankurou, „raz som ťa skoro zatkol.“
Tak nejak som si musela odfrknúť. Och...
„Mala by si spať,“ prísno prehovorila blondínka vedľa neho.
Hnusne som sa na ňu pozrela a nezostávalo mi nič iné ako naozaj spať, mysliac na Gaaru. Bola som tak šťastná, že je v poriadku. Nedokážem bez neho žiť...Gaara ma musel dotiahnuť až ku bránam Suny, musí byť riadne vyčerpaný. Ale to je jedno, hlavná vec, že moja láska prežila.
S touto myšlienkou som zaspala skorej než som čakala...

Opäť ma budili niečie hlasy, ktoré šepkali:
„No a čo bude teraz s ňou? “
„Vezme to do rúk rada a to bude pre ňu koniec.“
„Och, Kankurou...Ten Gaara si teraz zbytočne narobil nepríjemnosti. Toto len tak u rady nevyžehlí.“
„V tom máš pravdu. Zaujímalo by ma, že ako dlho už tu je. Alebo kde sa stretli.“
„Hm...ale keď to vezmeš už dávno sme vedeli, že Gaara niečo skrýva.“
„A to niečo, bola Itami. Bože, nemôžem tomu uveriť, že to práve ju som chcel zmordovať. Je mi zo samého seba zle.“
„Počúvaš sa ty id*ot?! Je nukeninka! “
„No ona nie je zlá a Gaara to vie.“
„To je jedno...celá Itami. Ako sme to mohli do pekla prehliadnuť?! “
„Nerozčuľuj sa Temari, je to márne. Veď vieš aký je Gaara.“
„Dobre, viem...ale zbláznil sa? V dome schovávať nukeninku?! Celé mi to príde pritiahnuté za vlasy. Len tak ukrývať hľadaného ninju.“
„Máš pravdu. Ale aj to ako reagovala, keď sa prebrala: chcela vedieť, či Gaara žije a k tomu uplakaná Matsuri, ktorá ju videla v dome. Jej záleží na Gaarovi. “
„No a? Poč-počkať...ČOŽE? To mi hovoríš len tak na počkanie?! “
„Čo? Že ju Matsuri videla?! “
„Ty si to vedel, že bola schovaná u neho? “
„Nebliač po mne. Zabudol som ti to povedať.“
„Nebliačím. Ak si si nevšimol, šepkáme. Ty si fakt delo! “
„Samozrejme, že som to nevedel, no dozvedel som sa, že nejaká žena bola v jeho dome. Ako som mohol do pekla vedieť, že je to Itami?!...Šššt, pohla sa.“

Musela som sa nejako pohnúť, lebo ich dialóg ma veľmi iritoval. Nepáčilo sa mi totiž ako tomu celému prichádzajú na kĺb. Príliš rýchlo...Gaaru musia veľmi dobre poznať. Momentálne som sa nezamýšľala nad tým, čo Kankurou povedal, že keby vedel kto som, tak sa ma nikdy nepokúša zabiť.
Začala ma trápiť otázka, ktorú vyslovila Temari: čo bude teraz so mnou? Nemám poňatia...ale bojím sa toho. Do pekla! Takto to byť nemalo! Do čerta aj s Akatsuki!

V nemocnici som odležala ešte zopár bolestivých dní. Vôbec som nevedela, čo je s Gaarom, ani som ho nevidela, asi ho nepustili za mnou. Veľmi mi chýba, teraz ho potrebujem najviac v živote!

Jedného dňa...

...prišlo do izby veľa starých dedkov, zopár sestričiek, dvaja ANBU a dvaja piesočný súrodenci. Nasucho som prehltla, lebo som vedela, čo sa deje. Ale, ako to je možné? Gaara im nevysvetlil nič? Že im pomôžem?

„Itami Kaede,“ predstúpil jeden z nich a ja som v ňom spoznala muža menom Shigeo, ktorého sme stretli s Gaarom, keď sme išli do reštaurácie. Ten deň ako sa Matsuri opovážila pobozkať mi Gaaru:
„Menom Suny vás zatýkam, za niekoľko násobné vraždy a krádeže.“

Moje telo obalilo teplo a tlak. Bože...nikdy predtým som nechcela tak ujsť ako teraz, no nemohla som sa ani len pohnúť. Bezvládne som sledovala, ako ku mne prichádzajú členovia ANBU, ktorým do toho vstúpil Kankurou: „To predsa nemôžete! “
Obzrela som sa jeho smerom a musela som sa na neho usmiať. Jeho tvár bola...iná ako kedysi, no aj tak bol v nej Kankurou. Potichu som vyslovila jeho meno a on sa na mňa zadíval.
„Itami...“
Hľadela som mu do očí a hľadala v nich spásu. Začala som plakať. Nie...ja...ja nemôžem ísť do väzenia! Nemôžem!

Sestričky mi začali dávať preč hadičky aj všetky možné prístroje na mňa napojené a každým jedným okamžikom, bolo mi vyše a vyše zle.
„Prosím nie...nemôžete ma dať do väzenia! “
„A prečo, že nie? Veď si zločinec a tam všetci patríte,“ ozval sa nechutným, škodoradostným hlasom Shigeo.
„Ale ja nechcem nikomu ublížiť, chcem len pokojne žiť v Sune! “
„Nikomu ublížiť? Preto si zabila jedného z nás? “
„Za to, že ste banda nenažraných politikov! “ ani som sa nenazdala a ANBU pri mne stojaci mi uštedril ranu po tvári a ja som naspäť ľahla na posteľ v obrovských bolestiach.
„Okamžite prestaňte! Čo si si to dovolil?! “ ohradil sa hlasno Kankurou a schmatol ANBU za golier.
„Šibe ti? Je vrahyňa! “ Temari zavrčala po Kankurovi a on stiahla ho za chrbát naspäť, vedľa nej.
„Itami nie je rozhodne žiadna vrahyňa. Poznám ju dlho. Nikdy nebola útočivá! Navyše – stále je zrazená! “
„Tak a dosť rečí, odveďte ju do cely! “ usmial sa Shigeo a ja som sa chcela vzpierať, no nemohla som.

Všetko ma bolelo...obaja ANBU ma chytili, tak aby som mohla aspoň na jednej nohe skackať . Celú cestu som len zvrieskala, prosila a plakala.
Nakoniec ma zavreli do temnej cely...

„Kohože tu máme? “ ozval sa neznámy a veľmi znepokojujúci mužský hlas.