Načo priania?

Na zazvonenie budíka som sa rýchlo posadil a zaklapol ho. Oprel som si lakte o kolená a tvár som vložil do dlaní. Pretrel som si oči a vzdychol som si.
Odhodil som zo seba prikrývku a pomaly som došiel do kúpeľne, kde som zo seba zhodil oblečenie. Pod teplou sprchou som sa konečne prebral. Obliekol som sa a vyrazil som do ulíc.

Len tak som sa prechádzal, keďže bolo voľno a nechcelo sa mi veľmi nič robiť, keď som zbadal, že všade sú rozvešané bambusové vetvičky. Zastal som a rozmýšľal.
Vedel som, že musím na niečo prísť, ale nejako mi to nešlo. Pokrčil som plecami a s rukami vo vreckách som pokračoval.

„Pozor!“ začul som výkrik. Otočil som sa a do náruče mi vletelo nejaké dievča. Dvihla tvár a pozrela sa mi do očí, zreničky sa jej rozšírili. Ino?
„S-Sasuke-kun! Prepáč, nechcela som...“ Zložil som z nej ruky.
„V pohode.“ zívol som si. Nemal som náladu sa s ňou rozprávať. Kráčal som a znova som sa ponoril do myšlienok, ale ona ma dobehla a cupkala vedľa mňa.
„Je Tanabata. U-Už vieš čo si dnes budeš želať, Sasuke-kun?“ Zastavil som. No jasné, ja som hlupák. Dnes začínajú oslavy Tanabaty. Malo mi to docvaknúť, keď som uvidel tie vetvičky. A ani som si nevšímal okolie. Naokolo bolo veľa stánkov, kde predávali pestrofarebné stužky a fixky, ktorými sa na stužky napíšu želania.

„Čo si budem želať tento rok...“ Naozaj, čo si budem želať? Na rozum mi stále prichodila len jediná myšlienka.
Potriasol som hlavou a zrýchlil som krok. Ino som nechal stáť na mieste a náhlil som sa na cvičisko.

Keď som tam dorazil, nebol tam nikto. Vietor šumel v korunách stromov a víril zopár spadnutých lístkov, ktoré teraz tancovali vo vzduchu. No jasné, každý si dnes užíva voľno. Tiež som to mal v pláne, no myšlienky čo sa mi rojili v hlave sa nedali zastaviť a keby som nič nerobil, asi by mi preskočilo.

Po dvoch hodinách som si povedal, že si dám menšiu pauzu. Sadol som si do tieňa a zhlboka dýchal. Privrel som oči a vychutnával si chladný vánok na mojej tvári. Cez privreté mihalnice som zaregistroval slabý ružový záblesk. Ružová... Rýchlo som otvoril oči a podoprel sa rukami. Nemýlil som sa. Bola to ona.

Horúce slnko jej osvetľovalo vlasy krásnej jemnej farby sakúr, podľa ktorých dostala meno a oči ladili so zeleňou navôkol. Mala oblečené krátke červené šaty, v ktorých vyzerala naozaj nádherne. Nevedel som od nej odtrhnúť zrak a bez dychu som na ňu hľadel.
Počkať chvíľu, ona sa s niekým drží za ruku?! Nahol som sa dopredu, aby som lepšie videl do tváre tomu chalanovi. Sai? Aj napriek tomu, že bol krátky čas v našom tíme a že o ňom veľa neviem, neznášam ho. Za ten blažený úsmev na jeho tvári, za to, že ju drží za ruku. Že je s ňou sám...

Chytil ju za pás, no ona ho so smiechom odstrčila. Srdce mi poskočilo.
Blížili sa mojím smerom. Čo teraz?! Mohol by som sa stiahnuť a nechať ich na pokoji. To by som mal urobiť, áno. Alebo by som im túto schôdzku mohol nejako prekaziť? Vzdychol som si.
Na jednej strane by som to s radosťou urobil, odtiahol by som ho od nej a pohrozil mu, aby sa jej už nikdy nedotkol. Pretože ona je moja...

Nie, nie je moja. Tú šancu som stratil, lebo som bol nehorázny hlupák. Stále, keď na to pomyslím, hruď mi zovrie bolesť a najradšej by som sám seba poriadne zmlátil. Zaslúžil by som si to, lebo som jej ublížil.

Už sú skoro pri mne. Musím niečo urobiť.

„Vieš, chcel by som ti niečo povedať, Sakura. Dnes je Tanabata a ja...“ počul som ho vysloviť a videl som, ako ju chytil za obe ruky a zahľadel sa jej priamo do očí. Tak toto nie.

„Sakura, čo tu robíš?“ vystúpil som spoza stromu a nepriateľsky som zagánil na Saia, ktorý sa na mňa udivene pozeral. To rozhodne neplatilo o nej.
Upierala na mňa oči s takou intenzitou, až som si myslel, že mi jednu vrazí, čo normálne robila len Narutovi. Zamračila sa, pustila Saia a prekrížila si ruky na prsiach.
„Do toho ťa nič nie je, Sasuke.“ odbila ma a otočila sa späť k svojmu... Čo je jej vlastne?
Moja ruka vystrelila sama od seba a chytil som ju za rameno. Stuhla.
„Sai, môžeme sa porozprávať niekedy inokedy? Dnes to bolo vážne fajn.“ Usmiala sa na neho a mňa zase pichlo pri srdci.
Sai sa na nás pozeral a úsmev mu mierne povädol. No znova sa usmial a trochu sa uklonil.
„Budem rád. Maj sa, Sakura.“ Mňa odignoroval a pustil sa smerom do dediny.

Na tvári mi pristála päsť a stratil som rovnováhu. Zatackal som sa a chytil sa za čeľusť.
Pred sebou som videl jej nahnevanú tvár. Do istej miery som to čakal.
„Čo si o sebe myslíš?!“ zvolala a hľadela mi priamo do očí. Stál som tam a nevedel som, čo mám odpovedať. Spustil som ruku a cítil som, ako mi pomaly opúcha tvár. Prečo som to urobil? „Nechcel som, aby si bola s niekým iným.“ Nie, to jej nemôžem povedať a tak som bol ticho a len sa na ňu díval.
„Si ticho, hm? To ti ide najlepšie. Mlčať, keď treba hovoriť, že?“ otočila sa a dvihla ruku k tvári.
„Ak mi nemáš čo povedať, nechaj ma na pokoji.“ spustila ruku späť a zaťala päste. Mlčal som aj naďalej. Ak by som teraz prehovoril, povedal by som jej všetko. Nemôžem to urobiť, nie po tom, čo sa medzi nami stalo.
„Myslela som si...“ šepla a vykročila. Hľadel som za ňou, kým sa mi nestratila z dohľadu.
Som hlupák. Nie, ja som idiot...

* * *

Večer bol čas, aby sa začali oslavy. Z ulíc sa ozýval čulý ruch, rozhovory nadšených ľudí. Hľadel som na seba do zrkadla. Kto som?
Mám pocit, že na mňa hľadí úplne iná osoba. Z tváre sa nedajú vyčítať pocity. Kým vnútri kričí od bolesti, navonok ukazuje nepreniknuteľnú masku. Aspoň som dobrý v zatajovaní pocitov, lebo inak by som sa dnes neodvážil vyjsť von.

Obliekol som sa normálne a zišiel som dole. V predsieni už na mňa čakali Naruto, Hinata a Kiba s Akamarom.
„Šťastnú Tanabatu, Sasuke!“ zvolal hneď Naruto a naširoko sa usmial.
„Šťastnú Tanabatu, Sasuke-kun.“ pípla Hinata. Mala na sebe krásne fialové kimono a oči jej žiarili radosťou. Ten Naruto je naozaj hrozný zadubenec. Je tu dievča, ktoré ho miluje a on si ju nevšíma. Ach, no ja by som sa nemal ozývať.
„Budeš tam len tak stáť? Poďme!“ podráždene povedal Kiba, ale tiež sa usmieval. Očividne sa tešil.
„Jasné, idem.“ zamrmlal som a spolu sme vyšli von.

Cestou sme stretávali veľa ľudí, všetci sa smiali a boli vzrušení z dnešného večera. Pridali sa k nám aj ostatní.
„Načo je vlastne Tanabata dobrá? Mohol som ostať doma, alebo ísť na barbecue.“ fňukal Choji a cestou chrúmal zemiakové lupienky. Ino si vzdychla.
„Choji, to môžeme urobiť potom. Dnes je výnimočný deň. Dalo by sa povedať, že je to sviatok lásky.“ zapriadla Ino a žmurkla na mňa. Prevrátil som očami a pozrel sa opačným smerom. Jej nadbiehanie ma absolútne nezaujíma.

Otvoril som ústa, ale rýchlo som ich znova zavrel. Blížila sa k nám Sakura so Saiom. Rýchlo som sa pozrel inam a presunul som sa na kraj našej skupinky. Neviem, či to v sebe dokážem držať, asi som precenil svoje schopnosti.
No neodolal som a ukradomky som sa na ňu pozrel. Mala na sebe krásne ružové kimono so striebornými kvetmi, vlasy mala zopnuté dohora a... znova som sa odvrátil a hrýzol som si peru, až mi vytiekol tenký pramienok krvi.

„Poďme hore k hlavám Hokagov, je tam nádherne a nie až tak rušno.“ navrhla Ino a všetci súhlasili.

Bolo tam naozaj krásne. Hviezdy bolo vidieť oveľa lepšie. Ožarovali les za nami spolu s lampiónmi, ktoré boli sem-tam roztrúsené na vetvách stromov.
„Je tu nádherne!“ vzdychla si Sakura a zasnene hľadela na hviezdy. „Nebo je také čisté, táto Tanabata bude určite najlepšia zo všetkých!“ Jej slová ma zaboleli.
„Hej, poďme si zavesiť priania!“ zvolal Naruto a všetci sme sa pohli k vetvičkám. Vlastne iba oni, pretože ja som ostal stáť na mieste. Nemal som stužku, hoci moje prianie už bolo jasné.
Naruto pomáhal vešať Hinate jej stužku a ona sa šťastne usmievala. Pousmial som sa. „Naruto, možno predsa len nie si taký hlupák, ako som si myslel.“
Zbadal som Sakuru, ako jej Sai niečo šepká do ucha a v tom momente som sa zvrtol a rýchlym krokom som sa pobral ďalej od nich. Kráčal som, až kým som už nepočul ich smiech. Oprel som sa o zábradlie a tvár si vložil do dlaní.

Z hrdla mi unikol bolestný ston a slzy mi začali prúdiť z očí. Nemohol som si pomôcť, nedokázal som to v sebe držať. Narovnal som sa a s tvárou pokrivenou bolesťou som dvihol tvár ku hviezdam.

„Sasuke...“ Zmeravel som na mieste. „To nie je ona, nemôže byť.“ Možno si už predstavujem veci.
„Sasuke.“ ozvalo sa hlasnejšie a vedel som, že to skutočne je ona. Napriek tomu som ostal stáť s tvárou odvrátenou od nej.
„Čo sa deje?“ konečne som prehovoril, ale v hlase mi bolo počuť, že som plakal. Vlastne, už na tom nezáleží.
„To mi povedz ty.“ potichu povedala a počul som, ako sa ku mne blíži. „Čo sa s tebou deje, Sasuke? Nezavesil si svoje prianie...“
„Pretože to, čo si želám je rovnako nedosiahnuteľné, ako hviezdy.“ prerušil som ju šepotom. Podišla ešte bližšie a chytila sa zábradlia. Odvrátil som sa od nej. Ak to bude pokračovať, naozaj to nezvládnem.

Zavrel som oči a na líci som ucítil teplú pokožku. Okamžite som otvoril oči a pozrel sa na ňu. Utrela slzy, čo mi stekali po lícach a odhrnula mi vlasy z tváre. Položila mi ruku na čelo.
„Nemáš horúčku?“ spýtala sa s miernym úsmevom.
„Čože?“
„Pýtam sa či nemáš horúčku, pretože vravíš nezmysly.“ Chytila moju tvár do oboch rúk a pozrela mi do očí. Hľadel som do nich, hľadal som odpovede. A našiel som ich.

Naklonil som sa k nej a naše pery sa spojili. Objal som ju oboma rukami a v bruchu som mal pocit, akoby sa tam splašil kŕdeľ motýľov. Znova a znova som sa domáhal jej pier, ku ktorých sladkej chuti sa pridala aj slanosť mojich sĺz. V tú noc som našiel svoje šťastie. Priania ani neboli potrebné...