Zmätený Kazekage 39.

Ehm...

Dopredu vás varujem...tento diel je zvláštny. Možno sa to zdá len mne...ale keď sa mám priznať, tak v poslednej dobe trpím akousi psychózou podceňovania mojich FF. Mám pocit, že je to celé na ...(ženský pohlavný orgán).
Mestekova o tom vie svoje...neraz jej nariekam, že píšem ako keby som mala 5 rokov a inokedy sa nemôžem vynachváliť.
Ak sa vám teda diel nebude zdať..prosím VEĽKÉ GOME!!

„Tanaris,“ dievča niekto budí, „no tak, Tanaris!“
„Čo je?“ odstrkovala rysí nos od jej líc, lebo ju fúzy šteklili.
„Vstávaj! Niekto pri nás je!“

Na túto výzvu Tanaris doslovne vystrelila zo stanu a už aj bola hore. Obzerala sa, no moc toho nevidela, lebo jej oči ešte neboli navyknuté na svetlo. Pretierala si ich a neustále klipkala. Čuchom sa snažila zistiť polohu dvoch návštevníkov.
„Ako sú ďaleko?“ vánok sa jej pohrával s jej kratučkými vlasmi a ospalosť v jej hlase bol zreteľný.
„Nebezpečne blízko,“ na Morimarovi bol poznať adrenalín.
„Mali by sme sa skry-“ nedopovedala, lebo okolo jej hlavy preletel kunai a zapichol sa do trávy.
Tanaris priskočila ku kunaiu, ledva sa stihla otočiť a na ňu sa vyrútili dva rotujúce objekty. Odskočila ďalej a tie dve osoby v záchvate techniky rozbombardovali okolie.
„Gatsuuga?!“ spýtala sa Tanaris sama seba a v momente vytiahla kunai a vyrútila sa rovno na miesto, kde dopadla dvojica.
Naokolo sa rozvírila suchá hlina a Tanaris videla ako sa mužská postava vzpriamila od zeme a vyblokovala jej kunai tým svojim. Po pár sekundách malý obláčik hliny klesol na zem a Tanaris v mužovi spozorovala jej vlastné črty a do toho započula známy štekot: „Yochi?!“
„Tanaris?!“ ten hlas tak dávno nepočula.

Hodili sa jeden druhému okolo krku a šťastne sa usmievali. Yochi si svoju sestru tuho vyobjímal a Tanaris brata vybozkávala. Dievča zrazu naplnila taká radosť. Láska jej dlho chýbala – bratská a sesterská. Aj keď Yochi a Tanaris zo všetkých štyroch spolu najmenej vychádzali, nemohli opísať ten pocit, keď sa zvítali. Až po niekoľkých minútach ukončili objatie a spokojne sa usmievali jeden na druhého. Ich očný kontakt prerušilo Dotonmarove zaštekanie.
„Áno, Dotonmaru, aj ja ťa rada vidím,“ zohla sa k nemu Tanaris a rukami ho škriabala za ušami.
Yochi si kompletne premeral sestru, všimol si zmeny na nej a zhrozil sa. Azda jedna jediná zmena, ktorá nebola na nej strašná boli tie skrátené vlasy. O dosť skrátené. Bola chudá...ale nie tak normálne. Tanaris mala vždy chudšiu postavu, ale toto bola vychudnutosť. Chcel sa jej hneď spýtať, čo to s ňou je, avšak...

„Katonmaru?! “ vybliakol brat a Tanaris sa v ľaku otočila, „a-ako to...teda...Tanaris! Čo má s nohou?!“
„Yochi, to je automail,“ objasnila mu sestra a on sa na ňu spýtavo pozrel.
„Počas pobytu v Sune Akatsuki zaútočili na Gaaru a vyňali z neho démona. Počas toho Katonmaru prišiel o nohu.“
„Gaara prišiel o démona?!“
„Gaara žije, ukľudni sa!“
„Ale ako? A čo Katonmaru?! Nechápem,“ obrátil sa na ňu a gestikuloval ako blázon.
„Potom ti všetko vysvetlím,“ hodila na neho prísny pohľad.
„Nepozeraj tak na mňa, čo má Katonmaru s Akatsuki a vybraním démona z Gaaru? Bože!!! To je toľko informácií!“ začal sa rozhukovať a Tanaris sa na jeho panickej scéne musela zasmiať, „ako to, že som o Gaarovi nevedel?!“
„Potom ti to vysvetlím. Stalo sa to, keď Akatsuki prišli do dediny,“ pretrela si čelo.
„Stále nechápem.“
„Čo na tom nechápeš?“ rozložila rukami a zatvárila sa otrávene s prímesou pobavenia.
„Ako si mohla dopustiť, aby sa mu niečo stalo?“ krútil hlavou zemný Yochi.
„No...ja som,“ naraz sa Tanaris zastavila, sklonila hlavu.
Úsmev sa dostal na bod mrazu, len mlčala a stála. Nikdy si neodpustí, že kvôli nej prišiel o nohu.

„Tanaris...“ oslovil ju s očakávaním.
Tá mu vyrozprávala celý príbeh. S ľútosťou pozrela na psíka, ktorý pred chvíľou opatrne vyliezol z kríkov.
„Na teba nepremyslené...“ poškriabal sa na zátylku, ako to robí ich strýko, „ale, keď tak uvažujem sem-tam si nerozvážna.“
„Yochi!“ zahriakla ho.
„Je to tak, sestra. Priznaj si to,“ nadvihol nevinne dlane.
„Si taká, Tanaris,“ podišiel k nim Morimaru a Yochi sa pozrel na sestre s očakávaním.
„Yochi, to je senzibil Morimaru, Morimaru, toto je môj brat Yochi,“ rukou ukázala na obidvoch a nútene sa usmiala.

Sestra začala skladať stan a brat zahasil oheň vodou z rieky, ktorá bola neďaleko. Necelá trištvrte hodinka a Tanaris bola pobalená. Pripravení na cestu sa rozbehli Katonmarovym tempom do Listovej.
Po ceste sa súrodenci zhovárali o nejakých zaujímavostiach, čo zažili. Tie hlavné zážitky a skúsenosti sa dohodli, že si nechajú až na to, keď sa stretnú všetci štyria.

„Ozaj napadlo ma,“ ozvala sa Tanaris mierne zadýchane.
„Čo?“ Yochi ju skoro prerušil, pozerajúc sa pred seba.
„Nagaya príde o dva týždne neskôr. Približne dva.“
„Prečo?“ napol prekvapene a napol zaujato, „ako vôbec vieš?“
„Bol v Sune kvôli dlhej neprítomnosti dažďa,“ odôvodnila sestra a trocha spomalila, lebo videla ako Katonmaru ťažko dychčí.
„Použil tú techniku, ktorú sa naučil, keď ho otec poslal na hranice strážiť?“ povedal s miernym škodoradostným úsmevom.
Sestra mu venovala krátky pohľad s prikývnutím a naďalej bežali lesom, hýriaceho sa zelenými odtieňmi.

V tom čase Godaime Kazekage, Gaara, sedel v kancelárií a študoval si zvitky, ktoré mu doniesli ninjova od feudálneho pána ohľadom obchodovania s Krajinou Ohňa a Horúcich prameňov.
Ozvalo sa jemnučké zaklopanie, tak jemné, že to Gaarove tenké uši ani skoro nezapočuli. So slovami vstúpte vošla Matsuri so sklonenou hlavou.

„Ah, to si ty, Matsuri,“ poškriabal sa vo vlasoch a mierne nadvihol obočie.
Preložil papier a zobral ďalší. Čakal, kým ona sama začne rozprávať. A toho sa aj dočkal: „Gaara-sama, hneváte sa na mňa ešte?“
„Nie, Matsuri,“ ani nezdvihol hlavu od práce, čo celkom ju podráždilo.
Snáď jej nemôže venovať ani päť minút pozornosti? V poslednej dobe jej nevenuje vôbec čas.
„Ehm,“ odkašlala si.
„Matsuri, ty si na mňa nahnevaná?“ spýtal sa, lebo spozoroval v jej tvári zamračenie, ktoré si neuvedomila.
„Viete...dlho sme netrénovali.“
„To je pravda,“ prikývol jej a čakal reakciu.
„Nechcem vám nič vyčítať, Gaara-sama. Ale prestal ste sa mi venovať, odkedy prišla Tanaris-dono do dediny,“ dalo by sa povedať, že tá druhá veta z nej vykĺzla, mierne sa zľakla až dostala z toho tik, chytiť sa za ústa.
Gaara pozastavil prácu a naoko sa zamyslel. Uznal, že má pravdu, no nejako nemal chuť s ňou tráviť čas, potom ako sa ho snažila pobozkať. Asi jeho myšlienky vytušila pretože pokračovala tým, že uvažovala nad svojím správaním. Údajne bolo nevhodné niečo také začínať, keď vie o pomere s Tanaris. Pri vyslovení jej mena, doslovne stvrdla od hnevu ako socha.
Gaara sa tak povediac panicky zasmial: „Nie Matsuri...ja a Tanaris nemáme žiadny pomer.“
Jej sa až zableskli oči, skúsi zvoľniť...

Posledné hodiny cesty ubehli súrodencom z klanu Inuzuka veľmi rýchlo. Rozprávali jeden druhému o tom, aké je to v dedine, no stále si nechávali v zálohe niečo, čo budú hovoriť, keď bude živelná štvorka pokope. Tanaris nehovorila o tom, čo sa stalo s Gaarom. Vedela, že by Yochi nevydržal počuť len v skratke a práve preto si počká, kým Segawa a Nagaya prídu domov. Tak veľmi sa obaja tešia, ako ešte nikdy.
Na údiv, Yochi vôbec nerozprával nič o ženách z Kamenej. Žiadne historky o rande s nejakou čiernovláskou, na ktoré bol zaťažené. Žiadne opisy pevnosti zadníc mladých kunoichi z Iwy. Tanaris sama nechápala, no nepýtala sa ho na to. Počká si.

Taktiež bolo zaujímavé dívať sa na to, ako spolu vychádzajú tri zvieratá: Tanarisin racionálny a lenivý rys, obetavý a priateľský husky a Yochiho nekompromisný a prchký vlčiak. Ich rozhovory boli dosť komické i keď miestami konverzácia veľmi viazla. S Dotonmarom všetky Inuzukovské psy vychádzali ťažko. S Yochim boli úplne protiklady, no v boji boli zohratá dvojka...

„Héj, Inuzuka! Po sto rokoch vás vidíme,“ z diaľky na nich kričal Kotetsu a Izumo im mával.
Po malej chvíli Izumo drgol do muža vedľa seba s tým, že je ich o jedného vyše.
„Milé vás vidieť,“ skonštatoval Yochi a usmial sa na nich, „aj keď oslovenie mi príde mierne rasistické.“
„Joj, len nebuď citlivka, Yochi. Aj my vás radi vidíme,“ prikývol Izumo a dlaňou ho pobúchal po chrbte.
Tanaris sa ponaťahovala: „Ách, je tak skvelé byť zase doma.“
„To veru hej,“ pozrel sa na ňu brat a potom pred seba na dedinu, „teším sa na všetkých!“
„No nezabudnite, že v prvom rade treba ísť za Tsunade-sama,“ pripomenul im Kotetsu a oni s pokývnutím hláv odišli do budovy kage.

Kráčali ulicou Konohy, všetci piati si obzerali všetko naokolo. Krásne počasie, plné ulice, na ktorej konci bola hlavná budova dediny. Červené sídlo, kde hniezdila Tsunade, Godaime Hokage.
„Tak Morimaru, vitaj v Konohe. Toto je teraz tvoj nový domov,“ s úsmevom rozprestrela ruky Tanaris a vykročila na prvý schod.
„Ďakujem,“ v očiach mal úsmev.

„...ako to, že hento hlásenie nemám zdokumentované?!“ ozýval sa rozčúlený Tsunadin hlas spoza dverí, „to mám robiť všetko za nich?! ...Shizune!“
„H-hai, Tsunade-sama?“ tento hlas už znel omnoho tichšie.
„Okamžite nech mi sem napochodujú Izumo a Kotetsu! A dones mi saké!!!“
„Ha-hai,“ na to Shizune vyšla s Tontonom v rukách hľadiac si na nohy.
Skoro narazila do súrodencov: „Och, prepáčte. Tanaris, Yochi, som rada, že vás vidím zdravých a živých.“
„Arigato,“ poďakovali zborovo a na to sa Shizune tak rýchlo prešmykla okolo nich, že ani nevedeli ako a už bola preč.
„Do pekla!!! To mám robiť všetko za nich?“ zakričala Hokage.
Ozvalo sa tresknutie do stolu, následne nalomenie dreva a obom bolo jasné. Avšak rozmlátený stôl, či stolička letiaca z okna nebolo pri Piatej Hokage nič nového.
„Ja tam nejdem!“ vyšľahol zo seba Yochi a dal sa na odchod.
„Nie!“ sestra ho zachytila za bundu a vrátila naspäť, „ideme tam. Tsunade-sama musí vedieť, že sme prišli.“
„Ale ona nás zabije!“ pozrel na sestru s platonickým strachom v očiach a ohryzujúc si nechty.

Tanaris sa rozosmiala a zaklonila hlavu so slovami, že je padavka. Schmatla ho a už aj stáli v kancelárii blondínky, ktorá sedela za skoro prelomeným stolom.
„Takže ste už prišli,“ oprela sa a prekrížila ruky u hrude, „výborne. Dostala som nedávno listy od všetkých kage. Tsuchikage je veľmi spokojný s tvojou návštevou, Yochi. Vraj žiaci z akadémie mali nadpriemerné výsledky. Musím povedať, že keď chceš, tak vieš byť aj šikovný. Údajne, ako vďačnosť, ti Tsuchikage predal nejaké techniky.“
„Áno, Tsunade-sama. Bola to pre mňa veľká pocta,“ Yochi sa trocha začervenal, „ďakujem.“

Tanaris sa vedľa neho chichotala nad tým, aký je zrazu Yochi pred Tsunade hanblivý. Pýtala sa sama seba, že čo to s ním porobili. Keď si spomenula na Nagayu, keď bol v Sune, tiež bol behom pár týždňov veľmi zmenený. Už nie taký ostýchavý, Yochi zas trocha vyše hanblivý a vôbec – žiadne love story a baliace taktiky. Normálne by už mala za sebou najmenej dvojhodinovú prednášku o ženách z Kamennej a bohužiaľ aj ich orgánoch. Pokrútila hlavou a nemohla sa dočkať prekvapenia od Segawu. Aký bude?

„Tanaris?“ spýtala sa Tsunade a trocha sa prikrčila k stolu.
„Eh, prepáčte Tsunade-sama. Áno?“ trocha sa pozabudla zatiaľ, čo sa Hokage rozprávala s jej bratom.
„Ak sa smiem spýtať, čo sa stalo tvojmu ninkenovi?“ preplietla si prsty na bruchu.
„To je nadlho Tsunade-sama, ale mali by ste to rozhodne vedieť.“
„Ako povieš, Tanaris. Zastav sa u mňa pozajtra. A teraz k veci...od Kazekageho som počula tiež veľmi dobré hodnotenie,“ chvíľu sa na Tanarisinou nepozornosťou zamračila, no potom sa spokojne usmiala nad jej reprezentáciou v Piesočnej, „zlepšila si kvalitu nemocnice, skleníka a akadémie. S Kazekagem a jeho sestrou som sa dohodla nad tým, že budeš tam pravidelne chodievať za misiou. Ale to myslím, že by si mala vedieť,“ poslednú vetu zdôraznila.
Bol to viac menej tón, ktorým sa chcela uistiť, či je s tým oboznámená. Aj keď si Tanaris odfrkla, prikývla jej a vybavil sa jej rozhovor s Temari pri obede.
„Výborne Tanaris. So Sunou som sa dohodla, že to bude každý druhý mesiac na dva týždne. Gaarova sestra navrhla, aby si chodila každý mesiac, no to sa nedá. Keďže Akatsuki začali vystrájať, počnúc Ichibim, potrebujem, aby bolo v dedine čo najvyšší počet ninjov. Preto ani nebudete v blízkej dobe chodiť na ďaleké misie. Súhlasíš s tým, Tanaris?“
„Áno, Tsunade-sama. S Temari som to prebrala. Pomôžem Sune,“ snažila sa o úsmev, no skutočnosť, že sa bude musieť opätovne vracať do Piesočnej, ju tak maximálne ničila.
Kto by to bol povedal? Keď tam išla, bola by najradšej, aby odtiaľ nemusela ísť, no teraz si praje, aby sa tam už nemusela ukázať. Povzdychla a spolu s pozdravom odišli z kancelárie tešiac sa domov.

„Tanaris?“
„Hm?“ ozvala sa na bratove oslovenie a hneď sa v duchu zahriakla, že sa ozvala – vedela, čo bude chcieť riešiť.
„Nie si moc nadšená, že budeš chodievať do Suny a to je na teba celkom divné,“ skonštatoval, naschvál nie vo forme otázky.
„Nerieš to teraz,“ mávla rukou a sledovala ako Morimaru nápadne načúva ich rozhovoru.
„A kedy? Ako ťa poznám nebudeš to chcieť riešiť vôbec,“ hnedovláska jeho slová ignorovala a preto sa postavil pred ňu a chytil ju za ramená, „Tanaris, nebuď taká. Prečo by sa mala byť na to sama, keď máš nás troch?“
„Yochi,“ zamračila sa a strhla jeho ruky zo seba a pokračovala v chôdzi.
Zemný Yochi kráčal potichu a urazene so sestrou a ich zvieratami do sídla klanu Inuzuka.

Pár krokov a stáli pred dverami domu. Klop, klop, klop. Chlapec zaklopal a vyškeril sa do úsmevu, ktorý mu odhalil tesáky.
„Sme doma...“ vzdychla si a tiež odhalila svoje predĺžené očné zuby.
Spoza dverí sa ozvalo zajasanie, v ktorom spoznali otca a dupoty ku dverám. Dvere sa otvorili a stála v nich osoba, ktorú by tam práve nečakali...