Láska, viera, túžba a sny... 11

Čitateľom

Dúfam, že ma nezaškrtíte za to, že som to usekla v takom tom... ako sa povie najlepšom Nekillujte ma, prosííím a chcem Vás upozorniť, aby ste si začali držať klobúky Potom v ďalšom dieli pochopíte prečo

Príjemné čítanie Vám praje dvojica mestekova & Sabaku no Tanaris

„Skutočne ti to nevadí?“ nebola som si vôbec istá.
Doľahol na mňa jeho úsmev a po ňom letmý bozk. Okej... beriem to ako nie.
„Najeme sa?“
Prikývol mi, posadali sme si k stolu a pustili sa do večere, počas ktorej navrhol, že si po jedle zahráme shogi. Súhlasila som, no očakávala som pre tento krát porážku, nie výhru.

Umyl som riad a zašiel do sprchy. Nad našou hádkou som sa nepozastavoval. Vedel som, že občas sa dva ľudia vo vzťahu poškriepia. Bola to len strohá výmena názorov. Už je všetko v poriadku. No pri jej výbušnej povahe tu budem mať takéto situácie často. No zvykol som si už. Pomaly.
Itami medzi tým vytiahla hru a rozložila ju v obývačke. Hodil som na seba veci a zišiel dolu schodmi. Všade bolo prítmie, len oheň osvetľoval koberec, na ktorom sedela s rukami ovinutými okolo nôh a pred ňou boli pripravené figúrky.

Z barového pultu som zobral niečo na pitie a dva poháre a sadol som si oproti nej. Nalial som nám a trochu si rozčechral mokré vlasy, aby sa mi rýchlejšie uschli. Celé telo mi zalialo teplo a cítil som sa príjemne. Bolo počuť len pukotanie ohňa a náš dych.

,,Čo takto urobiť tú hru zaujímavejšiu?“ navrhol som a videl, ako sa pomrvila. Ľahla si na bok a lakťom si podoprela hlavu.
,,Vyhráš.“ Vzdala to ešte skôr, ako začala hra.
,,Možno ťa to práve motivuje k tomu, aby si vyhrala a viac premýšľala.“ Kontroval som jej, načo sa ona zasmiala.
,,Tak fajn. Čo by si chcel, keď vyhráš?“ Spýtala sa uštipačne a mierne našpúlila pery.
,,Toho by bolo veľa... ale vyberiem si to, keď vyhrám.“ Pousmial som sa. Bavilo ma sledovať jej výraz tváre, ktorý sa zmenil na šibalský. Mierne sa ku mne naklonila, aby ma vyprovokovala.
,,A čo ak ti to budem chcieť dať a preto úmyselne prehrám?“ vyzvala ma šeptom a šibalsky sa usmiala.
,,O tom potom... ale myslím, že na to odvahu mať nebudeš, takže neprehraj.“ Poradil som jej a uškrnul sa. Sedel som na zemi a dlaňou jednej ruky som sa opieral o koberec. Bol som otočený na bok a jednu nohu som mal pokrčenú, zatiaľ čo druhá bola vystretá. Vychutnával som si ten pohľad a videl, ako sa v nej prebúdza súťaživosť a rivalita.
,,Takže, čo by si chcela ty odo mňa, keď ťa nechám náhodou vyhrať?“ podpichol som ju a tiež som sa k nej naklonil bližšie, aby som slovám dodal väčšiu váhu. Vysmieval som sa jej, ale s dobrým úmyslom. Chcel som ju nabudiť.

„Čo by som chcela? Budem tajnostkárka ako ty a nepoviem,“ žmurkla som na neho a usilovne premýšľala nad tým, čo by chcel odo mňa.
Nič mi na um neprišlo. A čo by som vlastne chcela ja od neho? Ach, do pekla. Musela som sa zasmiať, na čo Gaara nereagoval. Začala hra a ja som sa nesnažila vyhrávať. Zvedavosť, čo by po mne chcel, bola väčšia ako túžba niečo chcieť od neho. Raz ma tá moja zvedavosť zabije, Itami. Stále som si nejako odkrývala kráľa a postrácala som strieborných generálov. Keď nemám tieto figúrky myslím, že hra už dlhá nebude.

,,Pobozkaj ma.“ To bola prvá vec, ktorá ma napadla, keď som vyhral. V skutočnosti som nemal premyslené nič, čo by som od nej chcel. Skôr som očakával, že sa posnaží vyhrať. Opäť ma prekvapila. Videl som, ako sa pousmiala.
,,A vášnivo.“ Dodal som rýchlo.

Och bože! Nebolo mi treba dvakrát hovoriť. Hodila som sa na neho, ruky som mu oblapila okolo krku a prisala sa ne jeho pery. On ma chytil za pás a zakvačil do mňa nechty...nemôžem si pomôcť, ale bolo to tak vzrušujúce. Medzi pery mi prešiel ston. Pri pomalom odťahovaní som ho kusla do spodnej pery. Moja klasika. Zbožňovala som to.

Odtiahla sa odo mňa a ja som ledva vedel lapiť dych. Pohladil som ju po tvári.
,,Dáme ďalšiu hru?“ navrhol som, načo sa jej v očiach šibalsky zablyslo. Takto sme hrali do desiatej večera, kedy sme obaja usúdili, že najlepšie by bolo ľahnúť si.
Na druhý deň som si dal do kancelárie zavolať niekoľko špičkových ninjov. Posilnil som obranu okolo Suny a vybavil som všetko, čo bolo potrebné pre dnešný deň.

Piatok sa chýlil ku koncu a ja som sa tešil domov. Raketovou rýchlosťou som sa vybral z kancelárie za ňou. Po ceste som sa zastavil v obchode a nakúpil jedlo a bylinky. Začínala púštna búrka, na ktorú som dnes pripravil celú budovu a tak som pridal do kroku. Vonku nikto nebol, len ja tu pobehujem ako blázon.

Ostatok týždňa som prežila asi tak, že som len maľovala a varila. A konečne som varila aj rozmanitejšie. Gaaru som poslala z roboty kúpiť kuchárku. Hneď to šlo lepšie. Ku koncu týždňa sa strhla púštna búrka a Gaaru nikde nebolo. Zase som musela mať o neho strach. Piesočná búrka bola tak mohutná, že sa vonku úplne zotmelo a tak som všade rozsvietila. Gaara stále neprichádzal. Bože, vždy mi musí robiť také nervy!

Otvoril som dvere a vytriasol zo seba piesok. Bol som na neho zvyknutý, ale nikdy som sa nezdržiaval vonku, keď bola búrka.
Itami vybehla z kuchyne a zastala uprostred miestnosti.
,,Ahoj,“ pozdravil som ju a vypľul piesok z úst. Celým domom sa rozoznel jej smiech.

V prvom momente som mu chcela vynadať, či je normálny za piesočnej búrky chodiť po Sune, no ten piesok z jeho úst ma rozosmial a ukľudnil moju prudkosť. Podišla som k nemu a trochu som mu oprášila plecia: „Ahoj, Gaara. Si hladný? Večera je na stole.“
„Áno som, ďakujem,“ pomohla som mu zvesiť tykvu z chrbta.

Po večeri bol Gaara zvedavý na môj dnešný výtvor. Vždy som nakreslila nejaké miesto, kde som sa zdržovala, no pre tento krát to bol Gaara stojaci na balkóne kage so založenými rukami u hrude a s vyletujúcim pieskom z tykvy. Jeho výraz tváre bol kamenný, taký ako som donedávna vídavala. Ani som si netrúfala myslieť, že sa mu to bude páčiť. Neviem prečo. Mala som dojem, že sa mu to páčiť vôbec nebude.
Neisto som sa opýtala: „Čo povieš? “ v hlase bolo počuť neistotu...aspoň mne sa zdalo.

,,Prečo sa tvárim, akoby som cítil skazené vajcia?“ spýtal som sa, keď som sa lepšie prizrel. Nikdy som sa nad sebou nejako moc nezamýšľal, hlavne keď išlo o môj vzhľadový dojem. No to, že ma nakreslila ma potešilo.
,,Tak sa tváriš vždy.“ Ozvala sa po mojom pravom pleci.
,,Naozaj?“
,,No, nie, akoby si cítil... skazené vajcia.“ mierne sa zasmiala a chvíľu trvalo, než sa ukľudnila.
,,Ale... vždy máš taký vážny výraz.“
,,Mal by som sa začať usmievať.“ Zamyslel som sa, keď ma objala okolo pásu zozadu.
,,To rozhodne mal.“
,,Je to krásne, Itami.“ Ešte chvíľu som si prezeral ten obraz. Ľahké a krátke ťahy štetcom dodávali obrazu neopísateľnú krásu a vážnosť. Farby zvolila starostlivo a línie trpezlivo dodržiavala. Telo malo presnú anatomickú stavbu a symetriu. Piesok bol pieskom a to sa málokedy niekomu podarí nakresliť. Mala talent... bolo to úžasné.

Vydýchla som si. A...vôbec som netušila, že Gaara nevedel ako vyzerá jeho typický výraz. Bože, až som sa zasmiala. Na jeho otázku, čo mi je smiešne som z prvopočiatku nevedela, či mám odpovedať, no hovorím si, že aspoň po tomto incidente sa bude celkovo vyše usmievať.
„Nemáš doma zrkadlo, keď nevieš ako sa tváriš?“
„Hééj...Itami tak to bolo hnusné,“ schytil vankúš z gauča a dostala som ním ranu do tváre až som zatackala.
Naoko nahnevane som sa ne neho pozrela a úsmevom som mu vytrhla vankúš z ruky a vrátila som mu to: „Chceš vankúšovú vojnu? “ rozrehotala som sa a on v sekunde položil plátno s jeho portrétom a chopil sa vankúša.

Tento krát zaútočila ona prvá. Hodila na mňa vankúš a odbehla k oknu. Zasmial som sa a zobral som všetky vankúše, ktoré som mal. Jeden po druhom som ich po nej hádzal, kým ona sa zohýbala a brala ich. Jeden mi preletel popri ľavom uchu a zhodil pohár z barového pultu. Zakryla si ústa rukami.
,,Prepáč.“ zašepkala a postavila sa na špičky, aby videla akú škodu narobila. Prešiel som na to miesto a zdvihol ho. Voda bola síce rozliata, ale pohár sa nerozbil. Hrýzla si peru a sklopila pohľad.
Prešiel som k nej s vážnym výrazom a tresol som ju po hlave s vankúšom, ktorý som mal po celý čas za chrbtom.

Ups! Ten pohár bol fakt nehoda. Bože...keby mi niekto pred dvoma mesiacmi povie, že s Gaarom budeme hrať vankúšovú vojnu preto, že sa zabávame a nie, že sa chceme pozabíjať – neverila by som mu.
Bála som sa, že bude nahnevaný kvôli tomu, že som ten pohár zhodila. No on, lišiak, sa len tváril a ovalil ma vankúšom. Tak a dosť! Rozbehla som sa do kuchyne a zobrala pohár s vodou z linky, on sa celý čas nechápavo po mne díval. Prebehla som okolo neho a keď som bola pri ňom čo najtesnejšie, obliala som ho do tváre a s výskotom som sa rozbehla smerom na schodisko.

Stuhol som a sledoval, ako mi voda kvapká na zem. Pretrel som si oči rukou. Aj slepec by vedel, kde sa nachádza, pretože vrieskala na plné kolo. Rozbehol som sa jej smerom a vyšiel pár schodov hore. Snažila sa zatvoriť do kúpeľne ale podarilo sa mi otvoriť dvere skôr, ako ich zabuchla. Krčila sa v rohu pri umývadle a držala vodovodný kohútik.
,,Priblížiš sa ku mne a oblejem ťa. Zas!“ zvreskla so smiechom.
,,Voda, ako voda.“ Pokrčil som plecami a prešiel k nej. Nestihla ani otočiť kohútikom, keď som ju za golier pritiahol k sebe a prehodil si ju cez plece.
,,Hej, hej! Čo to robíš?! Daj ma dolu!“ uškrnul som sa a prešiel ku sprche. Postavil som ju tam a postavil sa tak, aby nemohla zdrhnúť. Na plno som otvoril vodovodný kohútik a sledoval ako na stotinu sekundy zamrzla a potom začala kričať ako o život.
,,Ale no ták, veď je to len voda.“ Podpichol som ju a pridal na intenzite. Škriabala sa po stenách a snažila sa cezo mňa dostať, ale neustúpil som, len som sa smial.

Pustil na mňa ľadovú vodu. Začala som škriekať. Tak toto mu len tak neprejde. Miesto snaženia sa dostať odtiaľ, potiahla som ho za modrú vestu a už aj on bol pod tokom studenej vody.
„Itami, ty si totálny blázon! “
S ľahkým úsmevom som sa mu pozrela do očí: „Blázon do teba, Sabaku no Gaara.“
Naše pery sa spojili a to opäť rozpútalo divoký boj našich tiel a pier...

Keď som ucítil, ako ma chytila, hlavou mi prešlo: ajeje... a potom som stuhol pod prúdom ľadovej vody. Asi dve sekundy som sa spamätával a snažil sa nadýchnuť, než som bol schopný zo seba vykoktať aspoň niečo. Potom ma napadlo, že by som mohol tú vodu aspoň preštelovať na teplú a rýchlo som tak urobil a pozrel sa na ňu. Bola taká maličká...
,,Blázon do teba, Sabaku no Gaara.“ Pozerala sa na mňa a mala zdvihnutú hlavu. Usmial som sa a pritiahol si ju k sebe. Zo studenej vody sa stala teplá a naše telá sa prestali chvieť od chladu. Pritisla ma na stenu sprchy a potiahla ma za vlasy. Noha sa mi šmykla, načo sa ona zasmiala a chytila ma za ruku, ktorú som mal na jej páse. Preplietla si so mnou prsty.