Znovu v Sune 8

„A teraz?“ povedala do ticha.
„Prečo si nespala?“ zmenil tému Kazekage a červenovlasej sklaplo.
Nechcela mu o tom povedať, nechcela mu povedať o tom sne.
„Eh... Nevedela som zaspať.“
Nedôverčivo na ňu pozrel. Ale nechal to tak a povzdychol si.
„Poď teraz.“ Kývol hlavou ku posteli a ona sa odlepila od dverí, prešla izbu a ľahla si na ňu. Chystal sa na odchod.
„Nechoď,“ zašepkala a on sa na ňu otočil a spýtavo pozrel. Sedela na posteli a na tvári mala prosebný výraz. Trochu sa posunula a tým mu uvoľnila miesto. Neochotne prešiel ku posteli a ľahol si na ňu. Sayuri prešla tiež zo sedu do ľahu. Pritiskla sa ku nemu a on na chvíľu stuhol, ale po chvíľu jej váhavo obtočil ruku okolo pásu.
Zatvorila oči a snažila sa zaspať. Podarilo sa.

Keď si bol istý tým, že zaspala, vtisol jej bozk na čelo a odišiel.

Ráno sa zobudila a zažmurkala. Pretočila sa na bok a zívla. Po čase sa posadila a pretrela si oči. Pohľadom zablúdila ku hodinám, ktoré oznamovali, že je jedenásť hodín. Dezorientovane sa obzrela po miestnosti a na myseľ jej vypálilo, čo sa včera, vlastne dnes v noci dialo s Gaarom. Zatriasla pre seba hlavou a nohy prehodila cez okraj postele. Vstala a išla vykonať rannú hygienu. Zišla dole po schodoch a zamierila do kuchyne, kde sa naraňajkovala a vyšla do Suny. Ulice už boli plné ľudí – detí, mladých a starých ľudí, ninjov a ostatných. Na ulici stretla Kankura.
Zamierila ku nemu a s letmým úsmevom mu kývla na pozdrav hlavou. Zopakoval jej gesto.
„Nevieš, kedy sa vráti Temari?“ spýtala sa ho. Len pokrútil hlavou.
„Počul som niečo o tom, že tam ešte pár dní ostane...“ mierne sa zamračil a s rozlúčením obidvaja znovu pokračovali v chôdzi.

Zvyšok dňa strávila poflakovaním sa po Sune alebo tréningom. Večer, keď bola v izbe sa u nej objavil Gaara. Knihu, ktorú čítala odložila na nočný stolík a stočila svoj pohľad na neho.
„Existuje jeden vynález...“ spravila dramatickú pauzu a on na ňu skúmavo pozrel. „Volá sa to dvere.“
Prevrátil oči a podišiel ku nej, následne ju objal.
„Čo si dnes robil?“ spýtala sa ho.
„Papiere, papiere... Hádaj čo? Papiere,“ zabručal nenadšene, keď sa od seba odtiahli.
Ústa sa jej roztiahli vo výsmešnom úškrne.
„Len tak mimochodom... Rada ma prijala len tak?“ pohodila vlasmi dozadu a on po chvíľke pokrútil hlavou v nesúhlasnom geste.
„Tak?“ nadvihla spýtavo obočie, úškrn jej zmizol z tváre.
Gaara zatápal v mysli a trochu sa zamračil pri tej spomienke.

„Kazekage-sama, mohli by sme preskočiť ku vážnejšej téme... Tá nová, čo ju sem poslala Hokage-sama... Môžeme jej veriť?“ spýtal sa starší člen rady, Atsuchi.
„Sayuri. Nemali by sme? Myslel som, že ste ju už prijali.“ Kazekage sa na neho spýtavo pozrel, tak, ako to vedel iba on, na čo Atsuchi len nasucho prehltol a stiahol sa.
„No... Odvtedy sa udialo už veľa vecí. Hlavne sa mi zdá podozrivá tá misia, kde prebehol boj s Akatsuki. Ak to bolo tak, ako naozaj hovorila, tak prečo ju Akatsuki nezabili? Povedali iba, že sa vrátia a odišli...“ prerušil ho niekto iný.
„Možno po nej chceli poslať odkaz, alebo si boli istí, že neprežije,“ zamyslene navrhol člen, ktorý bol usadený oproti Atsuchimu.
Pri stole vypukol rozruch, kto si čo myslí a Gaara si potichu povzdychol a unavene si prešiel dlaňou po čele. Hneď na to ale nahodil ľahostajný výraz a prehovoril: „Dosť.“
Všetci v sekunde stíchli a mračili sa na seba.
„Podľa môjho názoru jej môžeme veriť,“ povedal znovu Kazekage.
Nechcel si to priznať, ale záležalo mu na nej... Mal ju rád.
Všetci prikývli, ale vo tvári im videl odpor a znechutenie.
„A nemali by sme spraviť nejaké opatrenia? Napríklad nejaký ANBU, alebo iný špeh, je určite nebezpečná...“ než stihol dokončiť starší vetu, Gaara sa prudko postavil, pričom stolička zavŕzgala a niekoľkí členovia sebou od šoku trhli.
„Na dnes končíme,“ oznámil Gaara hlasom, ktorý nepripúšťal žiadne námietky. Niektorí prikývli, ale väčšina, čo sa ešte nespamätala zo šoku bola ticho a Kazekage s tichým povzdychom a nervami v kýbli vypochodoval z miestnosti, pričom dverami za sebou buchol viac, než mal v úmysle.

Luskla mu pred tvárou a on zažmurkal a omráčene na ňu pozrel.
„Vnímaš?“ spýtala sa mierne pobavene. Prikývol.

Tú noc zaspali ako tú predtým. Keď sa ráno zobudila, opäť u nej nebol. Cez deň navštívila pár obchodov v Sune. Neskôr sa rozhodla ísť za Gaarom, ale na polke cesty ju niekto strhol stranou a ukryli sa v tieni ulice.

Chcela niečo povedať, ale ruka na ústach jej to zakazovala. Pozrela na neznámeho a vyvalila oči. Vydýchol si, ruku zložil červenovláske z úst a pár krokov od nej odstúpil.

„Čo tu robíš a ako si sa sem dostal?“ zasyčala na neho potichu, aj keď v ich okolí nikto nebol.
„Ľudia tu moju chakru nepoznajú, teda aspoň dúfam... Použil som Henge, teda aspoň tu medzi obyvateľmi. Jounini by ma odhalili,“ neochotne jej odpovedal.
„Vieš, že ťa hľadá, že áno?“ hlas stíšil ešte viac.
Prikývla. „Vie, že som v Sune?“
„Asi nie. Sayuri, bola to blbosť. Si dosť nápadná...“
„Nie!“ sykla nahnevane, „ja to doriešim, to ti prisahám. Kazekage...“
„Ak na to príde, je tu pravdepodobnosť, že z teba dostanú informácie, použijú ťa ako volavku a potom zabijú,“ povedal jej popravde, čo si myslel on.
„Ale to by neu-,“ hlas sa jej v prekvapení zasekol.
„Nepoznáš ho? A okrem toho, nie je tu len on. Je tu Raikage, Tsuchikage, Hokage, Mizukage, ANBU a ostatní... Ani on ťa pred nimi neochráni. Mala by si to vedieť, ty najlepšie, nie?“ odpovedal jej chladne a Sayuri sklopila zrak.
„Mohla by som utiecť,“ napadlo ju, „celý čas som utekala.“
Povytiahol obočie. „A chceš utekať ďalej?“
Smutne zvesila plecia. „No... Nie. Ale keď budem musieť, tak utečiem.“
„Tým útekom by si si len predĺžila život, nič viac, nič menej,“ usadil ju.
„Boj?“ navrhla chabo znovu, ale tým spôsobila len to, že sa snažil zadržať smiech.
„Boj?“ vyprskol posmešne. „Nerob si srandu. Si silná, to uznávam. Ale proti nemu nemáš veľkú šancu. To vieš aj sama.“
„A nechcel by si mi náhodou pomôcť?“ zlostne mu odsekla, ruky sa je triasli.
„Keby som mohol, spravím to,“ tón jeho hlasu bol teraz smutný. „Nemôžem.“
Povzdychla si. „Hlavne už choď, nechcem aby ťa našli.“
Veselo na ňu žmurkol. „Mňa? Nikdy.“
Odvrátil sa na odchod, ale po pár krokoch k nej váhavo otočil hlavu. „A dávaj si pozor, dobre?“
Kývla v tichom súhlase a on bol preč. Vyšla z uličky a pokračovala v ceste do Kage budovy. Ale keď zaklopala a dlho sa nič neozývalo, otvorila dvere do kancelárie a prvý šok vystriedal ďalší, keď uvidela bozkávajúcu sa dvojicu.