Splnený sen

„Čo do pekla?“ skríkla naštvaná Ino v momente, keď sa prebudila z krásneho spánku na otravný a nepríjemný zvuk urputného udierania do jej drevených dverí.
„Prečo mi to robia, veď sa mi sníval krásny sen o... Vlastne o čom sa mi snívalo?“ nevedela si spomenúť Ino,
„No to je proste jedno ale bolo to krásne!“ povedala zasnene, akoby sa chcela vrátiť späť do svojho sna. Neochotne sa postavila, podišla ku vchodu a otvárala dvere pretierajúc si oči chrbtom ruky.
„Sakura?“ Vyšlo z Ino prekvapene a oči už mala dokorán, pretože nevedela, čo jej kamarátka chce.
„Ahoj, ty ešte len vstávaš? To nevadí, proste sa poď rýchlo obliecť a umyť, ideme na nákupy!“ Vybehla Sakura na dlhovlasú, ešte stále mierne ospalú blondínu.
„Počkaj, počkaj. Kam ten zhon? A aké nákupy, prečo dnes? Sakura, povedz mi, čo sa deje!" Naliehala Ino, pričom ju Sakura doslova ťahala do svojej izby.
„To si robíš prd*l. No predsa na dnes večer, snáď si nezabudla, že dnes je Tanabata? Sasuke ma pozval, no ja vôbec nemám čo na seba a síce to nerada priznávam, ale ty máš veľmi dobrý vkus, takže som si vyvodila... počkaj, nevadí ti, že idem so Sasukem?“ Sakura sa trošku zarazila, pretože až teraz si uvedomila, že Sasuke bol hlavný a vlastne jediný dôvod ich rivality.
„Nie, to je v pohode, mňa už Sasuke dávno prešiel, aj tak by sme si nerozumeli.“ Povedala zlatovláska až neuveriteľne presvedčivo, čo Sakuru zarazilo, ale skôr ako stihla reagovať jej už kamarátka zmizla v kúpeľni.

Pripravené na odchod boli asi za desať minút a hneď bežali do obchodov kde prehľadávali každý regál. Asi v sedemnástom obchode vyšla Sakura zo šatne, na sebe mala krásne, jemne ružové šaty a na nohách črievičky striebornej farby.
„Tak čo hovoríš, Ino? Môže byť?“ Povedala Sakura neisto a spýtavo sa pozrela na Ino. Tá sa len milo usmievala a vášnivo prikyvovala.
„Naozaj myslíš, že sú tie práve? Chcem sa Sasukemu naozaj páčiť, chcem, aby to bol ten najkrajší večer vôbec.“ Hovorila ružovláska, pričom sa stále obzerala v zrkadle a sem tam cez zrkadlo pozrela na kamarátku.
„Bude nadšený, si nádherná, Sakura.“ Vyznelo z úst hodnotiacej slečny, čo druhú zarazilo na toľko, že svoj zrak preniesla od zrkadla k Ino a neveriacky na ňu hľadela, koktajúc slovko vďaky.
„A čo ty, kto je ten šťastný?“ Spýtala sa Sakura, keď sa spamätala z neobvyklého komplimentu a vzápätí pochopila, že to bola chyba. Ino okamžite zosmutnela a zavládlo ticho. Sakura si šaty vyzliekla a na odporúčanie si ich aj kúpila.

Ticho trvalo a bolo obom veľmi nepríjemné, ale ani jedna nevedela akým spôsobom ho prerušiť, a tak len kráčali vedľa seba smerom domov. Prišli k bodu kde sa ich cesta rozdvojovala a na znak rozlúčky si len kývli hlavami. Ino mala čas, nemala chuť sa ponáhľať a tak to zobrala dlhšou cestou, okolo sídla Hokage. Po ceste pozorovala ľudí, ulice sa hemžili, prevažne dievčatami vymetajúcimi všetky butiky a sem tam zazrela nejakého chlapa vbehnúť, alebo vybehnúť z darčekového obchodu. Keď dorazila k najznámejšej budove, k sídlu Hokage, prečítala si obrovský transparent, na ktorom stálo:

Ino opäť zosmutnela, sklonila hlavu a pokračovala v ceste. Nevšímala si ľudí a spoliehala sa na to, že sa jej vyhnú.
„Ino, to si ty, prepáč, nechcel som do teba naraziť, ja len, že sa nemôžem dočkať večera. Vieš, príde Temari a strávime dnes spolu našu prvú Tanabatu. Nemôžem sa dočkať." Spustil Shikamaru na Ino prúd slov, čo jej takmer vyrazilo dych. Nikdy ho takého nevidela.
„Kde je ten flegmatický Shikamaru, pre ktorého je všetko otravné?“ pomyslela si a musela sa pousmiať ako dokáže láska zmeniť človeka. Tu ale znova zosmutnela, pretože si uvedomila, že dnes bude sama a že takmer všetci dnes majú doprovod. Sakura so Sasukem, Hinatu pozval Kiba, Shikamaru a Temari, TenTen ide s Nejim a tak ďalej. Ale rýchlo sa spamätala, usmiala sa na Shikamarua a pozrela sa mu rovno do očí.
„To je super, moc vám to prajem, užite si to tam.“ Povedala veselo, ale vnútri sa trápila.
„Ďakujeme. No, ale čo ma veľmi zaujíma, s kým ideš ty?“ A uprene pozeral na svoju partnerku z pôvodného tímu Asuma, čakajúc na jej odpoveď.
„Vieš čo, tento rok tam nejdem, proste mi to nejako nevyšlo, mám niečo na práci, ale tým sa netráp, veď to nie je posledný rok.“ Vypadlo z Ino a presvedčivo sa usmiala.
„Aha, no tak to je škoda, tak sa vidíme inokedy, hoj.“ Zamával na znak odchodu a šiel svojou cestou Shikamaru, na čo si Ino len odfúkla a spokojná so svojím hereckým výkonom pokračovala. Založila ruky za chrbát a uvažovala kto ju mohol pozvať a nepozval. Chouji, ďalší člen tímu Asuma, ale čo ten, keby si má vybrať partnerku na dnes večer, tak by to asi najskôr bola aspoň päť kilová šunčička. Kto ďalej? Shino!
„bŕŕŕ“ Až ju striaslo pri pomyslení na rande s milovníkom všetkých tvorov, ktorý majú aspoň šesť nôh. Lee by zase pozval najradšej svojho senseia, takže to tiež nepripadalo v úvahu.
„Ostal ešte vôbec niekto?“ Pomyslela si zamyslená blondínka a zrazu zastala.
„Naruto!“ Pri pomyslení na milého a veselého blondiačika, nadchádzajúceho Hokageho, ktorý len nedávno odvrátil najväčšiu hrozbu sveta ninjov. „Ale čo, veď je mladý, krásny, odvážny, mocný a slávny. Chalan ako on už určite má dievča na dnes večer.“ Zahundrala si sama pre seba a znovu sa dala do pohybu.
„A navyše sa mu určite ani nepáčim, vždy sa mu páčila len Sakura a keby sa mu nepáči ona, tak určite by predo mňa ešte postavil Hinatu.“

Ino sa ďalej umárala až prišla domov, kde otvorila dvere, vyzula si topánky , ktoré nechala v prostriedku chodby a vbehla do kuchyne kde za stolom už sedel jej otec a čítal noviny. Pozdravili sa, on pokračoval v čítaní novín a ona si vytiahla nejaký zeleninový šalát a začala celá vyhladovaná, už takmer večerať. Nákupy a cesta domov, pri ktorej sa vôbec neponáhľala jej trvali dosť dlho, čo si uvedomila až keď pozrela na hodiny nad otcom, ktoré ukazovali tri minúty pred piatou.
„No čo, dcérka, s kým ideš na Tanabatu,“ Nevinne sa spýtal starý Yamanaka, pričom neodtrhol zrak z písmeniek v novinách. Jeho pohľad zaujalo, až keď si všimol vzstávajúcu dcéru od nedojedeného jedla, ktorá smerovala do svojej izby. Nasledovalo len tiché pribuchnutie dverí a on pochopil, že zahral na nesprávnu strunu a že snaha napraviť to, by mala presne opačný výsledok.
Ino si ľahla na posteľ tvárou dole a plakala. Asi po pol hodine urputného plaču sa otočila a pozerala na strop. Plač trocha ustal, no slzy stále tiekli. Pomalšie, ale predsa.
„Prečo ma nikto nepozval?“ rozmýšľala Ino a tíško si vzlykala. „To som taká škaredá, taká povrchná, egoistická, som až taká hnusná?“ a plač bol opäť intenzívnejší, vankúš už bol premočený a pokožka nasiaknutá slanou kvapalinou. Ino prestala plakať až o pol deviatej, vstala z postele, šla do sprchy a nechala na seba tiecť studenú vodu. Keď sa jej uschli jej dlhé, svetlé vlasy, obliekla si svoje ninjovské oblečenie, v ktorom sa cítila najpohodlnejšie a počkala kým sa jej uschnú vlasy. Do izby jej cez pootvorené okno fúkal príjemný, jemný vánok, ktorý veľmi urýchlil sušenie vlasov. Keď už boli úplne suché, čo bolo asi za pol hodinu, dala si ich do tradičného dlhého copu a vyskočila oknom von. Na slávnosť sa jej ísť nechcelo, nie samej, nebola sebec, ale pozerať sa na šťastné páriky sa jej vážne nechcelo, možno by dokonca trocha skazila večer aj im a tak sa sama vybrala na jedno miesto.
To miesto bola obrovská podobizeň tváre Minata, vytesaná do skaly. Vyšla po dlhom schodisku a oprela sa o zábradlie, ktoré bolo pod Minatovým okom, odkiaľ mala perfektný výhľad na oblohu, aj na slávnosť Tanabaty samotnú. Dlhý cop sa poddal príjemnému vetríku, ktorý ochladzoval celé jej telo. Zasnene hľadela na strechu sídla Hokage, kde bolo čoraz viac ľudí, ktorých sa snažila postupne rozoznať. Niektorých sa jej rozoznať podarilo, iných zase nie. Tanabata sa malo konať asi dvadsať minút po desiatej, čiže ešte mala necelú hodinku čas. Z jej pozorovania ju vyrušilo až uvedomenie si, že niekto ďalší zaťažuje zábradlie svojou váhou. Vedľa nej stála zlatovlasá, dobre známa osoba a jej oči boli tiež uprené na onú strechu.
„Toto je moje obľúbené miesto. Sem chodím vždy, keď potrebujem rozmýšľať, alebo relaxovať. Nachádzam tu pokoj. Odtiaľto vidím celu svoju milovanú dedinu a to ma upokojuje.“ Vybehlo z chlapca, ktorý mal svoje nádherne modré oči stále uprené na to isté miesto. Vietor sa im obom pohrával s vlasmi, áno, aj jemu, pretože dnes nemal na čele uviazanú čelenku. Ona len s otvorenými ústami pozerala na mladíka po jej boku.
„Aha, prepáč, tak ja už idem.“ Povedala krásna, modrooká dievčina.
„Nie, prosím, ostaň! Som si istý, že dvom nám tu bude veselšie! Menej smutno.“ Ako to dohovoril, obrátil svoj zrak na dievčinu, ktorá sa už o zábradlie neopierala, pretože sa chystala odísť. Pozrel sa jej priamo do očí a obaja vedeli, že to nie je obyčajný pocit, keď sa ich oči stretli. Belasé oči, farby neba teraz pozerali priamo do tých sýto modrých očí a utápali sa v nich ako v tom najkrajšom a najhlbšom oceáne.
„Tak dobre, ak ti to teda nevadí, rada ostanem.“ Vystupovala kľudne, ale jej srdce skákalo radosťou, div jej nerozrazilo hrudník. S Narutom jej bolo nadmieru príjemne.
„A čože tu ty tak sám, som si istá, že nejedna slečna z Konohy by rada dnešný večer strávila so slávnym Narutom Uzumakim.“
„Radšej by som dnes bol sám, ako tráviť dnešok s náhodnou osobou, ku ktorej nič necítim.“
„A predsa chceš aby som tu zostala s tebou?“ Až neveriacky podotkla Ino a otočila sa na Naruta.
„S tebou mi je... ale dosť už o mne, prečo si tu dnes ty? Nebodaj mi chceš natárať, že žiadny chlapec nepozval dnes večer na slávnosť Tanabaty najkrajšie dievča z Konohy?“ Naruto sa otočil a znova sa jej zahľadel do očí, vyčkávajúc na odpoveď.
„Nerob si zo mňa srandu, Naruto!“ Povedala naštvane Ino a otočila sa späť ku streche sídla.
„To si naozaj nerobím.“ povedal potichu Naruto, ale Ino to aj tak počula a na tvári sa jej objavil úsmev. Pozorne sledovala dianie na streche budovy a jemne ju striaslo keď zafúkal už chladnejší vánok.
„Už je zima, mala by si byť v teple.“ Prikrývajúc ju svojou oranžovou bundou jej ticho, takmer šeptom hovoril Naruto. Neveriacky na neho pozrela a rozmýšľala kedy sa to zmenilo, kedy sa jej začal páčiť, čo ho tak zmenilo v jej očiach. Ako jej Naruto ešte stále starostlivo nasádzal svoju bundu, nasala jeho vôňu a v tom jej to udrelo do hlavy.
„To bol ten sen, o tomto sa jej snívalo a tomuto nemohla uveriť, že by sa to zmenilo v realitu. Ona a Naruto v takúto romantickú chvíľu na romantickom mieste, spolu, len oni dvaja.“ Pozrela na neho a ich oči teraz boli od seba doslova pár centimetrov, obaja akoby zamrzli a im sa zdalo, že naopak zamrzlo všetko ostatné. Pomaly sa približovali, Naruto pomaly privieral oči až ich úplne zavrel. Ona ho napodobnila a ich pery sa stretli. Bozk trval niekoľko sekúnd a nebol vôbec obyčajný. Vyjadruje ho len jedno slovo, „bozk“ a predsa zastupuje tisíce nevypovedaných slov. Keď sa od seba trocha odtiahli a otvorili oči, tak na seba niekoľko ďalších sekúnd hľadeli. Pohľad pretrhol až Naruto keď sa pozrel hore a uvidel dve hviezdy, ktoré smerujú jedna k druhej. Ona sa pozrela tiež a ani si nevšimla, že Naruto si prešiel za jej chrbát. Uvedomila si to až keď ju jeho ruky pevne a pritom jemne, s obrovským citom objali okolo pása.
„Síce asi ani jeden z nás tu nemá papierik, na napísanie si priania, ale myslím, že to môžeme skúsiť aj bez toho. Takže, Ino, čo si praješ?“ Povedal Naruto, pričom jej meno vyslovil až s nečakaným citom, pri ktorom sa celý zachvel spolu s ňou.
„Jediné, čo si prajem, je, aby sa tento večer nikdy neskončil!" povedala a zahľadela sa Narutovi do očí, hneď ako sa mu v náručí otočila a tiež ho objala. On jej pohľad opätoval, pevnejšie ju objal, obaja sa usmiali od neuveriteľného šťastia a znovu sa pobozkali. Ako sa od seba znova, nie priveľmi radi odtrhli, sa Ino otočila späť k oblohe, hlavu položila Narutovi na rameno a spolu sledovali stret dvoch hviezd.
„Ďakujem, Naruto, to je tá najkrajšia Tanabata, akú som si mohla vysnívať!“ Prebiehalo Ino hlavou, položenou na ramene vysnívaného muža.