Jeden z tých momentov

Tentoraz svoje zvyčajné miesto na hlavách sôch vymenil za rozpálené miestečko na streche skromného príbytku. Jednak mu na hlavu tak nepražilo slnko a mal z tadeto omnoho lepší výhľad na dianie v Konohe, ktorej ulice boli dnes mimoriadne plné a hlučné. Očami sledoval nezbedné deti behajúce všade, kam dovidel. Pousmial sa, ešte stále si pamätal na tie iskričky nezbednosti hrajúce v jeho očiach, keď predvádzal šibalstvá, koniec koncov, nebolo to tak dávno. Pod ním sa ľudia pripravovali na jeden z najočakávanejších sviatkov roka – Tanabatu, dňa hviezd a plniacich sa prianí. Sledovanie príprav ho napĺňalo zvláštnym pokojom, ktorý si v tomto temnom období plnom nenávisti a vojen mohol dopriať len málokedy.
S prichádzajúcou večernou hodinou sa ulice menili na farebné more stužiek a lampiónov, ktoré pod blikotaním sviečok vrhali na kamenné steny domov tancujúce tiene. Dedinčania splnili svoju úlohu bravúrne, celá Konoha sa topila v zmesi farieb.
Odvšadiaľ k nemu prichádzali rozhovory ľudí a on si bol istý, že na krátku dobu zadriemal. Bolo mu až príliš dobre, ako na dôkaz mu teplý večerný vzduch rozstrapatil vlasy a pohladil ho po tvári a pootvorených perách. Cítil sa príjemne sviežo, tentoraz si bundu nechal doma, nemienil sa zbytočne variť a potiť. Rozviazal si čelenku a ukryl do hlbín vrecka spodného dielu kombinézy, pre dnešok sa rozhodol stať len obyčajným občanom. Jeden z mála dní, kedy chcel zabudnúť na trápenie a každodenné povinnosti. Chystal sa užiť si Tanabatu plnými dúškami.
Po dlhých hodinách sa konečne postavil a ucítil nepríjemné mravčenie v stŕpnutých nohách. Zoskočil na ulicu a spravil zopár opatrných krokov, kým mu bolesť prešla. Narovnal sa do svojej plnej výšky a mokré tričko sa mu nepríjemne nalepilo na chrbát. Na stehne, naopak, ucítil chladný kov čelenky. Porozhliadol sa po preplnenej ulici, ale nikoho známeho nespozoroval. Kam by tak mal ísť? Odpoveďou mu bolo hlasité zaškvŕkanie žalúdka. Usmial sa; že ho to nenapadlo skôr...
Nohy ho samy viedli po známej ceste, zatiaľ čo s rukami za hlavou a zvedavými očami prechádzal od jednej výzdoby k druhej. Dlhé stuhy povešané všade, kam oko dovidelo, mu siahali takmer po hlavu, niektoré sa obšuchli o jeho končeky vlasov a následne voľne zahmýrili vo vzduchu. Do nosa mu udrela známa lahodná vôňa jeho obľúbeného jedla a opätovný zvuk jeho žalúdka len prisvedčil. Nevydržal to a naradostene sa rozbehol k nepatrne pozmenenému Ichiraku. Aj tu z lampiónov viseli farebné stuhy, zakrývajúc tak časť obchodu. Rukou pár z nich odhrnul a hlavu strčil dovnútra. Do nosa sa mu okamžite prebila vôňa jedla a na sekundu ho úplne opantala, až privrel oči. Voľnou rukou hrabol do vrecka a razom ho všetko nadšenie prešlo. Nahmatal pár mincí, na Rámen však nestačili. Sklamane zvesil plecia, to sa ho však už majiteľ obchodu pýtal na počet porcií. Smutne pohliadol na radostný úsmev obliehajúci Teuchiho tvár, mrzelo ho, že si peňaženku zabudol práve vo vrecku bundy pohodenej na jeho posteli.
Starček zrejme pochopil, pretože následne dodal: „Nerob si ťažkú hlavu, cez slávnosť Tanabaty ti ako nášmu najlepšiemu hosťovi ponúkam porcie zadarmo. Len sa najedz.“
V Narutových očiach sa zračila číra radosť, ktorú tak rád videl a ktorá ho napĺňala šťastím nad dobre vykonanou robotou. Jeho pohyb ledva zaregistroval, Naruto už sedel na svojom obvyklom mieste a pohľadom hypnotizoval hrniec. Teuchi sa rozosmial a už pred neho pokladal horúcu misku.
„Pomaly, ešte je to horúce.“ Potvrdzujúc jeho slová sa z misky valila vrelá para, vedel však, že takáto maličkosť ho nezastaví.
„Itadakimasu!“ stihlo zaznieť ešte z jeho úst, kým ich vyhladnutý nezapchal jedlom. Jazyk mu obalila lahodná chuť prvého sústa.
Tlačil do seba štvrtú misu, keď sa stuhy odhrnuli po druhý raz a voľné miesto vedľa neho sa zaplnilo. Na stôl dopadli jemné ruky a do Naruta sa zavŕtal rozhodný pohľad.
V rekordnom čase vyprázdnil misku a špinavý od Rámenu spočinul pohľadom na Hinate. Namiesto omdletia zdvihla kútiky úst do úsmevu a jemne sa zasmiala. Ohromený pohľad vystriedala radosť, rukou si rýchlo zotrel zbytok Rámenu a druhou rukou ospravedlňujúco prešiel do blonďavých vlasov.
Pred Hinatou sa ocitla porcia Rámenu sprevádzaná milými slovami Teuchiho: „Pre priateľku nášho verného zákazníka máme taktiež v tento deň Rámen zadarmo.“
„Ale ja a N-naruto-kun,“ ruka držiaca paličky sa jej triasla a tvár jej oblial rumenec. Pohľad sklopila na zmes jedla pred sebou, bolo jej až príliš teplo.
„No tak, Hinata, nenechaj sa presviedčať,“ tvár mu opäť zakryla miska a o pár sekúnd nato zmizol aj jej obsah.

Prechádzali pomedzi dav, predsa len má každá slávnosť aj svoje negatíva a jednou z nich je práve prebíjanie sa masou ľudí. Nahnevane sa chytil za boľavé miesto na pleci, kam ho už niekoľkokrát buchli. O necitlivých prstoch na nohách ani nehovoriac. S namosúreným výrazom držal Hinatu za zápästie a ťahal ju stále dopredu, vyhľadávajúc aspoň kúsok voľného miesta, kde by mohli zastaviť. Pohľadom prebleskol pár stánkov, nič zaujímavé v nich však nebolo. Drvivá väčšina mala ten istý tovar typický pre deň Tanabaty – farebné lístky, stuhy a fixy. Hinata ho nesmelo zaťahala za tričko, energický Naruto však nič necítil a hnal sa stále dopredu.
„Naruto-kun,“ ucítil poťahanie za zápästie a upriamil na Hinatu svoju pozornosť. Zastal a otočil sa, to však Hinata nečakala a narazila rovno do jeho vypracovanej hrude. Okamžite ustúpila a chytila si boľavý nos, zatiaľ čo sa jej do tváre hrnula červeň a celou silou sa snažila ostať pri zmysloch.
„Hinata, si v poriadku?“ Naruto si to očividne všimol, pretože jej ustráchane zvieral oboma rukami plecia a držal ju na dĺžku svojich ramien. Prikývla, no vzápätí ju už ťahal za sebou vyhľadávajúc lavičku, obrubník, hocičo kam by sa dalo sadnúť.
Posadil ju na jediné voľné miesto na kraji lavičky a sám si pri ňu kľakol, prechádzajúc po nej ustarosteným pohľadom. Nahrnutá krv ustúpila a ona mala opäť bledú farbu jasne sa vynímajúcu v šere, ktoré ich obklopovalo. Oboch ich obalil vánok a pohral sa s ich vlasmi, poprepletajúc Hinatine pramienky zase ustal.
„Hinata, idem pre vodu, dobre?“ nebola to otázka, ale oznámenie a skôr, než sa stihla končekmi prstov zachytiť látky jeho trička, už ho nebolo. Na chrbte cítil jej pohľad, až kým sa nevnoril do davu ľudí.
Vracal sa späť a v ruke ho príjemne chladil studený nápoj. Podal ho premýšľajúcej Hinate, sprvu sa zarazila, no potom nasadila ďakovný úsmev a pohár vzala do bledých rúk, ktoré sa prstami na sekundu obšuchli o tie jeho. Spýtavo na ňu pozrel, chcel vedieť, prečo ho zastavila.
„Ja len...“ sklopila oči a otáľala s odpoveďou.
„No tak, Hinata,“ zaznelo už asi po stý raz.
„Ja len, neďaleko som videla jeden stánok s maliarom, a tak ma napadlo, že-že by sme si mohli dať spraviť obrázok na pamiatku,“ dokončila takmer nečujne.
„Super!“ šibalský úsmev mu nezmizol z tváre ani keď sa predieral davom a za sebou vláčil vyjavenú Hinatu.
Zastali pred plátnom a Naruto zalapal po dychu.
„Sai?!“ vyhŕkli obaja, načo sa na jeho tvári objavil až príliš úprimný úsmev. Narutovi po spánku stiekla malá kvapôčka potu zanechávajúc za sebou len slanú stopu, lesknúcu sa pod žiarou lámp a mihotajúcich sa sviečok. Zmizla za lemom sivého trička a on bol rád, že ďalšia sa už neobjavila. Pevne veril, že žiadne oplzlosti ani nevhodné poznámky ho v prítomnosti Hinaty nenapadnú. A keby aj, v záujme prežitia dúfal, že si ich nechá pre seba.
„Tak, čo to bude?“
„Kreslíš, nie? Chceme portrét a nie, že tam nakreslíš nejakú blbosť, Sai.“ Jeho meno úmyselne zdôraznil, podčiarkujúc tak tajnú hrozbu, ktorú obsahovala.
„Žiadny problém,“ opäť nasadil jeho typický úsmev a štetcom špinavým od farby sa dotkol drsného plátna.

Podával im hotový portrét, na ktorý upreli neistý zrak. Uľavilo sa mu, vyzeral dobre. Oni vyzerali dobre. Podal ho Hinate.
„Ty si ho chcela, nie? Na pamiatku.“ obdaril ju ďalším žiarivým úsmevom a pohľad obrátil späť na Saia.
„Peniaze ti dám potom, mám ledva na stužky,“ nasadil ospravedlňujúci výraz a dúfal, že zaberie.
Sai si len povzdychol, nič iné ani neočakával. „Zabudni na to, užite si Tanabatu.“ Kývol im na rozlúčku a venoval sa ďalšiemu obrazu.
Naruto párkrát zažmurkal, potom sa však pohol z miesta: „Díky!“

„Poď, Hinata, napíšeme si priania skôr, než bude úplná tma.“
Podišli k jednému z voľných stánkov na okraji, kde už veľa ľudí nebolo.
„Sakra, máš fixky?“ bezradne prehľadával všetky vačky, no tie skončili podobne ako jeho peňaženka, Hinata však pokrútila hlavou.
Nadávky preťal hlasitý smiech. Obidvaja pozdvihli hlavy a zrakom spočinuli na predávajúcom starcovi. Pozeral na nich s malými iskierkami v očiach, nespočetné vrásky lemovali celú jeho úprimnú tvár a šedivá brada s rovnakou farbou vlasov mu vysoký vek len potvrdzovali. Naruto sa zamračil.
„Čo je tu smiešne?“
„Naruto-kun,“ tiché napomenutie Hinatou opäť preťal jeho smiech, v očiach sa mu však zračil láskavý pohľad, ktorý upriamil na chlapca stojaceho pred ním.
„Je to už dávno, čo sa predo mnou objavil chlapec absolútne nepripravený na Tanabatu, a pritom je to tak dlho očakávaný festival.“
„Chlapec?“ zažmurkal Naruto. Tak predsa nie je jediný, kto na všetko zabúda.
„Áno, dokonca ste si veľmi podobní, aj keď isté rozdielnosti tam sú. Nepamätám si ho presne, mal však podobný pohľad a bol rovnako nezodpovedný ako ty. Úprimný, s vlastným názorom, nebojácny. Urobil na mňa po tom všetkom dojem, preto som mu dal potrebné veci zadarmo. Dodnes mi utkvel v pamäti.“ Po tvári sa mu rozlial široký úsmev, tak isto aj Narutovi. Vedel presne, o kom hovorí.
„A po boku s rovnako krásnym dievčaťom, aj keď na pohľad úplne odlišným,“ pohľadom spočinul na Hinate a tá sa opäť začervenala.
„Zhodou okolností toho muža poznám,“ ruky si opäť založil za hlavu a úsmev mu neschádzal z tváre.
„Na svete sa dejú rôzne zaujímavé náhody,“ opäť sa usmial a podával im dve stužky.
Naruto sa tej svojej neisto chopil prstami. Opäť sa zdvihol vánok a zavlnila sa mu v ruke.
„Len sa neboj, opäť urobím výnimku, tento deň by si mali predsa užiť všetci,“ priložil aj čiernu fixku.
„Ďakujeme!“ zamával a držiac Hinatinu ruku sa pobrali na slabé svetlo vyžarujúce z lampiónu.
Obrátil sa na Hinatu a podal jej fixku, tá však len pokrútila hlavou.
„Ty neoslavuješ Tanabatu?“ na jeho tvári sa objavil vyjavený výraz.
Vlasy jej zaviali vo vetríku, na čo jej ich dvoma prstami chytil a pohladiac ju po líci jej ich dal za ucho. Ticho preťal slabý hlások: „Mne sa prianie už vyplnilo.“
Ústa sa mu opäť skrivili do úsmevu.
„Tak si poďme napísať prianie spolu, post Hokage si plne vychutnám len po poriadnej snahe.“
Prikývla, to však už Naruto odhodlane písal znaky. Držiac ju za ruku ju utekali zavesiť na čestné miesto medzi ostatné.